Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom a hospodárskym vyrovnaním. Aplikácia stalinskej národnostnej politiky na otázku česko-slovenských vzťahov (od boľševizácie KSČ po začiatok boja proti buržoáznemu nacionalizmu)

Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním Aplikácia stalinskej národnostnej politiky na otázku česko-slovenských vzťahov (od boľševizácie KSČ pozačiatok boja proti buržoáznemu nacionalizmu) Adam Hudek Historický ústav Slovenskej akadémie vied, v. v. i., Bratislava Téma česko-slovenských (rovnako ako česko-nemeckých aslovensko-maďarských) vzťahov bola včeskoslovenskom komunistickom hnutí prítomná od jeho vzniku. Etnická heterogenita medzivojnovej republiky aaj Komunistickej strany Československa si vyžadovala neustále prijímanie taktických istrategických rozhodnutí ohľadne národnostných problémov, ktoré mali vcelom regióne silný mobilizačný apel. VČeskoslovensku bol nacionalizmus silným tromfom akto sním odmietal hrať, strácal politický vplyv.1 Tento fakt si dobre uvedomovali domáci komunisti aj reprezentanti Komunistickej internacionály (Kominterny) vMoskve. Jej cieľom po väčšinu medzivojnového obdobia bolo vytvárať vEurópe revolučné podmienky. 2 Nesovietskym komunistickým stranám preto predpisovala národnostnú politiku, ktorá zvyšovala nestabilitu apodporovala odstredivé tendencie vmultietnických štátoch. Koncept podpory národného sebaurčenia až do odtrhnutia sa objavil vdirektívach Kominterny vpolovici dvadsiatych rokov3 aostal súčasťou jej politiky 1 Pozri BENKO, Juraj – HUDEK, Adam: Slovak National Communism in Interwar Czechoslovakia. In: Nationalities Papers, roč. 53, č. 4 (2025), s. 917–937, tu s. 919. 2 Začiatky tejto politiky vstrednej Európe opisuje štúdia Juraja Benka „Maďarská komunistická emigrácia ajej pôsobenie vrokoch 1919–1921“ vHistorickom časopise (roč. 63, č. 4 (2015), s.605–628, tu s. 611–614). 3 Vjúli 1924 predseda Kominterny Grigorij Jevsejevič Zinovjev ohlásil podporu separatizmu vprospech revolúcie: „Žiadame, aby sa naše strany vkrajinách, kde je národnostná otázka dôležitá, naučili využívať nacionalistický prvok proti buržoáznemu režimu. Naše strany sa musia snažiť postaviť proti vláde tie elementy, ktoré sú prirodzene nespokojné.“ (Manifesto to the Peoples of the East Issued by the Fifth Comintern Congress (extracts). In: DEGRAS, 350Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 až do polovice nasledujúceho desaťročia. Tento program bol pritom vprotiklade knárodnostnej politike uplatňovanej vSovietskom zväze. Po Leninovej smrti vroku 1924 nad výkladom národnostnej otázky prevzal ideologický dohľad Stalin, ktorý bol už pred prvou svetovou vojnou jedným zjej spolutvorcov. Jeho text „Národnostná otázka amarxizmus“ zroku 1913 ostal aj napriek zásadným doktrinálnym zmenám videológii marxizmu-leninizmu súčasťou stalinského kánonu až do prvej polovice päťdesiatych rokov.4 Vpriebehu svojej vlády Stalin vnárodnostnej otázke inicioval niekoľko významných interpretačných posunov, ktoré väčšinou 5 reagovali na aktuálne dianie vSovietskom zväze. Cez direktívy Kominterny sa tieto zmeny vrôznych modifikáciách dostávali aj do odporúčaní pre ďalšie komunistické strany. 6 Boľševizácia KSČ pod vedením skupiny okolo Klementa Gottwalda vroku 1929 sa časovo takmer kryla so začiatkom zásadných zmien vnárodnostnej politike Sovietskeho zväzu. Nazačiatku tridsiatych rokov sa Stalin začal výraznejšie odkláňať od pôvodného leninského modelu, ktorý bol charakteristický potláčaním „ruského šovinizmu“ apodporou rozvoja neruských národností. Obrat kbudovaniu socializmu vjednej zemi sprevádzalo primordiálne chápanie národa, pozitívne vnímanie ruských dejín, ale aj koncept údajne nebezpečného „buržoázneho nacionalizmu“. Keďže Gottwald začal ešte dôslednejšie ako jeho predchodcovia aplikovať nariadenia Kominterny asovietske vzory, dôsledky stalinských zmien sa výrazne prejavili aj vpolitike KSČ. Táto štúdia sa zaoberá analýzou vplyvu stalinizmu na predstavy oriešení otázky česko-slovenských vzťahov vrámci Komunistickej strany Československa aKomunistickej strany Slovenska (KSS) od začiatku tridsiatych rokov do začiatku päťdesiatych rokov. Kľúčovú úlohu zohrávali meniace sa direktívy, ktoré Jane (ed.): The Communist International Documents 1919–1943, sv. 2: 1923–1928. Oxford – New York, Oxford University Press 1965, s. 156–158. Zangličtiny preložil autor.) 4 Článok bol pôvodne publikovaný vboľševickom časopise Prosveščenije pod názvom „Nacionalnyj vopros isocialnaja děmokratija“. Až vroku 1914 vyšiel snovým názvom „Nacionalnyj vopros imarxizm“. Táto stať tvorila súčasť niekoľkých súborných publikácií sďalšími Stalinovými článkami aprejavmi onacionálnej otázke vydaných vruštine. Zvydania pod názvom Marxizm inacionalnokolonialnyj vopros zroku 1939 vybral apreložil kľúčové časti slovenský literárny vedec Mikuláš Bakoš. Jeho preklad vyšiel vroku 1945. Stretím vydaním tejto publikácie pracuje táto štúdia (STALIN, J.: Onárodnostnej otázke: Výbor zčlánkov arečí. Bratislava, Pravda 1949). Kompletný preklad ruskojazyčného zborníka zroku 1939 vyšiel včeštine pod názvom Marxismus anárodnostní akoloniální otázka: Sborník vybraných článků aprojevů po prvý krát počas vojny vmoskovskom exile (Moskva, Nakladatelství cizojazyčné literatury 1940) apotom ešte trikrát (Praha, Svoboda 1945 a1949; Praha, Družstevní práce 1951). 5 Dôležitou výnimkou bola reakcia na roztržku sJosipom Brozom Titom vroku 1947. 6 Direktívy Kominterny po nástupe Stalina čoraz otvorenejšie kopírovali výlučne potreby ZSSR astále menej brali do úvahy záujmy medzinárodného komunistického hnutia anesovietskych komunistických strán. 351 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním prichádzali prostredníctvom Kominterny alebo priamo od Stalina, ahlavne spôsob, ako ich do svojej oficiálnej programovej línie apolitiky zapracovalo vedenie oboch strán. Prítomná štúdia kladie dôraz práve na oficiálne postoje straníckeho vedenia, apreto iba veľmi okrajovo sleduje priebeh vtedajších vnútrostraníckych diskusií,7 ako aj debát počas vojny medzi ilegálnym vedením KSČ, ilegálnym vedením KSS aGottwaldovým exilovým komunistickým centrom.8 Zameriavam sa na ideologické aspekty aplikácie stalinskej národnostnej politiky9 aprimárnu pozornosť teda nevenujem ani diplomatickým aktivitám československého kabinetu, exilovej vlády vLondýne, slovenského štátu alebo ilegálnej Slovenskej národnej rady. Rozbitie Československa aúplný rozpad existujúceho poriadku po roku 1939 naplno ukázali flexibilitu stalinizmu (aj) vprístupe knárodnostnej otázke, vrátane perspektívy česko-slovenských vzťahov. Aktuálny vývoj ponúkal množstvo rôznych kombinácii ainterpretácii, takže napriek dôrazu na Stalinove tézy myšlienkový vývin českých aslovenských komunistov vkontexte národnostnej otázky zďaleka nebol sterilný ani uniformný. Stávalo sa, že Stalinom aodkazom na sovietsky príklad sa zaštiťovali obhajcovia výrazne protikladných postojov. Na druhej strane len máloktoré zpredstáv českých aslovenských komunistov omožnostiach riešenia česko-slovenského vzťahu možno označiť za ich vlastné, originálne východiská. Naopak, takmer všetky ich tézy odkazovali na vývoj vSovietskom zväze. Ich nositelia to otvorene priznávali, pretože ich argumentácia tak získavala väčšiu váhu aaj pečať ideologickej čistoty. Pre pochopenie motivácií 7 To sa týka aj osobných názorov jednotlivých funkcionárov, pokiaľ nemali priamy vplyv na formovanie oficiálnej straníckej politiky. 8 Ktejto téme bolo napísaných množstvo podrobných aerudovaných analýz. Pozri napr. JELINEK, Yeshayahu A.: The Lust for Power: Nationalism, Slovakia and the Communists, 1918–1948. Boulder (CO), East European Monographs 1983; ŠUCHOVÁ, Xénia: Idea československého štátu na Slovensku 1918–1939. Bratislava, Prodama 2011; SYRNÝ, Marek: Slovenskí komunisti vrokoch 1939–1944. Banská Bystrica, Belianum 2023; MACHÁČEK, Michal: Gustáv Husák. Praha, Vyšehrad 2017. 9 Zatiaľ čo sa literatúra spred roku 1989 výrazne zaoberala ideologickými predpokladmi premien politiky sovietskych aj domácich komunistov, najnovšie práce často vysvetľujú sovietsku politiku skôr cynickým imperializmom, ktorý sa len zakrýval marxizmom-leninizmom. Ako ale zdôrazňuje americký historik aprominentný expert na stalinizmus Stephen Kotkin, komunisti skutočne verili vkomunistické myšlienky. To platilo pre Stalina rovnako ako pre českých aslovenských boľševikov. Ich konanie preto môžeme pochopiť, len ak ich budeme vnímať ako presvedčených marxistov. (Pozri videozáznam rozhovoru sKotkinom: Uncommon Knowledge, Part 2: Stephen Kotkin Discusses Stalin’sConsolidation of Power. In: YouTube [online], užívateľská stránka Hoover Institution, 29. 07. 2015. [Cit. 2025-07-20.] Dostupné z: https://youtu.be/eZ9KCG0KO4U?t=977.) 352Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 aargumentov českých aslovenským komunistov je preto dôležité začať stručnou analýzou stalinskej národnostnej politiky. Marxizmus anárodnostná otázka Stalin definoval národ ako „historicky sformovanú, stabilnú komunitu sformovanú na základe spoločného jazyka, teritória, hospodárskeho života amentality prejavujúcu sa vspoločnej kultúre“.10 Zdôraznil pritom, že koncept národa je spojený sepochou vzniku kapitalizmu: „Proces likvidácie feudalizmu arozvoja kapitalizmu je súčasne procesom združovania ľudí do národov.“11 Ztoho vyplývalo, že hlavnú úlohu vtomto procese zohráva buržoázia. Zo Stalinovho pohľadu mal nacionalizmus ekonomický základ. Rozvíjal savrámci „boja otrhy“,12 ktorý prebiehal medzi rôznymi skupinami buržoázie, pričom proletariát bol do neho vťahovaný ako externá sila. Pre pracujúce to ale bolo nebezpečné, pretože tak strácali zo zreteľa nutnosť triedneho bojaapodliehali ilúzii spoločných cieľov sburžoáziou, čo viedlo kich „duchovnému zotročeniu“.13 Kľúčovou otázkou Stalinovho článku je právo na sebaurčenie. Vladimir Iljič Lenin považoval spojenectvo snárodno-emancipačnými hnutiami za výhodné. Podrobeným či kolonizovaným národom, bez ohľadu na ich početnosť astupeň vývoja, priznával samozrejmý nárok na vlastné národné štáty.14 Ich emancipačným snahám pripisoval progresívnu, antikapitalistickú funkciu. Naopak, vprípade hegemonických ambícií veľkých národov, vrátane Rusov, nacionalizmus zohrával reakčnú úlohu. 15 Podľa Lenina právo na sebaurčenie patrilo národu ako celku, teda všetkým jeho triedam. Národnostnú otázku preto bolo možné do značnej miery vyriešiť už pred nastolením diktatúry proletariátu. Stalin položil akcent na to, že hlavné slovo vnárode má mať pracujúca trieda. Ztoho plynulo, že podpora práva na sebaurčenie nemôže byť neobmedzená. 10 STALIN, Josif: Národnostná otázka amarxizmus. In: STALIN, J.: Onárodnostnej otázke. Bratislava, Pravda 1949, s. 9–78, cit. s. 15. 11 Tamže, s. 20–21. 12 Tamže, s. 23. 13 Tamže, s. 26. 14 Pozri KOPEČEK, Michal: Historical Studies of Nation-building and the Concept of Socialist Patriotism in East Central Europe 1956–1970. In: KOLÁŘ, Pavel – ŘEZNÍK, Miloš (eds.): Historische Nationsforschung im geteilten Europa 1945–1989. Köln/R., SH-Verlag 2012, s. 121–136, tu s. 122. 15 Pozri AVINERI, Shlomo: Marxism and Nationalism. In: Journal of Contemporary History, roč. 26, č. 3–4 (1991), s. 637–657, tu s. 646. 353 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním Podľa Stalina mali marxisti podporovať len riešenia vzáujme pracujúcich más, ktoré tvoria väčšinu národa.16 Zdôraznil, že ochrana záujmov proletariátu apráv národa, tvoreného rôznymi triedami, sú dve odlišné veci.17 Právo pracujúcej triedy získať moc austanoviť diktatúru proletariátu je nadradené právu národov na sebaurčenie.18 To sa prejavilo vStalinovejinterpretácii separatistických snáh okrajových regiónov potom, ako vcárskom Rusku získali moc boľševici. Keďže podľa neho žiadny príslušník pracujúcej triedy nemohol žiadať odtrhnutie od prvej socialistickej krajiny, podobné požiadavky označil za kontrarevolučné aktivity buržoázie.19 Medzi Leninom aStalinom boli rozdiely aj vo vnímaní výslednej formy národnej emancipácie. Lenin pripúšťal výhradne národnú samostatnosť. Odmietal federáciu aj autonómiu, ktoré podľa neho rozdeľovali proletariát, oslabovali ekonomické vzťahy abrzdili revolúciu.20 Keď sa stal de facto hlavou prvého komunistického štátu, musel vzáujme jeho stabilizácie prehodnotiť svoj radikálny postoj. Bol to práve Stalin, kto navrhol, aby sa prvý socialistický štát stal federáciou. Jej nevýhody sa Lenin rozhodol vykompenzovať vládou striktne centralizovanej strany.21 Stalin do aktuálnej doktríny presadil, že národná nezávislosť nemusí byť jediným riešením práva na sebaurčenie. Federácia aautonómia sa stali legitímnymi alternatívami, všetko záviselo od konkrétneho historického kontextu. Ten už vroku 1913 vysvetlil na prípade ruského záboru Poľska. 22 Vpolovici devätnásteho storočia Karl Marx podporoval jeho osamostatnenie sargumentom, že ruská nižšia kultúra ničila tú poľskú aľudové vrstvy aktívne bojovali za slobodu. Nakonci storočia sa však podľa Stalina situácia zmenila. Poľskí marxisti už nemali bojovať za odtrhnutie, pretože Poľsko aRusko sa ekonomicky akultúrne zblížili. Okrem toho myšlienka odtrhnutia už nezaujímala masy, ale len úzku skupinu intelektuálov.23 Stalin preto tvrdil, že neexistuje uniformné riešenie národnostnej otázky. Ku 16 Pozri ZWICK, Peter: National Communism. Boulder (CO), Westview 1983, s. 46. 17 STALIN, J.: Onárodnostnej otázke, s. 27. 18 ZWICK, P.: National Communism, s. 60. 19 Tamže, s. 46; VELYCHENKO, Stephen: Painting Imperialism and Nationalism Red: The Ukrainian Marxist Critique of Russian Communist Rule in Ukraine, 1918–1925. Toronto, University of Toronto Press 2015, s. 4. 20 Pozri KEMP, Walter: Nationalism and Communism in Eastern Europe and the Soviet Union: ABasic Contradiction? London, Macmillan 1999, s. 42. 21 ZWICK, P.: National Communism, s. 46 a48. 22 Keď vroku 1913 Stalin písal svoju stať, Rusko okupovalo značnú časť bývalej Poľsko-Litovskej únie. 23 STALIN, J.: Onárodnostnej otázke, s. 29–30. 354Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 každému národu treba pristupovať individuálne, na základe jeho ekonomických, kultúrnych apolitických špecifík. Ak je niekde potrebný dialektický prístup, tak je to práve vnárodnostnej otázke, zdôraznil Stalin.24 Lenin bol presvedčený, že uplatnenie práva na národnú slobodu vedie kodstráneniu nacionálnych konfliktov, ktoré tvorili základnú prekážku proletárskeho internacionalizmu.25 Na začiatku dvadsiatych rokov preto boľševici zaviedli vSovietskom zväze politiku „korenizácie“ (korenizacija), inak povedané návratu ku koreňom, ktorá podporovala kultúrne apolitické napredovanie neruských národov azároveň potláčala „veľkoruský šovinizmus“.26 Ekonomický záujem aproletárska solidarita mali nakoniec viesť kintegrácii nezávislých národov vširšej federácii. Americký politológ Walker Connor vo svojej analýze leninskej politiky národnej rovnoprávnosti píše, že pozostávala ztroch kategórií: kultúrno-jazykovej, politickej (federácia, územná autonómia) ahospodárskej. 27 Práve ekonomický aspekt národnostnej politiky získal vStalinovej politike kľúčovú dôležitosť. Korenizácia mala zmierniť len najnaliehavejšie, okamžité problémy spolužitia národov vSovietskom zväze. Vdlhodobom horizonte Stalin predpokladal, že prejavy nacionalizmu definitívne odstráni industrializácia ahospodárske vyrovnávanie rozdielov vrámci jednotlivých častí štátu. Dôslednou implementáciou tejto politiky bol prvý päťročný plán vrokoch 1928 až 1932. Od roku 1930 začal Stalin so zásadnými zmenami vnárodnostnej politike štátu. Uvedomil si, že korenizácia miesto vyriešenia etnických problémov podporovala odstredivé tendencie neruských národov. Začal byť presvedčený, že silnejúce národné komunizmy týchto etnických skupín predstavujú závažnú hrozbu pre jednotu Sovietskeho zväzu. Výsledkom bol obrat k„národnému boľševizmu“ postavenému na primáte ruských dejín, kultúry ajazyka. Podľa amerického historika Terryho Martina touto zmenou Stalin priznal, že nacionalizmus vZSSR ostane permanentným nebezpečenstvom, ktoré bude treba kontrolovať pravidelnými čistkami aštátnym terorom.28 Na začiatku tridsiatych rokov vypukla vzemi prvá 24 Tamže, s. 30. 25 Pozri KEMP, W.: Nationalism and Communism, s. 47–48. 26 Pozri LIBER, George: Korenizatsiia: Restructuring Soviet Nationality Policy in the 1920s. In: Ethnic and Racial Studies, roč. 14, č. 1 (1991), s. 15–23. 27 CONNOR, Walker: Leninist Nationality Policy: Solution to the “National Question”? In: Hungarian Studies Review, roč. 16, č. 1–2 (1989), s. 23–40, tu s. 31. 28 MARTIN, Terry: The Affirmative Action Empire: Nations and Nationalism in the Soviet Union, 1923–1939. New York, Cornell University Press 2001, s. 350. 355 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním veľká kampaň proti „buržoáznym nacionalistom“, obvineným zkozmopolitizmu anedostatočného obdivu kRusku.29 Nová Stalinova politika priniesla niekoľko zásadných zmien. Národná otázka spolu sjej teoretickým výskumom sa dostali do úzadia.30 Korenizácia prežila vo výrazne oklieštenej podobe – jej jadrom sa stal folklór aetnologický výskum kultúry (hlavne) neruských národov vZSSR. Stalinov plán zahŕňal centralizáciu vzásadných oblastiach, ale jazykovú akultúrnu politiku ponechával vkompetencii sovietskych republík. 31 Nový prístup zdôrazňoval prioritu ruskej kultúry, dominantnú úlohu ruského proletariátu pri budovaní socializmu a„bratskú pomoc“ ruského ľudu menej rozvinutým národom.32 Ešte dôležitejšia bola zmena pohľadu na koncept národa. Vcitovanej stati zroku 1913 Stalin tvrdil, že vznik národov je spojený srozvojom kapitalizmu. Vtridsiatych rokoch nastal vsovietskej národnostnej politike obrat smerom kprimor diálnemu chápaniu národa, ktorý sa definitívne presadil po druhej svetovej vojne.33 To naznačovalo Stalinovu rezignáciu na tézu, že národy budú vsocialistickom zriadení postupne miznúť. Ak tu boli od „nepamäti“, budú zrejme existovať aj naďalej (minimálne do víťazstva socializmu na celom svete), aj keď vrozvinutejšej, socialistickej forme bez kapitalistických protirečení. 34 Stalin tento predpoklad zahrnul do politiky komunistického hnutia ado utvárania aktuálnej doktríny. Národnostná politika vboľševizovanej KSČ Po boľševizácii KSČ vroku 1929 sa nové stranícke vedenie na čele sKlementom Gottwaldom zaviazalo čo najpresnejšie kopírovať stalinskú líniu aprísne dodržiavať požiadavky Kominterny. Súčasťou tohto procesu bola ideologická homogenizácia strany. Okrem vylučovania „ľavicových sektárov“, nositeľov „pravicových tendencií“ a„trockistov“ to znamenalo aj odchod „buržoáznych nacionalistov“. Išlo hlavne oslovenských, ale aj maďarských komunistov, ktorí vdruhej polovici dvadsiatych rokov bez súhlasu vedenia strany propagovali autonomistické 29 Pozri SLEZKINE, Yuri: The USSR as aCommunal Apartment, or How aSocialist State Promoted Ethnic Particularism. In: Slavic Review, roč. 53, č. 2 (1994), s. 411–452, tu s. 448. 30 MARTIN, T.: The Affirmative Action Empire, s. 356. 31 SLEZKINE, Y.: The USSR as aCommunal Apartment, s. 425. 32 MARTIN, T.: The Affirmative Action Empire, s. 451 a454. 33 Tamže, s. 443. 34 Tamže, s. 448. 356Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 programy.35 Slovensko vo vedení KSČ reprezentovali noví, lojálni funkcionári, ktorí nespochybňovali jeho národnostnú politiku.36 Gottwald ajeho spolupracovníci však nemienili otázku česko-slovenských vzťahov ignorovať. Chceli dôsledne kontrolovať, ako knej strana pristupuje, aby sa neopakovali vnútrostranícke konflikty zdvadsiatych rokov. Šiesty zjazd KSČ vroku 1931 okrem hrozby „sociálfašizmu“ zdôraznil, že je dôležité riešiť problém menšinových národností vrepublike. Komunisti označili Československo za imperialistický štát českej buržoázie, postavený na hospodárskom vykorisťovaní avšeobecnom útlaku svojich menšín, vrátane Slovákov.37 Okrem iného to znamenalo, že strana sa vedome vzdala akýchkoľvek spojencov na československej politickej scéne. Na prezentáciu slovenskej otázky smerom navonok, hlavne vintelektuálnych debatách, získala vtom čase takmer monopol skupina marxistických intelektuálov zo skupiny DAV, na prvom mieste Ladislav Novomeský (1904–1976) aVladimír Clementis (1902–1952). SGottwaldom sa dobre poznali od polovice dvadsiatych rokov abezvýhradne ho podporovali. Davisti pozorne sledovali vývoj vSovietskom zväze ainšpirovali sa Stalinovými riešeniami národnostnej otázky. Pomerne rýchlo tak zachytili obrat k„národnému boľševizmu“. Clementis sa vroku 1930 zúčastnil medzinárodnej konferencie revolučných aproletárskych spisovateľov vCharkove adoma referoval oobrate vsovietskej kultúrnej politike, ktorá spočívala vkritike „sektárskeho“ prístupu ku kultúrnemu dedičstvu atradíciám, predovšetkým tým ruským.38 Časť davistov následne prehodnotila svoje predchádzajúce odmietavé stanovisko kslovenským buržoáznym kultúrnym tradíciám arozhodla sa zamerať na rozvíjanie ich progresívnych aspektov. Treba zdôrazniť, že pre značnú časť komunistických elít, najmä zmalých „nehistorických“ národov, predstavoval nacionalizmus základnú podmienku vlastnej seba-identifikácie. Komunistickú ideológiu nechápali ako program jednej strany, ale ako zavŕšenie národných emancipačných programov devätnásteho storočia. Tento fakt sa výrazne prejavoval aj včasti slovenského komunistického hnutia. 35 Kvývoju problému česko-slovenských vzťahov vKSČ počas 20. rokov minulého storočia pozri BENKO, Juraj – HUDEK, Adam: Ideológia čechoslovakizmu aslovenskí komunisti. In: HUDEK, Adam – MERVART, Jan – KOPEČEK, Michal (eds.): Čecho/slovakismus. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 2019, s. 281–309, tu s. 289–290; BENKO, J. – HUDEK, A.: Slovak National Communism in Interwar Czechoslovakia, s. 924–934 (pozri pozn. 1). 36 Pozri RYCHLÍK, Jan: Slovenský národní komunizmus aslovenští národní komunisté. In: KALOUS, Jan – KOCIAN, Jiří (eds.): Český aslovenský komunismus (1921–1989). Praha, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, v.v.i. – Ústav pro studium totalitních režimů 2012, s. 306–316, tu s. 306. 37 Protokol VI. řádného sjezdu KSČ : Konaného vPraze ve dnech 7. až 11. března 1931. Praha, J. Haken 1931. 38 Pozri DRUG, Štefan: DAV adavisti. Bratislava, Obzor 1965, s. 61. 357 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním Napriek tomu, že Clementis aNovomeský vdvadsiatych rokoch obhajovali čechoslovakizmus, postupom času unich rástol úprimný záujem ootázku slovenskej národnej emancipácie. Národnostná otázka sa vtridsiatych rokoch na Slovensku stala zásadnou témou, ktorej prepadli aj komunistickí intelektuáli. Odmietanie čechoslovakizmu apražského centralizmu vzásadnej miere formovalo myšlienkový vývoj mladšej generácie radikálne ľavicovej inteligencie okolo Gustáva Husáka(1913–1991). Následkom veľkej hospodárskej krízy mnoho slovenských komunistov dospelo kzáveru, že Slovensko potrebuje na riešenie svojich hospodárskych asociálnych problémov iný prístup ako české krajiny. Od začiatku tridsiatych rokov preto väčšiu pozornosť venovali sovietskemu štátnemu usporiadaniu ako možnému vzoru pre upravenie česko-slovenského pomeru. Vo vznikajúcom programe „slovenského národného komunizmu“ získavala čoraz silnejšie postavenie koncepcia federácie aargument, že pre vybudovanie socialistického Československa je nevyhnutné spravodlivo vyriešiť česko-slovenské vzťahy. Idea čechoslovakizmu bola vtom čase na Slovensku už mŕtva ana politickej scéne sa diskutovalo ojej alternatívach. Vpraxi to ukázal zjazd mladej slovenskej inteligencie, ktorý sa konal 25.a26.júna 1932 vTrenčianskych Tepliciach. Jeho iniciátormi boli slovenskí ekonómovia Peter Zaťko aImrich Karvaš, sympatizujúci sagrárnikmi okolo Milana Hodžu. Štyristo päťdesiat zástupcov mladej generácie slovenských politických aintelektuálnych elít ale reprezentovalo všetky relevantné politické smery na Slovensku. Účastníci sa napriek názorovým rozdielom zhodli na odmietnutí myšlienky čechoslovakizmu. Vrozpravách obudúcnosti Československa sa skloňovali najmä otázky autonómie, federácie alebo regionalizmu. Vystúpenia komunistických reprezentantov zradov davistov boli vágne. Clementis aj Novomeský ostro kritizovali pražský centralizmus, českú politickú, hospodársku akultúrnu hegemóniu aj doktrínu čechoslovakizmu. Zdôraznili právo na sebaurčenie, obhajovalisociálnu rovnosť, negatívne sa vyjadrili onávrhoch zástupcov agrárnikov aľudákov, ale vlastné predstavy nepredniesli.39 Clementis zastával názor, že národnostnú otázku možno vyriešiť až po víťazstve proletariátu. Podobný názor vroku 1933 prezentoval včasopise DAV doyen československého komunistického hnutia Bohumír Šmeral. 40 Malé národy podľa neho čelili dvom výzvam. Na jednej strane to bolo plné sebaurčovacie právo ana druhej strane praktická potreba vytvoriť fungujúce hospodárske celky. Mladí slovenskí pokrokoví intelektuáli mali preto sústavne študovať praktické opatrenia 39 CLEMENTIS, Vladimír: Trenčiansko-Teplické rozcestie: Ksocializmu či kfašizmu? In: DAV, roč. 5, č. 6 (1932) s. 74–75. 40 Bývalý ideologický vodca KSČ však stratil po roku 1929 vplyv na jej fungovanie apracoval vmoskovskej centrále Kominterny. 364Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 spolupráce sburžoáznymi stranami apresvedčenia, že vporovnaní sekonomickými faktormi je národnostná problematika druhoradá. Svoj názor nezmenil ani po napadnutí Sovietskeho zväzu aStalinovom rozhodnutí prihlásiť sa kobnoveniu Československa. Naopak Osohovo vedenie KSS očakávalo, že sovietska armáda pri ofenzíve obsadí Slovensko aanektuje ho podobne ako Pobaltie.66 Ani nadviazanie oficiálnych vzťahov Moskvy sBenešovou exilovou vládou vLondýne neotriaslo Osohovým presvedčením. Podľa neho tento krok akcentoval len nevyhnutnosť „spoločného boja Čechov aSlovákov proti spoločnému nepriateľovi“.67 Ako vysvetľovali ilegálne komunistické noviny Hlas ľudu vseptembri 1941, „úplné národné asociálne oslobodenie Slovenska môže byť uskutočnené iba vdôsledku víťazstva proletárskej revolúcie, apreto aj vyriešenie národnostnej otázky musí byť bezpodmienečne podriadené tomuto vyššiemu revolučnému cieľu“. Či bude výsledkom samostatný štát, autonómia alebo česko-slovenská federácia, je do porážky Nemecka druhoradé.68 Takýto postoj však exilové vedenie KSČ nemohlo tolerovať. Klement Gottwald ajeho najbližší spolupracovníci mali vždy výhrady kpoužívaniu hesla osovietskom Slovensku. Považovali ho za politicky nevhodné najmä zhľadiska snáh ozískavanie nekomunistických spojencov.69 Už koncom roku 1940 Gottwald vyslal na Slovensko Karola Bacílka (1896–1974), aby korigoval líniu KSS. Misia sa však skončila fiaskom, pretože Osoha Bacílka presvedčil osprávnosti svojho postoja. 70 Vmáji 1941 tak vedenie KSČ poslalo naSlovensko Viliama Širokého sidentickou úlohou. Slovenská polícia ho však zatkla skôr, ako sa mohol spojiť svedením KSS. Ilegálne vedenie slovenských komunistov trvalo na koncepcii sovietskeho Slovenska apostoj Moskvy do júna 1941 to umožňoval. Nová Stalinova politika po nacistickom vpáde však dala Gottwaldovi do rúk silné argumenty. Neoblomného Osohu bolo možné obviniť so sektárstva anerešpektovania rozhodnutí Kominterny. Pretrvávajúcu podporu koncepcie sovietskeho Slovenska ostro kritizoval Viliam Široký vmotáku, ktorý vedeniu KSS poslal zväzenia. 66 Pozri ŠOLC, J.: Slovensko včeskej politike, s. 145. 67 Tamže, s. 146; JELINEK, Y.: The Lust for Power, s. 48 (pozri s. 8). 68 Cit. podľa: LIPTÁK, Ľubomír: Geopolitické predstavy oSlovensku počas druhej svetovej vojny, ich vplyv na režim aodboj. In: GLETTLER, Monika – LIPTÁK, Ľubomír – MÍŠKOVÁ, Alena: Nacionálno-socialistický systém vlády: Ríšska župa Sudety, Protektorát Čechy aMorava, Slovensko. Bratislava, Academic Electronic Press 2002, s. 213–226, tu s. 224, pozn. 40. 69 Pozri JELINEK, Y.: The Lust for Power, s. 46. 70 Pozri MACHÁČEK, Michal: Mezi českým lvem asovětskou hvězdou: Státoprávní představy slovenských komunistů vobdobí druhé světové války. In: KMEŤ, Norbert – SYRNÝ, Marek akol.: Odvaľujem balvan: Pocta historickému remeslu Jozefa Jablonického. Bratislava – Banská Bystrica, Ústav politických vied SAV – Múzeum Slovenského národného povstania 2013, s.117–135, tu s. 121; SYRNÝ, M.: Slovenskí komunisti vrokoch 1939–1944, s. 49–51 (pozri pozn.8). 365 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním Rozsiahlo vysvetľoval, prečo je baltský scenár na Slovensku neuskutočniteľný. Navyše zdôraznil, že jeho presadzovanie bráni spolupráci snekomunistickým odbojom, ktorú požaduje Stalin. 71 Osoha kritiku neakceptoval areagoval politickými aideologickými argumentmi vprospech svojho postoja. 72 Sohľadom na jeho neústupnosť je pravdepodobné, že Gottwaldovo vedenie by nakoniec muselo nariadiť zmeny vo vedení slovenských komunistov. Črtajúci sa konflikt amožnú 71 KROPILÁK, M. – BOUČEK, M. – VARTÍKOVÁ, M. ad. (eds.): Dejiny Slovenského národného povstania 1944, zv. 3, s. 120–123, tu s. 122, dokument 100: Prvé stanovisko V. Širokého zaslané začiatkom júna 1942 II. ilegálnemu ústrednému vedeniu KSS kotázkam charakteru druhej svetovej vojny, Bratislava, jún 1942. 72 Pozri ŠTVRTECKÁ, A.: Ján Osoha, s. 201–221. Predstavy Jána Osohu osovietskom Slovensku mal korigovať Viliam Široký (1902–1971), svoju misiu však nesplnil, keďže bol krátko po svojom vyslaní zMoskvy vroku 1941 zatknutý ado počiatku roku 1945 väznený. Fotografia zväzby je zroku 1941 alebo 1942 366Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 hrozbu rozkolu vKSS nakoniec „vyriešili“ bezpečnostné zložky Slovenskej republiky, ktoré vpolovici roka 1942 zatkli Osohu aväčšinu jeho spolupracovníkov.73 Federalizačný plán aasymetrické vyústenie Vzniknuté mocenské vákuum slovenskí komunisti nedokázali zaplniť zvlastných zdrojov. Gottwald ich tak mohol dostať pod kontrolu tým, že dosadí svojho človeka do vedenia KSS. Karol Šmidke (1897–1952) bol poverený vykonať na Slovensku radikálnu zmenu straníckej politiky na základe najnovších inštrukcií Kominterny.74 Išlo vlastne onávrat ktézam ľudovej fronty zroku 1936, ktoré za hlavný cieľ komunistov stanovili porážku fašizmu na základe spolupráce všetkých opozičných síl. Vprípade KSS aKSČ nová politika obsahovala požiadavku česko-slovenskej spolupráce scieľom obnoviť demokratické Československo ako štát dvoch rovnoprávnych národov. Sohľadom na perspektívnych spojencov zobčianskeho odboja komunisti zdôrazňovali, že sa neusilujú osocialistickú revolúciu adiktatúru proletariátu, ale o„národnú ademokratickú revolúciu“, vybojovanú zväzkom robotníkov, roľníkov, mestských stredných vrstiev ainteligencie.75 Direktívy Kominterny umožňovali opustiť tézu, že česko-slovenský vzťah možno vyriešiť až po uskutočnení socialistickej revolúcie. Naopak, vmene bezproblémového obnovenia Československa komunisti aktívne pripravovali plány aj vtomto smere arokovali onich sobčianskym odbojom. Pri realizácii svojich plánov sa Šmidke rozhodol oprieť oslovenských marxistických intelektuálov Laca Novomeského a Gustáva Husáka. Po rozbití Československa ani jeden nebol vkomunistickom hnutí príliš aktívny. Husák, poverený inštruovaním komunistov zradov vysokoškolákov, podobne ako Clementis 73 Vyhrotené diskusie medzi Osohom aŠirokým ohľadne sovietskeho Slovenska pokračovali aj vo väznici Krajského súdu vBratislave. Na ďalší vývoj vKSS však nemali žiadny vplyv. Ján Osoha bol odsúdený na štrnásť rokov žalára ana slobodu sa už nedostal. Zomrel 19. februára1945 počas spojeneckého útoku na väzenský konvoj, ktorý smeroval do koncentračného tábora Mauthausen. 74 KROPILÁK, M. – BOUČEK, M. – VARTÍKOVÁ, M. ad. (eds.): Dejiny Slovenského národného povstania, zv. 3, s. 141–145, dokument 118: Smernice prezídia Exekutívy Komunistickej internacionály Opolitickej línii anajbližších úlohách Komunistickej strany Československa, 5. 1. 1943, Moskva. 75 BEER, František: Význam Slovenského národního povstání pro nové uspořádání česko-slovenských vztahů. In: LIPTÁK, Ľubomír (ed.): Slovenské národné povstanie roku 1944: Sborník príspevkov znárodnooslobodzovacieho boja 1938–1945. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965, s.629–651, tu s. 642. 367 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním odmietol podporiť pakt Molotov–Ribbentrop. 76 Na druhej strane, Osohovo vedenieKSS nemalo záujem o„nepotrebných intelektuálov“, pričom Osoha za intelektuála považoval aj Viliama Širokého. 77 Šmidke však nemal príliš zčoho vyberať. Okrem toho Husák ajNovomeský mali dobré predpoklady aaj kontakty na rokovanie spredstaviteľmi občianskeho odboja.78 76 Pozri ŠUCHOVÁ, X.: Idea československého štátu na Slovensku 1918–1939, s. 288. 77 Pozri ŠTVRTECKÁ, A.: Ján Osoha, s. 148. 78 Pozri MIČEV, Stanislav: VSlovenskom národnom povstaní. In: MICHÁLEK, Slavomír – LONDÁK, Miroslav akol.: Gustáv Husák: Moc politiky apolitik moci. Bratislava, Veda 2013, s. 176–197, tu s. 177; DOSKOČIL, Zdeněk: Vžaláři avyhnanství: Ladislav Novomeský véře stalinismu apoststalinismu. Praha, Nakladatelství Lidové noviny 2020, s. 28. Karol Šmidke (1897–1952) prišiel vroku 1943 na Slovensko zMoskvy, aby po zatknutí Jána Osohu ajeho spolupracovníkov obnovil ilegálne vedenie slovenských komunistov apresadzoval myšlienku budúceho federalizovaného Československa. Na fotografii pri inšpekcii partizánskej brigády vDetve na strednom Slovensku 1. októbra 1944 vpopredí zľava veliteľ partizánskej brigády Pjotr Alexejevič Veličko, veliteľ povstaleckej armády generál Ján Golian, predseda Slovenskej národnej rady Karol Šmidke aplukovník Sovietskej armády Alexej Nikitič Asmolov, veliteľ hlavného štábu partizánskeho hnutia na Slovensku 368Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 Vroku 1943 neboli Novomeský ani Husák onič menší obdivovatelia Stalina ako ich predchodcovia. Vdanom období boli práve oni tí „pravoverní“, pretože na rozdiel od Osohu si osvojili apomáhali aplikovať najnovšie direktívy zo Sovietskeho zväzu. Zhľadiska vývoja názorov na česko-slovenské vzťahy bolo dôležité, že noví členovia piateho ilegálneho vedenia KSS boli vo svojich federalizačných víziách oveľa otvorenejší ako vtridsiatych rokoch. Žiadnu väčšiu odvahu na to však už nebolo treba. Ofederalizácii Československa hovoril od konca roku 1942 generálny tajomník Komunistickej internacionály Georgi Dimitrov.79 Gottwald vpolovici roku 1943 hlásal obnovenie štátu na báze „rovný srovným“. 80 Spredstavou federalizácie prišiel na Slovensko aj Karol Šmidke.81 Myšlienka federalizácie obnoveného Československa bola vKSČ tolerovaná, pretože strana musela bojovať hlavne proti koncepcii sovietskeho Slovenska, ktorá si udržiavala medzi slovenskými komunistami stále popularitu. Vtomto prípade bola sovietska propaganda zo začiatku vojny až príliš úspešná adostala sa do konfliktu soStalinovými aktualizovanými politickými záujmami. Ešte vjúli1944 poslal Šmidke do Moskvy správu, ktorú zrejme koncipoval hlavne Husák:82 „Keby dnes bola daná možnosť hlasovaním rozhodnúť, kde chcú Slováci štátoprávne patriť, aspoň 70 percent by hlasovalo za pripojenie kZSSR, snáď20 percent za novúČSR, zvyšok je vstrachu azmätení.“83 Opol roka neskôr Dimitrov84 vreakcii na priamu otázku Novomeského musel zdôrazniť, že nie je vzáujme Sovietskeho zväzu, aby sa Slováci oddelili od Čechov apripojili sa knemu.85 Husák aj Novomeský vrokoch 1943 a1944 ešte niekoľkokrát vrôznych situáciách hovorili apísali oalternatíve sovietskeho Slovenska. Ich sympatie ktejto možnosti nemožno vylúčiť, ale pravdepodobne to robili preto, aby vyvinuli tlak 79 Pozri RYCHLÍK, Jan: Češi aSlováci ve 20. století: Česko-slovenské vztahy 1945–1992. Bratislava, Academic Electronic Press 1998, s. 375–376, dokument 1. 80 JELINEK, Y.: The Lust for Power, s. 56. 81 MACHÁČEK, M.: Mezi českým lvem asovětskou hvězdou, s. 126. 82 Pozri MACHÁČEK, M.: Gustáv Husák, s. 178 (pozri pozn. 8). 83 KROPILÁK, M. – BOUČEK, M. – VARTÍKOVÁ, M. ad. (eds.): Dejiny Slovenského národného povstania, zv. 3, s. 335–343, tu s. 342, dokument 228: Správa V. ilegálneho ústredného výboru KSS ovývine na Slovensku po 6. októbri 1938, ktorú pre informáciu moskovského vedenia KSČ na rokovanie do Moskvy priniesol Karol Šmidke, 7. 7. 1944. 84 Vtom čase už Stalin rozpustil Kominternu, takže Dimitrovov vplyv vkomunistickom hnutí bol nižší ako predtým. 85 Pozri JIČÍN, Rudolf – KAPLAN, Karel – ŠILAR, Jaroslav (eds.):Pražské dohody 1945–1947: Sborník dokumentů. Praha, Ústav pro soudobé dějiny ČSAV 1992, s. 10–11, dokument 1. 369 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním na Benešovu exilovú vládu vLondýne. 86 Tá totiž len veľmi neochotne ustupovala ich požiadavkám na budúcu podobu česko-slovenského vzťahu.87 Pojem federácie slovenskí komunisti počas vojny príliš nepoužívali. Najmä nie vo verejných prejavoch, alebo voficiálnych dokumentoch. Jedným zdôvodov boli inštrukcie Kominterny prikazujúce spoluprácu sobčianskym odbojom, ktorého predstavitelia vnímali požiadavku federalizácie skepticky alebo 86 Pozri JABLONICKÝ, Jozef: Povstanie bez legiend. Bratislava, N Press 2024, s. 137–138; MACHÁČEK, M.: Gustáv Husák, s. 175; HUSÁK, G.: Svedectvo oSlovenskom národnom povstaní, s. 554 (pozri pozn. 59); SYRNÝ, M.: Slovenskí komunisti vrokoch 1939–1944, s. 163. 87 Slovenskí komunisti vdepeši do Londýna vpolovici roku 1944 otvorene písali, že kvôli Benešovej neochote revidovať svoje názory na čechoslovakizmus abudúcu podobu republiky sa „rozmáha na Slovensku úsilie, aby sa vrozhodujúcej chvíli Slovensko pričlenilo kZSSR“ (citované podľa: ŠTVRTECKÁ, Anna: Vznik Slovenskej národnej rady roku 1943. In: LIPTÁK,Ľ.(ed.): Slovenské národné povstanie roku 1944, s. 191–221, tu s. 214). Gustáv Husák (1913–1991) spoločne so Šmidkem založil piate ilegálne vedenie slovenských komunistov apodporoval jeho federalizačné plány. Po obvinení z „buržoázneho nacionalizmu“ zažil strmý pád a vrokoch 1951 až 1960 bol väznený. Na fotografii je Husák pri prejave na verejnom zhromaždení vpovstaleckej Banskej Bystrici 7. októbra 1944 370Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 ju priamo odmietali. Husák aNovomeský sa vtomto smere bývalým agrárnikom Jánovi Ursínymu aJozefovi Lettrichovi, ktorí zastupovali nekomunistický blok, zdali príliš radikálni. 88 Vianočná dohoda, program zjednoteného odboja vpodobe Slovenskej národnej rady (SNR) zdecembra 1943, vyznela pomerne vágne: „Želáme si, aby národ slovenský anárod český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy vnovej Č-SR, spoločnom to štáte Slovákov aČechov, ana podklade princípu rovný srovným.“ 89 Na druhej strane, princíp rovný srovným Husák aj Novomeský vnímali ako jednoznačný prísľub federalizácie budúceho Československa, čo vo svojich spomienkach tvrdí aj Ursíny.90 Svoje predstavy rozhodne nebránili spodobnou zaslepenosťou ako predtým Osoha, zdá sa ale, že ani oni si úplne neuvedomili, že Stalinova československá politika sa znova začala meniť. Po podpise československo-sovietskej zmluvy opriateľstve z12. decembra 1943 bol Stalin oveľa vnímavejší kBenešovým predstavám opodobe povojnového Československa ačesko-slovenských vzťahov. Podľa Husákových spomienok na stretnutí vMoskve vjanuári 1945 Stalin vraj radil Gottwaldovi „veľkú citlivosť aohľaduplnosť pri riešení slovenskej otázky“. Žiadal dohodu sexilovou vládou arešpekt pre Edvarda Beneša ako prezidenta štátu.91 Gottwald už dlho vedel, že myšlienka federácie bola ďaleko za tým, čo by Beneš, česká politická elita, ale aj česká spoločnosť, boli ochotní akceptovať. Vedúci funkcionári KSČ preto reálne neuvažovali nad akceptovaním požiadaviek vedenia slovenských komunistov. Husákovi dokázal Gottwald sľúbiť len prijatie konceptu samostatného slovenského národa azachovanie Slovenskej národnej rady ajej povereníctiev.92 Vtejto situácii sa ukázal politický cit nielen Gottwalda, ale celého exilového vedenia KSČ, ktorý prispel kich prežitiu včasoch, kedy sa oficiálna politika Kremľa mohla zmeniť zo dňa na deň. Riadili sa taktikou kničomu sa príliš nezaväzovať, nechať si otvorené všetky možnosti anajmä votázke štátoprávneho usporiadania všetky rozhodnutia odsúvať až na dobu po skončení 88 Pozri URSÍNY, Ján: Spomienky na Slovenské národné povstanie. Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1994, s. 48. 89 KROPILÁK, M. – BOUČEK, M. – VARTÍKOVÁ, M. ad. (eds): Dejiny Slovenského národného povstania, zv. 3, s. 262, dokument 196: Vianočná dohoda ovytvorení Slovenskej národnej rady aprogramové ciele tohto vrcholného národnooslobodzovacieho ilegálneho orgánu, december 1943, Bratislava. 90 URSÍNY, J: Spomienky na Slovenské národné povstanie, s. 48; pozri ďalej MACHÁČEK, M.: Gustáv Husák, s. 170; SYRNÝ, M.: Slovenskí komunisti vrokoch 1939–1944, s. 137–138. 91 HUSÁK, G.: Svedectvo oSlovenskom národnom povstaní, s. 554. 92 Tamže, s. 555. 371 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním vojny, 93 prípadne do zásadného vyjadrenia Josifa Stalina. Ako konštatoval vo svojej štúdii zroku 1965 český historik Ferdinand Beer: „Je ovšem příznačné aukazuje se isprávná skutečnost, že čs. komunisté setrvávali na nutnosti vyjádřit aprosadit zásadu svébytnosti arovnoprávnosti slovenského národa jako určující aotázku konkrétního vyjádření, formy zakotvení této zásady ponechávali až do závěrečné fáze otevřenou adiskusní.“94 Ako príklad cituje vyjadrenie Václava Kopeckého zroku 1942: „Musíme mysliti na to, aby náš vliv na Slovensku byl naší oporou pro všechny eventuality vývoje.“95 Kým vtridsiatych rokoch sa vpolitike KSČ riešenie národnostnej otázky odsúvalo za horizont sociálnej revolúcie, vprvej polovici štyridsiatych rokov bol týmto horizontom koniec vojny. Radikáli ako Osoha takýmto postojom opovrhovali, vskutočnosti však najlepšie reprezentoval pragmatického ducha stalinizmu. Hoci ciele (sociálna revolúcia anastolenie diktatúry proletariátu) ostávali nemenné, cesty knim bolo možné flexibilne meniť podľa toho, čo aktuálne vyhovovalo Moskve. Toto myslenie bolo súčasťou konceptu stalinského internacionalizmu, ktorý od komunistov vyžadoval bezhraničnú lojalitu aprácu vprvom rade vprospech Sovietskeho zväzu aaž potom vzáujme svojej vlasti. 96 Exilové vedenie KSČ tento stav chápalo lepšie ako vedenie KSS na Slovensku. Dá sa to ilustrovať na aktivitách Gustáva Husáka ohľadne postavenia Slovenska vobnovenom Československu na začiatku roka 1945. Ako píše vo svojich spomienkach na povstanie, pred necitlivým presadzovaním federácie ho varoval osobne Stalin. Gottwald ho zároveň opakovane žiadal, aby bral ohľad na situáciu včeských krajinách a„na zmýšľanie českého ľudu“.97 Napriek tomu po návrate zMoskvy Husák na pracovnej konferencii Komunistickej strany Slovenska na prelome februára amarca 1945 vo svojom prejave otvorene požadoval federálne fungovanie štátu.98 Federalistické – vniektorých smeroch až konfederalistické– požiadavky sa následne objavili aj vdeklarácii Slovenskej národnej rady z2.marca 1945, ktorá sumarizovala slovenský postoj pre rokovanie českoslo93 Pozri ŠOLC, J.: Slovensko včeskej politike, s. 190 (pozri pozn. 55). 94 BEER, F.: Význam Slovenského národního povstání pro nové uspořádání česko-slovenských vztahů, s. 642. 95 Citované podľa: tamže, s. 642. 96 Pozri TISMANEANU, Vladimir: Diabolical Pedagogy and the (Il)logic of Stalinism in Eastern Europe. In: TISMANEANU, Vladimir (ed.): Stalinism Revisited: The Establishment of Communist Regimes in East-Central Europe. Budapest – New York, Central European University Press2009, s. 25–49, tu s. 26. 97 HUSÁK, G.: Svedectvo oSlovenskom národnom povstaní, s. 555. 98 HUSÁK, Gustáv: Zreferátu na konferencii Komunistickej strany Slovenska. In: HUSÁK, Gustáv: Zbojov odnešok: 1944–1950. Ed. Karol Truchlík. Bratislava, Pravda 1973, s. 35–48, s. 39. 372Soudobé dějiny / CJCH 2025 / 2 venskej politickej reprezentácie vMoskve. 99 Hoci pre Gottwalda bola slovenská otázka užitočným kladivom na české nekomunistické strany, 100 nakoniec to musel byť on, kto slovenských súdruhov presvedčil, aby túto deklaráciu stiahli, lebo inak by kvôli odporu českých občianskych strán rozhovory vôbec nemohli začať. Nikto zo zainteresovaných nezakrýval, že slovenskí komunisti svoje predstavy riešenia slovenskej otázky obetovali záujmom revolúcie ataktike politického boja.101 Vovýsledku to znamenalo opustenie plánu na federáciu azačiatok cesty kasymetrickému modelu štátoprávneho usporiadania, ktorý bol predstavený vKošickom vládnom programe zapríla 1945. Gustáv Husák poznamenal, že jeho podobu výrazne ovplyvnila snaha komunistickej strany dohodnúť sa sBenešom a„silami českého buržoázneho tábora“.102 Rozkol medzi Stalinom aTitom vroku1948 úplne pochoval nádeje slovenských národných komunistov okolo Husáka aNovomeského na možnosť budúcej federalizácie Československa. Zhľadiska presadzovania stalinskej perspektívy na fungovanie mnohonárodnostných štátov začal byť federalizmus považovaný za nepraktické riešenie pre strednú Európu.103 Hoci slovenskí národní komunisti sa vsvojich federalizačných predstavách odvolávali na sovietsky vzor, slovensko-izraelský historik Yeshayahu Jelinek si všimol, že vskutočnosti mal kjeho fungovaniu bližšie práve asymetrický model povojnového Československa. 104 Podobne ako Rusi vSovietskom zväze zohrávali Česi úlohu dominantného národa predstavujúceho jadro štátu. Slovensko bolo vpozícii zväzovej republiky sautonómnym statusom, ktorý sa čoraz viac týkal len kultúrnych, jazykových afolklórnych špecifík. Asymetrický model tiež najlepšie kopíroval ducha sovietskeho modelu postaveného na striktnej politickej astraníckej centralizácii. Boj proti slovenskému „buržoáznemu nacionalizmu“ vniesol do chápania národnostnej otázky vČeskoslovensku podobné aspekty, ako tomu bolo 99 KROPILÁK, M. – BOUČEK, M. – VARTÍKOVÁ, Marta ad. (eds.): Dejiny Slovenského národného povstania 1944, zv. 3, s. 582–583, dokument 516: Memorandum Slovenskej národnej rady opostavení Slovenska voslobodenej Československej republike, 2. 3. 1945, Košice. 100 SYRNÝ, M.: Slovenskí komunisti vrokoch 1939–1944, s. 163. 101 BEER, F.: Význam Slovenského národního povstání pro nové uspořádání česko-slovenských vztahů, s. 648. Podobne tomu bolo neskôr pri prijímaní Pražských dohôd, ktoré ďalej obmedzovali slovenskú autonómiu. 102 HUSÁK, G.: Svedectvo oSlovenskom národnom povstaní, s. 556. 103 Pozri FARALDO, Jose M.: Die Hüterin der europäischen Zivilisation: Kommunistische Europa-Konzeptionen am Vorabend des Kalten Krieges (1944–1948). In: FARALDO, Jose M. – GULINSKA-JURGIEL, Paulina – DOMNITZ, Christian (eds.): Europa in Ostblock: Vorstellungen und Diskurse (1945–1991). Köln/R. – Weimar – Wien, Böhlau 2008, s. 91–110, tu s. 98. 104 JELINEK, Y.: The Lust for Power, s. 81. 373 Medzi federalizmom, sovietskym Slovenskom ahospodárskym vyrovnaním vSovietskom zväze vtridsiatych rokoch. Nacionalistická úchylka medzi slovenskými komunistami podľa definície spočívala „vpreceňovaní vlastných (slovenských) úspechov socialistickej výstavby“ av„podceňovaní obrovských výsledkov českej robotníckej triedy“.105 Od začiatku päťdesiatych rokov sa preto vhistoriografii aj vpolitických prejavoch zdôrazňovala dominantná úloha českého proletariátu pri budovaní socializmu ajeho „bratská pomoc“ politicky slabším slovenským pracujúcim. 106 Po viac ako dekáde sa do komunistickej argumentácie vrátilo tvrdenie, že česko-slovenskú otázku možno vyriešiť výlučne ekonomickým vyrovnaním oboch častí republiky. Nie náhodou to bolo práve včase, kedy sa do vrcholnej funkcie vKomunistickej strane Československa opäť vrátil Viliam Široký. 107 Jeho hlavnou tézou bolo, že dva „národy vspoločnom štáte nemôžu byť natrvalo politicky rovnoprávne, keď nie sú súčasne hospodársky rovnoprávne“. 105 ŠIROKÝ, Viliam: Do boja proti nepriateľskej ideológii buržoázneho nacionalizmu: Zreferátu na zasadnutí Ústredného výboru KSS 6. apríla 1950. In: ŠIROKÝ, V.: Za šťastné Slovensko vsocialistickom Československu, s. 184–196, cit. s. 188. 106 Pozri HUDEK, Adam: Najpolitickejšia veda: Slovenská historiografia vrokoch 1948–1968. Bratislava, Historický ústav SAV 2010, s. 124–126. 107 Široký bol na deviatom zjazde KSČ vmáji 1949 zvolený do jej predsedníctva (spolu so Štefanom Bašťovanským ako jediní Slováci). Už od augusta 1945 bol predsedom KSS aokrem toho od apríla 1945 zastával funkciu námestníka predsedu československej vlády. Karol Bacílek (1896–1974) ako zástanca centralistického riešenia česko- -slovenského vzťahu nahradil vroku 1950 Gustáva Husáka na čele Slovenskej národnej rady. Na fotografii zo začiatku päťdesiatych rokov