„Obraz stratí pamäť“. K anamnéze významového utvárania a možných súvislostí básne J. Ondruša Strom

„Ob az s a í pamäť“. Kanamnéze ýznamo ého u á ania amožných sú islos í básne J.Ond uša S om Fedo Ma ejo Vo a iáciách Jána Ond uša na ému s igma izo aného „s omu“ („je poznačený“), esp.chiazmu z aňo anej elesnos i a„s omu“ pe soni iko aného, an opomo i- zo aného náhle obja íme o ýpoč e jeho cha ak e is icky posunu ej „mimiky“ „po- klesnu ý kú ik ozmazaný […] šk / cez úsme “ „šk om“ e oko aný ak pozo ného čí ania, ozumenia, pochopenia ajeho sp ie odnej echniky, „šk knižke pod chý- bajúcim slo om,/ mie u p e hladinu p ís upnos i“. P ijať o o p íznako é yboče- nie o ýpoč e ako ýz u p edložiť čí anie p á e básne S om, p edložiť ďalšiu sy- nekdochu s e a zbie ky Šialený mesiac (1965), a ak pokúsiť sa niesť do „ ediaceho ne edenia“ o eci oh o s e a ajeho poe iky niekoľko d obných asociácií, akcen o či nuáns? 1. Vs upná si uácia je poézii J.Ond uša si uáciou dô e ne známou, čo aj ne ľúd- nou— si uáciou elesného z aňo ania azakúšania podaného na spôsob scená a alebo pa adoxného ná odu— „Na os ie s úpiš, pä a naš iepi sa…“ („Os ie“ ako an icipácia či inš umen „zoťa ia s omu“?) „Os ím“ sa „pä a“ skô po eže či na eže než „na- š iepi“; lexikálnej oľbe „naš iepenia“ akoby bol p í omný „s om“, „d e o“, jeho „š iepna“ š uk ú a, z ejme u unguje aj z uko á inš umen ácia „pä a naš iepi sa“, podobne ako p ed ým „na os ie s úpiš“. Pods a ná je šak lexikálno-mo i ická po- s upnosť ujmy a elesnej odoz y na ňu— „anoha o nie, baso o zaznie šľachou“. Kým „o nu ie nohy“ si uačne, elesne pôsobí ako ecne náleži é, či už ide o„o nu- ie“ zmysle zneci li enia alebo ou oľnenie zo s ŕpnu os i, ďalšia elesná odoz a „nohu“ p íznako o „ okalizuje“/„muzikalizuje“— oz eďme s izikom doslo nos i či nadby očnos i pos upnosť asociácií: dolná konča ina, „bas“ ako hlboký, najnižší mužský hlas, hudobným nás ojom yludzo aný z uk, „šľacha“, ci li á, z ani eľná súčasť „nohy“, ungujúca ako s una, ňou „šľahne“, p ejde, „zaznie“ odoz a, boles i á hybnosť zakúšania (ponúka sa u aj mimo oľný hlaso ý p eja ako eakcia na ujmu). „[U]k i neš au obíš en pohyb plecom“— po „ana ómii“/„ yziológii“ ujmy aodo- z y na ňu je u celko á hybnosť, pos oj, igú a, ges o zasiahnu ého „podme u“— p edponou „u“ minimalizo ané adokona ým idom zmomen ánnené „uk i nu ie“ ajeho p ieme do elesného „ho e“, keďže „u obíš en pohyb plecom“, p ieme me- chanický, ale zá o eň ako „ en“ aj pohyb známy, ýznamný, la en ne ýznamo ý, „nad chladnu ím zoťa ého s omu“. Významo é ozpä ie „pohybu plecom“ pomimo eles- nej biomechaniky— údi , ľú osť, solida i a, komplic o, spolu- ina, ľahos ajnosť „čo OPEN ACCESS FEDOR MATEJOV 247 už“ a ď. Deje sa o nad „chladnu ím zoťa ého s omu“. „Chladnu ím“, akoby bola eč o„ eplok nej“ by os i, „s om“ sa pa adoxne pe soni ikuje, an opomo izuje, aj keď je už „zoťa ý“. Ti ulom básne ohlásený „s om“ sa u obja uje, „dos á a kslo u“ de- ici nej, deg ado anej podobe. Vs upná „nožná“ elesná kalami a a„zoťa ie s omu“ ako jej p íčina, pa alela či ich chiazmus? (P.Bunčák zbie ke Je o p a da je o sen z .1966 má ne eľkú báseň se o izo ane- eminizo aným „s omom“ znamení su - ealizmom zý anej „lásky“ a„slobody“ nadpísanú Homo es a bo i similis, čo by sa p i J.Ond ušo i dalo asi aj ob á iť „a bo es homini…“.)— „Chladnu ie“— eš e p ebiehajúci p oces, dej. 2. „S omu“ s a álnym „zoťa ím“, „chladnu ím“ sa p ípus ko o („hoci“) p edikuje „je iac, je poznačený“. Hneď na začia ku sa ponúkajúce silné označenie „s igma- izo aný“ nemalo by p ek yť možný ecný podklad— označo anie s omo lese, ho e u čených na y úbanie, „ yťaženie“, p ípadne označenie na menej adikálne zásahy— oše enie spílením koná o , spe nením kmeňo a ď. sadoch, pa koch, alejach. Ponad ie o p ipomenu é echnikálie s igma/s igma izo anosť/s igma izo- aný an icipo alo p elínanie, chiazmus ľudských pnos í ačinnos í a„s omu“, ich ex o é, básnické a iácie. 3. Odsek explikuje „poznačenie“— „je na ňom h udkou nak eslený/ob az“. „H udka“— kúsok hmo y, najskô zeminy imp o izačne hodný na k eslenie či písa- nie. „Ob az“ je hneď, analogicky oči s ojmu nosi eľo i— podkladu, „zdeg ado aný“, lebo „k osi, dieťa či žaba,/ už zapľul po jeho kosú á “. „T a “ „ob azu“ je pe soni i- ko aný ako „ á “, „kosý“ o ýzname „šikmý, idúci nap ieč, bokom, zboku“ a„uhol os ý alebo upý“ (Pecia 1972) dá a myslieť na základný ikon/ikonog a iu obsceni y zdobiace kedysi kde- u s omy, plo y, s eny a ď. „K osi“ najp „nak eslil“ apo om „zapľul“ z ýmo ane „ob az“ „kosý“. „K osi, dieťa či žaba“ „zapľu ím“ asociujú de skú nep ís ojnosť ap edo še kým animálnu lhkú, ohyzdnú nechu nosť. Vak e „zapľu- ia“ (SSJ V, -ž, s.500–501) je obsiahnu é p ekonanie zdialenos i „až niekam“, pok y- ie plochy slinami, pľu ancom, p ípadne aj p enesený ýznam zne áženia, za hnu- ia… Dá ny melancholický „ob az kosý, sk i ený:/ omboid zlámané osky de ských hie “ (L.No omeský— s upná báseň zbie ky Romboid z .1932) u od geome izácie p echádza khumo alizácii („humo “— la . laha, lhkosť), ba až knauseizácii. Lis o anie Encyklopédii ľudo ej kul ú y Slo enska 2 (1995) anáhodný pohľad na heslo „žiab e (hnilec, pleseň, apa ka, žab e, žaba, žabka)“ posky li možnosť kon- k é nejšieho, čo aj diskusného čí ania: „T adičné označenie cho ôb ús nej du iny y- sky ujúce sa najmä ude í. Zahŕňalo hla ne slin ačku, zápal slinných žliaz (z ýšené slinenie, ch as y okolo ús , h čky pod b adou), múči ku ( y ážky ús nej du ine iokolo ús ). Podľa adičných názo o žiab e y olá ala hla ne nečis o a (zkľúča, h ebeňa, k o é dieťa cmúľalo). Najs a šia p eds a a žiabie mala zoomo nú podobu žaby sediacej pod b adou“ (s.365). Nech už je o akokoľ ek, do poe iky elesne nep í- jemného, odpudi ého uJ.Ond uša by o ako in an ilno-e nog a ická eminiscencia zapadalo. 4. Vo ecne náleži ej podobe zoťa ého „s omu“ „s om leží k ížom“ aj bez z ýše- nej quasi eligióznej či a eľskej neu ózy môže zaznie ať li u gizmus „lignum c ucis“, p ípadne analogicky oči ikonog a ickému ypu „ i dolo um“ ponúka sa „a bo do- lo um“. „Puklina na koná i“ ako pô odný kaz „s omu“ či d uho né poškodenie p i zoťa í p iam exp esí ne „do azí“ k„členku“ (p ed ým ú ode igu o ala z anená OPEN ACCESS 248 SLOVO A SMYSL 45 elesnosť „naš iepenej pä y“), a ak sa yja uje p e báseň zakladajúci chiazmus s ig- ma izo anej elesnos i as igma izo aného „s omu“. S izikom p edbiehania las ného lineá ne pos upujúceho čí ania básne možno u u iesť nu ka é asociácie zdá nej základnej školy— čí anko o známu ľudo ú ba- ladu Išli hudci ho ou, ho ou ja o o ou aumelú od M.Rázuso ej-Ma áko ej Ranená b eza. Edi o , his o ik ain e p e slo enských ľudo ých balád J.Ho ák p i ich s e „zdá na inedá na“ sú islos i s ex om Zoťali b ezu, už ju ezú empa icky napísal: „Baladická adícia slo enská, ozmani á obsahom amnoho á na o mou, je aká ži á, že jej o co ia baladicky sp aco ali nielen osudy ľudí, ale nap . iskon s omu, ako dokazuje p ek ásne s oj ázna slo enská balada […] Zoťali b ezu. Epické jad o piesni je nepa né, ale je nej z láš na sila ly ická aosud zoťa ej b ezy p ipomína osudy ľudské“ (in Ho ák 1958, s.31). Časo o p ime anejšie po o ná acie pozadie kS omu J.Ond uša zo si uácie konca 50.azačia ku 60. oko môže posky núť Zimný s om M.Rú usa. Je o jedna z iace- ých ozlične koncipo aných poe ologických básní cyklu Vzemi nikoho— Ticho p ed básňou, Slo á, Poe iky, Vzemi nikoho… „[U] azený,/ akoby p á e na pop a u k áčal,/ s ojí/ a še ko púšťa pomimo./ Vie o idážď./ Jak oda po pe í/ kĺžu sa po ňom dni aneo o í/ nikomu d e e mĺk y exulan ./ / Len nú i za ole ou/ p i bielej s ieci lyka/ žije si s oje, čí a zdní./ Aani ieň aani púhy ieň/ na záclone ho ne yz adí/ ak mlčky sediaceho.“ P i o nanie kh aničnej si uácii „akoby p á e na pop a u k áčal“ mení sa zmäkčujúco p os edníc om ege ačného ú lmu „zimného s omu“ na ob- az-pa alelu si uácie básnika medzi debu om Až doz ieme z .1956 a o bou 60. o- ko — znamení „mĺk eho exilu“. „Púšťanie še kého pomimo“, ale aj „čí anie zdní“, ôbec zabý anie sa básnika „in e ié i“ „s omu“, by u, o by yznie a doslo a ako „ nú o ný exil“. S om zo zbie ky M.Haľamo ej Sm ť oju žijem (1966) jej i ulnú si uáciu, esp.si uáciu „bez eba“ podá a cez ysokoho ský ex e ié : „Ako zás upy žien, /so ené ích om na kolená,/ plazia sa úbočím/ zelené ady kosod e ia. // Na holej s áni s om. // Vko une spie ajú mu áci. […] Hmla ob äz položí/ na mies a bleskom zasiahnu é. // Ak poddá sa— len eľkej po ích ici.“ Na S om M.Rú uso i blízkej M.Haľamo ej možno nad iazať Bolesťou zo Z ono (1968): „Sú s omy sbo- kom K is o ým,/ sú šľahy blesku…“ (Kopijou p e azený Ježišo bok po agónii asm i na k íži zpašijo ého p íbehu e anjelií.) „Aže si p i om bolesť p osí meno,/ pok s- íš si ju./ Zuzanka.“ Rozsiahlym oz edením p iehľadnej ši y-pomeno ania-mena je básniko a p áca od 70. oko nad p ebásnením ľudo ých ozp á ok, písaním p e de i a ôbec senio ské me anie „s a u s e a“ si uáciou ých na ždy najmenších, sla- bých, odkázaných… Na synekdochicky, ci ačne p i olanom po o ná acom pozadí básní, kde pa alelizácia, alego izácia, symbolizácia „ponechá ajúco“ ešpek uje sa- moz ejmé podoby ecí a„psychizmy“ zťaho ania sa knim, äčšmi sa yja í p iam „on ické“ p ek íženie s igma izo anej elesnos i, dekompono anie jej pnos í ačin- nos í, elo ých schém, o gáno a ď. as igma izo aného „s omu“ znamení ne-es- e izo anej boles i, an opológie/dend ológie/ma y ológie, čo aj napokon ná a ne zmie li o poin o anej.— T eba šak p ipomenúť aj ušľach ilú dend o íliu J.Ond uša zas úpenú iniciačnej básni Pamäť „o echom“, en sa zmnožený do „o echo ého hája“ mihne o an azma ickom p ed-zá e e S omu. 5. Ob az na „s ome“ sa načas s á a jeho synekdochou, dôsledku „zapľu ia“ je „lepka ý“, „p i do yku od láča sa“, analogicky oči „poznačenému s omu“ „poznačí“ OPEN ACCESS FEDOR MATEJOV 249 nosi eľa, ges o a do yku. Samo ná báseň ako oscilácia medzi epe i í nou š uk ú - nou au onómiou ex u a„ob azom“, „od lačkom“ elesného zakúšania, elesného dia- nia? Tak o ýznamo o zaťažený „ob az“ pe soni iko ane „ho o í“ ajeho d ojbodkou u edená p iama eč je žiadosťou, p osbou, apelom „dýchaj mi do ús “, možno u mys- lieť na „p ú pomoc“, „dýchanie zús do ús “; „lepka osť“, „do yk“, „od lačok“, „dych“ nášajú šak do zách annej akcie, sama i áns a poci o o- elesné ozpaky. Na „dych“ eagujúci p ísľub „zd ihnem sa o oj dych“ (zo „zoťa os i“, „chladnu ia“, „ležania k í- žom“) spája „dych“ a elesný pohyb, akoby „dych“ bol pomocnou ukou, ges om d í- hania d uhého, akcen uje o eš e la en né yčí anie- yčí anka „nech nik o nep íde, k o nep idýchne“. Z ejme básniko neologizmus „nep idýchnuť“, od ýznamo o inak o ien o aného „p ídych“— „náznak niečoho hlase“ (SSJ III, p- , s.543), minimalizu- júco nuansuje požado anú, slo esom yjad enú ak i i u, obdobne ako „uk i núť“.— Ako bolo ybočením zlineá neho čí ania ex u p ipomenu ie Ond ušo ej ušľach ilej dend o ílie („o ech“, „o echo ý háj“), ak sa u dá podobe zo šeobecňujúcej odbočky p ipomenúť, že poézia J.Ond uša nikdy nebola poéziou „ľahkého dychu“, eď au o- š ylizačne „či a eľnej“ básni Ú ek J.Ond uš ho o il o„s ojich ťažkos iach sd uhým dychom“, esp.keď sa ju enilne, debu an sky pý al komunikačného náp o i ku „ak chceš, zaspie am i pieseň“, poin ou bolo „az azu ne iem, čo i po edať“ (Sone ). 6. Vlínii na odzo ania poci o o- elesných ozpako pok ačuje aj zne ľúdňu- júca „mik oskopia“ komunikačnej mimiky, keď pe soni iko aný „ob az“ „pozo ujúc zblízka/ ús a, k o ými sa pý aš,/ odmlčí sa amá ásku“; akoby sa komunikačný ak dekompono al na s oje elesné súčas i („ús a, k o ými sa pý aš“, s„odmlčaním sa“ sú isiace ús a unáp o i ku, p ípadne a o á asociácia zo e ých ús a„ ásky“), akoby uši o, posunu o p ek yl sebou po enciálne mienené ecne- ýznamo é jad o. Z ejme sa u eba pokúsiť oexku z aj o eci p i do e ajšom čí aní samoz ejme yuží aného členenia Ond ušo ho ex u. To je založené na p íznako om napä í me- dzi nume icky základnou číslo kou nadpísanými pa iami ap edimenzo anými sú e iami, p ek ačujúcimi aké o členenie. Schema icky o yze á ak o: 1–3 jedno sú e ie, 4–6 jedno sú e ie, 7–9 jedno sú e ie, 10–12 jedno sú e ie (z ejme de ek né, keďže ho o ia i ana o icky u edené edľajšie e y časo é či odpo o acie bez e y hla nej), 13–14 jedno sú e ie. V ámci číselne nadpísaných pa ií členenie na odseky alebo ex émne syn ak icky, g a icky na osamos a nený, ýznamo o nosný e š „hoci s om je iac, je poznačený“ izuálne p e čí anie akcen uje jedno li é pnos i ačin- nos i, ich „podme y“ a„p edme y“, okolnos i, las nos i. Akoby o oscilo alo me- dzi scená om, ná odom, inš ukciou, p o okolom, ýpoč om… Aspoň schema icky skusmá e idencia „podme o “: 1— „podme om“ je „ y“, esp.jeho elesné kompo- nen y „pä a“, „noha“, 2— „podme om-p edme om“ je „poznačený s om“, 3— „pod- me om“ je „nak eslený ob az“, ak é i jeho „zapľu ia“, 4— u zasa „s om“, „puklina“, 5 a6— „ob az“, 7— k„pohá u“, jeho „ áske“ p ipodobnený „ob az“, esp.„ áska“ na ňom, 8— „puklina“, 9— opä o ne „ y“ aďalej pe soni iko aný „s om“, jeho „sťa- ím“ pos ihnu é o gány či komponen y, čí ane la en ne akčnej „k apky“ a„peny“, 10— „puklina“, 11— „oko“ a„uzol“, 12— „uzol“, 13— „k apka“ aenigma icky p epod- s a nený „ob az“, 14— „ob az“ (?) a„ áska“. 7. „Ob az“ s„ áskou“ je p ek apujúco p ipodobnený k„pohá u“, en môže mať na sebe ysku, označenie, ciachu, mie ku (?), sebe „hladinu“ eku iny, s ojho „obsahu“ azda p ipomínajúcu líniu „ ásky“, „ ysoká“, em a ická o mulácia o„napĺňaní sa po- OPEN ACCESS 250 SLOVO A SMYSL 45 znaním“ e okuje asociačný ad „poznanie“, „skúsenosť“, „ ápenie“, „u penie“, „s a- osť“, „s a nu ie“, o še ko p emie ajúce sa na á do „ ásky“, „ ások“ (p ešmyčka „logos“— „algos“, . j. g . bolesť, u penie). „Pohá “ / čaša u penia, pkého pozna- nia? Samo ná „ áska“ šak akčne igu uje, y á ajúc si na ch íľu las ný kon ex , malej bakchanálii hybnos i. 8. Na ňu nad äzuje „puklina na koná i“, čo z ýmo ane „do azí k á i“, na ozdiel od p edchádzajúceho „členku“ ide už o„mies o“ maximálnej z ani eľnos i, osobnos nej o- ožnos i akomunikabili y (oči, pohľad; ús a, eč). Do sú e ia namies o očaká anej oz- čleňujúcej čia ky ázne s upuje pomlčka ako znak ý azného ýznamo ého zlomu. 9. Pa adoxne nad äzujúcim „a“ dos á a sa kslo u 2.os. sg. a ep odukuje sa ne- p iamo jej p eho o znamení a ali y aj so zdô odnením, že „s om je sťa ý“ (op o i pô odnému náleži ému „zoťa ý“ pe soni ikujúce „sťa ý“ zmysle dekapi ácie). Voči komunikačnému ak u, „ ozp á aš“, odpo o acím „lež“ je u edený ýpoče de ici - nos í „s omu“— „nepočuje“, „nepohne ús ami“, dekomponuje sa á o á schéma na spôsob až psycho ických ý a ných p eja o , ybočenie o ýpoč e sme om kčí- aniu ajeho echnike bolo ú ode p edkladaného čí ania spomenu é ako jeho mo i- ácia. Quasi „he meneu ická“ „mie a p e hladinu p ís upnos i“ na odzuje zmysle k an i y, k ali y, mie y „eš e k apku“, či už zobsahu „pohá a“, elo ých eku ín alebo skô z azeologizmo o„poslednej k apke“, „p e ečení pohá a“, eď „pena“ (na ús ach, na á i?) môže byť o nako synonymom ybočenia, excesu, zách a u, mdloby, elesnej slabos i, neo ládania elesných unkcií… 10, 11, 12.T i ana o icky, syme icky u edené edľajšie e y (najskô časo é) po- k ačujú dekompono aní elesnos i a„s omu“ ich chiazme— „puklina na ko- ná i/ do azí“ p iamo už „koku“, echnickým, e minologickým kompozi om „ odo- esné“ cha ak e izo ané „oko“ „upchá a mies o, kde ypadol uzol“, čím je mienená uzol p ipomínajúca h ča d e e, a„ ypadnu ý uzol“ zasa na spôsob oka „o o í sa az lhne“.— Vpolo ici 90. oko p i čí aní Šialeného mesiaca, konk é ne p i quasi echnicizo anej elesnej d as ike, ponúkali sa asociácie s edy ak uálnym p ekla- dom P íbehu oka G.Ba ailla (spolu sp ózou Ma ka sú odom a p eklade L.Še ého, Edice časopisu Re lex, 1992): oko, ajce, ul a, esp. agína, ôbec obsceni a, sadiz- mus, exces, chiazmus e o izmu ab u alizmu… Po desať očiach aj ne- ancúzš iná ane- omanis a môže sa pokúsiť ísť ďalej, aspoň zmysle „nále o ého čí ania“ (spo- jenie F.No osáda). Ne eľké eseje Geo ga Ba ailla Oko apalec, ako aj Michela Lei isa Pľu anec spolu s ý a ným ma e iálmi (pô odne časopise Documen s  .1929, české p eklady J.Gab iela  e ue Analogon /Ba aille 2016/ mono ema icky eno anom „hnusu aodpo u“) už elemen á ne, lexikálne asociujú sexpono aním nep íjemného či odpudi ého  ex och J.Ond uša. P i básni S om hodí sa „sk á enom konaní“ u iesť zeseje G.Ba ailla: na ozdiel od opíc „člo ěk se přemís il na zem, aniž by kpo- hybu yuží al ě í, asám se s al s omem, o jes zpřímil se s ejně jako s om, o o k ásnější, že je zpřímen po p á u. Funkce lidské nohy o něž spočí á  om, že omu o z opoření, na něž je člo ěk ak pyšný, […] posky uje pe ný základ. Ať už je ole, k e ou seh ála noha jeho zpřímení, jakákoli, člo ěk, k e ý má hla u ob- lacích […], na ni hledí jako na pli anec pod záminkou, že se a o noha noří do bahna“ (s.13).— K éme, knaznačenému asociačnému komplexu či eťazcu bola Analogone č.78 kdispozícii s ať Be anda Schmi a Člo ěk s ojící— bez hla y — obě nohy bahně ( e az knižne au o o om súbo e Znamení su ealismu, 2021, s ať p eložil Č.Pelikán). OPEN ACCESS FEDOR MATEJOV 251 13. „Tá k apka ozhodne“— „k apka“ z„o o eného az lhnu ého uzla“, „k apka“ p edchádzajúca „pene“ na dekompono anej „ á i“ „sťa ého s omu“, „k apka“ z„po- há a“, ku k o ému bol p ipodobnený „ob az“? Najskô je o „k apka“ zuž zmienených azeologizmo o„poslednej k apke“ či „p e ečení pohá a“… „Ob az“, k o ý sa bás- nických a iáciách na chiazmus elesnos i a„s omu“ akoby občas s ácal a yná al, ak ochu enigma icky „s a í pamäť“. „Z lhnu ím“ sa naozaj môžu s a iť ob ysy, a y, línie, ôbec „k esba“, a šak „pamäť“, i ulné slo o s upnej básne zbie ky Šia- lený mesiac, ajej „s a a“ môžu u znamenať ypadnu ie mieneného, imagino aného enoménu zp ak ických sú islos í edomia, exis encie, „ob azo é“ edomie, ob a- zo o nosť sa znich u oľňujú, au onomizujú, „bája“ / „básnia“. „Ob az“ „ujde“, pa a- doxne sa šak „zobudí“ (čo je „sen“, čo je „sku očnosť“?) „ o echo om háji“ („o ech“ bol spomienko o p i olaný Pamä i), a ek í ne „šťas ný a z ušený“ (kon as ne oči „passio“ dominujúcemu S ome), nasleduje zdô odnenie si uáciami, a ibú mi či ek izi ami de s a— „bosý“ (le o, le ne de ská obnaženosť), „na d e enom koní- ko i“ (chlapčenská h ačka). Vo ecku má chlapčensko-mužskú p op ie u „h ebeň“, ale „kohú í“, čím sa „h ebeň“ a o o islo ne asociuje sana omickou súčasťou ko- hú ej hla y, en ako dominan a idieckeho d o a poin o al už iack á spomenu ú Pamäť.— Či a eľ českej poézie môže si spomenúť na suges í ny Halaso e š „P oč kohou íš se s dce mé“ (zbásne Ze dna zo zbie ky Kohou plaší sm z .1930), aj keď nanucuje sa u skô elesné „dolu“: „na líci bý á y ažena panna/ e s é ne innos i zas upuje s á a í/ že chlapci nosí mince po kapsách/ ak blízko zděšeného pohla í“ (Jan Skácel: Naděje sbuko ými křídly. Mladá on a, P aha 1983, 22.š o e šie zcyklu Chyba b osk í). Vži o ne p ak ických i elesných sú islos iach expliko a eľný „ko- hú í h ebeň“ je doplnený o„ anie ajce plá ajúce s udni“. Skô než z uko ú in- š umen áciu „ anieho ajca plá ajúceho“ eba e ido ať ozp á ko é asociácie, náleži é ksno ej „enklá e“ de s a. „V ozp á kach sa aduje mo í oča odejníko i, k o ého nep emoži eľnosť aži o ná sila je o ajci kačice plá ajúcej na zdialenom jaze e“ (heslo „ ajce“— Bo ík— Sla ko ský 1995, s.284).— P i lis o aní  och z äzkoch P os oná odných slo enských po es í P.Dobšinského ahľadaní p edsa len p ime anejšej ozp á ko ej analógie k e šu J.Ond uša, napokon nie eľmi úspeš- nom, nasky ol sa p edsa len d obný nález, čo aj inej eci. V ozp á ke Ces a kSlncu akMesiacu (p ipomínam si u Ond ušo o „byť s ále pod slnkom“ Pamä i asamo ný i ul „šialený mesiac“) h dino a ces a-skúška edie k akému o zis eniu— „ yz edal sa, p ečo am  ej dedine nemajú ody, keď p ed ým nados ač má ali, a o dob ej, sladkej. To je p e o, že am, kde oda y ie a, k ižla leží apod ou k ižlou jes žaba eliká, k o á na eky odu mú i ašpa í. Nech k ižlu ylomia, žabu zabijú, budú mať ody dob ej asladkej nados ač, ako má ali.‘ Po ých o slo iech ponáhľal sa Mesiačik ďalej, Janko ho iac ani nezd žia al. Vedel, čo edieť mal. […] Keď ho ľudia zaz eli am p i ej dedine, kde o ej ody nebolo, ybiehali mu nap o i akaždé sa už len p ez edalo, ako, čo je s ou odou… […] Janko ich iedol p a o ku s udni a ozpo edal im še ko, čo obiť majú. Vykasali uká y, podkasali kolená ap ichy ili sa do obo y. Vyčis ili s udňu až na dno a am i našli pod dou k ižlou uk y ú žabu, k o á im odu odbe ala akalila. Ako ju zabili, naplnila sa s udňa odou ak čis ou asladkou ako dakedy“ (Dobšinský, 1973, s.381). Podľa ys e li ky edi o a E.Paulinyho „k ižla“— „ ľapka ý kameň“. D obný nález sa do ýka pochopi eľne Ond ušo ej básne S udňa, kde jej znečisťujúci obsah, in en á poin uje „žaba na p ameni,/ p ilba“. Inšpi áciou OPEN ACCESS 252 SLOVO A SMYSL 45 u šak nemusí byť ci o aná ozp á ka, po enciálny „suje “ obsahuje sebe samo ný azeologizmus o„žabe na p ameni“. 14. Po „ujdení“, „zobudení sa“ (azda) do sna či ozp á ky de s a ako „podme “ dl- hom sú e í aj p e ela í ne pozo né čí anie „s a ený“ „ob az“ sa kon as ne „ á i, zas ane“, lokalizujúc sa na „chladnúcom s ome, ozdelenom,/ na mies e á e po- značenom“; so „s omom“ sa a álne acajú aj jeho cha ak e is iky, „ ozdelenosť“ z ejme synonymne zas upuje „zoťa osť“ či skô „pukliny“. „V áska“, čo ho „dobehne“, akoby bola z uko o- ýznamo o e oko aná/p o oko aná slo ami „ á i sa“ a„ á “. Asociačné ozpä ie „ ásky“ už u bolo oz edené, samo né „dobehne“ pop i z ejmom p ies o o om ačaso om ýzname zahŕňa sebe aj dos ihnu ie, p is ihnu ie, okla- manie…— Kimplici ne sledo anej epe i í nej š uk ú e S omu sa hodia o mulá- cie Rolanda Ba hesa: „[…] š uk ú u môžeme sledo ať, ako sa ‚od íja‘ (podobne ako pá ajúce sa očko na pančuche) o s ojich ep ízach ajedno li ých s ách, nie je u šak žiadne dno; p ies o písania ak musíme p ebehnúť anie cezeň p eniknúť; písa- nie neus ále p edkladá is ý zmysel, no ždy len na o, aby sa ypa il: pos upuje sme- om ksys ema ickému zba eniu sa zmyslu.“ Už ponad konk é ne sledo anú báseň či ôbec o bu J.Ond uša akoby sme o alo nad äzujúce adikálne zo šeobecnenie R.Ba hesa, a šak zá o eň p edsa len pokúša či z ádza myslieť aj p i jeho čí aní eš e s ále na poéziu J.Ond uša, na jej mnohom o o ené yznenie: „Ro nako aj li e a ú a (azda by bolo hodnejšie ho o iť už opísaní) odmie aním p ipísať ex u (a ex o ému s e u) ‚ ajoms o‘, eda jediný ade ini í ny zmysel, u oľňuje ak i i u, k o ú možno naz ať kon a eologickou, yslo ene až e olučnou, p e ože zas a iť zmysel nakoniec znamená odmie nuť Boha ajeho hypos ázy, ozum, edu azákon“ (Ba hes 2001, s.12). máj 2023 P. S. po iac ako oku.— Sk omné quasi ema ologické si uo anie básne J.Ond uša S om ( olkló na balada, M.Rú us, M.Haľamo á) možno aspoň bibliog a icky doplniť odkazom na z äzok poézie nemeckého exp esionizmu Haló, je ady ich — ichřice! (1969) od L.Kunde u, kde je yčlenená „alej“ ex o na ému „s om“, ana an ológiu súčasnej slo enskej ci ilizačnej poézie D uhý polčas (1987) od P.Zajaca, kde iež igu- uje komo ný ýbe básní na ému „s om“.— Náhodné lis o anie zbie ke Š.S á- žaya In e ié (1992) apohľad na poslednú, 7.s o u básne K ajina ponúkli ju ako poin u p ed časom absol o aných ú ah, azda niečom aj ako synekdochu pe ipe ií slo en- skej poézie od 60. oko po p elom 80.a90. oko : „Nepe soni iko aný s om/ mimo záh ady, sko unou/ nezaťaženou o ocím, p es e lený/ chládok, p esne/ nap ojek o- ané lís ie,/ pohybli ý ieň: na láske/ je pos upom času/ pekné še ko zdialené,/ ná- znako é,/ elesné.“ Op o i Ond ušo ým pe soni ikačno-chiazma ickým o ú am je u „s om“ ešpek ujúco, „ponechá ajúco“ yslo ene „nepe soni iko aný“ (iba si u p i- pomínam, že Š.S ážay bol edi o om ýbe u zpoézie J.Ond uša Pamäť z .1982, kde je zah nu á aj zbie ka Šialený mesiac so S omom), jeho zjasňujúco pos upujúci opis po d ojbodke yúsťuje do es e izujúco melancholického poučenia, gnómy, ú echy… júl 2024 OPEN ACCESS FEDOR MATEJOV 253 LITERATÚRA Ba hes, Roland: Sm ť au o a, p el. R.Ž ako á. P o il, 2001, č.1–2, s.12. Ba aille, Geo ges: Oko apalec. Analogon, 2016, č.78. Bo ík, Ján— Sla ko ský, Pe e : Encyklopédia ľudo ej kul ú y Slo enska 2. Veda, B a isla a 1995. Dobšinský, Pa ol: P os oná odné slo enské po es i 3. Ta an, B a isla a 1973. Schmi , Be and: Znamení su ealismu. Sd užení Analogonu, P aha 2021. Ho ák, Jiří (ed.): Slo enské ľudo é balady. SVKL, B a isla a 1958. Pecia , Š e an (ed.): Slo ník slo enského jazykaIII p- . VSAV, B a isla a 1963. Pecia , Š e an (ed.): Slo ník slo enského jazyka I, a-k. VSAV, B a isla a 1971, 2. yd. Či a eľ má ako p ílohu kdispozícii báseň S om. S om 1 Na os ie s úpiš, pä a naš iepi sa anoha o nie, baso o zaznie šľachou, uk i neš au obíš en pohyb plecom nad chladnu ím zoťa ého s omu, 2 hoci s om je iac, je poznačený, 3 je na ňom h udkou nak eslený ob az ak osi, dieťa či žaba, už zapľul po jeho kosú á . 4 S om leží k ížom, puklina na koná i do azí kčlenku, 5 ob az je lepka ý, p i do yku od láča sa, poznačí, ho o í: dýchaj mi do ús , zd ihnem sa o oj dych, nech nik o nep íde, k o nep idýchne. OPEN ACCESS 254 SLOVO A SMYSL 45 6 apozo ujúc zblízka ús a, k o ými sa pý aš, odmlčí sa amá ásku. 7 Tak ako pohá , len po ňu naplňuje sa poznaním, áska na ňom plá a, kolíše sa, pohybuje zho a nadol, ancuje p ed očami, nezas ane, 8 hýbe sa puklina na koná i, do azí k á i— 9 a y ozp á aš o om, že o ak musí byť, p e ože s om je sťa ý, lež nepočuje, nepohne ús ami, má ich šikmo nak eslené, poklesnu ý kú ik ozmazaný, čia u, šk cez úsme , šk knižke pod chýbajúcim slo om, mie u p e hladinu p ís upnos i, eš e k apka apo ečie pena. 10 Za iaľ čo puklina na koná i do azí koku, 11 za iaľ čo odo esné oko upchá a mies o, kde ypadol uzol, 12 za iaľ čo ypadnu ý uzol o o í sa az lhne. 13 Tá k apka ozhodne aob az s a í pamäť, ujde, zobudí sa o echo om háji, šťas ný a z ušený, p e ože p išiel bosý, na d e enom koníko i, kohú í h ebeň o ecku a anie ajce plá ajúce s udni, OPEN ACCESS