Tatarkova autobiografická ikonografia (Navrávačky)

Tatarkova autobiografická ikonografia (Navrávačky) Marcel Forgáč prešovská univerzita marcel.f[email protected] TATARKA’S AUTOBIOGRAPHICAL ICONOGRAPHY (NAVRÁVAČKY) The article focuses on the analysis of autobiographical intentions in Dominik Tatarka’s work Navrávačky. The author’s autobiographical approach is decrypted in the Nietzschean context as the subject’s self-realization strategy based on the principle of fixation and elaboration. The Carpathian shepherd concept, which is aresult of the interference between fixation and elaboration principle, is based on the autobiographical semantic concentration and re-direction of the experienced events. However, by activating mythological schemes, it creates an opportunity to transform the author’s pragmatic image into an icon. KĽÚČOVÉ SLOVÁ: Dominik Tatarka— Navrávačky— identita— pamäť— Friedrich Nietzsche— ikona Dominik Tatarka— Navrávačky— identity— memory— Friedrich Nietzsche— icon DOI https://doi.org/10.14712/23366729.2021.2.5 Svědka ksobě zvete, chcete-li osobě dobře mluviti; ajestliže jste ho svedli, aby ovás dobře smýšlel, sami osobě dobře smýšlíte. Friedrich Nietzsche: „Olásce kbližnímu“, Tak pravil Zarathustra Nasledujúca úvaha vznikla na podklade čítania jednej pozoruhodnej textovej sentencie, ktorá je prítomná vesteticky koncipovanom texte Navrávačky.1 Scéna, vktorej rozprávač komponuje okolnosti svojho narodenia, je transponovaná zdokumentárnych Navrávačiek sDominikom Tatarkom, zároveň však prechádza editorskou úpravou, ktorá zakladá pozoruhodný koncepčný posun. Vštúdii chceme sledovať dôsledky tohto textového pohybu. 1 A.Zelenková situuje Tatarkove Navrávačky zgenologického hľadiska ako autobiografický žáner medzi autentickosťou afikciou (pozri Zelenková 2013, s.121–132). Ktextologickému vývinu, pôvodu aestetickému charakteru textu Navrávačky sa opakovanie vyjadril P.Zajac (pozri Zajac 2013b, s.102–103; tiež pozri Zajac 2013a, s.22–25). OPEN ACCESS 74 SVĚT LITERATURY 64 I Tretia časť Tatarkovej knihy Sám proti noci, ktorá nesie názov „Zbojnícka pieseň na steble trávy“, začína podozrivou konštrukciou: „Pamäť si pamätá ružové svitanie vmaminom živote.“2 Tematizácia rozsahu pamäti neskôr pokračuje: „[P]amäť to sme my pre seba vpsychickom deji […]. Človek pre seba je dejom smerujúcim zmaminho lona kpredkom.“3 Zdá sa, že tu dochádza kvzťahovaniu osobnej pamäti kcelku individuálnej existencie— pamäť človeku sprístupňuje tento celok. To, ako si rozprávač pamätá svoje narodenie, ono „ružové svitanie vmaminom živote“, sa však ztextu Sám proti noci nedozvieme. Konkrétny obraz okolností narodenia bude formulovaný vneskorších Navrávačkách. Pôjde opomerne dramatickú pasáž podrobne opisujúcu vbolestiach sa rúcajúcu matku, zktorej trčí hlavička dieťaťa: Vieš, ako som sa narodil? Na Veľký piatok. Každý, kto celý rok nechodí do kostola, ide na Veľký piatok. Takže celý náš dom môj otec naložil na rebrinový voz aodviezol do kostola na roráty. Nechal doma svoju ženu vo veľmi vysokom stupni tehotenstva astarého otca, ktorý ležal na smrteľnej posteli. Anaraz sa to stalo, na mamu prišli prudké bolesti. Mama sa stihla chytiť kotlíka akričala: otec, otec, zložte ma! Astarý otec, chudák, už napoly na druhom svete, nie že by chytil perinu apodložil pod mamu, ale bežal, tackal sa cez dvor na humná adoniesol za hrsť slamy. Amoja mama videla, že je koniec, pustila sa kotlíka, ale ešte stále bola taká mocná, že prv sa dotkla rukami zeme, než padla. Keby bola padla celkom na zem, bola by mi hlavu zrazila, lebo už som mal hlavu na svete. Mama len ležala, ležala, našťastie pribehla naša suseda babička Kopačková, príbuzná aspolucítiaca. Videla mamu aže dieťa už je na svete, tak odstrihla pupočnú šnúru, zaviazala pupok, okúpala ma abolo to vporiadku. Vtedy sa deti nevážili, ale merali na šúch, na piaď. Aja som mal prsia široké na jednu piaď, šúch adva prsty. Merané rukami babičky Kopačkovej. To znamenalo, že som zdravý chlapec.4 Naznačme, včom je daná sekvencia podozrivá. Vmonologických Navrávačkách, ktoré editovali Martin M.Šimečka aJán Langoš, subjekt rozprávania zamlčí prirodzenú sprostredkovanosť exponovaného obrazu. VŠtolbovej konverzačnom texte Navrávačky sDominikom Tatarkom je paralelná výpoveď osituácii narodenia indikovaná ako reprodukcia reči tretej osoby, čo je výrazovo kontrolované syntagmatickými indikátormi reprodukovanej výpovede „že vraj“ a„ako hovorí mama“.5 Ich bezprostredná aprirodzená distribúcia vhovorenom (nahrávanom) prejave stabilizuje výpoveď ako aktuálne vybavenie si zapamätaného rozprávania. Vo vnútri tejto semiotickej pozície sa zároveň zjavuje prvok odstupu; to, na čo sa tu spomína, je rozprávanie nesúce udalosť, nie udalosť samotná. Vylúčením týchto indikátorov vmonologických Na2 Tatarka 2017, s.69. 3 Tamže, s.69 as.106–107. 4 Tatarka 2013, s.25. 5 „Padla a, ako hovorí mama, tak som znej vyletel na svet. […] No a… že vraj ja som mal široké prsia“ (Štolbová 2013, s.54). OPEN ACCESS MARCEL FORgÁČ 75 vrávačkách vzniká problémová semiotická transformácia výpovede: Tatarkov rozprávač vizualizuje okolnosti „ružového svitania vmaminom živote“ vmóde rozprávania, ktoré už nemá charakter reprodukcie, ale nadobúda formu jeho vlastnej spomienky/ narácie osebe (čo je intratextovo posilnené práve konštrukciou ztextu Sám proti noci: „pamäť si pamätá […]“). Zdá sa, že sa tu spomína na samotnú udalosť; kam sa teda vytratilo sprostredkujúce rozprávanie? Je evidentné, že aktualizovaná konfigurácia inscenuje nemožné; človek si nemôže pamätať svoje narodenie. Čo sa však javí byť nemožným vširšom rámci prírodných aaplikovaných vied (biológia, medicína), nie je nemožné vkontexte humanitno-kulturologických úvah ospolu-bytí človeka. Problematickosť tohto postupu teda predsa len možno dodatočne presvetliť: ato zpohľadu filozoficko-sociálneho, ktorý súčinne spolupracuje saspektom literárnym. Naznačené dôsledky editorského počinu totiž vskutočnosti zapadajú do širšieho poetologického profilu Tatarkovej tvorby. II Tatarkovo sujetovo-naratívne stvárnenie spomienky na vlastné narodenie je reprezentáciou autorovho prístupu kproblému narativity apamäti, teda ktým dvom oblastiam, ktoré sú úzko spojené sotázkami utvárania identity.6 Ktatarkovskej koncepcii identity sa literárna veda už vyjadrila; spoločným menovateľom jednotlivých reflexií vo vzťahu kdanému problému sa stalo pomenovanie navrstvovania akomplementárnej prienikovosti viacerých „Tatarkových“ identít. Tibor Pichler vtejto súvislosti hovorí o„viacnásobných identitách“ ao„akumulovaných identitách“, pričom ako dominantnú aintegrujúcu označuje „mýtizovanú identitu karpatského pastiera“:7 Tak Tatarkov život začína komunitou rodiny, dediny, kostola. Rastie zbieraním, nadobúdaním, osvojovaním nových aďalších identít. Zaujímavou črtou […] je, že ich nevymieňa, nestráca, ale hromadí, že snimi vduchovnej domácnosti svojej bytosti komunikuje. Do seba zapadajú atvoria Tatarku. […] Tatarka pestoval vsebe identity svojho rodiska, miest, vktorých vyrastal apôsobil, profesií, ktoré vykonával; reflektoval aporovnával štýly obcovania vrodnej Tatránii avkrajinách, ktoré navštívil.8 Mária Bátorová zase pracuje stermínom „mnohovrstevná identita“, pričom jednotlivé fázy, resp.„vrstvy“ takto reflektovanej identity identifikuje vrozpätí indivi duálna identita— kategorická identita— kolektívna identita— národná identita— noma6 „[…], pamäť to sme my pre seba vpsychickom deji […]“. Kvzťahu osobnej pamäti aidentity pozri viac Mlynář 2014a, s.257–276. Autor prostredníctvom referencií kviacerým metodológiám viacnásobne dokladuje pozíciu pamäti ako najdôležitejšieho konštitutívneho prvku identity. 7 Pichler 2014, s.10, 11 a14. 8 Tamže, s.10–11. OPEN ACCESS 76 SVĚT LITERATURY 64 dická identita— karpatský pastier— „vracajúci sa stratený syn“.9 Dôležité je, že aj vtomto fázovom usporiadaní zaznieva poznanie ovrstvení aintegrácii, keď Bátorová vnadväznosti na Pichlerovu poznámku oTatarkovom pestovaní kultu viacerých identít zdôrazní: „[V]edomie, že treba niečo pestovať, lebo to môže vyhynúť, je pre Tatarku typické. Udržiava si všetko, čo ho kedy vminulosti ovplyvnilo, konštituovalo, celé bohatstvo aj etnicity akultúry sňou spojenej, aje otvorený novým veciam, ktoré mu prítomnosť prináša.“10 Milan Pokorný uvažuje o„dílčích identitách“, ktoré ďalej charakterizuje predovšetkým na základe ich vzťahu kniekoľkým rovinám pojmu „domov“. Dospieva tak krozoznaniu identity národnej, identity štátnej (československej) či identity stredoeurópskej,11 od ktorej je možné postúpiť „konečně kvědomí evropských kulturních souvislostí, identitě Evropana“.12 Opäť sa stáva dôležitým, že „všechny tyto vrstvy se postupně prohlubovaly či rozšiřovaly, aniž jedna rušila druhou“.13 Sústreďme sa teraz na Navrávačky. Tatarkov autobiografický rozprávač hovorí: Vieš, je tu otázka, stále sa hovorí, otázka identity. Pre mňa moja mať, môj otec, môj dedo, to je identita. Identita jednej roľníckej rodiny. Na to musíme vnejakom zmysle nadväzovať. Kultúru nemožno založiť od roku jeden […] Vkultúre možno so všetkou úctou iba pokračovať. Kultúra má schopnosť asociovať, združovať, znáhodných indivíduí alebo jedincov vytvárať sympatizujúce spoločenstvo.14 Tatarkov autobiografický rozprávač nereflektuje „seba“ len ako „Ja“ ostro ohraničené narodením asmrťou, nezačína „od roku jeden— ružovým svitaním vmaminom lone“. Jeho pozícia je primárne pozíciou potomka, ktorého identita je koncipovaná širšie než subjektívne aindividualisticky. Je konštituovaná vo vzťahoch, vsú-RODenectve, vobci, vkultúrnych znakoch, vsemiotike priestoru a(naratívnej) tradície. Vprvku nadväznosti je zároveň obsiahnutá podmienenosť tejto identity. Tatarkov autobiografický rozprávač preto reflektuje „My“ ako súčasť/výraz „seba“ apráve vtomto rozsahu zakladá aj svoju pamäť, ktorá sa vdanom preskupení môže rozpamätať na okolnosti svojho narodenia.15 Je to skutočne zaujímavá (editorsky založená) transpozícia; udalosť jeho narodenia si pamätá pamäť spoločenstva, apreto si to môže pamätať aj pamäť Tatarkovho rozprávača, ktorý túto skutočnosť naratívne indikuje 9 Bátorová 2012, s.200–205. 10 Tamže, s.203–204. 11 Pokorný 2013, s.80. 12 Tamže, s.84. 13 Tamže, s.84. 14 Tatarka 2013, s.27–28. 15 Túto situáciu pomenoval už P.Zajac, keď uvažoval oposlednom slove Navrávačiek „splynieš“: „[S]plynúť sniečím znamená nadobudnúť premenou identity JA novú identitu JA = MY, vktorej splýva individuálna autobiografická pamäť so sociálnou astranscendentálnou pamäťou“ (Zajac 2013a, s.26). My tu však vpozadí zachytávame ešte inú rezonanciu, vytváranú výrokom Friedricha Nietzscheho: „Jednotlivec, ,individuum‘ […] není ničím osobě, ani atomem, ani ,článkem řetězu‘, ani pouhým odkazem minulosti,— je celou jedinou linií člověka až kněmu samotnému ještě…“ (Nietzsche 1995, s.133). OPEN ACCESS MARCEL FORgÁČ 77 neuvedením sprostredkovateľa vo svojom rozprávaní, čím deklaruje svoju východiskovú pozíciu sú-ROD-enca disponujúceho rozsahom pamäti „My“. Zámeno „my“ vo výroku „pamäť to sme my pre seba“16 treba teda čítať doslovne vo vzťahu krodu. Vtomto zmysle možno konštatovať, že pamäť, ktorá si vtomto móde „pamätá ružové svitanie vmaminom živote“, nie je pamäťou osobnou. Je to pamäť autobiografická. Táto síce komunikuje sosobnou pamäťou, no zároveň ju presahuje tým, že nemusí byť „odkázaná“ na osobnú skúsenosť, resp.spomienky. Nadväzujúc na pojmovú diferenciu medzi pamäťou aspomienkou, ktorú formuloval F.G.Jünger,17 možno konštatovať, že obsahy (autobiografickej) pamäti „si mohu právě tak osvojit, jako mi mohou být vštípeny“,18 pričom „vzpomínky si nemohu ani osvojit, ani mi nemohou být vštípeny“.19 Keďže autobiografická pamäť je sústredená predovšetkým na koherenciu subjektu, nie na samotné udalosti, (často tvorivo) usporadúva akomunikuje nielen obsahy osobnej pamäti, ale ako vlastné spomienky/naratívy dokáže prezentovať aj to, kčomu osobná pamäť (obmedzená napr. biologickými predpokladmi) nemá prístup. To možno ilustrovať sekvenciou ztextu Sám proti noci— rozprávač sa tu začína pýtať na okolnosti svojho počatia: „Neviem, kedy ako ma moja mama amôj otec počali (chcel by som to vedieť, aby sa moji rodičia na to rozpamätali aúprimne mi to porozprávali […]).“20 Toto „kedy ako ma počali“ je mimoriadne príznakové. Tatarkov rozprávač sa pýta na seba (nárokuje si „seba-prítomnosť“) nielen za hranicami svojej osobnej pamäti, ale aj za hranicami vlastnej biologickej existencie. Od rodičov očakáva, že sa dozvie otej zložke „seba“, ktorá je nedostupná individuálnej pamäti. Ktejto oblasti má prístup jedine cez pamäť rodičov aich rozprávanie, tieto zdroje následne spolukonštituujú rozsah jeho seba-vedomia. Pýtanie sa na okolnosti svojho počatia je tak výrazom túžby po úplnom „seba“-poznaní, práve ktomu hľadá Tatarkov rozprávač cestu anachádza ju vjedinej možnosti: úplné seba-poznanie je možné prekročením úzkeho rámca prežívajúcej subjektivity, vyznačenej či už biologickými alebo osobnými pamäťovými evidenciami, priamo do celku minulého času; teda do oblasti tradície, špecificky do oblasti tradície rodu, ktorá sa zjavuje avyznačuje vrozprávaniach, vpríbehoch. Čo je však potom týmto seba-poznaním? Nech sa už osebe dozvie čokoľvek konkrétne, na čo si jeho osobná pamäť nemôže spomenúť, tým základným poznaním je skúsenosť svojej vlastnej transformácie na postavu naratívu. Pýtajúc sa rodičov, počúvajúc odpoveď,21 vidí sa ako postava vpríbehu, vrozprávaní, ktoré ju nesie. Pokiaľ teda jeho osobná, individuálna pamäť viaže spomienku na rozprávanie rodičov, obsahy ich rozprávania (figúry) sú „vtelené“ („osvojené“) do rozvrhu jeho vedomia osebe. Autobiografická pamäť uchováva (vprieniku sosobnou pamäťou, no prekračujúc ju) tak tieto obsahy, ako aj fundamentálnu skúsenosť 16 Tatarka 2017, s.106. 17 Ako otom referuje A.Assmannová, Jünger „ztotožnil paměť (Gedächtnis) smyšlením (Gedachtes), tedy se znalostmi, zatímco vzpomínku spojoval sosobními zkušenostmi“ (Assmannová 2018, s.29–30). 18 Jünger, cit.podľa Assmannová 2018, s.30. 19 Tamže, s.30. 20 Tamže, s.115. 21 Bol počatý za búrky zlásky aľahkomyseľnej vášne dvoch čistých, sebe navzájom oddaných ľudí na Dlhých lúkach. OPEN ACCESS 78 SVĚT LITERATURY 64 transformácie na postavu naratívu, anásledne ju aj vjednej konkrétnej chvíli opäť aktivuje— vprocese (autobiograficky usporiadaného) písania. Písanie je pre Tatarku písaním prežitého asebauvedomovaním,22 ktoré (ako to vyplýva zexplikácií Petra Zajaca)23 vskorších fázach pomenúval ako „ustavičná sebatvorba“. To je zvlášť významné práve pre uchopenie autobiografického gesta. Ako na to upozorňuje O.Šmídová-Matoušová, jeho podstatným rysom je aktivácia rozprávača vprvej osobe, ktorý sám seba kladie ako objekt aominulých udalostiach pojednáva zurčitého uhla pohľadu. Apráve tento uhol pohľadu však spätne odkazuje ksamotnému rozprávačovi, čoho dôsledkom je, že „Já, které vypráví ojá, je samo vyprávěno vyprávěním, autor je produktem svého textu. Je dílem svého díla.“24 Editorsky transponovaná scéna tak upozorňuje na kľúčovú úlohu, ktorú vautobiografických Navrávačkách vprospech pojmu identity zohráva narativita. Predpokladajme, že okolnosti svojho narodenia človek nedokáže reflektovať inak ako rozprávanie zainteresovaných či tretích osôb. Tak nesmierne bytostná evidencia, ktorou je vedomie opočiatku vlastnej existencie v(spolu)svete, má teda fundamentálne naratívnu povahu. „Vlom“ mojej existencie sa mi ukazuje, resp.má tu pre mňa samého povahu naratívu. Vkonečnom dôsledku sa človek sám pre seba rodí jedine vnaratíve aako postava tohto naratívu. To sa bezo zvyšku stáva súčasťou seba-vedomia; môjho vlastného životného príbehu,25 ktorý sa potom kladie ako predmet autobiografického gesta. Ak to kontextualizujeme poznatkom, že celé naše porozumenie vlastnému životu je viazané vjeho narativizovaní,26 začíname si uvedomovať, že každé tu (autobiograficky) prednesené označovanie minulých životných udalostí bude prispôsobené, resp.bude závisieť od horizontu/poetiky naratívu. Kľúčom teda už nie je „,skutečnost‘, kníž se narativ odvolává, ale narativ jako takový“.27 Prestupovanie narativity aseba-vedomia vpísaní je zásadným formatívnym postupom Tatarkových autobiografických gest. Ak však kľúčom už nie je mimoliterárna skutočnosť, ale naratív sám, potom aj pre Tatarku platí, že „právě ve vyprávění aběhem vyprávění je celistvý obraz osobní identity přinejmenším upevňován, ne-li zcela utvářen“.28 Dôsledkom potom je to, že smodifikáciou naratívnej (aširšie poetologickej) pozície dochádza aj kmodifikácii „tatarkovských“ identít.29 Jednu takúto modifikáciu možno dokumentovať znečakanej strany— upozornením na koncepčnú exkluzivitu pamäti „Ja = My“. Diferencia medzi bezprostrednými Navrávačkami sDominikom Tatarkom, vktorých dochádza kTatarkovmu zaujatiu pri22 „Písanie je pre mňa písaním prežitého; písanie je pre mňa sebauvedomovaním“ (Tatarka 2017, s.106). 23 Zajac 1993, s.92. 24 Porov. Šmídová-Matoušová 2014, s.242. 25 Kmetafore „život ako príbeh“ pozri Lakoff— Johnson 2002, s.189–192. 26 „Vědění ovlastním životě je nám dostupné zprostředkovaně jako námi průběžně vypravovaný životní příběh. Život je svými nositeli průběžně zpříběhováván“ (Šmídová-Matoušová 2014, s.241). 27 Mlynář 2014a, s.232. 28 Tamže, s.220. 29 Na Tatarkovo situačné pervertovanie základných životných skúseností pomocou umenia poukázal už Valér Mikula (Mikula 2010, s.60–63). OPEN ACCESS MARCEL FORgÁČ 79 rodzenej odstupovosti od udalosti, amonologickými Navrávačkami naznačuje, že koncept „Ja = My“ bol rezervovaný pre estetický (esteticky komponovaný/štylizovaný) komunikát. To, že Tatarka navrávajúci prirodzene uvádza zdroj svojho poznatku, nie je vsúlade sTatarkovým autobiografickým/sebapomenúvajúcim gestom. Autobiograficky založený komunikát nesie prvok, ktorý nemá na strane Tatarku navrávajúceho oporu. To môže naznačiť, že diferencia medzi Tatarkom navrávajúcim aTatarkovým autobiograficky založeným rozprávačom je diferenciou koncepčno-hodnotovou. Zdá sa, že Tatarkov autobiografický rozprávač je pre Tatarku navrávajúceho materiálom uvoľneným pre tvarovanie. Azároveň: Tatarka navrávajúci nie je pre Tatarkovho autobiografického rozprávača záväzný.30 To signalizuje, že uplatnenie autobiografickosti tu bude viac súvisieť spoetikou masky než sexistenciálnym seba-vyjavením. Mohlo by sa teda zdať, že za Tatarkovým autobiografickým gestom stojí pamäť aspomínanie, prostredníctvom ktorých sa zjavujú asprítomňujú minulé udalosti ako „veci osebe“, vskutočnosti je to však premenlivý kód narativity, ktorý predstierajúc formu pamäťových iluminácií aich autenticitu, vytvára celé spektrum tatarkovských identít potvrdzovaných vperspektivisticky nasvietených minulých udalostiach. Špeciálne vNavrávačkách sú princípy autobiografického rozprávania použité ako prostriedok pre iniciáciu identity karpatského pastiera. Keďže identitu je možné formulovať len vsúčinnosti spamäťou, autobiografická modalita rozprávania (systémovo pracujúca spamäťou) sa stáva zvlášť vhodným prostriedkom pre naplnenie tohto účelu.31 Navrávačky takto nie sú Tatarkovým seba-vyjavením, ale ikonograficky založeným textom zjednocujúcim zmysel udalostí vprospech vystavania identity karpatského pastiera. To nie je vlastne ničím nové konštatovanie. Nás však vďalších úvahách bude zaujímať, ako sa tento pojem „karpatského pastiera“ presadzuje. Fabulačno-tematický rozvrh Navrávačiek totiž vytvára asociáciu, že všetko minulé od narodenia po súčasnú pozíciu rozprávača smerovalo kidentite karpatského pastiera, že všetko minulé nieslo čiastkové znaky budúceho vrcholu, ktorý je vNavrávačkách autorsky naplno uvedomený aautobiograficky dokladovaný. Druhá možnosť by však mohla posilniť inú perspektívu: predtextovo formulovaná identita karpatského pastiera je prostredníctvom autobiografického princípu projektovaná do „tém života“ ex post. III Vnadväznosti na poznatky otatarkovských akumulovaných identitách asledujúc problém formatívnych aspektov autobiografického gesta Navrávačiek, možno do uva30 To by malo mať vážne dôsledky pre tých, ktorí by chceli vTatarkových dielach vidieť Tatarkovu životnú filozofiu, spresňovanie identity apodobne. 31 Pre náš príspevok je mimoriadne cenná Mlynářova referencia na Giddensovu prácu Modernity and Self-Identity: Self and Society in Late Modern Age: „Zásadním způsobem, kterým jedinec svou identitu ustavuje pro sebe ipro ostatní, je totiž autobiografické vyprávění, které slouží jako reflexivní prvek prosévání životních událostí ajejich zařazování do kontextu životního příběhu tak, aby tvořil koherentní osobní identitu […] Vlastní identitu nenacházíme aneutváříme prostřednictvím jednání ani vinterakcích, ale ve ‚schopnosti udržet určitý způsob vyprávění‘“ (Giddens, cit.podľa Mlynář 2014b, s.267). OPEN ACCESS 80 SVĚT LITERATURY 64 žovaného kontextu uviesť myšlienkové línie, ktoré sa vštúdiách oTatarkovom diele príliš často nevyskytujú, no nazdávame sa, že môžu poskytnúť niekoľko zaujímavých orientácií. Ide tu olínie vyplývajúce zdiela nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho.32 Zdá sa totiž, že vo vyššie citovaných sentenciách Tatarka (podvedome či nevedome) viaže pozície, ktoré vo svojej tvorbe (najmä voblasti teórie poznania) sledoval aj Nietzsche. Impulzom pre uvedenie nietzscheánskych aspektov do nami uvažovaného tematického rámca je skutočnosť, že Nietzsche bol „zástancom principiálnej podmienenosti jestvujúcich vecí— subjekt nevynímajúc“.33 Myšlienka podmienenosti všetkého jestvujúceho je rámcovaná akontextualizovaná Nietzscheho širšou kritickou reflexiou Kantovej metafyziky— predovšetkým jej tendencie kstálosti anemennosti. Naznačme (nevyhnutne len) vútržkoch tie body, ktoré môžu byť funkčné pre rozvíjanie našej témy. F. Nietzsche— poučený Herakleitom, darvinizmom, evolucionizmom— presadzoval proti Kantovej metafyzike „stálosti“ postulát „toku“, „pohybu“, „sveta vstávaní“, „diania“, „historicizmu“. Daný postulát potom aktualizuje aj vo vzťahu kproblematickému pojmu „indivídua“: „Ustavičné prechody nedovoľujú hovoriť o,indivíduu‘ atď.; sám ,počet‘ bytostí je vtoku.“34 Svet vstávaní, vneustálom pohybe nemôžeme podľa Nietzscheho poznať,35 keďže práve „neustály pohyb“ nedovoľuje oňom vytvoriť poznatok.36 Ako je potom vôbec možné usudzovať „identitu“? Podľa Nietzscheho „vpozadí vety o‚identite‘ je len ,očný klam‘, že jestvujú rovnaké veci“.37 Vtomto zmysle je pojem „indivídua“ pre Nietzscheho falošný.38 Príklad pojmu „indivídua“ (ale aj iných pojmov ako napríklad rod) však zároveň ukazuje, ako sa vyrovnávame s„neustálym pohybom“. Nietzsche vtomto zmysle hovorí onútenom zastavovaní diania, ktoré vykonávame práve pojmami. V„toku“, ktorý vylučuje možnosť „rovnakého“, vytvárame „rovnaké veci“ uvádzaním pojmov, ktoré „tok“ zdanlivo (falošne) zastavia. Pojmy, ktorými zastavujeme dianie, teda vytvárajú zdanlivý „svet identických prípadov“, ato celé má svoj účel: „Tomuto nutkaniu tvoriť pojmy, rody, formy, účely, zákony (‚svet identických prípadov‘) nemáme rozumieť tak, že by sme boli schopní fixovať pravý svet; ale ako nutkaniu upraviť si svet tak, aby sa vňom umožnila naša existencia:— vytvárame tak svet, ktorý je pre nás vypočítateľný, zjed32 Interpretačná cesta od Tatarku kNietzschemu nie je projekciou. Napríklad už Mária Bátorová upozorňuje, že Tatarka „od svojho duchovného učiteľa M. de Unamuna prevzal typ existencializmu sdonkichotskou vierou vobrodu človeka spoločnosti, založeného na filozofii Pascala, Kierkegaarda aNietzscheho, smerujúceho kpersonalizmu“ (Bátorová 2012, s.95). Je to však zároveň jediná pripomienka Nietzscheho vmnohostranovej monografii. KNietzschemu nás tiež vedie Mikulovo zdôrazňovanie vitalistického fundamentu Tatarkovej koncepcie (ktomu pozri Mikula 2014, s.52). 33 Doc. Mgr. Pavol Sucharek, PhD., súkromná korešpondencia zo dňa 4.4.2020. 34 Nietzsche 2014, s.35. 35 Porovnaj tamže, s.35. 36 T.Münz ktomu poznamenáva: „[P]oznatok […] by nám unikol už pri svojom zrode anikdy viac by sa nevrátil, pretože vdianí sa nič neopakuje“ (Münz 2015, s.6–7). 37 Nietzsche 2014, s.35. 38 Porovnaj tamže, s.35. OPEN ACCESS MARCEL FORgÁČ 81 nodušený, zrozumiteľný atď.“39 Tieto pojmy teda (atoto bude mimoriadne dôležité pre tatarkovskú intenciu vytvárať spoločenské prostredie, kult)40 nerovnaké robia rovnakým, jednotlivé všeobecným, chaotické usporadúvajú, slovom, zjednodušujú, čím však získavame rýchly prehľad oveciach, atak aj moc nad nimi. Ony sú tým spoločným menovateľom, ktorým sa rôzne ľudské svety dostávajú na jeden základ ana ktorom si ľudia rozumejú, môžu sa dohovárať akonať. Vôľa krovnakosti je vôľa kmoci, prehlasuje Nietzsche.41 Tu je aj zdroj kategórií, ktoré vymysleli umelci abstrakcie aostatní sa prispôsobili, pričom treba zdôrazniť, že kategóriami Nietzsche nemyslel iba Kantove kategórie, ale všetky kľúčové pojmy, ktoré používame, ako je substancia, subjekt, objekt, bytie, vedomie, myslenie ainé. Tu je základ kauzality, príčiny aúčinku, ktoré dianie akoby opakujú, spôsobujú akoby návrat rovnakého, teda dianie spravidelňujú, sprehľadňujú, zozákoňujú aspolu so spomenutými úkonmi ho robia vypočítateľným, predvídateľným, ovládateľným, schematickým. Tým získavame kostru svojho správania sa vo svete, vieme sa zariaďovať vrôznych okolnostiach.42 Odvrátenou stranou tohto antropomorfizačného procesu, tohto vytvárania pojmov, ktoré tvoria ríšu nemennosti,43 je podľa Nietzscheho to, že sa nimi buduje metafyzika— asúčasťou tejto metafyziky je aj koncepcia (kantovskej) „veci osebe“. Proti tejto koncepcii postavil Nietzsche iný postulát: svet je esenciálne svetom relácií,44 vec osebe neexistuje a„aj keby sme dokonca predpokladali, že vec osebe, niečo nepodmienené, existuje, práve preto by sme ju nemohli poznať. Niečo nepodmienené nemožno poznať: inak by to nebolo nepodmienené! Poznávať však vždy znamená ,klásť sa ako čímsi podmienený‘.“45 Vtejto perspektíve „vlastnosti veci sú účinky na iné ,veci‘: ak si iné ,veci‘ odmyslíme, vec nemá vlastnosti, t. j. niet veci bez iných vecí, t. j. niet ,veci osebe‘. ,Vec osebe‘ je protizmyselná. Keď si odmyslím všetky relácie, všetky ,vlastnosti‘, všetky ,činnosti‘ nejakej veci, vec neostane.“46 Prieskum nietzscheánskych línií má potenciál interpretačne kontextualizovať hlavné formatívne procesy Tatarkovho autobiografického gesta. Ako sme to reflektovali vprvej časti príspevku, Tatarka systémovo zakladá problém identity vprvku podmienenosti anadväznosti, pretože aj jeho svet je svetom relácií, pritom na neho zároveň viaže princíp akumulácie— „toku bytostí“. Následne sa vtejto perspektíve javia monologické Navrávačky ako situačné zastavenie „toku“,47 ktoré je vykonané 39 Tamže, s.36. 40 Tatarka 2013, s.28. 41 „Vôľa krovnakosti je vôľa kmoci— viera, že niečo je tak atak (podstata súdu), je následkom vôle, že má byť, pokiaľ je to možné, rovnaké“ (Nietzsche 2014, s.30). 42 Münz 2014, s.104–105. 43 Tamže, s.106. 44 Nietzsche 2014, s.66. 45 Tamže, s.60. 46 Tamže, s.61. 47 Sprievodným účinkom zdôraznenia autobiografickej modality sa stáva posilnenie zdania, že práve tento naratív, ktorý sa tu pred nami rozprestiera, je „nad“ všetkými minulými OPEN ACCESS 88 SVĚT LITERATURY 64 Münz, Teodor. „Od Kantovej metafyziky kNietzscheho základom metafyziky“. Studia philosophica Kantiana, 2015, č.1, s.3–16. [online]. [cit.27.4.2020]. Dostupné zhttps:// www.unipo.sk/public/media/22028/Od%20 Kantovej%20metafyziky_Munz.pdf. Nietzsche, Friedrich. Nečasové úvahy. Přel. Jan Krejčí, Pavel Kouba. Praha: OIKOYMENH, 2005. Nietzsche, Friedrich. Soumrak model čili: Jak se filosofuje kladivem. Přel. Alfons Breska. Olomouc: Votobia, 1995. Nietzsche, Friedrich. Tak pravil Zarathustra. Přel. Otokar Fischer. Olomouc: Votobia, 1995. Nietzsche, Friedrich. Vôľa kmoci ako poznanie. Prel. Teodor Münz. Bratislava: Kalligram, 2014. Pichler, Tibor. „Byť samým sebou: Slová aétos opravdivosti uDominika Tatarku“. In Texty Dominika Tatarku. Eds. René Bílik— Peter Zajac. Bratislava: VEDA, 2014, s.9–21. Pokorný, Milan. „Mezi domovem asvětem: Khledání identity vdíle Dominika Tatarky“. In Dominik Tatarka vsouvislostech světové kultury. Eds. Ivo Pospíšil— Anna Zelenková. Brno: Tribun EU, 2013, s.79–86. Šmídová-Matoušová, Olga. „Auto/biografie, sociologie akolektivní paměť“. In Kolektivní paměť: Kteoretickým otázkám. Eds. Nicolas Maslowski— Jiří Šubrt akol. Praha: Karolinum, 2014, s.236–256. Štolbová, Eva. Navrávačky sDominikom Tatarkom. Bratislava: LIC, 2013. Tatarka, Dominik. Navrávačky. Bratislava: Artforum, 2013. Tatarka, Dominik. Sám proti noci. Bratislava: Artforum, 2017. Todorov, Tzvetan. Poetika prózy. Přel. Jiří Pelán, Libuše Valentová. Praha: Triáda, 2000. Zajac, Peter. „Autobiografickosť ako estetická kategória“. In Možnosti autobiografickosti. Ed. Ivana Taranenková. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity vTrnave, 2013a, s.9–32. Zajac, Peter. „Edičná poznámka“. In Tatarka, Dominik. Navrávačky. Bratislava: Artforum, 2013b, s.102–103. Zajac, Peter. „Tatarkova cesta“. Slovenská literatúra, 40, 1993, č.2–3, s.92–103. Zelenková, Anna. „Navrávačky— autobiografický žáner medzi autentickosťou afikciou“. In Dominik Tatarka vsouvislostech světové kultury. Eds. Ivo Pospíšil— Anna Zelenková. Brno : Tribun EU, 2013, s.121–132. Znebejánek, František. Sociální hnutí. Praha: Sociologické nakladatelství, 1997. OPEN ACCESS