Ruské prezidentské voľby 2024: súvislosti a kontext

https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 425 Ruské prezidentské voľby 2024: súvislosti a kontext Martin Horemuž The presidential elections in Russia, which took place in March 2024, were another of many Russian elections that, in terms of content, did not meet the elementary requirements of free, fair and just democratic elections based on open political competition. The fact that the topics of the "election campaign" were not urgent economic and social issues, together with the deep foreign policy isolation, among other things, indicate that the regime of V. Putin, in addition to its long-lost legitimacy, has definitively decided to exchange the future fate of the Russian state and its future for a mask of apparent stability. Úvod Prezidentské voľby v Ruskej federácii, ktoré sa uskutočnili v dňoch 15. až 17. marca 2024 nepriťahovali pozornosť medzinárodného spoločenstva tak ako je tomu zvykom pri iných voľbách svojim výsledkom, ktorý bol v prípade ruských volieb dopredu „jasný“ a známy. Záujem o voľby bol spôsobený predovšetkým kontextom, súvislosťami a priebehom udalostí, v rámci ktorých voľby prebiehali alebo, ktoré im predchádzali. V prvom rade je potrebné uviesť, že prezidentské voľby sa prvý krát odohrávali v procese priamej a otvorenej ruskej vojenskej agresii voči Ukrajine. Tá po invázii vo februári 2022 nadobudla nový medzinárodno-politický, bezpečnostný ako aj geopolitický kontext, ktorý výrazným spôsobom vstupuje do ruského vnútropolitického diania a bezprostredne ho ovplyvňuje. Podstata tejto „misie“ spočíva v zachovaní tradičných, konzervatívnych a duchovných hodnôt, ku ktorým sa oficiálne ruský štát hlási a ktoré chráni pri obrane pred západným liberalizmom a jeho „skazenými“ hodnotami. Súčasný nedemokratický, autokratický politický systém v Ruskej federácie, bez existencie autonómnych spoločenských štruktúr je výsledkom pevného a viac ako dve desaťročie systematicky a centralizovane budovaného systému (V. Putina) mocenskej vertikály. Do jej štruktúry boli po roku 2000 https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 426 postupne inkorporované všetky politické, hospodársko-ekonomické, občianske, kultúrne, vzdelávacie, náboženské a sociálne segmenty ruskej spoločnosti, a to na celej administratívnej úrovni ruského štátu (centrum – republiky – oblasti - kraje). Historický kontext prezidentských volieb v Rusku Prezident Ruskej federácie je z hľadiska politického systému dominantným a kľúčovým politickým aktérom a zároveň rozhodujúcim moderátorom politických procesov a politického diania. Kompetenčne silné postavenie ruského prezidenta bolo potvrdené po jesennej ústavnej kríze v referende v decembri 1993. Podľa schválenej ústavy je prezident hlavou štátu a je na čele výkonnej moci. Medzi najvýraznejšiu kompetenciu prezidenta patrí právo vydávať zákony (dekréty), ktoré predstavujú legislatívne normy platné na území celého štátu, ale aj možnosť odvolať premiéra, resp. vyberať premiéra bez ohľadu na výsledky volieb do dolnej komory ruského parlamentu (štátnej dumy).1 Faktickú moc prezidenta zvýrazňujú práve dekréty, prostredníctvom ktorých môže vládnuť, pričom tieto nie je možné prekonať vetom parlamentu. Pôvodná ústava prešla po roku 2000, ktorý je spájaný s nástupom a takmer štvrťstoročným obdobím vládnutia V. Putinom, viacerými zmenami a súviseli s konštituovaním nedemokratického politického systému do jeho súčasnej podoby. Je potrebné uviesť, že tendencie k ovplyvňovaniu a manipulovaniu volieb boli spájané už s voľbami prezidenta v roku 1996, ktoré boli prvými podľa ústavy prijatej v roku 1993. B. Jeľcin, v tom čase intenzívne podporovaný západnými lídrami a prezentovaný ako „reformátor“ a „demokrat“, umožnil a priamo sa podieľal na niektorých defektoch a deformáciách politického systému nového ruského štátu v podobe nekontrolovaného vzostupu moci 1 HOREMUŽ, M.: Politický systém Ruskej federácie 20 rokov po rozpade ZSSR. In: Slovenská politologická revue, No. 4, 2011, s. 296-320. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 427 oligarchov. Okrem iného aj ich obava o stratu rozsiahlych aktív a majetku nadobudnutého v nie veľmi transparentnej privatizácii, ale tiež naliehanie západných krajín v pokračovaní vnútorných hospodárskych reforiem, ktorých garantom bol práve B. Jeľcin, „motivovali“ skupinu vplyvných oligarchov pohybujúcich sa v bezprostrednom okolí B. Jeľcina, aby investovali obrovské finančné prostriedky do politického marketingu a skupovania médií a vytváraní tzv. mediálnych impérií (TV6, RTV a ORT V. Gusinského a B. Berezovského). Cieľom tohto kroku bolo zabezpečiť (znovu)zvolenie „demokratického“ a v tom čase nie veľmi populárneho B. Jeľcina (okrem iného v dôsledku nevyplácania dôchodkov, ale tiež neúspechu a fiaska v rámci prvej čečenskej vojny v rokoch 1994-1996). Masívna mediálna kampaň, do ktorej sa práve z dôvodu možnej reprivatizácie vložili vplyvní oligarchovia z okolia prezidentskej administrácie B. Jeľcina, priniesla nečakaný zvrat vo volebných prieskumoch, popularite a následne aj vo výsledku volieb. Podľa I. Zasurského vďaka kontrole mediálneho trhu a využitiu najnovších informačných technológií voličské preferencie B. Jeľcina vzrástli zo 4% na 40%. Od volieb v roku 1996 sa aj preto v súvislosti s režimom B. Jeľcina zaužíval termín „teledemokratúra“.2 Putinova vertikála moci: predpoklad „úspechu“ v prezidentských voľbách Nástup V. Putina na prelome rokov 1999/2000 predstavoval zásadný zlom v politickom vývoji ako aj v smerovaní ruského politického systému, a tým aj celého štátu a jeho jednotlivých segmentov. V. Putin ešte vo funkcii predsedu vlády (1999), ktorú nakrátko zastával, a ktorá predchádzala jeho prvému funkčnému obdobiu prezidenta, sa profiloval a svoje „image“ budoval ako mladý, 2 DULEBA, A.; HIRMAN, K.: Rusko na konci Jeľcinovej éry. Zahraničná a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska. Bratislava: IVO, 1999, s. 110. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 428 rozhodný a „akčný“ politik. Tým na rozdiel od starnúceho a často zdravotne indisponovaného B. Jeľcina priniesol nepochybné oživenie do dynamiky politických procesov a vnútropolitickými a ekonomickosociálnymi krízami zmietanej spoločnosti. Využívajúc systematicky a cieľavedome uplatňované „know how“ politického marketingu založenom na ovládaní a kontrole rozsiahleho mediálneho spravodajstva a metód uplatňovaných v prostredí tajných služieb sa mu postupne podarilo sformovať pozitívny mediálny a politický obraz, ktorý bol v tom čase nekriticky hodnotený dokonca aj vo vyspelých demokratických štátoch.3 Na druhej strane, to čo V. Putinovi nepochybne prospelo, bola skutočnosť, že z minulého pôsobenia nebol spojený so žiadnymi kauzami a škandálmi tzv. „rodiny“ (blízky okruh okolo B. Jeľcina) a korupciou kremeľskej administratívy. Ako technológ (a technokrat) moci dokázal úspešne skĺbiť svoje schopnosti, ale aj kontakty získané prácou v tajných službách, a zároveň v správnu chvíľu sa prezentovať ako „liberál“ alebo „reformátor“ s odkazom na obdobie (1991-1994), keď pôsobil po boku liberálneho a populárneho starostu Petrohradu A. Sobčaka. To, čo je pre režim a mocenskú politiku V. Putina charakteristické, je budovanie sebe vlastného politického modelu často označovaného ako „vertikála moci“. Ešte v pozícii predsedu vlády si V. Putin uvedomoval, že ak chce byť „nezávislým“ a disponovať nielen formálnou, ale najmä neformálnou politickou mocou, musí v prvom rade vytvoriť silnú, sebe názorovo blízku a predovšetkým lojálnu skupinu ľudí, a to tak v oblasti biznisu a ekonomického systému (osobitne energetického a surovinového priemyslu, ale tiež vojenskopriemyselného komplexu), ako aj v silových štruktúrach (armáda, polícia, tajné služby). Vo vnútropolitickej rovine si ako ponaučenie V. Putin zobral skúsenosti s riadením a uplatňovaním moci počas 3 JACK, A.: Inside Putin´s Russia. Can there be reform without democracy? New York: Oxford University Press, 2004. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 429 prezidentského obdobia B. Jeľcina. Ten bol poznačený absenciou tzv. „prokremeľskej“ strany (pozn. aj keď za takú stranu v tom čase bolo možné považovať politický subjekt „Náš dom Rusko“ na čele ktorého bol Kremľu blízky a lojálny V. Černomyrdin). Absencia silnej „provládnej“ strany v rámci ruského parlamentu – štátnej dumy (dolnej komory) predstavovala veľkú slabinu mocenskej štruktúry. Aj keď ústava z roku 1993 podstatným spôsobom degradovala význam politických strán a straníckeho spektra, pričom v kontexte prezidentského politického systému kľúčové mocenské rozhodovanie je koncentrované do rúk prezidenta, predsa len je potrebné mať na pamäti, že určité politické rozhodnutia nevyhnutne vyžadujú súhlas alebo kooperáciu parlamentu.4 Vo vnútropolitickej oblasti sa V. Putin systematicky koncentroval na upevnenie a konsolidáciu moci prostredníctvom viacerých administratívnych, personálnych ako aj legislatívnych opatrení. V dôsledku útokov z 11.9.2001 dochádza k zblíženiu z USA vo vojne proti terorizmu, čo Moskve umožňuje a dáva „voľné ruky“, aby sa definitívne vyporiadala s čečenskou otázkou. Vojnu proti terorizmu využil ako zámienku smerujúcu k ďalšiemu posilneniu a centralizácii moci, zúženiu priestoru pre politickú konkurenciu ako i oslabeniu inštitútov reprezentatívnej demokracie. Zrušením priamej voľby predstaviteľov regiónov – subjektov federácie, spolu s prijatou právnou úpravou uzákonil voľbu predstaviteľov subjektov federácie prostredníctvom parlamentov jednotlivých subjektov federácie, a to tak že do funkcie ich navrhuje on sám. Ešte väčší význam a dopad pre politický, resp. stranícky systém a jeho budúce fungovanie malo zrušenie zmiešaného volebného systému do Štátnej dumy RF spolu 4 İSMAYIL, T.; NECEFOGLU, A.: The Evolution of Presidential System in Russian Federation: From Semi-Presidentialism to Super Presidentialism. In: Adıyaman Üniversitesi Sosyal Bilimler Enstitüsü Dergisi, 42/2022, s. 822-823. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 430 so zvýšením volebného prahu na 7%. Vytvorením stálej, tzv. prokremeľskej strany moci „Jednotné Rusko“, ktorú v roku 2003 pretvoril z vlastnej strany „Jednota“, a do ktorej zároveň integroval ďalšie politické subjekty, si zabezpečil kontrolu nad dolnou komorou parlamentu. Ostatným politickým stranám (nacionalisti, komunisti, liberáli), ktorým je povolené kandidovať, putinov mocenský model pripisuje úlohu zdanlivej opozície. Občiansku spoločnosť, ktorá v demokratických politických systémoch predstavujú spontánne zakladané nezávislé organizácie, spolky, združenia a inštitúcie “zdola”, nahradil “treťou” komorou parlamentu, tzv. Občianskou komorou, ktorá vzniká v roku 2004 zákonom “zhora”, a ktorú tvoria predovšetkým umelci, športovci a kultúrna obec, lojálna k vládnucemu establišmentu a moci. Pravoslávne náboženstvo, ktoré reprezentuje jej najvyšší predstaviteľ patriarcha Kirill (od roku 2009) pristúpilo na “kolaboráciu” s režimom, pričom otvorene podporuje V. Putina, ale aj vojnu na Ukrajine. Za účelom názorového formovania osobnosti už od útleho veku režim ideologicky pracuje aj s mládežou, ktorí sú organizovaní v mládežníckom hnutí “Naši”. Podstata a cieľ tohto masového združovania je založená na výchove k “vlastenectvu”, glorifikovania ruských dejín ako aj k úcte k “tradičným ruským hodnotám”, ktoré stoja v protiklade k hodnotám západným (liberalizmus, individualizmus). V ruskom politickom systéme po turbulentnom období 90. rokov, kedy sa pre spoločnosť a existenciu postkomunistického a postsovietskeho Ruska neúspešne hľadala štátna idea, dochádza k nastolenie tzv. suverénnej demokracie. Za jeho autora sa považuje ideológ Kremľa V. Surkov, ktorý uvedeným termínom pomenoval putinov politický režim (tzv. vertikálu moci). Podstata suverénnej demokracie je postavená na zdôvodnení špecifík a osobitosti ruskej demokracie vychádzajúcej z historického vývoja, v ktorom Rusko predstavuje osobitný a jedinečný civilizačný priestor a svet („Russkij https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 431 mir“), a ktorý nie je kompatibilný so svetom a hodnotami západnej (liberálnej) demokracie.5 Vybrané aspekty ruských prezidentských volieb 2012-2024 Pokiaľ sa politický vývoj do roku 2012 vyznačoval určitým obmedzeným pluralizmom a relatívnymi zvyškami autonómnosti politických a občianskych štruktúr, spolu s toleranciou opozičnej politickej aktivity, po voľbách prezidenta v roku 2012 nastávajú v ruskom politickom systéme ďalšie významné zmeny. Tomu však predchádzalo obdobie rokov 2008-2012, kedy dochádza k formálnej mocenskej rošáde – výmene postov medzi „dvojkou“ D. Medvedevom, ktorý sa z dôvodu nemožnosti V. Putina tretí krát podľa platnej ústavy kandidovať za prezidenta sám stáva prezidentom, pričom za premiéra navrhuje V. Putina. Tým je zachovaná zdanlivá legalita, hoci v skutočnosti všetka neformálna politická moc zostáva spojená priamo s V. Putinom. Pritvrdzovanie a represie voči opozičným skupinám, ako aj nezávislým občianskych organizáciám odštartuje dovtedy najväčšia séria demonštrácií, ktoré sa uskutočnili po zmanipulovaných voľbách do štátnej dumy (2011). Kremeľ rozsah ako aj intenzita protestov evidentne zaskočí. Naviac, protesty sformujú novú opozičnú osobnosť A. Navaľného, ktorý sa na dlhšie obdobie, fakticky až do svojej smrti tesne pred prezidentskými voľbami v roku 2024, stáva otvoreným a ostrým kritikom V. Putina a jeho politického režimu. Kremeľ reaguje štandardným a osvedčeným spôsobom: zvyšujúcou represiou a násilím, ktorá postihuje od médií, občiansku spoločnosť a jej aktivistov, až po kohokoľvek kto sa zúčastní alebo podporuje protivládne demonštrácie, ktoré sú takmer pravidelne zakazované, resp. nepovolené. Aby sa zamedzilo možnosti fungovania (osobitne financovania) občianskych organizácií, je v roku 2012 prijatý 5 SOLIK, M.; GRAF, J.; VELKÝ, D.: Proces „Democratic backsliding“ (Demokratického úpadku) v Ruské federaci v období 2012-2021. In: Politické Vedy, Vol. 27, No. 1, 2024, s. 22. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 432 zákon, ktoré všetky nevládne organizácie poberajúce finančnú pomoc zo zahraničia označuje za „zahraničných agentov“, pričom im ukladá množstvo administratívnych povinností pod hrozbou vysokých pokút vrátane zákazu činnosti. Neobjasnené vraždy politických kritikov a oponentov, žurnalistov a ľudsko-právnych aktivistov, charakteristické už v období rokov 2000-2010 (Politkovska, Litvinenko, Estemirovová), zostávajú naďalej súčasťou putinovho politického režimu.6 Medzinárodným spoločenstvo osobitne otriasla vražda opozičného politika B. Nemcova (2015), ale aj pokus o vraždu bývalého ruského (dvojitého) agenta S. Skripala a jeho dcéry v marci 2018. Vražda Čečenca gruzínskeho pôvodu Z. Changošviliho v Berlíne v auguste 2019 síce nevzbudila takú pozornosť, ale opätovne poukázala na likvidácie nepohodlných ľudí, priamo spojení s prostredím ruských tajných služieb. V rozsudku, ktorý vyniesol súd v Berlíne nad vykonávateľom vraždy v decembri 2021, označil vraždu za politický motivovanú, vykonanú na objednávku štátu.7 V roku 2020 sú V. Putinom iniciované a následne vo všeľudovom hlasovaní schválené zmeny ústavy. Tie okrem iného anulovali všetky dovtedajšie funkčné obdobia, v ktorých V. Putin vykonával funkciu prezidenta. V zmysle uvedenej zmeny môže V. Putin fakticky zostať pri moci až do roku 2036. Súčasťou ústavných zmien sa stali aj zmeny v hornej komore parlamentu – Rade federácie, v ktorej môže prezident menovať až 30 senátorov, sedem z nich doživotne. V zmysle novej legislatívy získavajú bývalí prezidenti doživotnú imunitu a po odchode 6 McFAUL, M.: Russia's Road to Autocracy. In: Journal of Democracy, Vol. 32, Issue 4, 2021, s. 11-26. 7 HOREMUŽ, M.: Politický vývoj Ruskej federácie po roku 1991. Vybrané témy vo vzájomných súvislostiach. [online], [cit. 29/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.researchgate.net/profile/MartinHoremuz/publication/357636119_Politicky_vyvoj_Ruskej_federacie_po_roku_1991_Vy brane_temy_vo_vzajomnych_suvislostiach/links/61d75b99b6b5667157cf280c/Politicky -vyvoj-Ruskej-federacie-po-roku-1991-Vybrane-temy-vo-vzajomnychsuvislostiach.pdf>. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 433 z funkcie priznáva bývalým prezidentom právo stať sa doživotným senátorom v Rade federácie.8 To sa retroaktívne vzťahuje aj na D. Medvedeva, ktorý bol prezidentom v rokoch 2008-2012. Ústavná „reforma“ tiež oslabuje postavenie súdnej moci, osobitne ústavného súdu a Najvyššieho súdu. Medzi ďalšie znepokojujúce ústavné zmeny patrí nadradenosť ruského práva nad medzinárodnými dohodami, ktoré Rusko ratifikovalo a nad rozhodnutiami medzinárodných súdov (napr. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu). Naviac, Rusko kvôli vojenskej agresii voči Ukrajine a systematickému porušovaniu Európskeho dohovoru o ľudských právach bolo vylúčené z Rady Európy (2022). Tá okrem iného reagovala na ústavné zmeny tým, že označila Rusko a jeho politický systém za diktatúru.9 V roku 2020 sa hlasovanie v prezidentských voľbách predĺžilo z jedného dňa až na tri. Dlhšie obdobie rozširuje možnosti falšovania a upravovania hlasovacích lístkov ako aj iné nezrovnalosti, akými je falšovanie zoznamov voličov a účasť. Elektronické hlasovanie je v Rusku možné od roku 2019. V prezidentských voľbách v roku 2024 sa uskutočnilo v 29 regiónoch predstavujúcich 43% voličov. Takto nastavený volebný proces robí prezidentské voľby ešte menej transparentným. Do celkového kontextu volieb v roku 2024 treba započítať aj zmenu zákona o prezidentských voľbách, ktorý volebný proces upravil tak, že administratívne a právne skomplikoval možnosti uchádzania sa o post prezidenta. Medzi zásadné zmeny v tomto smere patrí požiadavka na prezidentskú spôsobilosť, resp. zákaz kandidovania tým osobám, ktoré za posledných 25 rokov žili mimo 8 Konstitucija Rossijskoj federacii. 2020. [online], [cit. 21/01/2025]. Dostupné na internete: <http://www.constitution.ru/>. 9 PACE urges the international community no longer to recognise Putin’s legitimacy as president beyond 2024. [online], [cit. 11/01/2025]. Dostupné na internete: <https://www.coe.int/en/web/kyiv/-/pace-urges-the-international-community-nolonger-to-recognise-putin-s-legitimacy-as-president-beyond-2024>. https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 440 Literatúra: HUTCHESON, D. S.; McALLISTER, I.: Consolidating the Putin Regime: The 2020 Referendum on Russia’s Constitutional Amendments. In: Russian Politics, Vol. 6, 2021, s. 355-376. İSMAYIL, T.; NECEFOGLU, A.: The Evolution of Presidential System in Russian Federation: From Semi-Presidentialism to Super Presidentialism. In: Adıyaman Üniversitesi Sosyal Bilimler Enstitüsü Dergisi, 42/2022, s. 817-859. DULEBA, A.; HIRMAN, K.: Rusko na konci Jeľcinovej éry. Zahraničná a vnútorná politika, rozširovanie NATO a záujmy Slovenska. Bratislava: IVO, 1999, 321 s. JACK, A.: Inside Putin´s Russia. Can there be reform without democracy? New York: Oxford University Press, 2004, 384 s. HOREMUŽ, M.: Politický systém Ruskej federácie 20 rokov po rozpade ZSSR. In: Slovenská politologická revue, Vol. 4, 2011, s. 296-320. HOREMUŽ, M.: Politický vývoj Ruskej federácie po roku 1991. Vybrané témy vo vzájomných súvislostiach. [online], [cit. 29/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.researchgate.net/profile/MartinHoremuz/publication/357636119_Politicky_vyvoj_Ruskej_federac ie_po_roku_1991_Vybrane_temy_vo_vzajomnych_suvislostiach/li nks/61d75b99b6b5667157cf280c/Politicky-vyvoj-Ruskej-federaciepo-roku-1991-Vybrane-temy-vo-vzajomnych-suvislostiach.pdf>. Konstitucija Rossijskoj Federacii. [online], [cit. 26/12/2024]. Dostupné na internete: <http://www.constitution.ru/>. McFAUL, M.: Russia's Road to Autocracy. In: Journal of Democracy, Vol. 32, Issue 4, 2021, s. 11-26. PACE urges the international community no longer to recognise Putin’s legitimacy as president beyond 2024. [online], [cit. 11/01/2025]. Dostupné na internete: <https://www.coe.int/en/web/kyiv/- https://doi.org/10.33542/KKD-0453-8-23 441 /pace-urges-the-international-community-no-longer-to-recogniseputin-s-legitimacy-as-president-beyond-2024>. Putin extends one-man rule in Russia after stage-managed election devoid of credible opposition. In: CNN World, March 18, 2024. [online], [cit. 30/12/2024]. Dostupné na internete: <https://edition.cnn.com/2024/03/17/europe/putin-wins-russiapresidential-election-intl/index.html>. Putin’s Grand Plan for Russia’s 2024 Elections. In: Royal United Services Institute, March 18, 2024. [online], [cit. 27/12/2024]. Dostupné na internete: <https://rusi.org/explore-ourresearch/publications/commentary/putins-grand-plan-russias2024-elections>. Putin’s “Re-election” An Undemocratic, Authoritarian Plebiscite. In: Stiftung Wissenschaft und Politik. German Institute for International and Security Affairs, March 2024. [online], [cit. 30/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.swpberlin.org/publications/products/comments/2024C09_PutinsReelection.pdf > Russia presidential election 2024: Dates, candidates and how it works. In: REUTERS, March 14, 2024. [online], [cit. 28/12/2024]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/world/europe/russiaspresidential-election-who-what-when-2024-03-11/>. SOLIK, M.; GRAF, J.; VELKÝ, D.: Proces „Democratic backsliding“ (Demokratického úpadku) v Ruské federaci v období 2012-2021. In: Politické Vedy, Vol. 27, No. 1, 2024, s. 8-42. ZAVADSKAYA, M.: Russia's Presidential Election Signalling Repression and Demobilizing Opposition. In: Finnish Institute of International Affairs. [cit. 10/01/2025]. Dostupné na internete: <https://fiia.fi/wpcontent/uploads/2024/05/bp388_margarita_russias-presidentialelection.pdf>.