SÚDNA MOC V ÉRE GLOBALIZÁCIE, UMELEJ INTELIGENCIE A ĎALŠÍCH TRENDOV V SPOLOČNOSTI

UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH Právnická fakulta Ústav teórie práva Gustava Radbrucha SÚDNA MOC V ÉRE GLOBALIZÁCIE, UMELEJ INTELIGENCIE A ĎALŠÍCH TRENDOV V SPOLOČNOSTI Zborník z XIV. medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov Veronika Lenhardtová - Radoslav Pavlinský - Dominik Urban (eds.) Košice 2025 Súdna moc v ére globalizácie, umelej inteligencie a ďalších trendov v spoločnosti Zborník príspevkov Zostavovatelia: Mgr. Veronika Lenhardtová Ústav teórie práva Gustava Radbrucha, Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach JUDr. Radoslav Pavlinský, PhD. Ústav teórie práva Gustava Radbrucha, Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Mgr. Dominik Urban Ústav teórie práva Gustava Radbrucha, Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Recenzenti: JUDr. Petr Osina, PhD. Katedra teorie práva a právních dějin, Právnická fakulta, Univerzita Palackého v Olomouci doc. Mgr. Alexander Onufrák, PhD. Katedra politológie, Filozofická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Tento text je publikovaný pod licenciou Creative Commons CC BY NC ND Creative Commons Attribution-NonCommercial-No-derivates 4.0 Za odbornú a jazykovú stránku zborníka vedeckých prác zodpovedajú autori jednotlivých príspevkov. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. Dostupné od: 17.12.2025 Umiestnenie: https://unibook.upjs.sk/sk/ DOI: https://doi.org/10.33542/SMV-0476-7 ISBN 978-80-574-0476-7 (e-publikácia) Zborník vznikol v rámci riešenia projektu APVV-21-0336 Analýza súdnych rozhodnutí metódami umelej inteligencie. Obsah/Content Zásahy do digitálneho súkromia v trestnom konaní Miroslav Srholec 8 Daňové trestné činy v ére globalizácie Vladimír Petrila 20 Ochranná výchova ako prehliadaný nástroj trestnej politiky voči mladistvým Barbora Filičková 29 Protiprávne konanie mládeže v online priestore a možnosti jeho postihovania prostredníctvom súdnej moci Michaela Ema Mauerová 38 Možnosti využitia umelej inteligencie v trestnom konaní Bronislava Vinerová 45 Využitie umelej inteligencie orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v trestných veciach Alexander Pezlar 55 Umelá inteligencia v súdnictve Júlia Krajčírová 63 Zakladá medzinárodná právomoc v spotrebiteľských zmluvách súčasne aj miestnu príslušnosť súdu? Kristián Vassay 70 Európske a medzinárodné štandardy súdnej ochrany a ich vplyv na vnútroštátne opravné konania Tobiáš Pacák 77 Materiálne pramene procesnoprávnej úpravy spotrebiteľských sporov Marek Kohút 87 O adresátovi civilného rozhodnutia Michaela Szittyaiová 94 Zásada zákonnosti v správnom konaní pod vplyvom umelej inteligencie Tomáš Šefčík 104 Ako globalizácia a digitalizácia formujú budúcnosť zdaňovania Júlia Hoffmanová 114 Porušenie pracovnej disciplíny optikou najvyšších súdnych autorít Natália Kalinák 127 Keď sa lenivý kôň zrazí s vývojom softvéru Martin Friedrich 136 Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v konaniach o prejudiciálnych otázkach súvisiacich s ochranou fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov Michaela Sopková 143 Ochrana oznamovateľov: výzvy a možnosti v kontexte rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Smernice EÚ Soňa Kašická 155 Daňový podvod na DPH v judikatúre európskych a slovenských súdov Martin Jurašek 164 Využitie umelej inteligencie pri regulácii migrácie v EÚ Vladyslava Kryvoshei 173 Ochrana enviromentálnych ľudských práv detí: dialóg medzi Radou Európy a Organizáciou spojených národov Laura Gazdagová 184 Porovnanie prístupov k právnej regulácii umelej inteligencie v Európskej únii a Číne Jana Pezlar Selecká 196 Limity digitalizácie európskeho právneho systému v perspektíve Súdneho dvora Európskej únie Romana Koneracká 204 Dilema konštitucionalizácie nadnárodného priestoru a demokratický deficit Radoslav Pavlinský 212 Súdna moc v ére umelých sudcov Dominik Urban 224 Referendum v dobe digitálnej Veronika Lenhardtová 234 6 7 8 ZÁSAHY DO DIGITÁLNEHO SÚKROMIA V TRESTNOM KONANÍ INTRUSIONS INTO DIGITAL PRIVACY IN CRIMINAL PROCEEDINGS Miroslav Srholec Abstrakt Príspevok rozoberá problematiku zásahov do digitálneho súkromia v trestnom konaní. Zároveň analyzuje právne a technologické aspekty prehliadky mobilných zariadení a virtuálnych priestorov. Rozvoj informačných technológií a digitalizácia súkromnej sféry si aktuálne vyžadujú adaptáciu trestno-procesných nástrojov a zároveň posilnenie súdnej kontroly zásahov do súkromia. Na podklade novelizovaného ustanovenia § 101 Trestného poriadku Slovenskej republiky, prehliadky iných priestorov a pozemkov skúmame jeho aplikačnú prípustnosť pri digitálnych dôkazoch s poukazom na relevantnú judikatúru. Príspevok zdôrazňuje potrebu proporcionality pri zásahoch orgánov činných v trestnom konaní a identifikuje právne výzvy súvisiace s ochranou súkromia v digitálnom veku. Závery analýzy naznačujú, že rozšírenie kompetencií súdov a procesná revízia prístupov k digitálnym dôkazom môžu viesť k efektívnejšiemu vyvažovaniu ochrany práv a verejného záujmu v trestnom konaní. Abstract This paper discusses the issue of digital privacy intrusions in criminal proceedings. It also analyses the legal and technological aspects of searches of mobile devices and virtual spaces. The development of information technology and the digitalization of the private sphere currently require the adaptation of criminal procedural tools and, at the same time, the strengthening of judicial control of privacy intrusions. On the basis of the amended provision of Section 101 of the Criminal Procedure Code of the Slovak Republic, searches of other premises and land, we examine its applicability to digital evidence with reference to relevant case law. The paper highlights the need for proportionality in law enforcement interventions and identifies legal challenges related to the protection of privacy in the digital age. The conclusions of the analysis suggest that expanding the powers of the courts and procedurally reviewing approaches to digital evidence can lead to a more effective balancing of the protection of rights and the public interest in criminal proceedings. ÚVOD Trestné právo je považované za ultimatívny právny prostriedok presadzovania práva a boja proti kriminalite. Uvedená ultimatívnosť vyplýva najmä z početných zásahov do základných práv a slobôd občanov, ktoré realizujú vyšetrujúce orgány štátu. Dlhodobým vývojom trestného práva došlo k precizácii procesných postupov, ktoré bezprostredne zasahujú do základných práv a slobôd. Najvýznamnejšie zásahy do súkromnej sféry jednotlivca podliehajú nezávislej súdnej kontrole a sú realizované na základe odôvodnených príkazov nezávislých súdov. S rozvojom informačných technológií ako aj virtualizácií súkromnej sféry v súčasnosti dochádza k rozvoju jednak aplikačnej praxe justičných orgánov ale aj k inovovaniu resp. adaptácii základných, trestno-procesných inštrumentov prostredníctvom judikatúry. Zároveň je potrebné zdôrazniť opakovane judikovanú premisu, ktorá umožňuje len proporcionálne a nie akékoľvek zásahy do práv vyšetrovaných osôb. V predloženom príspevku by sme chceli priblížiť možnosť aplikácie novelizovaného ustanovenia § 101 Trestného poriadku (ďalej len 9 TP) pri problematike prístupu do digitálneho súkromia, prostredníctvom skúmania mobilného telefónu bez súhlasu dotknutej osoby. V predkladanom príspevku za pomoci syntézy, poukážeme na niektoré možnosti rozvoja aplikačných prístupov na podklade jednak technologického rozvoja, najnovšej judikatúry ako aj novelizácie trestno-procesnej normy. Pred jej priblížením považujeme za nevyhnutný poukaz na obsah pojmu virtuálny priestor a jeho povahu. V súčasnosti sa čoraz viac ľudskej aktivity digitalizuje, resp. výsledky či záznamy ľudskej aktivity sú dostupné v digitálnej podobe. Či sa jedná o napr. fotografie z dovolenky pri mori, zverejnenej na sociálnych sieťach či rôzne podoby dátového „streamu“, možno konštatovať, že údaje o personálnej aktivite sa v čoraz väčšej miere zdigitalizúvajú a to buď na základe vlastného, uváženého rozhodnutia tvorcu, alebo aj bez jeho súhlasu inými užívateľmi rôznych sietí či sú predmetom širších automatizovaných procesov. Údaje, či rôzne typy záznamov o aktivitách sa digitalizáciou menia na dáta. V prípade zdieľania prostredníctvom internetu naberajú tieto dáta virtuálnu podobu. Zjednodušene by sme obsah virtuality mohli popísať ako proces/stav, onlinezácie, fragmentácie, delokalizácie, no najmä ubiquity, ktorá predstavuje všadeprítomnosť a všadeprístupnosť k dátam nehmotného charakteru aj prostredníctvom internetu a to bez ohľadu na pozíciu technologického zariadenia či pôvodcu dát. Uvedené vlastnosti, dotvárajú širší kybernetický priestor – kyberprostredie1, ktoré je vždy tvorené jednak softvérom ako aj hardvérom. Kyberprostredie zároveň v rôznej miere interaguje s priestorom súkromnej sféry jednotlivca. Osobné údaje ako aj informácie o súkromní totiž možno v čoraz väčšej miere nachádzať nie len v tradične fyzických priestoroch ako napr. v byte, dome či motorovom vozidle, ale aj na rôznych zariadeniach, nosičoch či sieťach, práve v podobe dát. Častokrát majú dáta o súkromní ďaleko exaktnejší charakter a to nie len čo do presnosti ale aj spracovateľnosti či obsiahlosti. V určitých prípadoch je možné zabezpečením určitého typu nosiča získať o záujmovej osobe ďaleko väčší objem informácií ako z klasických zaisťovacích inštitútov trestného konania. Fakticky tak v súčasnosti možno pozorovať zvýšené prežarovanie informácii o súkromí do vonkajšieho prostredia, mimo klasické priestory obydlia a pod. V niektorých prípadoch možno hovoriť o priesakoch súkromnej sféry do virtuálneho prostredia, prípadne o prelievaní súkromia z reálneho do virtuálneho prostredia, pričom aktuálne trendy najmä u najmladšej digitálnej generácie smerujú k ich stotožňovaniu. Uvedené situácie si vyžadujú aj určitú revíziu či redefinovanie povahy zásahov do tejto sféry orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len OČTK) a taktiež rozsahu a podoby súdnej kontroly v tejto oblasti. Mobilný telefón v centre pozornosti Predmetom nášho záujmu je preto možnosť realizácie prehliadky virtuálneho priestoru ako „iného priestoru“ resp. možnosti prehliadky osoby v súvislosti s elektronickými zariadeniami, ktoré má osoba v čase prehliadky u seba. Vzorovo by sme priblížili možnosť takéhoto postupu v súvislosti s mobilnými telefónmi/smartfónmi, ktoré sú v súčasnosti veľmi populárne2 a to aj v tuzemsku3 a obsahujú mix rôznych typov dát, aplikácií4, nezriedka aj 1 V zmysle § 3 písm. c) zákona č. 69/2018 Z.z. o kybernetickej bezpečnosti sa rozumie: „kybernetickým priestorom globálny dynamický otvorený systém sietí a informačných systémov, ktorý tvoria aktivované prvky kybernetického priestoru, osoby vykonávajúce aktivity v tomto systéme a vzťahy a interakcie medzi nimi,“. 2 V roku 2024 v U.S.A. až 98% opýtaných vlastní nejaký druh mobilného telefónu. Až v 91 % ide o tzv. smartphone. Internet využíva až 96% opýtaných. Bližšie viď: Pew Research Center. Tech Adoption Trends dostupné na https://www.pewresearch.org/internet/fact-sheet/mobile/ ; zo dňa 26.02.2025 3 Podľa Štatistického úradu SR v roku 2023 na Slovensku pripadlo až 141 aktívnych mobilných zariadení (SIM) na 100 obyvateľov, pričom prístup na internet z mobilu bol na úrovní 92,4%; dostupné na Využívanie informačných a komunikačných technológií v domácnostiach a jednotlivcami 2023; zo dňa 26.02.2025 4 Podľa výskumu spoločnosti Google z roku 2016, bolo v mobilnom telefóne priemerne inštalovaných až 35 aplikácií. Bližšie viď: How people discover, use, and stay engaged with apps, dostupné na https://www.thinkwithgoogle.com/marketingstrategies/app-and-mobile/app-marketing-trends-mobile-landscape/ ; zo dňa 26.02.2025 16 „bez príkazu“ podľa § 101 ods. 2 TP resp. osobnej prehliadky podľa § 102 ods. 4 TP, kde je prísne posudzovaná aplikačná prípustnosť a posudzované jednotlivé okolnosti prípadu len vo výnimočných prípadoch a preferenčne je vyžadovaný práve štandardný postup na základe predošlého príkazu súdu. Uvedená možnosť realizácie vstupu do obsahu mobilného telefónu v núdzových prípadoch vyhovuje aj nárokom vyplývajúcim z rozhodnutia Bezirkshauptmannshaft Landeck. Práve pri problematike obsahu mobilného telefónu je možné priblížiť hybný moment problematiky elektronických dôkazných prostriedkov a to nie len formálny výpočet rôznych aplikačných inštitútov, ale aj potreba rešpektu a úcty k právam dotknutých osôb. Práve moderné technológie totiž v súčasnosti uľahčujú pomerne rozsiahly a v predošlých obdobiach nebývalo intenzívny zásah do práv a slobôd osôb. Vzhľadom k informačnému rozvoju máme za to, že či už mobilné zariadenia, ktoré sa vyznačujú vysokou mobilitou a konektivitou, osobné počítače, ale aj rôzne typy a verzie virtuálnych úložísk/realít (napr. Metaverse) možno do budúcna v určitých prípadoch považovať za priestor priliehajúci k súkromnej sfére dotknutej osoby, ktorý prípadným zásahom zo strany OČTK môže intenzitou zásahu dosahovať úroveň prehliadky fyzických priestorov. Možno preto uviesť, že aktuálny diskurz ochrany práv a slobôd vedie k domnienke, že tuzemský právny poriadok môže v budúcnosti čeliť požiadavkám zo zahraničnej judikatúry (SD EÚ, ESĽP), ktorý bude vyslovene umožňovať prehliadanie obdobných priestorov/zariadení po predchádzajúcom preskúmaní súdnou autoritou a teda uprednostňovanie aplikácie podľa § 101 TP pred § 91 TP. Zároveň konštatujeme, že aktuálna úprava prehliadky iných priestorov a pozemkov umožňuje aplikovanie inovovaných postupov aj pre samotné OČTK a teda aj adaptáciu na technologické výzvy v praxi. Zároveň je potrebné uviesť, že zmienená právna úprava do istej miery môže absolútne pozmeniť aj prístup tuzemských OČTK k problematike údajov z Cloudu, ktoré v tuzemských podmienkach nebolo obvykle dostupné27. Práve súdny príkaz resp. následná aprobácia prehliadky iného priestoru, otvára určité možnosti aplikačnej prípustnosti prehliadky Cloudových či emailových služieb aj v tuzemsku. Zároveň formulácia uvedeného procesného postupu podľa § 101 ods. 2 TP, ktorý obsahuje aj modalitu „ak vec neznesie odklad“ s procesom dodatočnej možnosti aprobácie súdom, najmä v prípadoch digitálnych dôkazov a s poukazom na ich výraznú črtu - fragility, možno poukazovanú procesnú možnosť uvítať. Záver Problematika obstarávania digitálnych dôkazov v trestnom konaní prostredníctvom elektronických dôkazných prostriedkov predstavuje komplexné právne postupy. Veľkú časť týchto postupov je pokrytá príkazmi justičných autorít. V prípade prokuratúry najmä príkazmi podľa § 91 TP, § 113 TP a ďalšie. V prípade súdnych príkazov ide najmä o postupy podľa § 114 TP, § 115 TP, § 116 TP, § 117 TP a ďalšie. Na základe predloženej analýzy najnovšej judikatúry máme za to, že po novelizácii ustanovenia § 101 TP, prehliadky iných priestorov a pozemkov, túto možno aplikovať aj na iné priestory virtuálnej povahy, čím sa jednak môže rozšíriť aplikačný priestor moderných postupov dokazovania v repertoári OČTK v trestnom konaní a zároveň sa rozširuje tradičná oblasť súkromnej sféry mimo habitát, pričom vstup do tejto súkromnej sféry má primárne podliehať súdnej kontrole resp. byť realizovaný na základe odôvodnených príkazov súdu a to najmä z dôvodu povahy zásahu do súkromia dotknutých osôb. Uvedeným záverom sme potvrdili stanovenú výskumnú hypotézu. V predloženom článku sme na podklade analýzy najnovšej judikatúry v oblasti vstupu OČTK do obsahu mobilného telefónu, priblížili základné východiská jednak technologických súvislostí, no najmä právnych možnosti zachovania vysokých štandardov ochrany práv 27 SRHOLEC, M, Cloudové služby a trestné konanie, In: Právo bez hraníc: zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých výskumných pracovníkov, Košice: UPJŠ. s. 184-193 17 a slobôd pri zachovaní efektívneho výkonu oprávnení OČTK v tuzemskom trestnom konaní, práve poukazom na nedávno inovované ustanovenie § 101 TP, prehliadku iných priestorov a pozemkov. To či sa uvedený aplikačný postup premietne do praxe môžu ovplyvniť viaceré faktory, mimo iného aj nedostatočná edukácia OČTK v uvedenej oblasti ale aj ochota súdov akceptovať vlastné rozšírenie kompetencii do prípravného konania, ktoré sa môže premietnuť zvýšením pracovnej záťaže sudcov vydávaním odôvodnených príkazov na prehliadku iných priestorov či dôsledná spisová revízia zákonných dôvodov už aplikovaných prehliadok zo strany OČTK. Napriek určitým rizikám máme za to, že OČTK v súčasnosti disponujú pomerne vyváženým a flexibilným procesným postupom, ktorý zároveň poskytuje vysoký štandard ochrany práv a slobôd vyšetrovaných osôb. Zoznam použitej literatúry, judikatúry, právnych predpisov a iných zdrojov 1. ČENTÉŠ, J. Rozšírenie oprávnení sudcu pre prípravné konanie v novele trestného zákona, In: Košické dni trestného práva 2024, VII. Ročník, UPJŠ, Košice; s.41-50; dostupné na https://unibook.upjs.sk/img/cms/2024/pravf/kosicke-dni-trestneho-prava2024.pdf; zo dňa 26.02.2025 2. ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný poriadok s komentárom, Eurokódex: Žilina, 2006; s. 213, ISBN 80-88931-48-7 3. DESET, M. Vybrané ústavné a trestno-procesné aspekty vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov, In: Informačno-technické prostriedky v trestnom konanímožnosti a perspektívy, Bratislava: Leges, 2019 s. 189 4. JALČ, A. K § 2 ods. 3 TP, In: ZÁHORA, J. ŠIMOVČEK, I. POLÁK, P. a kol. Trestný poriadok, Komentár, Zväzok I. Praha: Wolters Kluwer ČR a.s. 2023, s. 8-9 5. SRHOLEC, M, Cloudové služby a trestné konanie, In: Právo bez hraníc: zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov a mladých výskumných pracovníkov, Košice: UPJŠ. s. 184-193 6. ŠAMKO, P. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave o stíhaní príslušníkov PZ pre trestný čin marenia spravodlivosti a o ich nevzatí do väzby; dostupné na https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1516-uznesenie-krajskeho-sudu-v-bratislaveo-stihani-prislusnikov-pz-pre-trestny-cin-marenia-spravodlivosti-a-o-ich-nevzati-dovazby ; zo dňa 26.02.2025 7. ŠAMKO, P. Súdny dvor EÚ o “vstupe“ do mobilného telefónu a získaniu jeho obsahu – ako ďalej v slovenských právnych pomeroch, dostupné na https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1491-sudny-dvor-eu-o-vstupe-do-mobilnehotelefonu-a-ziskaniu-jeho-obsahu-ako-dalej-v-slovenskych-pravnych-pomeroch; zo dňa 26.02.2025 8. ZÁHORA, J. K § 99 ods. 2 TP, In: ZÁHORA, J. ŠIMOVČEK, I. POLÁK, P. a kol. Trestný poriadok, Komentár, Zväzok I. Praha: Wolters Kluwer ČR a.s. 2023, s. 372 Judikatúra: 1. Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 792/2016 zo dňa 03. 09. 2018 2. Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 172/2010 zo 07. 12. 2010 3. Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 68/2010 zo dňa 25.08.2010 4. Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 15/2024 zo dňa 11. 01. 2024 5. Uznesenie KS BA 1Tpo/1008/2024 zo dňa 13.12.2024 6. Rozhodnutie NS SR 2 To 12/2020 zo dňa 23.11.2020 7. Rozsudok ESĽP Klass proti Spolkovej republike Nemecko, 5029/71 zo dňa 06. 09.1978 8. Rozsudok ESĽP Chappell proti Spojenému kráľovstvu, 10461/83 zo dňa 30. 03. 1989 18 9. Rozsudok ESĽP Niemietz proti Spolkovej republike Nemecko, 13710/88 zo dňa 16. 12. 1992 10. Rozsudok ESĽP Crémieux proti Francúzsku, 11471/85 zo dňa 25. 02. 1993 11. Rozsudok ESĽP Miailhe proti Francúzsku, 11471/85 zo dňa 25. 02. 1993 12. Rozsudok ESĽP Société Colas Est. proti Francúzsku, 37971/97 zo dňa 16. 04. 2002 13. Rozsudok ESĽP 39503/17 zo dňa 05. 12. 2024 14. Rozsudok SD EÚ Bezirkshauptmannshaft Landeck, C-548/21 zo dňa 04. 09. 2024 15. Rozsudok NS U.S.A. Riley vs. Kalifornia, 573 U.S. 373(2014) 16. Rozsudok Pedro Andres Bravo v. State of Florida, No. 1D21-791 zo dňa 16.11.2021 Právne predpisy: 1. Dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite tzv. Budapeštiansky dohovor (CoE) 2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov 3. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov 4. Zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov 5. Zákon č. 40/2024 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony 6. Zákon č. 69/2018 Z.z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 7. Zákon č. 141/1961 Sb. Zákon o trestním říznení soudním (trestní řád) (ČR) Iné elektronické zdroje: 1. AMI Digital Index 2024; dostupné na: https://amidigital.sk/prieskum-index/ ; zo dňa 26.02.2025 2. First Annual standardisation recommendations, Cyclopes 2022; dostupné na https://backend.cyclopes-project.eu/wp-content/uploads/2023/03/CYCLOPES-FirstAnnual-Standardization-Recommendation-Optimized.pdf; zo dňa 26.02.2025 3. Pew Research Center. Tech Adoption Trends; dostupné na https://www.pewresearch.org/internet/fact-sheet/mobile/; zo dňa 26.02.2025 4. Guidance Note 1, On the notion of „computer system“ Article 1.a Budapest Convention on Cybercrime; dostupné na https://rm.coe.int/CoERMPublicCommonSearchServices/DisplayDCTMContent?docu mentId=09000016802e79e6; zo dňa 26.02.2025 5. Štatistický úrad SR, Využívanie informačných a komunikačných technológií v domácnostiach a jednotlivcami 2023; dostupné na https://slovak.statistics.sk/wps/portal/f69cd388-d7e6-4181-90116214bc34da3f/!ut/p/z1/rZPLcoIwFIafxUWXMSckQljGXhC8jGABzaaDiDW1gBdqL 0_fOLUz7aJgp80ik8v_5ZzkP8EST7EskoO6TypVFsmjnskeedbLu92iQCwOlfgeuGV70xsAgxw_F3AR8E1uLdi7AQe04IOlnpbL4_GUQROJFxAy4lDozCEODWPPE1gjqeWif-0hE9Zg0AMDpgCt6YWD7lIKgtXzwycMPTcB5fE2CfKDDz4ajE_vzzwTfG88ZkPXM_o2O_E1AlnvX4QllmlRbaoVnpXzfbJCzXaPM0vQHePap2kKruAwz6r1q9fV5amnS4o52hhZSZihBNkAyHINAibp5QtEro8nr 1J1QLPzlLHTcUm662Kj_EaqqHpDNlUsLLJ0Zm- 19 hfXjLfoGjg8qe8ZhUe5y_cMmv3ykHmAPSzXP289p3oY2MbhlMq3gtkH1Phl1cN2K4X2tSyq7KXC0383VgcxdsPL4b3OPalWSBXLEk_PQjd5NFyTl_ROui9dUfIifletFrvqHRmCQ!!/dz/d5/L2dBISEvZ0FBIS9nQSEh/ ; zo dňa 26.02.2025 Kontaktné informácie o autorovi: Meno a priezvisko: mjr. JUDr. Miroslav Srholec, Pracovisko a univerzita: katedra trestného práva, PF UPJŠ v Košiciach PF UPJŠ v Košiciach Kováčska č. 29, 040 01 Košice E-mail: miroslav[email protected] Tel..: 0961 579 531 ORCID: 0009-0005-5528-0921 20 DAŇOVÉ TRESTNÉ ČINY V ÉRE GLOBALIZÁCIE Vladimír Petrila Abstrakt Príspevok sa zaoberá problematikou daňových trestných činov v kontexte globalizovaného hospodárskeho priestoru, so zameraním na špecifické formy podvodov na dani z pridanej hodnoty (DPH). Ústredným bodom je analýza tzv. MTIC podvodov (Missing Trader IntraCommunity frauds), známych tiež ako karuselové podvody, ktoré patria medzi najčastejšie detegované formy daňovej trestnej činnosti v Európskej únii. Príspevok poukazuje na legislatívne a judikatúrne aspekty týchto podvodov, ako aj na technické mechanizmy ich uskutočňovania vrátane úlohy tzv. „zmiznutého obchodníka", vzdialeného obchodníka a subjektov využívajúcich prenesenú daňovú povinnosť (reverse-charge). Osobitná pozornosť je venovaná sofistikovaným formám karuselových podvodov zahŕňajúcim aj služby a subjekty mimo územia Európskej únie. Zároveň sa v príspevku reflektujú výzvy, ktoré globalizácia kladie na efektívne odhaľovanie, dokazovanie a postihovanie tejto formy trestnej činnosti. Kľúčové slová daň, daň z pridanej hodnoty, trestné činy, daňové trestné činy, globalizácia, podvod, karuselový podvod, akvizičný podvod Abstract The paper addresses the issue of tax-related criminal offenses in the context of a globalized economic environment, focusing on specific forms of value-added tax (VAT) fraud. The central focus is the analysis of so-called MTIC frauds (Missing Trader Intra-Community frauds), also known as carousel frauds, which are among the most commonly detected forms of tax crime within the European Union. The contribution highlights both the legislative and jurisprudential aspects of these frauds, as well as the technical mechanisms through which they are carried out including the roles of the so-called „missing trader", remote trader, and entities exploiting the reverse-charge mechanism. Special attention is given to more sophisticated forms of carousel frauds involving services and entities based outside the territory of the European Union. The paper also underlines the challenges globalization poses for the effective detection, prosecution, and sanctioning of this type of criminal activity. Keywords tax, value-added tax, criminal offenses, tax crimes, globalization, fraud, carousel fraud, acquisition fraud Úvod Daňový systém predstavuje jeden z ťažiskových pilierov každého právneho štátu a stabilného verejného financovania. Príjmy z daní, najmä z nepriamych daní ako je daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), sú nevyhnutné pre financovanie základných funkcií štátu, najmä zdravotníctva, školstva, sociálneho zabezpečenia či štátnej infraštruktúry. Z toho dôvodu je narušenie tohto systému vo forme daňových trestných činov mimoriadne závažným druhom trestnej činnosti, ktorá má nielen ekonomické, ale aj právne, morálne a spoločenské dôsledky. V súčasnej ére globalizácie predstavujú daňové podvody (a s nimi úzko späté daňové úniky ako také) stále jednu z najrozšírenejších kategórii trestných činov. Otvorené hranice, digitalizácia a rastúci objem cezhraničných transakcií síce prispievajú k dynamickému rozvoju hospodárskych vzťahov, zároveň však vytvárajú ideálne podmienky pre nové sofistikované formy daňovej trestnej činnosti. Medzinárodný aspekt súčasných – „moderných“ daňových 21 podvodov vytvára nové požiadavky na spoluprácu medzi národnými daňovými správami, justičnými orgánmi a medzinárodnými inštitúciami. Zároveň odhaľuje systémové slabiny, ktoré zneužívajú organizované skupiny páchateľov s cieľom neoprávneného obohatenia sa na úkor verejných rozpočtov. Sofistikovanosť podvodných schém v oblasti DPH spočíva v ich premyslenosti a variabilite. Ako to výstižne formuloval generálny advokát v návrhu uznesenia v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel: „v skutočnosti môže podvod nadobudnúť také nezvyklé a zložité formy, aká je predstavivosť tých, ktorí ho vymysleli“. 1 Napriek tomu, že legislatíva Európskej únie (ďalej len „EÚ“) i jednotlivých členských štátov v posledných rokoch zintenzívnila opatrenia proti týmto podvodom, realita ukazuje, že daňové podvody sa neustále prispôsobujú, ako technologickému, tak aj legislatívnemu vývoju v spoločnosti. 2 Daňové podvody už nereprezentujú príkro priamočiare a jednoznačné podvody, avšak ide najmä o premyslenú trestnú činnosť s medzinárodným presahom, ktorá si vyžaduje koordinovanú protireakciu zo strany štátu, EÚ a celého medzinárodného spoločenstva. Cieľom tohto príspevku je priblížiť najzásadnejšie formy daňových podvodov v podmienkach globalizovaného hospodárskeho priestoru, identifikovať modus operandi najčastejšie sa vyskytujúcich a zároveň najzávažnejších foriem podvodov, predovšetkým v oblasti DPH, a to práve na systéme DPH. Pozornosť sa sústreďuje na praktické aspekty týchto podvodov, najmä na ich najbežnejšie formy, schémy fungovania a možností ich detekcie a stíhania. Daňové podvody na DPH Medzi typické postupy využívané pri podvodoch na DPH patrí napr. zámerné zníženie skutočného objemu tržieb, (napr. nevydaním pokladničného dokladu), vyhýbanie sa registrácii na DPH napriek splneniu zákonných podmienok, nesprávne zatriedenie tovaru alebo služieb s cieľom vyhnúť sa vyššej daňovej sadzbe, nezdokumentovanie vlastnej spotreby tovarov alebo služieb, výber DPH od zákazníka bez jej následného odvedenia štátu, a pod.3 Na základe demonštratívneho výpočtu rôznych druhov podvodov na DPH, systematicky usporiadaných podľa ich špecifických spoločných znakov, rozlišujeme dve hlavné kategórie týchto podvodov, a to: - podvody, ktoré je možné uskutočňovať v rámci rôznych systémov nepriamych daní, bez ohľadu na to, či ide o daň z maloobchodného obratu alebo o DPH a - podvody, ktoré možno realizovať výlučne vtedy, ak je zavedený systém DPH.4 Vzhľadom na rozsah predmetnej matérie bude predmetom tohto príspevku druhá kategória, a to práve skupina podvodných konaní, ktoré je možné uskutočniť len v prípade existencie systému DPH. Systém DPH, ktorý je postavený na princípe odpočtu dane, môže byť zneužitý aj v oblasti vstupnej dane. K podvodnému konaniu dochádza v prípadoch, keď si platiteľ DPH neoprávnene uplatní právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných plnení, pri ktorých nespĺňa zákonné predpoklady. Typickým javom je nadobudnutie majetku, ktorý nie je určený na výkon hospodárskej činnosti, respektíve je na tento účel využívaný len v obmedzenom rozsahu.5 1 Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo 6. júla 2006. Axel Kittel proti Belgickému kráľovstvu (C-439/04) a Belgické kráľovstvo proti Recolta Recycling SPRL (C-440/04). [online]. [cit. 2025-05-01]. dostupné na: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=56299&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ =first&part=1&cid=281317 2 Program EÚ pre boj proti podvodom [online]. [cit. 2025-04-30]. dostupné na: https://commission.europa.eu/fundingtenders/find-funding/eu-funding-programmes/eu-anti-fraud-programme_en#programme-features 3 NERUDOVÁ, D. Harmonizace daňových systémů zemí Evropské unie. Praha: Wolters Kluwer, 2011 4 KEEN, Michael; SMITH, Stephen. VAT fraud and evasion: What do we know, and what can be done? IMF Working Paper, 2007, WP/07/31. 5 § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov 22 Aj keď sa v praxi vyskytujú rôzne formy daňových podvodov, všetky možno v zásade zaradiť medzi obvyklé pokusy o obchádzanie daňovej povinnosti. Za systematické zneužívanie systému DPH sa však považujú predovšetkým tzv. „karuselové (kolotočové) podvody“. Ide o najrozšírenejšie formy trestnej činnosti, ktoré sú typické najmä pre DPH. Ich podstata spočíva v zneužití princípu postupného zdaňovania pridanej hodnoty v rámci viacerých stupňov dodávateľského reťazca, pričom v určitom článku reťazca dôjde k zániku daňovej povinnosti v dôsledku nepriznania alebo priznaného, ale neuhradeného daňového záväzku. Tento typ podvodného konania býva v dokumentoch Európskej komisie označovaný ako tzv. „MTIC podvody“ (MTIC frauds – Missing Trader Intra-Community frauds). 6 V niektorých prípadoch sa karuselové obchody považujú za jednu z foriem MTIC podvodov spolu s tzv. „akvizičnými podvodmi“. V zásade sa však tieto podvody líšia len úrovňou reťazca, na ktorej dôjde k strate dane, pričom ich základný mechanizmus zostáva rovnaký. 7 Moderné daňové podvody, osobitne tie realizované v rámci schém karuselových obchodov, nie sú len problémom daňovo-administratívneho charakteru, ale predstavujú aj závažné porušenie právnych noriem s trestnoprávnym presahom. Vzhľadom na sofistikovanosť týchto praktík a ich výrazný medzinárodný prvok je mimoriadne dôležité, aby boli jasne vyčlenené a účinne postihované aj z hľadiska trestného práva. Slovenský právny poriadok upravuje niekoľko skutkových podstát vo vymedzenej oblasti, a to: - Skrátenie dane a poistného (§ 276 Trestného zákona) - Neodvedenie dane a poistného (§ 277 Trestného zákona) - Daňový podvod (§ 277a Trestného zákona) - Nezaplatenie dane a poistného (§ 278 Trestného zákona) a - Marenie výkonu správy daní (§ 278a Trestného zákona). Tento cyklický model podvodného konania umožňuje účastníkom, ktorí participujú na takomto konaní, vygenerovať vysoké zisky bez toho, aby odviedli príslušnú DPH, čo im zároveň umožňuje ponúkať tovar na trhu za podstatne nižšie ceny ako iné poctivé podnikateľské subjekty. Z uvedeného tvrdenia je dôvodné konštatovať, že v dôsledku podvodných konaní na DPH dochádza nielen k poškodeniu štátneho rozpočtu, ale aj k deformácii trhu a k ohrozeniu legálnej hospodárskej činnosti. Osobitnú zložitosť boja proti týmto podvodom spôsobuje skutočnosť, že jednotlivé transakcie v reťazci sú formálne legálne a na prvý pohľad spĺňajú všetky zákonné požiadavky na fakturáciu a vykazovanie DPH. Kolotočový podvod sa preto nemôže chápať ako izolované zlyhanie jedného subjektu v dodávateľskom reťazci, ale ako výsledok organizovanej činnosti zameranej výlučne na páchanie daňových podvodov, často za využitia reálnych podnikov buď so súhlasom ich vedenia, alebo bez ich vedomia. Jednou z nevyhnutných podmienok pre uskutočnenie karuselového podvodu je existencia osoby registrovanej ako platiteľ dane (DPH), ktorá vstupuje do obchodného vzťahu, a to či už reálneho, alebo iba formálne – „simulovaného“ s iným subjektom registrovaným na DPH v rámci spoločenstva EÚ. Tieto podvody okrem iného využívajú výhody voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu EÚ a zvyčajne sa realizujú prostredníctvom opakovaného predaja tovaru medzi viacerými subjektmi, čo sťažuje sledovanie transakčného reťazca zo strany kompetentných kontrolných orgánov, prípadne aj orgánov činných v trestnom konaní. 8 V prípadoch, keď dôjde k odhaleniu daňového úniku, často už nie je možné uplatniť zodpovednosť, pretože subjekt, ktorý mal povinnosť odviesť daň, buď zanikol, alebo sa stal 7 ŠEFČÍK, Michael. Karuselové podvody. Praha: Leges, 2018. ISBN: 978-80-7502-252-3. 8 ŠIMONOVÁ, Jana. Daňové úniky v Slovenskej republike: možnosti ich eliminácie vybranými opatreniami. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017. Ekonómia. ISBN 978-80-8168-603-0. 23 nekontaktným pre daňové orgány. Typický model tohto druhu daňového podvodu spočíva v dovoze tovaru z iného členského štátu bez uplatnenia DPH, jeho následnom predaji na domácom trhu so zahrnutím dane, ktorú však páchateľ neodvedie do verejného rozpočtu. Komplexnejšou a ťažšie odhaliteľnou formou je zavedenie nadnárodného prvku, teda zapojenie zahraničnej spoločnosti, čím sa do podvodnej schémy ako takej pridáva medzinárodný rámec takéhoto konania a sťažuje sa efektívna detekcia tohto protiprávneho konania. 9 Základná pojmológia k daňovým podvodom Nekontaktný subjekt tzv. „missing trader“ (alebo v literatúre označovaný aj nezvestný obchodník tzv. „defaulting trader“ 10) plní v podvodnej schéme funkciu prijímateľa faktúry od dodávateľa z iného členského štátu v rámci EÚ. Od tohto subjektu v reťazci začína vnútroštátny, resp. tzv. „domáci reťazec“. Dôsledkom zapojenia takéhoto subjektu do podvodnej schémy je nezaplatenie (resp. prípadné neodvedenie) DPH na výstupe a súčasne umožnenie ostatným účastníkom takéhoto reťazca odpočítať si DPH na vstupe. V nadväznosti na uvedené vymedzenie je možné kategorizovať nekontaktných subjektov do dvoch kategórii. Do prvej kategórie zaraďujeme osoby, ktoré si neplnia žiadne daňové povinnosti a nepreukazujú súčinnosť príslušnými daňovými orgánmi. Fakticky na oznámenej adrese podnikateľského sídla tieto osoby nevystupujú, nepreberajú si doručovanú korešpondenciu, prípadne ďalšími častými indikátormi sú časté zmeny v podnikateľských štruktúrach (napr. zmena sídla, zmena spoločníkov alebo konateľov, a to na osoby, ktoré častokrát buď nemajú adresu trvalého bydliska, disponujú falošnou identitou alebo ide o zahraničné rovnako nekontaktné spoločnosti a pod.).11 Druhou kategóriou je osoba – nezvestný obchodník, ktorý na jednu stranu formálne deklaruje, že si svoje povinnosti vo vzťahu k daňovým orgánom plní, t. j. podáva daňové priznania na DPH, či dani z príjmov (tieto sú však v zanedbateľných hodnotách, prípadne ide o nulové hodnoty a mnohokrát ide o falošné údaje), podáva kontrolne výkazy na DPH a pod., avšak v skutočnosti nevykonáva žiadnu relevantnú ekonomickú činnosť. V konečnom dôsledku plní rovnakú funkciu v podvodnej schéme ako „klasický missing trader“ a daň neodvedie, čo má nezanedbateľný dôsledok na štátnom rozpočte v podobe daňového úniku.12 Ďalším nevyhnutným článkom v reťazci pri MTIC podvodoch je nárazník – „buffer“. Úlohou tohto subjektu v podvodnej schéme je komplikovať preverovanie a sťažiť detegovanie samotného podvodného konania. Účelom tejto osoby s označením nárazník je zväčšiť „vzdialenosť“ medzi nekontaktným subjektom (missing trader) a dodávateľom do EÚ. V aplikačnej praxi existuje samostatná typológia nárazníka, a to tzv. „blokovací nárazník (blocking trader)“. Ide o prípady, keď sa nárazník v reťazci pokúsi mariť preverovanie napr. odmietnutím poskytnutia účtovných dokladov, prípadne ak spoločnosť vystupujúca ako blocking trader prevádza obchodné podiely spoločnosti a pod. 13 V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné pomenovať subjekt, ktorý označujeme ako „brooker“, t. j. dodávateľ do iného členského štátu v rámci EÚ. Ide o posledný článok vo vnútroštátnom reťazci, ktorý sme pomenovali ako domáci reťazec. Úloha tejto osoby je vystavovanie faktúr pre zahraničného odberateľa. Mnohokrát je tento zahraničný odberateľ opäť v postavení zmiznutého (nezvestného obchodníka) alebo pre osobu v postavení medzištátneho nárazníka. Medzištátny nárazník tzv. „conduit“ plní funkciu nárazníkovej osoby, 9 Tamtiež. 10 Andrew,Cedric, and Katherine Baer. 2023 "How to Combat Value-Added Tax Refund Fraud." IMF How to Note 2023/001, International Monetary Fund, Washington, DC. 11 STIERANKA, J. Daňové úniky a daňová kriminalita v Slovenskej republike. Bratislava: Epos 2017. 12 HUBA, P., SÁBO, J., ŠTRKOLEC, M.: Medzinárodné daňové úniky a metódy ich predchádzania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2016. 13 Pozn. autora: ide o akúsi „hybridnú“ kategóriu tejto osoby, keďže ide o zlúčenie určitých charakteristických znakov osoby označenej ako „missing trader“ spolu s charakteristickými znakmi osoby označenej ako buffer 24 avšak nie na vnútroštátnom - domácom trhu, ale vystupuje v inom členskom štáte EÚ. Táto spoločnosť vykazuje len intrakomunitárne nadobudnutie a intrakomunitárne dodanie, prípadne je prvým odberateľom v trojstrannom obchode. 14 MTIC podvod (Missing Trader Intra-Community frauds) 15 Ide o najnákladnejšiu formu MTIC podvodu, pri ktorej podvodný subjekt dovezie tovar z iného členského štátu Európskej únie na územie tuzemska. V krajine odoslania je tento tovar dodaný v režime oslobodenom od dane (t. j. s nulovou sadzbou DPH), pričom podľa platných pravidiel by mal byť zdanený v krajine určenia – teda tam, kde dôjde k jeho nadobudnutiu. V tomto scenári však podnik, ktorý vystupuje ako domáci nadobúdateľ tovaru, neplní úlohu skutočného konečného odberateľa, ale namiesto toho tovar ďalej predáva ďalšiemu subjektu na domácom trhu s uplatnením DPH. Táto daň je síce zahrnutá v predajnej cene, avšak následne nie je odvedená do štátneho rozpočtu. Tento druh podvodného konania, keď sa tovar dostane na domáci trh prostredníctvom reťazca, v ktorom nadobúdateľ zámerne nesplní daňové povinnosti, sa označuje ako akvizičný podvod. 16 Celý mechanizmus štandardného daňového podvodu typu MTIC (alebo karuselového podvodu v prípade ak sa tovar „vráti“ k tej istej osobe) začína na úrovni nekontaktného subjektu (MISSING TRADER 1) v jednom z členských štátov EÚ. Tento subjekt nadobudne 14 § 43 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov 15 Vlastné spracovanie najjednoduchšej schémy MTIC podvodu 16 Vlastné spracovanie schémy MTIC podvodu 25 tovar z iného členského štátu alebo z tretieho štátu, pričom nadobudnutie je oslobodené od DPH. Po nadobudnutí tovar predáva ďalej v rámci členského štátu I, pričom vyfakturuje cenu vrátane DPH, ktorú však následne daňovému orgánu neodvedie a stáva sa nekontaktným (zmiznutým) subjektom. Tovar prechádza ďalej na nárazníka (BUFFER), ktorý vystupuje ako sprostredkovateľ a zabezpečuje, aby obchodný reťazec pôsobil legitímne. Nadobudnutý tovar predáva ďalej, pričom si vo vzťahu k daňovým orgánom splní všetky povinnosti, čím vytvára ilúziu o bežnom obchodovaní bez daňového podvodu. Ďalším krokom je predaj tovaru subjektu, ktorý vystupuje ako dodávateľ do iného členského štátu EÚ (BROKER). Tento subjekt tovar vyváža z členského štátu II do iného členského štátu bez uplatnenia DPH. Broker si zároveň uplatňuje právo na vrátenie DPH zaplatenej pri nadobudnutí tovaru od nárazníka. Po prekročení hraníc dochádza k presunu tovaru do ďalšieho členského štátu (členský štát III), kde sa mechanizmus opakuje. Medzi členskými štátmi môže vystupovať aj ďalší subjekt označený ako medzištátny nárazník (CONDUIT), ktorý zabezpečuje prechod tovaru medzi jednotlivými štátmi a prispieva k zakrytiu pôvodu a smerovania tovaru, čím sťažuje identifikáciu a detekciu podvodu. Nakoniec môže byť tovar odovzdaný ďalšiemu nekontaktnému subjektu v ďalšom členskom štáte, pričom sa proces môže opakovať, a to buď v podobe obchodovania v reťazi alebo obchodovania v karuseli, ako to naznačuje modrá a čierna šípka v schéme. MTIC podvod s krížovou fakturáciou (Missing Trader Intra-Community fraud based on cross-invoicing mechanisms) 17 17 Vlastné spracovanie schémy MTIC podvodu s krížovou fakturáciou 32 prostredia svojej domácnosti, resp. za výchovné pôsobenie na mladistvého, teda dôvody, pre ktoré bola ochranná výchova nariadená, pominuli. Ak výkon ochrannej výchovy už začal a prevýchova mladistvého pokročila do tej miery, že možno očakávať, že aj bez obmedzení, ktorým je podrobený vo výchovnom zariadení alebo v určenej rodine, bude sa riadne správať, avšak dosiaľ nepominuli všetky okolnosti, pre ktoré bola ochranná výchova uložená, môže súd: - podmienečne upustiť od ochrannej výchovy, alebo - mladistvého podmienečne umiestniť mimo výchovného zariadenia alebo náhradnej rodiny. Pôjde o situáciu, kedy mladistvý svojim správaním a celkovým stupňom prevýchovy preukáže, že sa bude riadne správať aj bez obmedzení, ktorým je podrobený vo výchovnom zariadení alebo v určenej rodine, pričom ešte nepominuli všetky okolnosti, pre ktoré bola ochranná výchova uložená (napr. v rodinnom prostredí stále pôsobí osoba, ktorá negatívne vplývala na správanie mladistvého).2 Súd pritom môže mladistvému uložiť dohľad probačného a mediačného úradníka alebo iné výchovné opatrenie a takto mu nariadenú ochrannú výchovu personalizovať. Ak mladistvý napriek tomu nenaplní očakávania takto redukovanej ochrannej výchovy a nebude sa riadne správať, súd v zmysle ust. § 106 ods. 6 TZ podmienečné upustenie od ochrannej výchovy alebo podmienečné umiestnenie mimo výchovného zariadenia alebo určenej rodiny zruší a rozhodne, že sa vo výkone ochrannej výchovy pokračuje. 2. Rozhodovanie súdu o uložení ochrannej výchovy – analýza výsledkov dotazníkového prieskumu Rozhodnutie o uložení ochrannej výchovy a jej výkon je zásahom do rodičovských práv a ide v podstate o odňatie mladistvého z výchovy jeho rodičov a jeho následné zaradenie zväčša do kolektívnej výchovy, v ktorej sa spravidla uplatňuje prísnejší režim.3 Rozhodnúť o uložení ochrannej výchovy môže len súd, a to buď v rozhodnutí vo veci samej, v ktorom odsudzuje mladistvého alebo v uznesení, ktorým sa od potrestania upúšťa. V oboch prípadoch súd v osobitnom výroku uvedie, že sa mladistvému ukladá ochranná výchova a určí jej formu. Obdobne ak súd rozhoduje rozsudkom o uložení ochrannej výchovy na návrh prokurátora v civilnom konaní, vo výroku uloží mladistvému ochrannú výchovu a určí jej formu. Napriek vysokému potenciálu ochrannej výchovy pri napĺňaní princípov restoratívnej justície ako moderného trendu v trestnom súdnictve, súdy pri rozhodovaní o jej uložení zostávajú priveľmi opatrné a aj pri úplnom splnení podmienok na jej uloženie ju zväčša neuložia. Podľa údajov zo Štatistickej ročenky Ministerstva spravodlivosti SR 4 bola v trestnom konaní ochranná výchova uložená v priebehu posledných piatich dostupných rokov iba výnimočne. V roku 2022 bola uložená v 5 prípadoch, v roku 2021 v 11 prípadoch, v roku 2020 v 6 prípadoch, a v rokoch 2019 a 2018 zhodne po 5 prípadoch. Tieto čísla sú prekvapivo nízke. V rámci spracovania danej témy som realizovala prieskum medzi deviatimi sudcami zo stredného a východného Slovenska rozhodujúcimi v trestných veciach, a to formou anonymného dotazníkového zisťovania. Cieľom tohto prieskumu bolo identifikovať príčiny nízkeho využívania inštitútu ochrannej výchovy v rozhodovacej praxi súdov. Na základe vyhodnotenia získaných odpovedí bolo možné formulovať konkrétne dôvody, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie súdov pri ukladaní ochrannej výchovy. Tieto dôvody som následne rozdelila do dvoch hlavných kategórií: 2 PROKEINOVÁ, Margita. § 103 [Výkon ochrannej výchovy]. In: BURDA, Eduard, ČENTÉŠ, Jozef, KOLESÁR, Juraj, ZÁHORA, Jozef a kol. Trestný zákon I. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010 3 ĽORKO, Jakub. § 449 [Nariadenie výkonu ochrannej výchovy]. In: ČENTÉŠ, Jozef, KURILOVSKÁ, Lucia, ŠIMOVČEK, Ivan, BURDA, Eduard a kol. Trestný poriadok II. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 930, marg. č. 1.) 4 Dostupné na https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/analyticke-centrum-mssr/ 33 • subjektívne dôvody - viažu sa priamo na osobné preferencie sudcov; • objektívne dôvody - vyplývajú zo systémových a organizačných prekážok. Ako subjektívne dôvody boli detekované: 1. Preferencia zaužívaných a overených postupov Súdna prax má tendenciu prikláňať sa k sankciám, ktoré sú dlhodobo etablované a štandardne využívané. Nepodmienečný trest odňatia slobody je pre mnohých sudcov „istota“, ktorá je legislatívne aj inštitucionálne pevne ukotvená, pričom ochranná výchova sa javí ako menej predvídateľná, najmä z hľadiska jej priebehu, kontroly a efektivity. 2. Nedostatočná znalosť právneho rámca a aplikačných možností ochrannej výchovy Nie všetci sudcovia majú dostatočné poznatky o podmienkach, možnostiach a dôsledkoch ukladania ochrannej výchovy. Inštitút je menej známy a zároveň zložitejší z pohľadu organizácie výkonu, čo môže spôsobovať neistotu pri jeho aplikácii. 3. Nízka dôvera v efektivitu ochrannej výchovy Niektorí sudcovia môžu ochrannú výchovu vnímať ako menej účinnú v porovnaní s trestom odňatia slobody, obávajúc sa, že výchovný účinok nebude dostatočný, najmä ak ide o recidivujúceho mladistvého páchateľa. Môžu tiež pochybovať o schopnosti výchovných zariadení skutočne zabezpečiť nápravu správania mladistvého. 4. Zvýšená administratívna a procesná náročnosť Uloženie ochrannej výchovy si často vyžaduje dôslednejšie posudzovanie osobnosti páchateľa, jeho rodinného a sociálneho zázemia, ako aj spoluprácu so zariadeniami sociálnoprávnej ochrany detí. Tieto kroky sú časovo a organizačne náročnejšie ako pri uložení štandardných trestov, čo môže sudcov odrádzať. 5. Absencia okamžitého efektu a spoločenského tlaku Na rozdiel od trestu odňatia slobody, ktorý predstavuje okamžitú represiu a často uspokojí očakávania spoločnosti či poškodeného, ochranná výchova má dlhodobejší, menej viditeľný účinok. To môže viesť k vnútornému konfliktu medzi tým, čo je výchovne efektívne, a tým, čo verejnosť vníma ako „spravodlivý trest“. 6. Individuálne hodnotenie závažnosti trestného činu V prípade vážnejších trestných činov môžu sudcovia uprednostniť represívnu zložku trestu, hoci by ochranná výchova mohla byť vhodnejšia z hľadiska veku a možností resocializácie mladistvého. Subjektívne vnímanie nebezpečnosti páchateľa môže zatemniť posúdenie jeho výchovných potrieb. 7. Obava z možného zlyhania a následnej zodpovednosti Sudcovia môžu pociťovať obavu, že ak mladistvému uložia ochrannú výchovu a ten následne zlyhá (napr. dopustí sa nového trestného činu), ich rozhodnutie bude vnímané ako chybné či benevolentné, čo môže mať negatívny vplyv na ich profesijnú reputáciu. Ako objektívne dôvody nízkeho ukladania ochrannej výchovy boli detekované: 1. Nedostatočné kapacity zariadení na výkon ochrannej výchovy Na Slovensku je obmedzený počet špecializovaných zariadení (reedukačných centier), ktoré sú schopné zabezpečiť výkon ochrannej výchovy. Ich kapacita môže byť dlhodobo naplnená, čo komplikuje umiestňovanie nových osôb a odrádza súdy od ukladania tohto opatrenia, keďže jeho realizácia nie je garantovaná v primeranej lehote. 2. Nedostatok profesionálnych náhradných rodín Jednou z foriem výkonu ochrannej výchovy je jej realizácia prostredníctvom profesionálnych náhradných rodín. Ich nedostatok spôsobuje, že deti a mladiství nemajú možnosť byť umiestnení do prostredia, ktoré by lepšie napĺňalo výchovný a resocializačný cieľ tohto opatrenia. Systém tak stráca jednu zo svojich potenciálne najefektívnejších foriem nápravy. 34 3. Finančná a personálna poddimenzovanosť systému Reedukačné centrá často zápasia s nedostatkom kvalifikovaného personálu (psychológovia, špeciálni pedagógovia, sociálni pracovníci), ale aj s obmedzenými finančnými zdrojmi, ktoré by umožnili individuálnu prácu s mladistvými. V dôsledku toho môže byť kvalita poskytovanej starostlivosti kolísavá, čo znižuje dôveru v tento spôsob nápravy. Za účelom získania komplexných poznatkov o stave zákonnosti v reedukačných centrách Generálna prokuratúra SR neohlásene vykonala v priebehu roka 2023 previerky dodržiavania zákonnosti v každom z 13 reedukačných centier vtedy pôsobiacich na území Slovenskej republiky. Alarmujúce výsledky zverejnila v Zhodnotení Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky o stave zákonnosti v reedukačných centrách,5 ktoré odhalilo mimoriadne závažné porušovanie zákonnosti a práv umiestnených mladistvých, ktoré si vyžiadali ďalšiu ingerenciu generálnej prokuratúry a prijatie opatrení za účelom odstránenia zisteného porušenia zákonnosti. Závažné nedostatky sa ukázali najmä v oblasti dodržiavania zákonnosti počas umiestnenia a držania detí v reedukačných centrách, v nevyhovujúcich priestorových a materiálno-technických podmienkach, v páchaní trestnej a inej protiprávnej činnosti, v zásahoch do osobnej slobody umiestnených mladistvých či v zanedbanej zdravotnej starostlivosti. V nadväznosti na rozsah zistených nedostatkov a poznatkov o porušovaní práv mladistvých prípadné prijatie len parciálnych zmien nemožno hodnotiť ako postačujúce, preto Generálna prokuratúra SR navrhuje komplexnú systémovú zmenu činnosti reedukačných centier, na ktorej budú participovať Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, verejný ochranca práv, komisár pre osoby so zdravotným postihnutím a komisár pre deti. 4. Chýbajúce metodické usmernenia a špecializácia v praxi Pre rozhodovanie o uložení ochrannej výchovy neexistujú dostatočne podrobné metodické usmernenia či odporúčania, ktoré by sudcom pomáhali pri posudzovaní vhodnosti tohto opatrenia v konkrétnych prípadoch. Súčasne chýba aj systematická špecializácia súdov alebo sudcov na trestnú agendu mladistvých, čo by mohlo zvýšiť odbornosť a citlivosť pri výbere sankcie. 5. Sťažená medziodborová spolupráca Efektívne uloženie a následný výkon ochrannej výchovy si vyžaduje úzku spoluprácu medzi súdmi, probačnými a mediačnými úradníkmi, orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí, zariadeniami a často aj školami. Táto spolupráca však v praxi býva narušená buď nedostatkom kapacít, neochotou spolupracovať, alebo pomalou výmenou informácií, čo predlžuje proces a oslabuje jeho účinnosť. 6. Regionálne rozdiely v dostupnosti a kvalite služieb Výkon ochrannej výchovy závisí aj od dostupnosti vhodných zariadení a služieb v konkrétnom regióne. V niektorých krajoch môžu byť možnosti omnoho obmedzenejšie než v iných, čo vytvára nerovnosť pri rozhodovaní o uložení tohto opatrenia. Sudca môže pri neexistencii vhodného zariadenia radšej pristúpiť k inému, dostupnejšiemu typu trestu. 7. Nízka informovanosť verejnosti a nízky spoločenský tlak Na rozdiel od tradičných trestov nie je ochranná výchova spoločensky známa a verejnosť často nerozumie jej účelu či výhodám. Preto nevzniká tlak na jej širšie využívanie, čo môže vplývať aj na politické a systémové priority v oblasti trestnej politiky voči mladistvým. 5 Dostupné na https://www.genpro.gov.sk/ 35 3. Návrhy de lege ferenda v oblasti využívania ochrannej výchovy v trestnom konaní Na základe analýzy štatistických údajov, dotazníkového prieskumu medzi sudcami, ako aj poznatkov z praxe, možno konštatovať, že ochranná výchova predstavuje v trestnom konaní menej frekventovaný inštitút, napriek tomu, že ide o opatrenie s výrazným resocializačným a preventívnym potenciálom, predovšetkým vo vzťahu k mladistvým páchateľom trestných činov. Zistené nedostatky poukazujú na potrebu systematických zmien, ktoré by podporili efektívnejšie, konzistentnejšie a cielenejšie využívanie tohto právneho nástroja. V tejto súvislosti je možné formulovať viaceré návrhy de lege ferenda, ktoré možno rozčleniť do legislatívnej, inštitucionálnej a vzdelávacej roviny. Je nevyhnutné reagovať na systémové a kapacitné obmedzenia výkonu ochrannej výchovy. Zásadnou prekážkou jej ukladania je totiž nedostatočná kapacita zariadení určených na výkon tohto opatrenia, ako aj regionálna nerovnomernosť ich dostupnosti. De lege ferenda by preto bolo vhodné pristúpiť k rozšíreniu kapacít týchto zariadení a zohľadniť pritom geografické a demografické aspekty potreby ich výkonu. S tým úzko súvisí aj potreba systematickej podpory profesionálnych náhradných rodín, ktoré predstavujú jednu z alternatívnych foriem výkonu ochrannej výchovy. Zvýšenie ich počtu, motivácie, ale aj zabezpečenie kvalitného vzdelávania a priebežnej odbornej podpory, môže významne prispieť k rozšíreniu praktických možností ukladania tohto opatrenia. Kľúčovým prvkom pre zlepšenie praxe je aj zavedenie multidisciplinárneho koordinačného mechanizmu, ktorý by umožnil efektívnu spoluprácu medzi súdmi, probačnými a mediálnymi úradníkmi, orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí, školami a zariadeniami vykonávajúcimi ochrannú výchovu. Pravidelná výmena informácií a spoločné plánovanie postupu v prípade konkrétneho mladistvého by mohli zefektívniť celý proces a prispieť k individuálnemu a funkčnému nastaveniu výchovných opatrení. Z analytického hľadiska by bolo vhodné zaviesť systematický zber a vyhodnocovanie údajov o rozhodovacej praxi súdov v oblasti ochrannej výchovy. Záznamy o dôvodoch, pre ktoré bola ochranná výchova uložená, prípadne prečo sa od nej upustilo, by mohli slúžiť ako cenný podklad pre ďalší výskum, ako aj pre formulovanie ďalších návrhov na zmenu právnej úpravy. Napokon je potrebné klásť dôraz aj na výchovu a ďalšie vzdelávanie sudcov a iných odborníkov v oblasti mládežníckej justície. Organizácia seminárov, školení a konferencií zameraných na výmenu skúseností a prezentáciu dobrých praxí zo zahraničia, môže výrazne prispieť k odstráneniu neistoty a zvýšiť dôveru v účinnosť ochrannej výchovy ako relevantného a primeraného opatrenia. Záverom možno konštatovať, že navrhované opatrenia sledujú cieľ posilniť postavenie ochrannej výchovy ako legitímneho a efektívneho nástroja v trestnom konaní, najmä pri riešení delikventného správania mladistvých. Ich implementácia si vyžaduje koordinovaný prístup všetkých zúčastnených subjektov a vôľu naprieč legislatívnou, súdnou aj výkonnou mocou. Záver Ochranná výchova ako osobitné ochranné opatrenie v trestnom práve zohráva významnú úlohu pri napĺňaní výchovného a resocializačného účelu trestania mladistvých. Výsledky analýzy štatistických údajov a dotazníkového prieskumu však poukazujú na jej značne obmedzené uplatňovanie v praxi, a to aj v prípadoch, kde sú formálne podmienky na jej uloženie naplnené. Zistené subjektívne dôvody, ako napríklad nízka znalosť inštitútu, preferencia tradičných trestov alebo nedôvera v efektívnosť opatrenia, v kombinácii s objektívnymi prekážkami v podobe nedostatku kapacít, chýbajúcej koordinácie či personálneho zabezpečenia, vytvárajú 36 prostredie, v ktorom ochranná výchova ustupuje do úzadia. Zároveň sa ukazuje, že nejde o problém výlučne legislatívny, ale skôr systémový a organizačný. Navrhnuté opatrenia de lege ferenda preto smerujú k posilneniu odborného zázemia, metodickej podpory a inštitucionálneho zabezpečenia výkonu ochrannej výchovy. Ich cieľom nie je len zvýšiť kvantitatívne využitie tohto inštitútu, ale najmä zvýšiť kvalitu a efektivitu jeho aplikácie v súlade s najlepšími záujmami mladistvého a s cieľom ochrany spoločnosti pred opakovanou kriminalitou. Účinné a systematické využívanie ochrannej výchovy by tak malo byť jedným z pilierov moderného prístupu k trestaniu mladistvých, ktorý preferuje výchovu pred represiou a nápravu pred izoláciou. Zoznam použitej literatúry 1. BURDA, Eduard, ČENTÉŠ, Jozef, KOLESÁR, Juraj, ZÁHORA, Jozef a kol. Trestný zákon I. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, ISBN 978-80-7400-324-0. 2. ČENTÉŠ, Jozef, KURILOVSKÁ, Lucia, ŠIMOVČEK, Ivan, BURDA, Eduard a kol. Trestný poriadok II. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2021, ISBN 9788081551093 3. ČERNÍKOVÁ, V. Ochranná výchova u mladistvých pachatelů trestných činů. Pedagogická orientace, 2002, č. 1, s. 99-112. ISSN 1211-4669. 4. ČIČ, M. Ochranná výchova v československom trestnom práve. Bratislava: Obzor 1971 5. ČIČ, M. Teoretické otázky československého socialistického trestného práva. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1982 6. HRUŠKOVÁ, M. Výchovné opatrenia ako kategória sui generis v systéme alternatívnych sankcií uplatňovaných v trestných veciach mladistvých. In: Sborník příspěvků z konference, Dny práva 2012, Masarykova univerzita v Brně, ISBN 978-80210-6319-8 7. SOLNAŘ, V. Systém československého trestního práva. Tresty a ochranná opatření. Praha: Academia, nakladatelství Československé akademie věd, 1979 8. STIFFEL, H – KOČICA, J. Trestný zákon. Stručný komentár. Brastislava: Iura Edition, 2001, ISBN 80-88715-99-7 9. VRÁBLOVÁ, M. Trestné súdnictvo nad mladistvými v Slovenskej republike – výsledky empirického skúmania. In: Sborník příspěvků z mezinárodní konference, Dny veřejného práva 2007, Masarykova univerzita v Brně, ISBN 978-80-210-4430-2 10. ZEZULOVÁ, J. Trestní zákonodárství nad mládeží. Brno: Masarykova univerzita, 1997, ISBN 80-210-1643-4 Kontaktné informácie o autorovi: Meno a priezvisko: JUDr. Barbora Filičková Pracovisko a univerzita: 37 Katedra trestného práva, Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, 041 80 Košice E-mail: barbora.[email protected] Tel..: +421 908 325 414 38 PROTIPRÁVNE KONANIE MLÁDEŽE V ONLINE PRIESTORE A MOŽNOSTI JEHO POSTIHOVANIA PROSTREDNÍCTVOM SÚDNEJ MOCI JUVENILE DELINQUENCY IN THE ONLINE ENVIRONMENT AND THE POSSIBILITIES OF ITS PUNISHMENT THROUGH JUDICIAL AUTHORITIES Michaela Ema Mauerová Abstrakt: Príspevok sa zameriava na možnosti postihovania protiprávneho konania mládeže v online priestore prostredníctvom súdnej moci. Osobitný dôraz kladie autorka na vplyv internetu na mladistvých a maloletých páchateľov a s tým spojené negatívne javy, ako je napríklad kyberšikana. Autorka sa následne v príspevku zaoberá možnosťou rozšíriť okruh činností vykonávaných mladistvými a maloletými osobami v digitálnom priestore, ktoré by bolo potrebné označiť za protiprávne a možnosti ich postihu prostredníctvom súdnej moci. Cieľom tohto príspevku je v prvom rade poukázať na problémy súvisiace s protiprávnym konaním mládeže v online priestore a navrhnúť riešenia v rovine de lege ferenda. Kľúčové slová: mladistvý páchateľ, online priestor, kyberšikana, súdna moc Abstract: The article focuses on the possibilities of punishing illegal activities of young people in the online space through the judiciary. The author places particular emphasis on the impact of the internet on juvenile and minor offenders and the associated negative phenomena, such as cyberbullying. The author then discusses the possibility of expanding the range of activities carried out by juveniles and minors in the digital space that should be classified as illegal and the possibilities for their prosecution through the judiciary. The aim of this article is primarily to highlight the problems associated with illegal activities by young people in the online space and to propose solutions at the de lege ferenda level. Key words: juvenile offender, online space, cyberbullying, judicial authority Úvod Mladá generácia predstavuje základný stavebný kameň každej spoločnosti. Práve na mladej generácií môžeme badať budúce smerovanie spoločnosti, ona určuje, kam sa spoločnosť ako celok bude uberať, jej hodnoty a základné princípy. V súčasnosti sa táto mladá generácia však musí vysporiadať s novým fenoménom – žitím života v dvoch svetoch, a to v reálnom svete a svete kyberpriestoru. Tento kyberpriestor prináša veľké množstvo pozitív, či už vo forme jednoduchšieho prístupu k informáciám, predostieraniu nových príležitostí, či jednoduchšieho budovania spoločenských vzťahov. Avšak online priestor so sebou prináša i mnoho negatív. Vo veľkej miere pohybovanie sa v kyberpriestore nabúrava hodnotové rebríčky mládeže, čo sa začína odzrkadľovať i v reálnom svete. Mládež sa tak stáva nie len obeťou online sveta, ale práve mladiství a maloletí sa stávajú agresormi, ktorí páchajú za obrazovkami svojich zariadení protiprávnu a protispoločenskú činnosť. Mládež sa častokrát ukrýva za anonymitu, ktorú im kyberpriestor poskytuje, mnohokrát plne si neuvedomujúc následky svojich konaní. V reálnom svete pri konaní, ktoré nie je spoločensky akceptované, sa páchateľ takéhoto konania spravidla stretne s negatívnou reakciou na svoje správanie. V online priestore však identita páchateľa ostáva skrytá, čo mu poskytuje 39 pocit moci a nedotknuteľnosti a taktiež prispieva k tomu, že sa nemusí vysporiadať s následkami svojho konania a teda sa z neho nedokáže ani poučiť. Ako príklad môžeme uviesť situáciu, kedy veľké množstvo tzv. „hejterov“ na internete vyjadruje svoje nenávistné myšlienky a názory na niektorú celebritu, čo vedie až k samovražde danej celebrity. Títo online „hejteri“ si častokrát neuvedomujú, že práve ich nenávistné prejavy vyvolali v inej osobe rozhodnutie vziať si život a teda sú zodpovední za smrť danej osoby. Práve naopak, pociťujú moc a nadradenosť, ktorú im anonymita kybersveta prináša. Je teda potrebné sa zaoberať otázkou ochrany spoločnosti pred takouto protispoločenskou a protiprávnou činnosťou štátnymi orgánmi a súdnou mocou, o to viac pri osobitnej skupine mladistvých a maloletých páchateľov, ktorých hodnoty ešte nie sú ustálené. I. Kyberšikana ako najrozšírenejšia forma protiprávneho správania sa mládeže na internete Protiprávne a protispoločenské správanie mladistvých na internete predstavuje celú škálu konaní, pričom v tomto príspevku sa budeme zaoberať len podľa nášho názoru najrozšírenejším – kyberšikanou. Čo sa týka kyberšikany, tento pojem nemáme v rámci trestnoprávnych kódexov právne zadefinovaný. Vo všeobecnosti pod kyberšikanou rozumieme správanie sa či už jednotlivca alebo skupiny osôb, zahŕňajúce prenasledovanie, ponižovanie, ohrozovanie, sužovanie alebo iné negatívne správanie za súčasného využitia internetu, mobilných telefónov alebo iných interaktívnych a digitálnych technológií.1 Jedná sa teda o formu šikany prostriedkami elektronických médií slúžiacich k agresívnemu a zámernému poškodzovaniu užívateľa takýchto médií. Obdobne ako je tomu pri tradičnej forme šikany, aj kyberšikana v sebe zahŕňa opakované správanie sa a nepomer síl medzi agresorom a obeťou.2 Napriek čoraz rozširujúcemu sa fenoménu nevhodného správania sa a do toho ústiacej kyberšikany, nebol až do roku 2021 na našom území tento problém trestnoprávne podchytený. Ochranu mimotrestnoprávnymi prostriedkami sme však mohli a stále môžeme nájsť v Smernici MVVaŠ č. 36/2018.3 Práve táto smernica vymedzuje pojem šikany, pričom uvádza aj niektoré jej formy ako je sexting, flaming, šírenie osobných informácií, vylúčenie zo skupiny, nenávistné prejavy, či vytváranie falošných a posmešných profilov.4 Čo sa týka trestnoprávnej úpravy, tá na území Slovenskej republiky nie je v súčasnej dobe v plnej miere zameraná na boj proti šikane, a teda ani proti kyberšikane. Vo všeobecnosti môžeme tvrdiť, že mnohé prejavy, ktoré svojimi charakteristickými znakmi zodpovedajú pojmu kyberšikany, je možné subsumovať pod niektoré z trestných činov zakotvených v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon (ďalej aj ako „TZ“): nebezpečné prenasledovanie (§360a TZ), vydieranie (§189 TZ), nátlak (§192 TZ), sexuálne zneužívanie (§§ 201 TZ, 201a TZ, 201b TZ), ohováranie (§373 TZ), poškodzovanie cudzích práv (§376 TZ), výroba detskej pornografie a účasť na detskom pornografickom predstavení (§370 TZ), ohrozovanie mravnosti (§§ 371-372 TZ,) ohrozovanie mravnej výchovy mládeže (§211 TZ), či extrémizmus (§140a TZ). Môžeme uvažovať, či zákonodarca otáľal so zavedením právnej úpravy exaktnejšie pojednávajúcej o kyberšikane práve z dôvodu, že pokladal konanie pre ňu charakteristické už postihované cez vyššie uvedené trestné činy. S pribúdajúcimi prejavmi kyberšikany sa však ukázalo, že súčasná právna úprava nepostačuje na trestnoprávne postihovanie takéhoto konania. Zákonom č. 236/2020 Z.z., ktorým sa dopĺňa Trestný zákon, s účinnosťou od 1. júla 2021, bolo zakotvené nové ustanovenia §360b TZ, ktorým sa zakotvila nová skutková podstata trestného 1 HOLLÁ, K.: Sexting a kyberšikana.2016, str. 12 2 DOČEKAL, D., ECKEROVÁ , L, Bezpečnost dětí na internetu: rádce zodpovědného rodiče. 1. vyd., 2013. str. 78 3 Smernica Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach 4 FERENČÍKOVÁ, S., MAŠAN, M.: Kyberšikana ako predmet trestnoprávnej a adminostratívnoprávnej úpravy. In Ochrana základných ľudských práv prostriedkami trestného práva. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, str. 166 40 činu nebezpečného elektronického obťažovania. V dôvodovej správe zo dňa 24.02.2021 sa uvádzajú nosné dôvody potreby zahrnutia novej skutkovej podstaty trestného činu Nebezpečného elektronického obťažovania: „Tzv, kyberšikanu je možné v niektorých prípadoch, v závislosti od konania páchateľa, posúdiť ako trestné činy vydierania, ohovárania, nebezpečného vyhrážania alebo nebezpečného prenasledovania, nie vždy je však takéto konanie trestnoprávne postihnuteľné, hoci jeho následky by si trestný postih určite vyžadoval.“5 Zákonodarca sa teda snažil zavedením tohto nového trestného činu reagovať na potrebu širšieho pokrytia ochrany obetí protiprávneho konania na internete, o čom svedčí aj vymedzenie objektu TČ podľa ust. §360b TZ, kedy objektom v prípade tohto trestného činu je ochrana občianskeho spolunažívania pred akýmikoľvek formami kybernetického obťažovania.6 Objektívna stránka spočíva v podstatnom zhoršení kvality života iného. Podstatnou náležitosťou je v súvislosti s objektívnou stránkou úmyselné využitie elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete páchateľom tak, že páchateľ sa dopustí niektorej z alternatívnych foriem protiprávneho konania vyjadrených v ust. § 360b TZ.7 II. Návrhy de lege ferenda Z už uvedeného je zrejmé, že zákonodarca sa snažil reagovať na vývoj doby spojený s čoraz rozšírenejším neakceptovateľným správaním v online priestore. Aj keď samozrejme nie je možné v rámci právnej úpravy pokryť každé jedno nežiadúce konanie potencionálneho páchateľa, máme za to, že súčasná právna úprava je nedostatočná. Zákonodarca sa pri snahe reflektovať vývoj súčasnej doby zameral skôr na trestné postihovania konania páchateľa v online priestore. Uvedené je však v rozpore so zásadou ultima ratio, v rámci ktorej by prostriedky ochrany spoločnosti v rámci trestného práva mali byť aplikované až vtedy, ak takéto konanie nie je možné sankcionovať prostredníctvom noriem iných právnych odvetví.8 Myslíme si, že súčasná právna úprava vyvoláva dva protichodné extrémy, kedy páchateľ buďto čelí beztrestnosti za svoje správanie, alebo je postihovaný už trestnoprávnymi sankciami. Uvedené je o to citeľnejšie pri skupine mladistvých páchateľov, ktorí sú najčastejšie páchateľmi protiprávnych konaní v online priestore. Mnohé z trestných činov vymedzených v osobitnej časti TZ sú v rámci svojich skutkových podstát vymedzené ako prečiny. Pri uplatnení materiálneho korektívu tak môže zaniknúť trestná zodpovednosť mladistvého za jeho protiprávne konania, no vzhľadom na absenciu priestupkového ekvivalentu mnohých trestných činov páchaných v online priestore, mladistvý páchateľ ostáva nepotrestaný. Takýmto spôsobom môže vzniknúť u mladistvého páchateľa presvedčenie, že jeho konanie v skutočnosti nie je nebezpečné a nežiadúce a je spoločensky akceptovateľné. Uvedené nielenže narúša účel trestného práva, ale je v rozpore aj so záujmami spoločnosti ako celku. V prvom rade teda nedostatok vidíme v absencii medzistupňa medzi beztrestnosťou a trestným postihom páchateľa. Aj keď sa v rámci zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“) v § 2 ods. 3 zakotvilo: „Ak to povaha priestupku umožňuje, priestupku je možné sa dopustiť aj prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby“, máme za to, že takéto vymedzenie ani zďaleka nepostačuje pre riadne postihovanie protiprávneho a protispoločenského správania v kyberpriestore. V prvom rade toto ustanovenie otvára možnosť stíhať len tie priestupky, ktoré už sú zakotvené v rámci existujúcej právnej úpravy. V súčasnej právnej úprave môžeme síce badať podchytených mnoho protiprávnych konaní, no napriek tomu sa široké spektrum konania, ktoré je pre spoločnosť a jej hodnoty neprijateľné, ako protiprávne v rámci priestupkového zákona nevymedzilo. Z tohto dôvodu je ustanovenie § 5 Dôvodová správa k návrhu zákona 236/2021 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon 300/2005 Z.z. Trestný zákon, v znení neskorších predpisov zo dňa 24.02.2021. Tlač 445. s. 6. [online][cit. 30.04.2025]. Dostupné na internete: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=491874 6 FERENČÍKOVÁ, S., MAŠAN, M.: Kyberšikana. In: Vliv nových technologií na trestní právo,2022. str. 334 7 MAŠĽANYOVÁ, D., SZABOVÁ, E., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť a osobitná časť. 2021, str. 520. 8 IVOR, J., ZÁHORA, J., POLÁK, P.: Trestné právo hmotné. 2. vyd., 2021, str. 30 41 2 ods. 3 priestupkového zákona nedostačujúce pre účely postihovania nežiadúceho správania páchateľa v kyberpriestore. Ďalšie obmedzenie predmetné ustanovenie prináša v zúžení možnosti stíhania protiprávnej činnosti spáchanej nie v rámci celého kyberpriestoru a prostredníctvom všetkých možných a prístupných elektronických prostriedkov, ale iba tých spáchaných prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby. Práve preto máme za to, že v rámci zákona o priestupkoch by bolo vhodné pozmeniť ust. § 2 ods. 3 z: „Ak to povaha priestupku umožňuje, priestupku je možné sa dopustiť aj prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby,“ na: „Ak to povaha priestupku umožňuje, priestupku je možné sa dopustiť aj prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete“. Ďalej by bolo potrebné v rámci priestupkového zákona zakotviť taký priestupok, ktorý by postihoval čo najširší okruh nežiadúceho správania sa v rámci kyberpriestoru. Ako príklad môžeme uviesť miernejšiu verziu trestného činu Nebezpečného elektronického obťažovania, ktoré ako zákonný znak na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu vyžaduje zhoršenie života obete podstatným spôsobom. Máme za to, že je potrebné postihovať už také nežiadúce konanie, kde síce nedôjde k podstatnému zhoršeniu života obete, no napriek tomu konanie páchateľa má následky aj v reálnom svete. Ku príkladu nevyžiadaný sexting zo strany páchateľa síce nezhorší život obete podstatným spôsobom, napriek tomu však narúša mnohé z práv dotknutej osoby (obete) v rôznej intenzite. Svojím spôsobom môžeme tvrdiť, že takého konanie predstavuje formy sexuálneho násilia, či v prípade mladistvých, sexuálneho zneužívania. V takýchto prípadoch by teda bolo vhodné konanie páchateľa postihovať prostredníctvom správneho trestania. Za vhodné by bolo možné považovať riešenie ukotvenia ustanovenia, v rámci ktorého bude prostriedkami správneho trestania postihovaný ten, kto síce nedosiahne úroveň intenzity ohrozenia záujmu chráneného TZ v jeho deviatej hlave, ale inak naplní všetky ostatné znaky SPTČ. Vzhľadom na osobitosti osoby mladistvého by bolo vhodné zakotviť v priestupkovom zákone okrem všeobecného medzistupňa postihovania protispoločenského konania na internete aj osobitný priestupok protispoločenského konania v online priestore páchaný mladistvými osobami a osobitné ustanovenie, kedy by obeťou nežiadúceho správania sa na internete bola osoba mladistvého. Vhodné by taktiež bolo rozšírenie ust. § 19 ods. 5 zákona o priestupkoch, kedy by povinnosť mladistvého zúčastniť sa probačného programu alebo iného výchovného programu bolo možné uložiť nie len za priestupky v tomto ustanovení taxatívne vymenované, ale aj vtedy, ak mladistvý spácha priestupok prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete. Čo sa týka trestnoprávneho postihovania páchateľov, máme za to, že vo svojej podstate je novozakotvená skutková podstata nebezpečného elektronického obťažovania dostatočná. Za problematické však považujeme v prvom rade ustanovenia hornej hranice trestnej sadzby až na tri roky. Zákonodarca v dôvodovej správe argumentuje, že takto vysoko trestnú sadzbu zakotvil preto, aby vytvoril legálny základ pre orgány činné v trestnom konaní, aby mohli aplikovať inštitút Oznámenia údajov o telekomunikačnej prevádzke. Na dosiahnutie tohto účelu však stačilo TČ § 360b iba pridať medzi taxatívne vymenované TČ v § 116 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok. Druhý problém tohto ustanovenia vidíme práve pri mladistvých páchateľoch, keďže títo budú zväčša páchať tento trestný čin na svojich rovesníkoch alebo ešte mladších osobách, čím budú útok smerovať voči chránenej osobe a teda páchateľ budú napĺňať kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu. Trestná sadzba sa v odseku dva pohybuje v rozmedzí jedného až štyroch rokov, čo je vzhľadom na osobu mladistvého páchateľa a skutok, ktorý spáchal, neprimerane vysoká trestná sadzba. Práve preto by bolo vhodné uvažovať o zakotvení nového trestného činu, ktorý by síce obsahovo zodpovedal TČ podľa § 360b TZ, avšak subjektom by bol mladistvý páchateľa s nižšou trestnou sadzbou. Riešením by bolo aj pridanie ďalšieho 48 pri tomto spôsobe rozhodovania vidíme priestor pre využívanie AI. Vytvorením systému, ktorý by automaticky prijímal obžaloby, namiesto pracovníkov na podateľni, tieto by uchovával priamo v elektronickej forme spolu s celým predloženým vyšetrovacím spisom, a ktorý by priamo poradným spôsobom upozorňoval na všetky možné spôsoby rozhodnutia sudcov podľa § 241 ods. 1 písm. a – l TP v konkrétnom prípade. Niekedy sa totiž môže stať, že ak obhajoba nepredloží pri záverečnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu návrh na zastavenie trestného stíhania, alebo prípadne návrh na odmietnutie obžaloby v ktorom priamo poukáže na konkrétne procesné chyby, resp. prípadné rozpory vo výpovediach svedkov, samosudca sa takýmito možnosťami pre vyťaženosť vôbec nezaoberá a automaticky buď rozhodne trestným rozkazom, alebo nariadi termín hlavného pojednávania. Používaním systému na základe ktorého by bola podaná obžaloba automaticky uložená do elektronickej podobe spolu s jej prílohami, ako aj celým spisom, a dokázala by vygenerovať konkrétne rozpory vo výpovediach, ako aj poukázať na všetky možnosti rozhodnutia, ktoré TP pripúšťa v tomto štádiu, došlo by k zefektívneniu a urýchleniu vybavovania trestných vecí. V prípade, ak by prichádzala do úvahy práve možnosť rozhodnúť o nariadení hlavného pojednávania, priamo by na základe elektronického rozvrhu práce, ukázala najbližší možný termín nariadenia hlavného pojednávania a zároveň by AI dokázala poslať predvolanie spolu s výzvou na predloženie návrhu na vykonanie dokazovania na hlavnom pojednávaní za zachovania zákonom stanovených lehôt na prípravu pojednávania, ktorá je u obžalovaného, prokurátora a obhajcu od upovedomenia aspoň päť pracovných dní a u ostatných osôb, ktoré sa na hlavné pojednávanie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba spravidla zachovať aspoň trojdňovú lehotu. AI by priamo rátala a počítala aj s lehotou uloženia zásielok v elektronických schránkach, čím by sa predišlo odročovaniam termínov hlavných pojednávaní z dôvodu nezachovania zákonnej lehoty na prípravu. V praxi sa totiž predmetné situácie dejú takmer na každodennej báze, kedy sú upovedomovaní obhajcovia o termínoch hlavných pojednávaní , avšak súdni asistenti opomínajú započítavať aj lehotu na uloženie zásielok. Využívanie takýchto systémov AI, by však bolo len poradné, pomocné a predovšetkým kontrolované zo strany samosudcov, a taktiež konečné slovo v rozhodovaní podľa § 241 TP, by ostalo na samosudcoch. Ďalší priestor využívania AI vidíme priamo na hlavnom pojednávaní. V zmysle TP sa musí o každom procesnom úkone spísať zápisnica. Podľa § 58 ods. 3 TP „Predseda senátu rozhodne opatrením o tom, či sa o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí vyhotoví zápisnica diktovaním predsedom senátu, rýchlopisným záznamom alebo sa na vyhotovenie zápisnice použije iné vhodné záznamové zariadenie. O vyhotovovaní rýchlopisného záznamu alebo o použití iného vhodného záznamového zariadenia sa prítomní upovedomia.“8 Práve pri použití iného vhodného záznamového zariadenia sa podľa nášho názoru vytvára priestor pre využitie AI. Nakoľko je súdna časť trestného konania založená na zásadách ústnosti a bezprostrednosti máme zato, že o priebehu hlavného pojednávania, by sa mohol vyhotovovať obrazovo-zvukový záznam, ktorý by zachytával celý priebeh tých ktorých výsluchov a vykonávanie dôkazov, ale zároveň AI, by dokázala takýto záznam automaticky „preniesť“ do zápisnice z hlavného pojednávania, bez potreby zásahu asistentiek na súdoch, čím by tieto boli odbremenené, a zároveň by sa odstránilo riziko vzniku nesprávneho, resp. neúplného prepisu. Ďalšou výhodou by bola skutočnosť, že na takýchto záznamoch by bol zaznamenaný celý priebeh hlavného pojednávania, čím by sa uľahčilo konečné rozhodovanie sudcov v tej-ktorej veci, nakoľko by si ho v prípade potreby mohli opätovne prehrať. Účelom hlavného pojednávania je rozhodnúť o vine a treste obvineného. Máme zato, že v žiadnom prípade nie je možné, aby osobu sudcu pri rozhodovaní nahradila umelá AI, a osobitne nie v trestných konaniach. Trestné konania a v nich ukladané trestné sankcie predstavujú najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov. Podľa § 2 ods. 2 8 § 58 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok 49 zákona o sudcoch a prísediacich „Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.“9 Nato, aby bol sudca vymenovaný za sudcu musí okrem iného spĺňať aj predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktorými sú morálny štandard, integrita sudcu pre náležitý a zodpovedný výkon jeho funkcie, ako aj to, že sudca nemá obchodné, majetkové alebo finančné vzťahy s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Práve výkladom týchto ustanovení nachádzame oporu pre nemožnosť nahradenia sudcu AI. Máme zato, že žiaden stroj nemá vedomie ani svedomie, a rovnako tak ani žiaden morálny štandard. Okrem iného sa domnievame, že je potrebné, aby o ľuďoch (obvinených) rozhodovali ľudia (sudcovia), ktorí rozhodujú aj s určitou dávkou empatie. Ide však o veľmi špecifickú empatiu z pozície osoby priamo aplikujúcej právo a právne úvahy – o empatii k spravodlivosti.10V trestných konaniach máme zato, že používaním AI pri rozhodovaní namiesto sudcov, by okrem iného dochádzalo aj k zásahu, či dokonca absolútnemu popretiu existencie zásady individualizácie trestu. Podľa § 34 ods. 4 TZ, v ktorom je táto zakotvená, „súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.“11 Je to práve a jedine sudca, ako osoba so všetkými ľudskými ale aj profesionálnymi vlastnosťami a skúsenosťami, ktorý dokáže posúdiť a zohľadniť všetky okolnosti prípadu podľa § 34 TZ, a uložiť primeraný trest, nakoľko len primeraný trest je spravodlivým trestom. 3. AI vo svete v oblasti trestných konaní V krajinách po celom svete sú využívané rôzne druhy AI v súvislosti s trestnými konaniami. Napríklad v Spojených štátoch amerických, konkrétne v Chicagu využívajú AI ako pomôcku k predikovaniu zločinnosti v časovom predstihu, týždeň dopredu. Tento algoritmus funguje na základe vzorcov v záznamoch z predchádzajúcich kriminálnych udalostí, ktoré naznačujú zvýšené riziko konkrétnych trestných činov na určitých miestach, pričom neuvádza kto bude páchateľom trestného činu.12 V Spojených štátoch amerických ale aj vo Veľkej Británii dokonca využívajú AI aj za účelom rýchlej identifikácie zločinca na úteku, alebo osoby zapojené do teroristického útoku prostredníctvom biometrického rozpoznania tváre. 9 §2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich 10 ŽIDEK, D.; Môže sudcu nahradiť umelá inteligencia? [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://www.linkedin.com/pulse/m%C3%B4%C5%BEe-sudcu-nahradi%C5%A5-umel%C3%A1-inteligencia-ghslegal 11 §34 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon 12 BODOROVÁ, A.; Zločin odhalí týždeň predtým, než sa stane. Vedci vytvorili prelomovú umelú inteligenciu. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://fontech.startitup.sk/umela-inteligencia-dokaze-predpovedat-zlociny/ 50 V súčasnosti je v biometrických databázach policajných zložiek USA tváre až 117 miliónov Američanov, pričom v drvivej väčšine prípadov ide o osoby, ktoré neboli nikdy odsúdené zo žiadneho zločinu. Ich biometrické dáta boli skrátka vyextrahované z fotografií na vodičských preukazoch. Databáza FBI je pri tom značne masívnejšia a obsahuje aj údaje osôb z fotografií na pasoch, vízach a iných zdrojov.13 Tento systém je používaný na rozpoznávanie tvárí v reálnom čase, a to buď pomocou mestských kamier, alebo fotoaparátov policajných hliadok. Hliadka teda môže bez toho, aby vystúpila z auta odfotiť osobu na chodníku a podľa jej tváre behom pár sekúnd zistiť jej totožnosť, bez potreby osobného kontaktu. V období pár mesiacov dozadu zaznamenávame rozmach aj AI, ktorá dokáže rozpoznávať emócie. Čína, ktorá taktiež nasadzuje kamery na rozpoznávanie tváre, aby odhalili jaywalkerov a potrestali ich. S modelom na detekciu emócií možno takéto systémy použiť na posilnenie bezpečnosti a dohľadu v citlivých oblastiach, ako sú letiská, železničné stanice, kiná, zdravotnícke strediská a ďalšie. Modely AI dokážu presne odhaliť podozrivé emócie a anomálie v ľudskom prejave, čo umožňuje bezpečnostným profesionálom sledovať a triediť podozrivých a lepšie ich monitorovať.14 AI sa nevyužíva len v rámci predchádzania trestnej činnosti, či vypátrania páchateľov trestných činov, ale aj v rámci správy súdov. Napríklad v Číne sa využíva inteligentný systém správy súdov Najvyššieho súdu, kde AI automaticky skenuje a digitalizuje podania, prenáša dokumenty do elektronickej podoby, priraďuje prichádzajúce dokumenty k existujúcim súborom, identifikuje príslušné zákony, prípady a právne dokumenty, ktoré treba zvážiť, automaticky vygeneruje všetky potrebné súdne procesné dokumenty a distribuuje prípady sudcom. V rôznych súdnych budovách vybavených umelou inteligenciou sa používajú aj roboty, ktoré dokážu získavať a komunikovať informácie o sudcoch, zamestnancoch súdu, procesnom poriadku a procesných úkonoch.15 V súvislosti s vykonávacím konaním, ktoré tvorí taktiež jedno zo štádia trestného konania poukazujeme aj na výkon trestu odňatia slobody vo svete a možnosti využitia AI. „V Číne sa využíva vo väzniciach tzv. inteligentné sledovanie, a to systémami, ktoré umožňujú 24-hodinové sledovanie odsúdených využívajúc softvéry rozpoznávanie tváre a analýzu pohybov. Dokážu rozpoznať až 200 tvárí súčasne. V prípade, ak napríklad osoba dlhšiu dobu kráča hore dole po cele, technológia označí tento pohyb za podozrivý a navrhne kontrolu odsúdeného príslušníkom väzenskej služby. Tento systém má okrem identifikácie a lokalizácie odsúdených slúžiť k predchádzaniu a potláčaniu bitiek medzi odsúdenými, podplácania príslušníkov väzenskej služby a súčasne zabezpečovať kontrolu príslušníkov väzenskej služby. V Južnej Kórei v novovybudovanom väzení 80 km od Seoulu využívajú systém senzorov zabudovaný na strope ciel, ktoré dokážu v reálnom čase sledovať dýchanie väzňov za účelom predchádzania samovraždám. V Južnej Kórei, väznici Pohang, sa využívajú pohybliví „robotickí dozorcovia“. Sú navrhnutí na samostatné hliadkovanie na chodbách väzenského zariadenia, orientujú sa prostredníctvom navigačných značiek umiestnených na stropoch chodieb, ktoré vnímajú zabudovanými senzormi a dohľad nad nimi vykonáva „ľudský“ príslušník väzenskej služby, ktorý robota môže ovládať diaľkovo prostredníctvom iPadu-u. Tieto roboty neobsahujú žiadne funkcie, ktoré by im umožňovali fyzicky zaobchádzať a manipulovať 13 URBAN, F.; Skryté nebezpečenstvá rozpoznávania tváre. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://touchit.sk/skryte-nebezpecenstva-rozpoznavania-tvare/122612 14 Čo potrebujeme vedieť o AI pri rozpoznávaní emócií v roku 2024. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://sk.shaip.com/blog/what-we-need-to-know-about-ai-in-emotion-recognition/ 15 ONAČILLA, J.; Využitie umelej inteligencie v civilnom konaní. In Právne noviny. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://www.pravnenoviny.sk/vyuzitie-umelej-inteligencie-v-civilnom-konani 51 s odsúdenými. Obojsmerná audiovizuálna komunikácia medzi odsúdeným a „ľudským“ dozorcom je možná prostredníctvom zabudovaných obojsmerných mikrofónov a kamier.“16 4.Limity používania umelej inteligencie Podstatný limit pre používanie umelej inteligencie v trestnom konaní predstavuje tzv. prvý ucelený zákon EÚ. Konkrétne ide o Nariadenie európskeho parlamentu a rady (eú) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie (ďalej len „akt o umelej inteligencii“). Cieľom prijatia tohto nariadenia bolo stanoviť jednotný právny rámec, najmä pokiaľ ide o vývoj, uvádzanie na trh, uvádzanie do prevádzky a používanie systémov umelej inteligencie v Únii, ktorý bude v súlade s hodnotami Únie, podporovať zavádzanie dôveryhodnej umelej inteligencie sústredenej na človeka a zároveň zaistiť vysokú úroveň ochrany zdravia, bezpečnosti a základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie vrátane ochrany demokracie, právneho štátu a životného prostredia, chrániť pred škodlivými účinkami systémov AI v Únii a podporovať inovácie. Z tohto pohľadu sa najproblematickejším javí používanie diaľkovej biometrickej identifikácie fyzických osôb „v reálnom čase,“ z dôvodu obrovského zásahu do súkromia veľkej časti obyvateľstva. Podstatný problém je možné badať aj v súvislosti s využívaním AI, ktorá je schopná rozpoznávať emócie. A to z niekoľkých dôvodov. Prejav emócií sa v jednotlivých kultúrach a situáciách a dokonca aj v prípade jedného jednotlivca značne líši. Medzi hlavné nedostatky takýchto systémov patrí obmedzená spoľahlivosť, nedostatočná špecifickosť a obmedzená možnosť zovšeobecnenia. Systémy AI, ktoré identifikujú alebo odvodzujú emócie alebo zámery fyzických osôb na základe ich biometrických údajov, preto môžu viesť k diskriminačným výsledkom a môžu zasahovať do práv a slobôd dotknutých osôb. Tieto systémy dokážu rozoznať len pár základných emócii Zlosť, Strach, znechutenie, Šťastie, zármutok, prekvapenie, Neutrálnosť. Nezahŕňajú však emócie, ako sú bolesť a únava. Nariadenie tieto systémy na diaľkovú biometrickú identifikáciu fyzických osôb, ako aj systémy na rozpoznávanie emócii ako vysokorizikové vzhľadom na riziká, ktoré predstavujú, a preto sa na ich prípadné využitie stanovili prísne požiadavky. 17 Pri klasifikácii systému AI ako vysokorizikového podľa Aktu o umelej inteligencii je obzvlášť dôležitý rozsah nepriaznivého vplyvu systému AI na základné práva chránené Chartou. Medzi tieto práva patrí právo na ľudskú dôstojnosť, rešpektovanie súkromného a rodinného života, ochrana osobných údajov, sloboda prejavu a právo na informácie, sloboda zhromažďovania a združovania, právo na nediskrimináciu, právo na vzdelávanie, ochrana spotrebiteľa, pracovné práva, práva osôb so zdravotným postihnutím, rodová rovnosť, práva duševného vlastníctva, právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, právo na obhajobu a prezumpcia neviny a právo na dobrú správu vecí verejných. Podľa nových pravidiel je zakázané používať aplikácie AI, ktoré ohrozujú práva občanov. Týka sa to napríklad systémov biometrickej kategorizácie založených na citlivých charakteristikách. Ďalším príkladom je necielené extrahovanie podôb tváre z internetu alebo videozáznamov z bezpečnostných kamier na tvorbu databáz na rozpoznávanie tvárí. Okrem uvedených praktík bude zakázané aj rozpoznávanie emócií na pracovisku či v škole, sociálne bodovanie či prediktívne vykonávanie policajných funkcií, ak je založené výlučne na 16 VASILIK, L.; Algoritmy a umelá inteligencia v službách väzenstva. In Čentéš, J., Kurilovská, L. Strémy, T. Vasilik, L. (zost.). Bratislavské právnické fórum 2023 : aktuálne výzvy trestného práva. Bratislava : Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2023, s. 412-414 17 Bod 18 odôvodnenia Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://eurlex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:32024R1689 52 profilovaní osoby alebo posudzovaní jej charakteristík. Nebude sa môcť používať ani AI, ktorá manipuluje ľudské správanie alebo zneužíva zraniteľnosti ľudí.18 Používanie systémov biometrickej identifikácie je v zásade zakázané s výnimkou detailne vymenovaných a úzko vymedzených situácií za účelom presadzovania práva, pričom Akt o umelej inteligencie ich zaradil medzi vysokorizikové systémy v dôsledku čoho pre ich použitie stanovil ďalšie podmienky. Podľa článku 5 bodu 1 aktu o umelej inteligencii sa tento zákaz nevzťahuje na systémy AI používané na podporu ľudského posúdenia zapojenia osoby do trestnej činnosti, ktoré je už založené na objektívnych a overiteľných skutočnostiach priamo spojených s trestnou činnosťou. To znamená, že v zmysle aktu je dovolené využívanie AI, ktorou sa podporne posúdi zapojenie osoby do trestnej činnosti, v prípade ak už existujú objektívne a overiteľné skutočnosti u konkrétnej osoby, ktoré ju spájajú s konkrétnou trestnou činnosťou. Rovnako je dovolené používanie systémov diaľkovej biometrickej identifikácie v reálnom čase vo verejne prístupných priestoroch na účely presadzovania práva, ak ide o „i) cielené pátranie po konkrétnych obetiach únosov, obchodovania s ľuďmi alebo sexuálneho vykorisťovania ľudí, ako aj pátranie po nezvestných osobách; ii) predchádzanie konkrétnemu, závažnému a bezprostrednému ohrozeniu života alebo fyzickej bezpečnosti fyzických osôb alebo skutočnej a existujúcej alebo skutočnej a predvídateľnej hrozbe teroristického útoku; iii) lokalizácia alebo identifikácia osoby podozrivej zo spáchania trestného činu na účel vedenia vyšetrovania alebo stíhania trestného činu alebo výkonu trestnej sankcie za trestné činy uvedené v prílohe II, za ktoré možno v dotknutom členskom štáte uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce slobodu s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky. Medzi tieto trestné činy sú zaradené: terorizmus, obchodovanie s ľuďmi, vražda, ťažká ujma na zdraví, sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia, nedovolené obchodovanie s omamnými alebo psychotropnými látka mi, nedovolené obchodovanie so zbraňami, strelivom alebo s výbušninami, nedovolené obchodovanie s ľudskými orgánmi alebo tkanivami, nedovolené obchodovanie s jadrovými alebo rádioaktívnymi materiálmi, únos, obmedzovanie osobnej slobody alebo branie rukojemníka, trestné činy podliehajúce právomoci Medzinárodného trestného súdu, nezákonné ovládnutie lietadla alebo plavidla, znásilnenie, trestné činy proti životné mu prostrediu, organizovaná alebo ozbrojená lúpež, sabotáž a účasť v zločineckej organizácii zapojenej do jedného alebo viacerých vyššie uvedených trestných činov.“ 19 Pri vyššie uvedených výnimkách na používanie vysokorizikových systémov AI, musia byť v členských štátoch dodržiavané podmienky. Každé použitie systému diaľkovej biometrickej identifikácie „v reálnom čase“ vo verejne prístupných priestoroch na účely presadzovania práva by malo podliehať výslovnému a osobitnému povoleniu justičného orgánu alebo nezávislého správneho orgánu členského štátu, ktorého rozhodnutie je záväzné. Takéto povolenie by sa v zásade malo získať pred použitím systému AI s cieľom identifikovať osobu alebo osoby. S cieľom zabezpečiť, aby sa tieto systémy používali zodpovedným a primeraným spôsobom, je tiež dôležité stanoviť, že v každej z týchto taxatívne vymenovaných a úzko vymedzených situáciách by sa mali zohľadniť určité prvky, najmä pokiaľ ide o povahu situácie, ktorá viedla k predloženiu žiadosti, o dôsledky využívania týchto systémov na práva a slobody všetkých dotknutých osôb a o záruky a podmienky zabezpečené pri tomto používaní. Okrem toho by sa používanie systémov diaľkovej biometrickej identifikácie v reálnom čase vo verejne prístupných priestoroch na účely 18 Európsky parlament. Tlačová správa. Umelá inteligencia: Parlament prijal prelomový zákon. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://www.europarl.europa.eu/news/sk/press-room/20240308IPR19015/umela-inteligencia-parlament-prijalprelomovy-zakon 19 Čl. 5 bod 1 písm. h/ Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://eurlex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:32024R1689 53 presadzovania práva malo nasadzovať len na potvrdenie totožnosti špecificky zacieleného jednotlivca a malo by sa obmedziť na to, čo je nevyhnutne potrebné, pokiaľ ide o časové obdobie, ako aj geografický a osobný rozsah, najmä so zreteľom na dôkazy alebo indície týkajúce sa hrozieb, obetí alebo páchateľa. Používanie systému diaľkovej biometrickej identifikácie v reálnom čase vo verejne prístupných priestoroch by sa malo povoliť len vtedy, ak príslušný orgán presadzovania práva ukončil posúdenie vplyvu na základné práva a, pokiaľ sa v tomto nariadení nestanovuje inak, zaregistroval systém v databáze, ako sa stanovuje v tomto nariadení. Referenčná databáza osôb by mala byť vhodná pre každý prípad použitia v každej z uvedených situácií.20 Máme zato, že na zavedenie AI emocionálnej do trestného konania podľa nášho TP, ale aj na zavedenie systémov diaľkovej biometrickej identifikácie fyzických osôb „v reálnom čase,“ a to aj v tak oklieštenej podobe, ako sú dovolené Aktom o AI, bude nepochybne potrebná zmena Tr. P oriadku spočívajúca minimálne v určení orgánu, ktorý o tom bude rozhodovať, ktorý bude systém AI ovládať, ktorý bude rozhodovať o sťažnostiach a bude potrebné stanoviť konkrétne okolnosti na ktoré je nevyhnutné prihliadať o rozhodovaní jeho použitia. Záver Cieľom tohto príspevku bolo poukázať na možnosti využitia umelej inteligencie v trestných konaniach v Slovenskej republike. Máme zato, že umelú inteligenciu v trestných konaniach je možné využívať výlučne, ako pomocný prostriedok, ktorý by uľahčil prácu napr. tým, žeby spracovával obžalobu vrátane všetkých jej príloh do elektronickej podoby, ako aj tým, žeby uľahčil organizáciu práce hľadaním termínov hlavných pojednávaní za rešpektovania zákonných lehôt stanovených Tr. Poriadkom. S ohľadom na zákonné predpoklady výkonu funkcie sudcu nie je možné, aby súdne rozhodovanie bolo nahradené umelou inteligenciou. Osobitne to neumožňuje zmysel, priebeh a účel trestného konania. Umelá inteligencia je v súvislosti s trestnými konaniami vo svete využívaná na rôzne účely, a to aj takými, ktoré sú v rozpore so základnými právami a slobodami osôb. Práve z tohto dôvodu pristúpila Európska únia k prijatiu jednotného právneho základu – Aktu o umelej inteligencii s cieľom zabezpečiť jej využívanie v súlade so základnými právami a slobodami, ako aj ochranou demokracie a princípov právneho štátu. Pro futuro sa žiadne odvetvie nevyhne zásahu umelej inteligencie, avšak za rešpektovania presne stanovených podmienok jej využívania, môže byť prínosom aj v oblasti trestného súdnictva. Zoznam použitej literatúry 1. BODOROVÁ, A.; Zločin odhalí týždeň predtým, než sa stane. Vedci vytvorili prelomovú umelú inteligenciu. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://fontech.startitup.sk/umela-inteligencia-dokaze-predpovedat-zlociny/ 2. ČENTÉŠ, J., KURILOVSKÁ, L., ŠIMOVČEK, I., BURDA, E. a kol.; Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, 1232 s. ISBN 978-80-89603-88-6. 3. Čo potrebujeme vedieť o AI pri rozpoznávaní emócií v roku 2024. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na:https://sk.shaip.com/blog/what-we-need-to-know-about-aiin-emotion-recognition/ 4. Európsky parlament. Tlačová správa. Umelá inteligencia: Parlament prijal prelomový zákon. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/news/sk/press-room/20240308IPR19015/umelainteligencia-parlament-prijal-prelomovy-zakon 20 Body 34 a 35 odôvodnenia Nariadenia európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://eurlex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX:32024R1689 54 5. MESARČÍK, M., GYURÁSZ, Z. a kol.; Právo a umelá inteligencia. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2024; 244 s. ISBN 978-807160-715-1. 6. Nariadenie európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legalcontent/SK/TXT/?uri=CELEX:32024R1689 7. ONAČILLA, J.; Využitie umelej inteligencie v civilnom konaní. In Právne noviny. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na: https://www.pravnenoviny.sk/vyuzitieumelej-inteligencie-v-civilnom-konani 8. RUSSELL, S., NORVIG, P.; Artificial Intelligence: A Modern Approach (4th Edition). Pearson, 2020, ISBN 9780134610993. 9. ŠTRKOLEC,M.; Úvod do trestného práva procesného. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2022, 87 s. ISBN 978-80-574-0091-2. 10. URBAN, F.; Skryté nebezpečenstvá rozpoznávania tváre. [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://touchit.sk/skryte-nebezpecenstva-rozpoznavania-tvare/122612 11. VASSILEV, A., et al. Adversarial Machine Learning: A Taxonomy and Terminology of Attacks and Mitigations. (National Institute of Standards and Technology, Gaithersburg, MD) NIST Artificial Intelligence (AI) Report, NIST Trustworthy and Responsible AI NIST AI 100-2e2023. s. 3 . 2024. dostupné na: https://doi.org/10.6028/NIST.AI.1002e2023. 12. VASILIK, L.; Algoritmy a umelá inteligencia v službách väzenstva. In Čentéš, J., Kurilovská, L. Strémy, T. Vasilik, L. (zost.). Bratislavské právnické fórum 2023 : aktuálne výzvy trestného práva. Bratislava : Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2023, 450 s. ISBN 978-80-7160-696-3. 13. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon 14. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok 15. Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich 16. ŽIDEK, D.; Môže sudcu nahradiť umelá inteligencia? [online] [cit.dňa 10.03.2025] Dostupné na : https://www.linkedin.com/pulse/m%C3%B4%C5%Bee-sudcunahradi%C5%A5-umel%C3%A1-inteligencia-ghslegal Kontaktné informácie o autorovi Mgr. Bronislava Vinerová Interná doktorandka Katedra trestného práva Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach [email protected] 55 VYUŽITIE UMELEJ INTELIGENCIE ORGÁNMI ČINNÝMI V TRESTNOM KONANÍ A SÚDMI V TRESTNÝCH VECIACH THE DEPLOYMENT OF ARTIFICIAL INTELLIGENCE BY LAW ENFORCEMENET AND COURTS IN THE ADMINISTRATION OF CRIMINAL JUSTICE Mgr. Alexander Pezlar Abstrakt: Umelá inteligencia je čoraz častejšie používaná pri analýze digitálnych stôp, prediktívnej kriminalistike a spracovaní forenzných údajov, čo môže viesť k efektívnejšiemu dokazovaniu. Orgány činné v trestnom konaní a súdy čelia výzvam v spojitosti s dôveryhodnosťou a prípustnosťou algoritmicky generovaných dôkazov a ich súladom so zásadami trestného práva. Článok analyzuje, či a za akých podmienok môžu byť vybrané dôkazy generované AI považované za zákonné a prípustné. Kľúčové slová: umelá inteligencia, dokazovanie, AI dôkazy, trestné právo, kriminalistika Abstract: Artificial intelligence is increasingly being used in the analysis of digital traces, predictive policing, and the processing of forensic data, which may lead to more efficient evidence gathering. Law enforcement authorities and courts face challenges related to the credibility and admissibility of algorithmically generated evidence and its compliance with the principles of criminal law. This article analyzes whether, and under what conditions, selected AI-generated evidence can be considered lawful and admissible. Keywords: artificial intelligence, evidence, AI evidence, criminal law, forensic science Úvod V poslednom desaťročí možno pozorovať exponenciálny nárast aplikácie umelej inteligencie (ďalej len „AI“) v rôznych oblastiach verejného aj súkromného sektora. Predmetný vývoj neobišiel ani trestné právo a pridružené disciplíny. Umelá inteligencia sa postupne stáva súčasťou moderného trestného konania, a to naprieč všetkými štádiami trestného konania. Implementácia AI do trestného práva so sebou prináša takmer revolučné zmeny, najmä v oblasti efektivity spracovania dôkazov, kriminológie a kriminalistiky. Na strane druhej je aplikácia AI spojená s množstvom právnych, etických a procesnoprávnych otázok, ktoré sa dotýkajú doktrinálnych základov trestného konania, t.j. do akej miery možno takto získané, analyzované alebo interpretované dôkazy považovať za prípustné, objektívne a v súlade so základnými zásadami trestného konania. Cieľom nášho príspevku s názvom „Využitie umelej inteligencie orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi v trestných veciach“ je v hrubých rysoch analyzovať vybrané oblasti využitia umelej inteligencie v trestnom práve, pričom osobitnú pozornosť venujeme kriminologickým aspektom jej aplikácie a následne poskytnúť systematický prehľad právnych otázok a výziev, ktoré vyplývajú z čoraz intenzívnejšieho prenikania AI do trestnoprávnej praxe, a to s dôrazom na zachovanie základných princípov trestného konania. V zmysle vytýčeného cieľa sme sformulovali hypotézu nasledovne: „Zavádzanie umelej inteligencie do trestného konania ma potenciál zvýšiť efektivitu, rýchlosť a presnosť konania, avšak bez preventívnej právnej regulácie a doktrinálnych záruk existuje riziko porušenia zásad 56 spravodlivého procesu, najmä pokiaľ ide o dôveryhodnosť, transparentnosť a prípustnosť algoritmicky generovaných dôkazov..“ V rámci metodológie a pre dosiahnutie vytýčeného cieľa príspevku budeme používať vybrané všeobecné vedecko-teoretické metódy, ktoré majú svoj základ v logike a sú tradičnými vedeckými metódami používanými v spoločensko-vedných disciplínach vrátane právnej vedy predovšetkým sa jedná o metódu deskripcie, analýzy, syntézy, abstrakcie, komparácie, indukcie a dedukcie. 1 Veľké jazykové moduly Nie je žiadnym tajomstvom, že orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), súd (a v obmedzenom rozsahu aj obhajoba) sú pri procese dokazovania povinné postupovať profesionálne a aplikovať najmodernejšie a najpresnejšie technológie a postupy s cieľom zistenia skutkového stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Inými slovami existuje zákonná povinnosť aplikovať vysoké nároky nielen na rozsah a kvalitu vykonávaných dôkazov, ale aj na ich technologickú a vedeckú úroveň. V tomto kontexte patrí medzi najvýznamnejšie a najprogresívnejšie trendy súčasnosti vývoj a aplikácia umelej inteligencie, ktorá čoraz častejšie nachádza uplatnenie aj v oblasti trestného práva a s ním príbuzných vedných disciplín, ako je kriminalistika, kriminológia, psychológia. Všeobecné označovaná ako AI predstavuje odklon od klasických statických algoritmických modelov, ktoré operovali na báze pevne zadefinovaných pravidiel, smerom k dynamickým a adaptabilným modelom strojového učenia, vrátane tzv. veľkých jazykových modelov (large language models – LLM), ktoré umožňujú spracovanie a analýzu množstva dát v ľudskom (prirodzenom) jazyku. LLM (pre účely tohto článku všeobecne aj ako „AI“) sú schopné nielen identifikovať, analyzovať a interpretovať dôkazy, ale aj predikovať kriminalisticky relevantné informácie a tým predchádzať páchaniu trestnej činnosti, analyzovať výpovede, alebo navrhovať vyšetrovacie hypotézy na základe údajov obsiahnutých v databázach policajného zboru. V dôsledku uvedeného, vznikajú nové možnosti pri odhaľovaní trestnej činnosti či dokonca aj pri predchádzaní trestnej činnosti. Z uvedených lákavých dôvodov, AI zaznamenáva aj reálny nárast aplikácie v trestnom práve, či už zo strany súdov, OČTK, ale aj zo strany súkromných osôb, menovite advokátov alebo osobám pôsobiacimi v súkromnej bezpečnosti. S exponenciálnym vývojom, dostupnosťou a aplikáciou AI zákonite vznikajú aj otázky týkajúce sa objektívnosti a právnej prípustnosti takto získaných alebo spracovaných dôkazov. S odkazom na povahu LLM, kde nie je vopred jasne stanovený algoritmus, sú OČTK a súdy postavené pred úlohu nachádzať rovnováhu medzi využívaním výhod moderných technológií a dodržiavaním základných zásad trestného práva procesného. Práve, absencia úplnej zrozumiteľnosti algoritmov (aj pre samotných tvorcov), najmä pri modeloch strojového učenia a veľkých jazykových modeloch, vyvoláva obavy z možného narušenia princípov trestného práva. Rozvoj umelej inteligencie, preto neznamená len technologickú inováciu, ale zároveň predstavuje výzvu pre celé trestné právo, ako normatívnu disciplínu aj ako praktický systém spravodlivosti, aby reagovalo na nové formy dokazovania v súlade s princípmi právneho štátu. 2 Aplikačný potenciál a riziká Pre potreby naplnenia cieľa tohto príspevku sa zameriame na potenciál využita AI vo vybraných oblastiach trestného práva a kriminalistiky a zároveň načrtneme nami identifikované riziká aplikácie AI v týchto oblastiach. Za podstatné považujeme vyjadriť tézu, že riziká aplikácie AI nie sú generalizovateľné ale svojou povahou len kopírujú konkrétnu oblasť penitenciárnych vedných disciplín (užšie metódy kriminalistickej praktickej činnosti). V tejto 57 súvislosti je nevyhnutné poukázať na to, že metódy kriminalistickej praktickej činnosti musia spĺňať dve základné požiadavky: (1) Musia tvoriť optimálny systém metód a zodpovedajúcich postupov, prostriedkov a operácií Toto optimum je dané ich súladom so základnými zásadami trestného konania (TK). V praktickej kriminalistike zohrávajú osobitný význam najmä tieto zásady: ● Zásada aktívnosti: OČTK konajú z úradnej povinnosti a sú povinné vyhľadávať aj latentné trestné činy a ich páchateľov, bez potreby vonkajšieho podnetu. AI môže tento proces značne posilniť, najmä analýzou veľkého množstva dát v reálnom čase. ● Zásada rýchlosti: Platí najmä pre počiatočné fázy odhaľovania trestnej činnosti („pátranie po horúcej stope“). AI technológie dokážu značne skrátiť čas získavania dôkazov, čím sa znižuje riziko ich straty a zároveň sa zvyšuje pravdepodobnosť včasného objasnenia skutku. ● Zásada úplnosti: Znamená požiadavku, aby už v predprípravnom konaní boli získané všetky relevantné dôkazné informácie. AI môže prispieť najmä k triedeniu a prepojeniu obrovského objemu dôkazového materiálu. ● Zásada objektívnosti: Požaduje elimináciu subjektívneho vplyvu na priebeh konania. AI môže podporiť objektivitu tým, že v analýze neprejavuje emócie, predsudky alebo selektívne uvažovanie, ak je správne nastavená a trénovaná na reprezentatívnych dátach. (2) Musia byť zákonné a prípustné Zásada zákonnosti kriminalistických metód znamená, že tieto nesmú byť v rozpore s platným právnym poriadkom, najmä ak ide o metódy, ktoré môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd (napr. výsluch, zaisťovanie dôkazov). Kriminalistika však využíva aj poznávacie metódy, ktoré zásadne nezasahujú do právne chránených sfér (napr. plánovanie vyšetrovania, pozorovanie). Z tohto dôvodu je vhodnejšie hovoriť o zásade prípustnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky kriminalistické metódy, a teda aj na využitie umelej inteligencie.1 Z uvedeného vyplýva, že využívanie AI v kriminalisticko-taktických metódach je prínosné, avšak len za podmienky rešpektovania vyššie vymedzených princípov a zásady prípustnosti. Inak môže dôjsť k závažným porušeniam procesných práv, čo môže v konečnom dôsledku viesť k nepoužiteľnosti dôkazov, či dokonca k zmareniu trestného stíhania. S odkazom na cieľ príspevku považujeme za vhodné vymedziť v konkrétnej rovine vybrané kriminalisticko-technické metódy a kriminalisticko-taktické metódy, kde vidíme potenciálny prínos AI a definovať nami identifikované vybrané riziká. 2.1 kriminalisticko-technické metódy AI mení kriminalisticko-technické metódy tým, že automatizuje a zdokonaľuje mnohé procesy analýzy dôkazov. Jej využitie sa rozprestiera naprieč širokým spektrom kriminalistických oblastí a zvyšuje presnosť, rýchlosť a objektivitu objasňovania trestnej činnosti. AI má potenciál využitia: Oblasť Názorne využitie AI Analýza DNA Interpretácia zmesí DNA: analýza komplexných vzoriek, zníženie rizika chybnej interpretácie, zrýchlenie výsledkov. Kriminalistická genetika: rýchlejšia 1 PORADA, Viktor, POLAK, Peter a kol. KRIMINALISTIKA. Plzeň Aleš Čeněk, s.r.o. ISBN978-807380-558-6. str. 21-31 a Spracované na základe prednášky prof. JUDr. Sergeja Romžu PhD. – Kriminalistika 64 potenciál využitia umelej inteligencie. Na začiatok je však potrebné zodpovedať niekoľko otázok. Je možné, aby nám umelá inteligencia slúžila natoľko, že dôjde k minimalizácii potreby personálneho substrátu? Vie umelá inteligencia pri všetkých činnostiach nahradiť človeka ako ľudskú bytosť s vyvinutými zmyslami? Čo je to umelá inteligencia? V rámci teoretické vymedzenia umelej inteligencie nachádzame rôzne poučky resp. vyjadrenia. Do tohto príspevku sme na priblíženie teoretického vymedzenia umelej inteligencie vybrali vysvetlenie od Petra Norviga a Stuarta Russella, ktorý uvádzajú: “Umelá inteligencia je definovaná ako štúdium racionálnych agentov. V umelej inteligencii je agent počítačový program alebo systém, ktorý je navrhnutý tak, aby vnímal svoje prostredie, rozhodoval sa a vykonával činnosti na dosiahnutie konkrétneho cieľa alebo súboru cieľov. Agent pracuje autonómne, čo znamená, že nie je priamo riadený ľudským operátorom. Systém umelej inteligencie sa skladá z agenta a jeho prostredia. Agenti pôsobia vo svojom prostredí, pričom toto prostredie môže obsahovať aj iných agentov. Agent je čokoľvek, čo vníma svoje prostredie prostredníctvom senzorov a pôsobenie na toto prostredie prostredníctvom aktuátorov (teda ovládacích členov).”2 Daný príspevok je zameraný na využívanie umelej inteligencie v právnom svete a predovšetkým v súdnictve. V právnej oblasti, a osobitne v súdnictve, predstavuje umelá inteligencia revolučný nástroj, ktorý môže zásadne ovplyvniť spôsob, akým sa právo interpretuje a aplikuje. Tento vývoj so sebou prináša množstvo výhod, ale zároveň aj významné právne, etické a spoločenské výzvy, ktoré je potrebné prekonať na samotné využívanie umelej inteligencii. Využitie AI v justičnom systéme možno chápať v dvoch hlavných rovinách. Prvou je podpora súdnych procesov prostredníctvom automatizovaných systémov určených na analýzu právnych dokumentov. Druhou rovinou, ktorá vyvoláva intenzívnu odbornú a verejnú diskusiu, je možnosť priameho zapojenia AI do rozhodovacieho procesu, čím by mohlo dôjsť k čiastočnému alebo úplnému nahradeniu sudcov pri rozhodovaní v určitých typoch sporov. Práve tieto roviny budú bližšie priblížené v nasledujúcom článku. Poslednou skúmanou tézou bude prepojenie dedičského konania s využitím umelej inteligencie vrátane preskúmania výhod a rizík tejto oblasti. Nevyhnutné atribúty umelej inteligencie Aby sme mohli ako spoločnosť uvažovať o využití umelej inteligencie v súdnictve je potrebné sa zamerať na základné, resp. nevyhnutné atribúty. Tieto atribúty musí umelá inteligencia spĺňať. My ako ľudia by sme ako tvorcovia a programátori umelej inteligencie mali dbať na dodržaní týchto parametrov. Musíme si uvedomiť, že umelá inteligencia je len náš nástroj. Avšak na vrchole umelej inteligencie, z podstaty z ktorej vychádza, je sa samotný človek. Určitú odpoveď, čo môžeme považovať za jednotlivé atribúty nevyhnutne potrebné pre umelú inteligenciu nám poskytla Nezávislá Expertná skupina na vysokej úrovni pre umelú inteligenciu zriadená Európskou komisiou v júni 2018. Táto skupina vypracovala Etické usmernenia pre dôveryhodnú umelú inteligenciu. Základnou tézou tejto Expertnej skupiny bolo: „Systémy umelej inteligencie musia byť zamerané na človeka, čo spočíva v záväzku používať ich v prospech ľudstva a spoločného blaha s cieľom zlepšiť dobré životné podmienky ľudí a ich slobodu. Hoci systémy umelej inteligencie ponúkajú veľké príležitosti, vyplývajú z nich aj isté riziká, ktoré sa musia riešiť vhodne a primerane. Teraz máme významnú príležitosť formovať ich vývoj. Chceme zabezpečiť, že budeme môcť dôverovať sociálno-technickým prostrediam, v ktorých sú zakorenené, a chceme, aby výrobcovia systémov umelej inteligencie získali konkurenčnú výhodu zakotvením dôveryhodnej umelej inteligencie do svojich výrobkov a služieb. To znamená úsilie o 2 RUSSELL, S., NORVIG, P.: Artificial Intelligence: A Modern Approach (4th Edition). Pearson: 2020. str. 11-3. ISBN 9780134610993. 65 maximalizáciu prínosov systémov umelej inteligencie a zároveň to zahŕňa prevenciu a minimalizáciu ich rizík.“3 Vychádzajúc zo základnej tézy Expertnej skupiny došlo k sformovaniu troch zložiek dôveryhodnej umelej inteligencie s tým, že tieto zložky musia byť používané a dodržiavané počas celého fungovania a využívania umelej inteligencie bez ohľadu na oblasť, v ktorej je umelá inteligencia používaná. Umelá inteligencia: 1. mala by byť zákonná, čím sa zabezpečí dodržiavanie celého platného práva a právnych predpisov; 2. mala by byť etická, čím sa zabezpečí súlad s etickými zásadami a hodnotami, a 3. mala by byť odolná, a to z technického aj sociálneho hľadiska, keďže systémy umelej inteligencie môžu aj pri dobrých úmysloch spôsobiť neúmyselnú ujmu/škodu.4 Presnejšie povedané EÚ definovala: „Sedem kľúčových požiadaviek na dôveryhodnú umelú inteligenciu, a to: 1. Ľudský faktor a dohľad - Zahŕňa základné práva, ľudský faktor a ľudský dohľad, 2. Technická odolnosť a bezpečnosť - Zahŕňa odolnosť voči útokom a bezpečnostnú ochranu, záložný plán a všeobecnú bezpečnosť, presnosť, spoľahlivosť a reprodukovateľnosť, 3. Správa súkromia a údajov - Zahŕňa rešpektovanie súkromia, kvalitu a integritu údajov a prístup k údajom, 4. Transparentnosť - Zahŕňa vysledovateľnosť, vysvetliteľnosť a komunikáciu, 5. Rozmanitosť, nediskriminácia a spravodlivosť - Zahŕňa zabránenie nespravodlivej zaujatosti, prístupnosť a dizajn pre všetkých a účasť zainteresovaných strán 6. Spoločenský a environmentálny blahobyt - Zahŕňa udržateľnosť a šetrnosť k životnému prostrediu, sociálny vplyv, spoločnosť a demokraciu, 7. Zodpovednosť - Zahŕňa kontrolovateľnosť, minimalizáciu negatívneho vplyvu a jeho oznamovanie, kompromisy a nápravu.“5 Sme toho názoru, že vzhľadom na zvýšenú citlivosť danej oblasti ako je súdnictvo, je potrebné prioritne dbať dodržiavania vyššie uvádzaných atribútov. Len tak nám umelá inteligencia môže slúžiť. Zároveň je potrebné podotknúť, že dôveryhodnosť k celému súdnemu systému a súdnictvu je základný predpoklad právneho a demokratického štátu. Ako tvorcovia umelej inteligencie nemôžeme dopustiť situáciu, aby došlo k narušeniu dôveryhodnosti len z dôvodu nekontrolovateľného a nespoľahlivého využívania umelej inteligencie. Výhody a možnosti využívania umelej inteligencie v súdnictve Po tom ako bude umelá inteligencia spĺňať jednotlivé potrebné atribúty, môžeme začať uvažovať o jej výhodách. Jednotlivé výhody je však vždy potrebné ponímať aj v rovine potencionálnych rizík. Môžeme konštatovať, že ani v súčasnej dobe neprešla umelá inteligencia takou fázou, aby sme mohli hovoriť o jej bezchybnosti a úplnej spoľahlivosti a dôveryhodnosti. Zároveň je však prirodzené pripomenúť, že aj človek je tvor, ktorý pri svojich činnostiach robí 3 Expertná skupina na vysokej úrovni pre umelú inteligenciu (HLEG AI) (2019). Etické usmernenia pre dôveryhodnú umelú inteligenciu. Správa pre Európsku komisiu, 09.04.2019. Brusel: Európska komisia. s. 5. [online]. Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/meetdocs/2014_2019/plmrep/COMMITTEES/JURI/DV/2019/11-06/Ethics-guidelinesAI_SK.pdf. 4 Mesarčík, M., Gyurász, Z. a kol. Právo a umelá inteligencia. 1. vydanie. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2024. s. 186. [online]. Dostupné na: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/ Pracoviska /Ustavy/ UPITPDV/E-KNIHY/Pravo_a_umela_inteligencia_ucebnica_01.pdf. 5 Tamtiež, s. 187. 66 chyby. Niekedy sú tieto chyby vedomé a niekedy nevedomé. No napriek tomu je prospešné skúsiť tieto chyby minimalizovať práve aj s využitím umelej inteligencie. Základnou zložkou súdnictva je personálny substrát, a to sudcovia a iný zamestnanci súdu. Sudcovia na výkon svojej funkcie taktiež potrebujú spĺňať jednotlivé atribúty. Konkrétne ide o určité vedomostné a morálne predpoklady využívané pri ich každodennej činnosti. Je možné sudcov nahradiť umelou inteligenciou úplne alebo len z časti? Pri tejto otázke a hypotéze tohto príspevku sa prikláňame k záveru, že sudcov nie je možné nahradiť. Umelú inteligenciu by sme mali využívať ako nástroj, ktorý prispeje k zlepšeniu fungovania súdnictva ako takého. Z danej tézy plynie prepojenie k potencionálnym výhodám, ktoré môžeme pri využívaní umelej inteligencie predpokladať. S rastúcim množstvom právnych spisov a neustále sa vyvíjajúcim právnym systémom môže umelá inteligencia pomôcť riešiť problémy spojené s preťaženosťou súdov a predlžovaním súdnych procesov. Základnou výhodou využitia umelej inteligencie v súdnictve je urýchlenie celého súdneho procesu. Dané urýchlenie môže vychádzať z využitia umelej inteligencie na automatizáciu rutinných činností. Pod pojmom rutinné činnosti si môžeme predstaviť predovšetkým administratívnu správu súdnych spisov, triedenie a priradzovanie dokumentov a podaní k jednotlivým právnym veciam a iné administratívne úkony spojené so súdnictvom ako kontrola poplatkovej činnosti a pod. Umelá inteligencia dokáže zabezpečiť celý tento rád činností. Z daného dôvodu by došlo k odbremeneniu sudcov a iných pracovníkov na súde od týchto potrebných monotónnych činností. K ďalšej výhode využitia umelej inteligencie zaradzujeme predovšetkým možnosť analyzovať veľké textové rozsahy a podporovať konzistentnosti právnych výkladov. Je nevyhnutné, aby sudcovia pri svojej práci pracovali s právnymi textami ako aj inými rozhodnutiami. Táto činnosť má zabezpečiť právnu istotu a dodržiavanie jednotnosti rozhodovacej praxe. Oboznamovanie sa s právnym textom je časovo náročnou činnosťou. Z daného dôvodu nám umelá inteligencia dokáže pomôcť pri analýze významných myšlienok daného skúmaného textu. Týmto využitím umelej inteligencie (ako nástroj pre človeka) sa v závere môžeme dlhšie venovať dôležitejšej fáze súdneho konania, a to rozhodovaciemu procesu. V globále by sme tak hovorili o zvýšení efektivity práce všetkých ľudí v oblasti súdnictva. Človek podlieha rôznym fyziologickým a emocionálnym procesom, ktoré majú nepopierateľne vplyv aj na jeho prácu a výsledky spojené s touto prácou. Umelá inteligencia žiadnu z týchto pocitových resp. fyziologických procesov nepociťuje. Práve túto skutočnosť vnímame ako veľkú výhodu, ktorá vie v pozitívnom smere ovplyvniť väčšiu mieru objektivity a presnosti. Schopnosť umelej inteligencie analyzovať údaje prispieva k objektívnejšiemu rozhodovaniu založenému na faktoch. Elimináciou vplyvu ľudských predsudkov a emócií dochádza k samotnému minimalizovaniu chýb. Zároveň dochádza k zvýšeniu presnosti pri plnení pridelených úloh. Nie je však popretie emócií a intuície viac na škodu veci ako na chápanie jej výhod? V rámci rozhodovacieho procesu v súdnych konaniach nepopierateľne dochádza k využívaniu intuitívnych pocitov a naciťovaniu emócií všetkých zúčastnených osôb. V určitých prípadoch je viac ako žiadúce, aby sa v danom prípade práve tieto ľudské vlastnosti využívali. Aj z daného dôvodu podporujeme myšlienku, ktorej záver je, že sudcov ako personálny substrát nie je možné nahradiť umelou inteligenciou. Potreba postupovať v každom prípade ad hoc prevyšuje potrebu uľahčovania si tejto ľudskej činnosti. Opakovane je z daného skúmania a bádania podporovaná myšlienka, že umelá inteligencia nesmie nahradiť sudcov pri samotnom rozhodovaní, ale len poskytovať analytické a podporné nástroje pri ich práci. rozhodovanie o osude jednotlivcov musí vždy zostať v rukách človeka, pretože len sudca dokáže správne posúdiť špecifiká konkrétneho prípadu a prihliadnuť na individuálne okolnosti právnej veci. 67 Nevýhody a rizika využívania umelej inteligencie v súdnictve Po priblížení si výhod a možností ako využívať umelú inteligenciu v súdnictve je potrebné zamerať pozornosť aj na riziká a nevýhody s tým spojené. Napriek tomu, že technológie na báze umelej inteligencie nepodliehajú zmenám nálad alebo iným subjektívnym pocitom, môže dochádzať k diskriminácií. K diskriminácií môže dôjsť tým, že v samotných dátach, na základe ktorých technológia robí rozhodnutia, je už prítomný prvok diskriminácie a technológia to bude považovať za štandard. Ako príklad možno uviesť časté zatýkanie jednotlivcov z minorít na základe rasistických predsudkov. Ak tieto dáta budú „vložené“ do umelej inteligencie a tá sa z nich bude učiť a ďalej s nimi pracovať, je veľmi pravdepodobné, že výsledky budú diskriminačné. Túto tézu rozvinula a dokázala americká štúdia, ktorá analyzovala systém na vyhodnotenie prepustenia z väzby, ktorý diskriminoval Afroameričanov.6 Nesmieme zabúdať, že aj umelá inteligencia je stále len vo výsledku vytvorená človekom, ktorý všetky tieto subjektívne pocity v sebe má. Dokáže vôbec človek vytvoriť nestranný model rozhodovacej umelej inteligencie? Nesprávne využitie umelej inteligencie môže viesť k ohrozeniu budovaného systému garantovaných základných ľudských práv a slobôd. Z daného hľadiska je využitie umelej inteligencie v súdnictve, ale aj v iných právnych odvetviach, sprevádzane s potrebou neustáleho sa vzdelávania. Taktiež nám do popredia nastupuje potreba zaoberať sa samotnou subjektivitou umelej inteligencie, zodpovednostným systémom a reguláciou umelej inteligencie. Ako sme uvádzali vyššie, samotná umelá inteligencia môže vzhľadom na svoju „bezcitnosť“ zabezpečiť transparentnosť a nestrannosť rozhodovania. Potrebujeme si však nastaviť prirodzené mantinely prílišnej transparentnosti a nestrannosti. V určitých prípadoch nie je možné dodržať úplnú nestrannosť. Je potrebné aby rozhodnutia sudcov a súdov reflektovali špecifiká každého prípadu aj s využitím emocionálneho a pocitového vnímania. Len pri dodržaní týchto schopností ľudskej bytosti dokážeme zabezpečiť vysokú mieru dôveryhodnosti v právny štát a spravodlivé súdnictvo. S využitím umelej inteligencie je potrebné venovať pozornosť aj legislatívnym zmenám, ktoré by zabezpečovali všetky atribúty využívania umelej inteligencie. V rámci normatívnych textov upravujúce umelú inteligenciu by sme v rámci Slovenského právneho poriadku hľadali márne. Ide totiž o oblasť v úplných začiatkoch. Európska komisia v apríli 2021 po niekoľko mesačných snahách predstavila prvý komplexný návrh regulácie umelej inteligencie na svete – návrh nariadenia o umelej inteligencií (Artificial Intelligence Act, AIA). Nadviazala tak na dlhoročnú prácu expertných skupín a požiadaviek orgánov Európskej únie v podobe stanovísk či odporúčaní.7 Dopadová štúdia k návrhu AIA uvádza 6 dôvodov pre prijatie regulácie umelej inteligencie (AI) na úrovní EÚ, konkrétne: 1. využívanie umelej inteligencie predstavuje zvýšené riziko pre bezpečnosť jednotlivcov, 2. využívanie umelej inteligencie predstavuje zvýšené riziko porušovania základných ľudských práv a slobôd, 3. dozorné orgány nemajú právomoci, procesné rámce a zdroje na zabezpečenie a monitorovanie súlad vývoja a používania umelej inteligencie s platnými pravidlami, 4. právna neistota ohľadom uplatnenia súčasného právneho rámca na systémy umelej inteligencie, 6 Mesarčík, M., Gyurász, Z. a kol. Právo a umelá inteligencia. 1. vydanie. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2024. s. 144. [online]. Dostupné na: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/ Pracoviska /Ustavy/ UPITPDV/E-KNIHY/Pravo_a_umela_inteligencia_ucebnica_01.pdf. 7 Tamtiež, s. 68. 68 5. nedôvera k umelej inteligenccii by znížila inovatívnosť a konkurecieschopnosť EÚ v globálnom meradle, 6. fragmentované opatrenia predstavujú prekážky pre ďalší vývoj jednotného digitálneho trhu a suverenity.8 Vzhľadom na nepreskúmanosť umelej inteligencie dochádza k formovaniu týchto rizík, ktoré sú spojené s jej využitím. Je pred nami veľmi dlhá cesta, kým dôjde k vybudovaniu takých legislatívnych rámcov, ktoré budú prispievať k efektívnemu a dôveryhodnému využívaniu umelej inteligencie nie len v súdnictve ale aj v iných oblastiach. Umelá inteligencia v dedičskom konaní Základnou hypotézou tejto časti príspevku je skúmanie možnosti využívania umelej inteligencie v rámci dedičského konania. Dedičské konanie je neoddeliteľnou súčasťou civilného práva a zabezpečuje spravodlivé rozdelenie majetku zosnulého medzi jeho dedičov. Vzhľadom na jeho formalizovanú povahu a množstvo administratívnych krokov, ktoré musia byť dodržané, sa umelá inteligencia ukazuje ako nádejný nástroj na optimalizáciu tohto procesu. Implementácia umelej inteligencie môže minimalizovať prípadné chyby, zrýchliť rozhodovacie procesy a zvýšiť právnu istotu účastníkov konania. Systémy umelej inteligencie dokážu analyzovať a kategorizovať právne dokumenty, ako sú závet, listy vlastníctva, dlhopisy či dlhové zaťaženia. To umožní súdom a notárom efektívnejšie pracovať so spismi a zrýchliť administratívnu činnosť. Zároveň umelá inteligencia dokáže prehľadávať dostupné systémy a zisťovať okruh dedičov a majetok po zosnulom. Daná činnosť umelej inteligencie by predstavovala urýchlenie procesu dedičského konania. Pri týchto možnostiach v oblasti dedičského práva je možné identifikovať širokú škálu možnosti využiť umelú inteligenciu. Dedičské konanie je totiž vo väčšine časti čisto administratívne konanie zamerané na vyhľadávaciu činnosť notárov ako súdnych komisárov. Pri tejto činnosti dochádza k pochybeniu čo má za následok potreby existencie zakotvenia dodatočného dedičského konania o novoobjavenom majetku po poručiteľovi. S využitím umelej inteligencie by sme mohli minimalizovať tieto konania, pretože umelá inteligencia dokáže efektívnejšie, rýchlejšie a komplexnejšie prehľadávať jednotlivé dostupné zdroje informácií. Tak ako sme uvádzali vyššie v príspevku, s výhodami a možnosťami využitia umelej inteligencie v rámci dedičského konania, je potrebné reagovať aj na potencionálne riziká a etické aspekty. Pred tým, ako dôjde k využívaniu umelej inteligencie je potrebné sa vysporiadať legislatívne s ochranou osobných údajov. Umelá inteligencia bude pri svojej činnosti pracovať s citlivými údajmi samotných dedičov a poručiteľa. Je ľudskou povinnosťou predchádzať zneužívaniu dôverných a intímnych údajov jednotlivých osôb. V súčasnej dobe nemáme žiadny právny predpis, ktorý by sa priamo zameriaval na zmiernenie rizík využívania umelej inteligencie. Aj z daného dôvodu je využitie umelej inteligencie v oblasti dedičského konania sprevádzane množstvom nezodpovedaných otázok. Záver Zavedenie umelej inteligencie do súdnictva predstavuje významný krok smerom k modernizácii justičného systému. Ako vyplýva z tohto príspevku, umelá inteligencia môže zefektívniť procesy, zvýšiť transparentnosť a znížiť administratívnu záťaž sudcov a súdnych úradníkov, resp. iných pracovníkov súdu. Zároveň však jej využitie prináša výzvy, najmä v oblasti právnej zodpovednosti, ochrany údajov a etických aspektov rozhodovania. Kľúčovou otázkou zostáva, do akej miery môže byť umelá inteligencia zapojená do rozhodovacích procesov bez ohrozenia základných princípov spravodlivosti a právneho štátu. 8 EURÓPSKA KOMISIA. Commission staff working document impact assessment accompanying the proposal for a regulation of the european parliament and of the council laying down harmonised rules on artificial intelligence (artificial intelligence act) and amending certain union legislative acts. {COM(2021) 206 final} - {SEC(2021) 167 final} - {SWD(2021) 85 final}. 69 Zatiaľ čo umelá inteligencia môže byť efektívnym nástrojom na podporu sudcov, jej úplná autonómia v súdnictve nie je v súčasnosti ani právne, ani morálne akceptovateľná. Preto je nevyhnutné pristupovať k implementácii umelej inteligencii v súdnictve s primeranou mierou opatrnosti, pričom by mala byť zachovaná rovnováha medzi technologickým pokrokom a ochranou základných práv a slobôd. Budúcnosť umelej inteligencie v súdnictve bude závisieť od schopnosti legislatívy a súdnej praxe nájsť optimálny model jej využitia, ktorý bude spĺňať požiadavky efektívnosti, spravodlivosti a právnej istoty. Táto myšlienka a záver rovnako platí aj pre samotné využitie umelej inteligencie v rámci dedičského konania. Tam síce nachádzame široký priestor využitia systémov umelej inteligencie, avšak je potrebné zvážiť proporcionalitu využitia s možnosťou negatívneho dopadu. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. EURÓPSKA KOMISIA. Commission staff working document impact assessment accompanying the proposal for a regulation of the european parliament and of the council laying down harmonised rules on artificial intelligence (artificial intelligence act) and amending certain union legislative acts. {COM(2021) 206 final} - {SEC(2021) 167 final} - {SWD(2021) 85 final}. 2. Expertná skupina na vysokej úrovni pre umelú inteligenciu (HLEG AI) (2019). Etické usmernenia pre dôveryhodnú umelú inteligenciu. Správa pre Európsku komisiu, 09.04.2019. Brusel: Európska komisia. s. 5. [online]. Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/meetdocs/2014_2019/plmrep/COMMITTEES/JURI/D V/2019/11-06/Ethics-guidelines-AI_SK.pdf. 3. Mesarčík, M., Gyurász, Z. a kol. Právo a umelá inteligencia. 1. vydanie. Bratislava: Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2024. s. 186. [online]. Dostupné na: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/ Pracoviska /Ustavy/ UPITPDV/E-KNIHY/Pravo_a_umela_inteligencia_ucebnica_01.pdf. 4. RUSSELL, S., NORVIG, P.: Artificial Intelligence: A Modern Approach (4th Edition). Pearson: 2020. str. 11-3. ISBN 9780134610993. Kontaktné informácie o autorovi: JUDr. Júlia Krajčírová Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta Interná doktorandka na katedre občianskeho práva Kováčska 26, 040 01 Košice e-mail: [email protected] tel.: 0910 641 176 70 ZAKLADÁ MEDZINÁRODNÁ PRÁVOMOC V SPOTREBITEĽSKÝCH ZMLUVÁCH SÚČASNE AJ MIESTNU PRÍSLUŠNOSŤ SÚDU ?1 DOES INTERNATIONAL JURISDICTION IN CONSUMER CONTRACTS ALSO ESTABLISH LOCAL JURISDICTION OF THE COURT ? Kristián Vassay ABSTRAKT Príspevok analyzuje obligatórnu právomoc v spotrebiteľských zmluvách podľa nariadenia Brusel Ia, v kontexte vybranej aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Autor na základe analýzy vybraných rozhodnutí následne uvažuje o najnovších tendenciách ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v európskom priestore a v spotrebiteľských vzťahoch s tzv. cudzím prvkom. Hlavným cieľom príspevku je analyzovať vzťah medzi medzinárodnou právomocou a miestnou príslušnosťou v spotrebiteľských veciach. Kľúčové slová Spotrebiteľ – Obchodník – Medzinárodná právomoc – Obligatórna právomoc – Miestna príslušnosť – Nariadenie Brusel Ia ABSTRACT The paper analyses mandatory jurisdiction in consumer contracts under the Brussels Ia Regulation in the context of selected recent case law of the Court of Justice of EU. Based on the analysis of selected decisions, the author then reflects on the latest tendencies of consumer protection as a weaker party in the European area and in consumer relations with a foreign element. The main aim of the paper is to analyse the relationship between international jurisdiction and local competence in consumer matters. Keywords Consumer – Buyer – International jurisdiction – Compulsory jurisdiction – Local competence – Brussels Ia Regulation I. ÚVOD Oblasť súkromného práva, v ktorej sa azda najmarkantnejším spôsobom prejavuje vplyv európskej legislatívy, je nepochybne ochrana spotrebiteľa. Opierajúc sa o konštantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ, myšlienka spotrebiteľského ochranného systému vychádza z premisy nerovného postavenia spotrebiteľa vo vzťahu k obchodníkovi čo do negociačných schopností alebo miery informovanosti. To v praxi môže viesť k jeho pristúpeniu na podmienky, ktoré ho znevýhodňujú a/alebo nemá možnosti ovplyvniť ich podobu (hovoríme o tzv. adhéznych zmluvách).2 Favorizovanie slabšej strany so zámerom kompenzácie jej negociačného a informačného deficitu však má svoje limity, a teda realizuje sa do tej miery, kým sa dosiahne materiálne rovné postavenie. Nerovné postavenie sa tak pod vplyvom európskych právnych aktov a judikatúry kompenzuje rôznymi mechanizmami v práve hmotnom (ochrana spotrebiteľa v zákone č. 1 Príspevok je čiastkovým výstupom projektu VEGA č. 1/0431/23 „Konkurencia záujmov spotrebiteľov a obchodníkov pri dodávaná digitálneho obsahu a digitálnych služieb na jednotnom digitálnom trhu s dôrazom na právne a ekonomické aspekty.“ 2 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 27. Júna 2000, v spojenej veci C-240/98 až C-244/98, Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero proti Salvat Editores SA a ďalším, ECLI:EU:C:2000:346. 71 40/1964 Zb. Občianskom zákonníku, resp. v zákone č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a ďalších zákonoch), ako aj v procesnej rovine (spory s ochranou slabšej strany podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku). Uvedené sa reflektuje nie len v súčasnej podobe všeobecného súkromného práva, resp. procesného práva, ale prejavuje sa to aj v odvetviach osobitného súkromného práva, ako napríklad v medzinárodnom práve súkromnom. Napriek skutočnosti, že medzinárodné právo súkromné je vnútroštátne právne odvetvie, súčasne podlieha unifikačným a harmonizačným tendenciám. Z uvedeného nám teda vyplýva jeho fragmentácia v rôznych systémoch prameňov práva, pričom okrem iného sem patria aj predpisy európskeho práva.3 Otázka určovania právomoci súdov v občianskych a obchodných veciach je na európskej úrovni unifikovane riešená v podobe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach4 (ďalej len “nariadenie Brusel Ia”). V jeho normatívnom texte nachádzame hneď niekoľko druhov právomocí, pričom vo sfére spotrebiteľskej ochrany je smerodajná tzv. obligatórna, alebo niekedy nazývaná aj ochranná právomoc.5 Cieľom tohto príspevku je analýza aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ venovaná problematike obligatórnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv. Následná analýza bude slúžiť na zodpovedanie autorom stanovenej výskumnej hypotézy: “Založením medzinárodnej právomoci v spotrebiteľských zmluvách podľa nariadenia Brusel Ia sa súčasne nemala nezakladá aj miestna príslušnosť súdu, nakoľko to prekračuje rámec účelu tohto nariadenia.” II. STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA OBLIGATÓRNEJ PRÁVOMOCI VO VECIACH SPOTREBITEĽSKÝCH ZMLÚV PODĽA NARIADENIA BRUSEL IA Pravidlá určovania obligatórnej právomoci v spotrebiteľských zmluvách nachádzame v článkoch 17 až 19 nariadenia Brusel Ia. Rovnako relevantnými sú aj článok 25 normujúci dohodu o voľbe právomoci, ako aj článok 26 o implicitnej voľbe právomoci. Na aktiváciu pravidiel obligatórnej právomoci však musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, ktoré vyžaduje priamo nariadenie Brusel Ia, a teda: a) Zmluva bola uzavretá spotrebiteľom na účely mimo jeho podnikateľskej činnosti či povolania; b) Ide o konkrétne dva zmluvné typy, alebo, za splnenia ďalších podmienok, o iné zmluvné vzťahy. Úvodom konštatujeme, že pravidlá obligatórnej právomoci vo svojich ustanoveniach operujú s pojmom „spotrebiteľ“, no jej zmluvného partnera explicitne nepomenovávajú. My ho pre účely tohto príspevku budeme označovať pojmom „obchodník.“ Ad 1) Pojem spotrebiteľ je v ostatnom čase definovaný hneď vo viacerých smerniciach, ktoré budú pre potreby nariadenia Brusel Ia plniť podpornú funkciu, čo do definovania tohto pojmu.6 Ak by sme mali vymedziť jeho všeobecný rámec, tak pôjde o spotrebiteľa konečného, súkromného (fyzická osoba), ktorý nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť. Spotrebiteľská ochranná právomoc nebude poskytnutá ani fyzickej osobe konajúcej čiastočne podnikateľsky, s výnimkou skutočne marginálneho vplyvu podnikateľského aspektu v pomere k celkovému konaniu fyzickej osoby.7 V rámci analýzy toho-ktorého skutkového stavu pre 3 CSACH, K. Pramene medzinárodného práva súkromného a procesného. In: CSACH, K.; GREGOVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ.; JÚDOVÁ, E. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného – 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer. 2018. s. 45. 4 Úradný vestník EÚ L 351, 20.12.2012, s. 1 – 32. 5 Článok 17 – 19 nariadenia Brusel Ia 6 LACKO, P.; Nariadenie Brusel I (prepracované znenie), Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 104 7 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 20. januára 2005, vo veci C-464/01, Johann Gruber proti Bay Wa AG, ECLI:EU:C:2005:32. 72 posúdenie splnenia podmienok aplikácie ochrannej právomoci, je nutné rozlišovať dve podoby spotrebiteľov, a to aktívneho (spotrebiteľ sám vycestoval do zahraničia za účelom uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy) a pasívneho (zahraničný obchodník cielene mieri svoju podnikateľskú činnosť do členského štátu spotrebiteľa). Obligatórna právomoc totiž obsahovo chráni len druhého, teda pasívneho.8 Ad 2) Explicitné vymedzenie dvoch zmluvných typov by sa na prvý pohľad mohlo zdať redundantné, no opak je pravdou. Pravidlá ochrannej právomoci sa pri týchto zmluvných typoch uplatnia vždy, bez ohľadu na to, či obchodník smeroval svoju činnosť do členského štátu bydliska spotrebiteľa alebo nie.9 Konkrétne ide o zmluvu o predaji tovaru na splátky a zmluvu o úvere (na ktorá sa však kladené ďalšie požiadavky). Obligatórna právomoc podľa nariadenia Brusel Ia však rozoznáva aj pravidlo vymedzené charakteristikami zmluvného vzťahu.10 To nie je vymedzené konkrétnym zmluvným typom, ale podmienkami, ktoré musí akýkoľvek iný zmluvný typ spĺňať, aby mu v konaní s cezhraničnými dôsledkami bola poskytnutá ochrana podľa týchto ustanovení. V uvedenom prípade podmienka smerovania obchodnej činnosti musí byť splnená, z čoho vyplýva potreba priblížiť pojem „smerovať činnosť do členského štátu/štátov.“ Ten bol vo veľkej miere podrobne vyložený judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Kritériá pre posúdenie vyložil pomocou demonštratívneho výpočtu skutočností, ktoré môžu zavážiť pri posúdení splnenia tejto podmienky, napríklad medzinárodná povaha činnosti, uvedenie telefonického kontaktu s medzinárodnou predvoľbou, možnosť výberu iného jazyka internetovej stránky a inej meny (toho jazyka a meny, ktoré sa využívajú v členskom štáte spotrebiteľa) a pod. Samotná dostupnosť internetovej stránky nie je dostatočné kritérium.11 Logicky taktiež daná zmluva musí spadať do predmetu činnosti, ktorá smeruje do krajiny členského štátu. K samotnému meritu veci, teda k určovaniu právomoci, ten je na základe princípu slabšej strany, koncipovaný asymetricky, v prospech spotrebiteľa. V prípade ak je žalobcom spotrebiteľská strana, táto má možnosť alternatívne žalovať v mieste svojho bydliska, alebo v mieste domicilu obchodníka. Významné je tiež poznamenať, že ak sa spotrebiteľ rozhodne žalovať v mieste „bydliska“ obchodníka, je irelevantné, či je domicilovaný v členskom štáte alebo nie. Právomoc sa podľa nariadenia Brusel Ia založí v oboch prípadoch.12 Na druhej strane, obchodník už rovnakým alternatívnym privilégiom nedisponuje. Ak je teda žalobcom obchodník, právomoc majú jedine súdy v mieste bydliska spotrebiteľa. Dôležité je taktiež poznamenať, že v oboch prípadoch sa domicil spotrebiteľa posudzuje v čase vzniku sporu, resp. podania žaloby, nie v čase uzavretia zmluvy.13 Ako bolo spomenuté vyššie, v súvislosti s touto problematikou je potrebné venovať pozornosť aj prorogácii právomoci a implicitnej voľbe právomoci. Na dohodu o voľbe právomoci sa kladú zvýšené požiadavky v spotrebiteľských sporoch.14 Možno konštatovať, že toto ustanovenie je vo vzťahu k všeobecnej explicitnej voľbe právomoci lex specialis. Možnosť dohodnúť a založiť si právomoc súdu členského štátu prichádza do úvahy za podmienok 8 CSACH, K.; GREGOVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ. Právomoc v sporoch ohľadom spotrebiteľských zmlúv. In: CSACH, K.; GREGOVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ.; JÚDOVÁ, E. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. – 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 84 9 LACKO, P.; Nariadenie Brusel I (prepracované znenie), Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s 105 10 Článok 17 ods. 1 písm. c) nariadenia Brusel Ia: „(Ide o) zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.“ 11 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7. decembra 2010, vo spojenej veci C-585/08 a C-144/09, Peter Pammer proti Reederei Karl Schlüter GmbH & Co. a Hotel Alpenhof GesmbH proti Oliver Heller, ECLI:EU:C:2010:740. 12 LACKO, P.; Nariadenie Brusel I (prepracované znenie), Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 110. 13 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 17. novembra 2011, vo veci C-327/10, Hypoteční banka a.s. proti Udo Mike Lindner, ECLI:EU:C:2011:745. 14 CSACH, K.; GREGOVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ. Obligatórna právomoc – osobitné ochranné pravidlá určovania právomoci (čl. 10 – 23) In: CSACH, K.; GREGOVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ.; JÚDOVÁ, E. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. – 2. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 83 73 stanovených samotným nariadením.15 V súvislosti s implicitnou voľbou právomoci potom vzniká špeciálna manundukčná povinnosť súdu vo vzťahu k spotrebiteľovi. Súd je tak povinný ho poučiť o následkoch účasti na konaní za iným účelom, ako vytknutie nedostatku medzinárodnej právomoci. III. MEDZINÁRODNÁ PRÁVOMOC VS. MIESTNA PRÍSLUŠNOSŤ Otázka medzinárodnej právomoci založenej podľa európskych nariadení a jej vzťahu k miestnej príslušnosti si v judikatúre Súdneho dvora EÚ prechádza určitou špecifickou genézou, ktorá, podľa nášho názoru, ešte nie je zavŕšená. V jednom zo svojich prvotných rozhodnutí venovaných tejto problematike Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) zaujal stanovisko ich oddeľovania. Vyjadril sa, že normy o určovaní (medzinárodnej) právomoci síce boli unifikované na európskej úrovni, na základe spoločných kritérií, no určovanie príslušného súdu je naďalej v kompetencii jednotlivých členských štátov. Svojou argumentáciou však nedal „zelenú“ ich absolútnemu oddeľovaniu, a teda členský štát, v rámci svojich vnútroštátnych pravidiel určovania príslušného súdu, je povinný dbať na neodňatie potrebného účinku európskej legislatíve.16 Výklad v danom rozhodnutí sa síce týkal nariadenia č. 4/2009 o vyživovacej povinnosti, no podporoval ho analogicky svojou judikatúrou vykladajúcou aj iné nariadenia, preto sme toho názoru, že tento argument ako celok môžeme použiť aj na nariadenie Brusel Ia. Vo svojej judikatúre z posledných rokov však Súdny dvor EÚ nenápadne a postupne upúšťa od vyššie spomenutého. Jeho rozhodovacia činnosť nabrala tendencie opačného smer, teda k stotožňovaniu medzinárodnej právomoci a miestnej príslušnosti. Rozostretie hranice medzi týmito dvoma inštitútmi identifikoval napríklad v osobitnej právomoci súdov podľa miesta vzniku škody vo veciach mimozmluvnej zodpovednosti.17 Členský štát má podľa názoru Súdneho dvora EÚ možnosť odchýliť sa od uvedeného jedine spôsobom, že zverí konkrétny druh sporovej agendy jednému súdu (kauzálna príslušnosť).18 Tieto tendencie sa najnovšie dotkli práve aj obligatórnej právomoci. Súdny dvor EÚ sa vyjadril v prospech paralelného zakladania medzinárodnej ochrannej právomoci a miestnej príslušnosti práve v spotrebiteľských zmluvách. Ako bolo uvedené vyššie, v prípade ak v roli žalobcu vystupuje spotrebiteľ, nariadenie Brusel Ia mu ponúka dve alternatívy, podľa ktorých vie založiť právomoc – buď podľa miesta „bydliska“ obchodníka, alebo podľa svojho miesta bydliska. Na základe argumentácie Súdneho dvora EÚ však súčasne aj miestnu príslušnosť zakladá výlučne druhé pravidlo, teda to, ktoré zohľadňuje miesto bydliska spotrebiteľa. Toto tvrdenie je vo svojej podstate zo strany Súdneho dvora EÚ podopreté jedine princípom ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v kontexte jeho neodradenia od podania žaloby z dôvodu sťaženej prístupnosti ku konkrétnemu súdu. 19 Rovnako aj doktrinálne názory sa prikláňajú k simultánnemu zakladaniu miestnej príslušnosti a medzinárodnej právomoci podľa európskej legislatívy. Kyselovská a Rozehnalová hovoria v prospech stotožňovania právomoci a príslušnosti, odvolávajúc sa na potrebu vykladať pojmy pre účely práva EÚ autonómne.20 Csach, Gregová Širicová a Júdová sa taktiež prikláňajú k tomu, že nariadenie je schopné okrem medzinárodnej právomoci založiť 15 Bližšie pozri článok 19 nariadenia 16 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 18. decembra 2014, vo spojenej veci C-400/13 a C-408/13, Sophia Marie Nicole Sanders proti Davidovi Verhaegenovi a Barbara Huber proti Manfredovi Huberovi, ECLI:2014:2461. 17 Článok 7 ods. 2 nariadenia Brusel Ia 18 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 15. júla 2021 vo veci C-30/20, RH proti AB Volvo a ďalším, ECLI:EU:C:2021:604. 19 Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 29. júla 2024 vo veci C-774/22, JX proti FTI Touristik GmbH. ECLI:EU:C:2024:646. 20 KYSELOVSKÁ, T; ROZEHNALOVÁ, N; a kol. Rozhodování Soudního dvora EU ve věcech příslušnosti: analýza rozhodnutí dle nařízení Brusel Ibis. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2014, s. 25. 80 aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli prakticky a efektívne dosiahnuteľné.16 Právo na súdnu a inú právnu ochranu sa čo do jeho obsahu skladá z dvoch základných individuálnych verejných práv ako ich integrálnych súčastí. Tieto parciálne zložky práva na spravodlivý proces zároveň odrážajú širšie rozdelenie režimu právnej ochrany a ústavných princípov do týchto oblastí. (i.) Prvým je právo na prístup k súdu a k iným orgánom ochrany práva (v pojmovom vymedzení Ústavy SR), ktoré garantuje jednotlivcom možnosť iniciovať súdne konanie (alebo iné konanie) s cieľom presadzovať alebo chrániť svoje subjektívne práva. (ii.) Druhým aspektom je právo na spravodlivé konanie, teda na určitú kvalitu procesu, prostredníctvom kvalitatívnych inštitucionálnych a procesných záruk.17 Z toho vyplýva záväzok štátu vytvoriť nielen (i.) nezávislé a nestranné súdne orgány s ústavnoprávnym základom právomoci a príslušnosti, ale aj (ii.) ďalšie orgány ochrany práva, ktoré dopĺňajú systém právnej ochrany. „Článok 46 ods. 1 ústavy je potrebné vykladať v spojitosti s čl. 51 a čl. 2 ods. 2 ústavy. V spojení s čl. 51, pokiaľ ide o spôsob, ktorým sa každý môže domáhať svojho práva, a to len v medziach zákonov, ktorými sa čl. 46 vykonáva. Písateľ podnetu preto musí pri domáhaní sa svojho práva rešpektovať ustanovenia zákona, ktorý upravuje postup pri realizácii práva na súdnu a inú právnu ochranu. Takýmito zákonmi sú v oblasti súdnej ochrany Občiansky súdny poriadok, Trestný poriadok, Zákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a v oblasti inej právnej ochrany je to napríklad Zákon o správnom konaní a Zákon o prokuratúre.“18 Efektívne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu, garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, predpokladá, že súdna ochrana bude účastníkom konania poskytnutá v zákonom stanovenej kvalite, pričom interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať toto základné ústavné právo účastníkov konania.19 Súdy preto nesú zodpovednosť za to, aby konali nezávisle a nestranne, pričom ich úlohou je poskytnúť zodpovedajúcu kvalitnú ochranu právam, definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ktorých porušenie sa namieta.20 Medzinárodné východiská práva na súdnu a inú právnu ochranu Vývoj medzinárodného systému ochrany základných práv prešiel významnou evolúciou. Ako bolo načrtnuté, druhá svetová vojna predstavovala zásadný míľnik v dejinách ochrany ľudských práv. Po jej skončení došlo k výraznému oživeniu úsilia o dosiahnutie medzinárodného a medzikultúrneho konsenzu v oblasti ľudských práv ich kodifikácie a ochrany, ktorý by bol akceptovateľný pre celé medzinárodné spoločenstvo. Svoj vývojovým prerodom a rozvojom prešli aj procesné (justičné) práva, ktoré sa subsumujú pod právo na spravodlivý proces, a v súčasnosti sú chránené v množstve medzinárodných zmlúv a dokumentov. Zavedený komplexný súbor právnych záruk zabezpečujúcich zákonné, spravodlivé, efektívne a kvalitné vedenie súdneho a iného konania sa prejavil aj v implementácii medzinárodných štandardov do vnútroštátnych právnych úprav jednotlivých štátov. Prvým vyvrcholením povojnového úsilia bolo prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv Valným zhromaždením OSN dňa 10. decembra 1948. VDĽP je prvým medzinárodným dokumentom v oblasti ochrany ľudských práv, ktorý vychádzal z multikultúrnych základov 16 Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 57/2020 z 23. júna 2020 17 Zhodne tak REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: Manz, vydavateľstvo, 1999. s. 35 18 Nález ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 26/94 z 10. mája 1994 19 Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 468/2020 zo dňa 25. február 2021, 20 Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008 81 a docielil univerzálny dosah.21 Všeobecná deklarácia ľudských práv v článku 8 stanovuje právo každého jednotlivca na účinnú ochranu pred vnútroštátnymi súdmi proti zásahom, ktoré porušujú jeho základné práva garantované ústavou alebo zákonom. V článku 10, okrem práva na prístup k súdu, ktoré je základným predpokladom uplatňovania všetkých ostatných práv, je dôležité zdôrazniť aj procesné garancie ako právo na rovnosť pred súdom, právo na spravodlivý proces, právo na verejné vypočutie a právo na nezávislý a nestranný súd. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorého zmluvnými stranami sú všetky európske štáty, je ďalším významným univerzálnym systémom ochrany ľudských práv, ktorý má významný vplyv na vnútroštátne súdne konanie. Tento pakt priznáva jednotlivcom obdobné práva, aké sú garantované aj Dohovorom. Článok 2 ods. 3 zaväzuje štáty garantovať účinnú ochranu ktorejkoľvek osobe, ktorej práva alebo slobody uznané týmto paktom boli porušené a zabezpečiť jednotlivcom reálny prístup k ochrane prostredníctvom právnych, správnych alebo zákonodarných orgánov. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v článku 14 ods. 1 ďalej definuje základné garancie spravodlivého konania, pričom osobitnú pozornosť venuje v civilnom súdnom konaní rovnosti účastníkov pred súdom, spravodlivému a verejnému vypočutiu pred nezávislým a nestranným súdnym orgánom, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach jednotlivcov. Jedným z priamych pokračovaní VDĽP v oblasti kodifikácie a ochrany ľudských práv na (európskej regionálnej úrovni) je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prijatý v roku 1950 na pôde Rady Európy. Dohovor ako zmluva univerzálnej povahy reflektuje hodnotové a právne tradície nielen európskych štátov, ale aj širšieho geografického, právneho a kultúrneho priestoru. Viac než dve desaťročia po svojej účinnosti v Slovenskej republike nadobudol Dohovor významné postavenie nielen v právnej doktríne, ale aj v rozhodovacej praxi ústavného a všeobecného súdnictva. Osobitný vplyv možno pozorovať na ich rozhodovacej činnosti, ktorá permanentne odkazuje na rozhodnutia, interpretačné a koncepčné prístupy ESĽP, čím posilňuje aplikáciu Dohovoru ako významného interpretačného nástroja výkladu ústavného katalógu základných práv a slobôd. Článok 6 ods. 1 Dohovoru predstavuje jeden z kľúčových prameňov spravodlivého súdneho procesu pre vnútroštátne civilné konanie. Tento článok garantuje široké spektrum práv, okrem práva na spravodlivé súdne konanie, verejnosť súdneho konania a práva na rozhodnutie v primeranej lehote, je dôležité zdôrazniť aj právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonom určeného sudcu. Rovnako ako článok 46 Ústavy Slovenskej republiky, aj článok 6 Dohovoru sa týka procesných práv, ktoré nemajú samoúčelný charakter, ale plnia inštrumentálnu funkciu, keďže prostredníctvom nich sa zabezpečuje ochrana ďalších základných práv a slobôd. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie znamenal, okrem iného integráciu krajiny do európskeho právneho priestoru, ktorý ju s ním organicky prepojil priestorom a ovplyvnil aj oblasť ochrany základných práv. Integrácia Slovenskej republiky do Európskej únie priniesla so sebou nielen prevzatie záväzkov vyplývajúcich z primárneho práva EÚ, ale aj harmonizáciu vnútroštátneho právneho poriadku. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie tak viedlo k vzniku novej povinnosti, ktorá spočíva v zabezpečení plného a efektívneho účinku práva EÚ na území Slovenska, a to v súlade so zásadou prednosti práva Európskej únie. V počiatočných fázach európskej integrácie nebola ochrana základných práv priamo súčasťou práva Spoločenstiev, keďže zakladajúce štáty a zmluvy sa prioritne zameriavali na ekonomickú, hospodársku spoluprácu a vytvorenie spoločného trhu. 21 VOPAT, Z. Historie koncepce lidských práv: Od počátků po všeobecnou deklaraci lidských práv. In Auspicia. ISSN 12144967, 2012, roč. 2012, č. 1, s. 185-189 82 Postupný posun v chápaní základných práv sa začal prejavovať v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý implikoval ochranu základných práv zo všeobecných právnych zásad Spoločenstiev, čím ich integroval do nepísaného práva Únie. Charta základných práv Európskej únie predstavuje významný míľnik v ochrane ľudských práv v Európskej únii. Charta čerpá z Dohovoru, Európskej sociálnej charty, judikatúry Súdneho dvora EÚ a existujúcich právnych predpisov Únie. Jej primárnym cieľom nebolo vytvárať nové práva, ale systematizovať a kodifikovať už existujúce základné práva v rámci európskeho právneho priestoru. Tento krok znamenal zásadné posilnenie ochrany základných práv na úrovni Únie, keďže disponovala vlastným písaným katalógom základných práv, slobôd a princípov, ktorý je pre členské štáty záväzný a priamo ovplyvňuje ich vnútroštátne právne poriadky. 22 Charta základných práv Európskej únie zaručuje široké spektrum práv, pričom jej články 47 až 50 explicitne upravujú právo na súdnu ochranu vrátane prístupu k súdu. Článok 47 Charty je kľúčovým ustanovením pre ochranu procesných práv, keďže zabezpečuje právo každého, koho práva a slobody vyplývajúce z práva EÚ boli porušené, mal účinný prostriedok nápravy pred súdom. Okrem Charty sa právo na súdnu ochranu je zakotvené aj v článku 19 ods. 1 druhá veta Zmluvy o Európskej únii, ktorý členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby ich vnútroštátne orgány, najmä súdy, poskytovali účinnú súdnu ochranu práv vyplývajúcich z práva EÚ. Tento záväzok členským štátom ukladá povinnosť vytvárať také legislatívne a inštitucionálne podmienky, ktoré umožnia jednotlivcom domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom účinných právnych prostriedkov.23 Členské štáty sú povinné rešpektovať princíp účinnej súdnej ochrany, ktorý predstavuje jednu zo všeobecných zásad práva Európskej únie a je ustálený judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.24 Opravné prostriedky a ich právny základ Opravné prostriedky predstavujú jednu z najvýznamnejších procesných záruk v civilnom súdnom konaní, pričom ich existencia úzko súvisí s predvídateľnosťou práva a legitímnymi očakávaniami účastníkov konania vo vzťahu k postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a dodržaniu zákonom stanovených požiadaviek.25 V nadväznosti na vyššie analyzovanú problematiku zakotvenia práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces na vnútroštátnej úrovni je potrebné konštatovať, že hoci dvojinštančnosť civilného súdneho konania je vnímaná ako „nespochybniteľný organizačný princíp civilného súdnictva“ 26, opravné prostriedky nie sú v našom právnom poriadku výslovne definované ako neoddeliteľná súčasť práva na súdnu ochranu. Ústavný poriadok SR neobsahuje výslovnú povinnosť zriadiť opravné inštancie (dvojinštančnosť civilného konania), a teda ani zakotviť právo na opravný prostriedok v civilných veciach. Príslušné ustanovenia ústavy v ustanoveniach čl. 46 až čl. 50 neobsahujú (explicitne) základné právo na riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam všeobecných súdov, a to či už v trestnom, alebo občianskoprávnom konaní, resp. v rámci správneho súdnictva. Inými slovami, skutočnosť, že príslušné procesné kódexy v zásade umožňujú preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rámci riadneho opravného konania (okrem Správneho súdneho 22 JANČÁT, L. Právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru a judikatúry ESĽP v Slovenskej republike. Vysokoškolská učebnica. Košice: ŠafárikPress, 2024, s. 13; Nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2015: „Vzťah právneho poriadku SR a zmlúv, na ktorých je Únia založená, upravujú čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 5 ústavy. Charte majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Únia založená, je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať postavenie, aké majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.“ 23 MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Lisabonská zmluva: ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2011. s. 274 24 Napríklad v rozsudku SD EÚ vo veci C-318/08 a C-320/08 (Rosalba Alassini) z 18. marca 2010 25 STANISLAV, A. Dovolání s akcentem na ústavněprávní konformitu. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2020, s. 1,2 26 IŠTVÁNEK, F., SPÁČIL, J. Quo vadis, dvojinštanční zásado. In Právni rozhledy. 2006, č. 20, s. 727-730 83 poriadku), nemožno považovať za realizáciu ústavou výslovne zakotveného základného práva. Zákonom garantované právo na riadny opravný prostriedok ide teda nad rámec štandardu garantovaného ústavou. 27 Ani medzinárodné dokumenty, ako je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach či Dohovor a ani judikatúra ESĽP neukladajú členským štátom povinnosť zaviesť dvojstupňové konanie v civilných veciach a už vôbec nie mimoriadne opravné inštancie.28 Z judikatúry ESĽP i Ústavného súdu SR vyplýva, že jednoinštančnosť konania nie je v rozpore s právom na spravodlivý proces, pokiaľ sú v rámci daného konania dodržané základné procesné záruky spravodlivého procesu.29 Civilné sporové konanie teda nemusí byť nevyhnutne dvojinštančné, požiadavkám spravodlivého procesu vyhovuje aj konanie vykonané pred súdom iba v jedinej inštancii. Tento princíp je reflektovaný aj vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ho premieta do konkrétnych procesných mechanizmov, ako napríklad ustanovenie § 386 Civilného sporového poriadku (CSP). Ústavný súd SR v tejto súvislosti konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nemusí byť povinne dvojinštančné, s výnimkou trestných vecí, kde táto požiadavka vyplýva z článku 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru30 a tiež z článku 14 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Mimo trestného súdnictva je pripustenie alebo nepripustenie opravných prostriedkov ponechané na rozhodnutí vnútroštátneho zákonodarcu, ktorý zároveň určuje ich konkrétnu podobu a mechanizmus uplatňovania. Ak sa členský štát Rady Európy, resp. Európskej únie rozhodne opravné inštancie zaviesť – či už riadne alebo mimoriadne – neznamená to, že ich procesný postup nie je regulovaný. Štát je povinný zabezpečiť, aby konania pred týmito orgánmi spĺňali základné procesné záruky stanovené v článku 6 Dohovoru. Článok 6 ods. 1 sa týka predovšetkým súdov prvého stupňa; nevyžaduje existenciu súdov vyšších stupňov (...) ak tieto súdy existujú, jeho základné záruky musia byť pred nimi zabezpečené.“31 Článok 6 dohovoru nenúti členské štáty zriadiť odvolacie alebo kasačné súdy, na druhej strane štát, ktorý takéto súdy vytvorí, je povinný zabezpečiť, aby osoby, ktoré podliehajú tejto právnej úprave, užívali pred súdmi základné záruky obsiahnuté v čl. 6 dohovoru (rozsudok vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, odsek 25).32 Podobnú úvahu vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze so sp. zn. I. ÚS 55/04, v ktorom uviedol, že „při existenci takového přímo ústavně nezaručeného opravného prostředku nelze tento posuzovat, jako by stál mimo rámec spravedlivého procesu nebo se rozhodování o něm nacházelo v ústavněprávním vakuu, z čehož plyne povinnost ústavně konformní interpretace i části trestního řádu vztahující se k dovolání“. Ústavný súd SR v náleze so sp. zn. I. ÚS 199/2015 zo 16. decembra 2015 uviedol obdobne, že pokiaľ by preto mimoriadne opravné prostriedky neboli pripustené vôbec, zrejme by taká právna úprava aj z pohľadu ústavnoprávneho obstála. Na druhej strane, ak sú mimoriadne opravne prostriedky právnym poriadkom pripustené, nemôže sa rozhodovanie o nich ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv jednotlivca, to znamená predovšetkým práva na spravodlivý proces (pozri nález sp. zn. I. ÚS 164/2014, I. ÚS 186/08). 27 Uznesenie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 7/2019 z 10. januára 2019 28 Uvedené, aj dlhodobo judikuje ESĽP dlhodobo judikuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru neukladá členským štátom povinnosť zriadiť odvolacie alebo kasačné súdy, a tak zabezpečovať mimoriadne opravné konanie. Brualla Gómez de la Torre proti Španielsku (z 19. decembra 1997, č. 2673/95). 29 ŠTEVČEK, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 488 30 Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 389/2017 z 31. augusta 2017: „Ústavný súd k tomuto uvádza, že z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí.“; rovnako Uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 152/2017 z 28. februára 2017 31 Rozsudok ESĽP vo veci De Cubber v. Belgicko, z 26. októbra 1984, bod 26, séria A, č. 86 In: REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: Manz, vydavateľstvo, 1999. s. 74 32 Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 126/2019, zo dňa 13. marca 2020 84 Ak štát zavádza opravné prostriedky, je všeobecnou požiadavkou aj čl. 6 Dohovoru, jej prípustnosť je súčasťou práva na súdnu ochranu a štát musí ich regulovať v súlade s princípmi právnej istoty a medzinárodnými štandardmi, vrátane judikatúry ESĽP, ktorá stanovuje určité limity pre reguláciu opravných prostriedkov na vnútroštátnej úrovni.33 Na takéto konania sa zároveň vzťahuje právo na prístup k súdu, ako aj požiadavka na určitú kvalitu a spravodlivosť súdneho konania, v súlade so zásadami vyplývajúcimi z medzinárodných garancií.34 ZÁVER V civilnom súdnom konaní (sporovom či mimosporovom) dvojinštančnosť nie je jeho všeobecnou zásadou, či nevyhnutnou požiadavkou vyplývajúcou z ústavného poriadku, medzinárodných záväzkov, či judikatúry ESĽP35 ale skôr otázkou vnútroštátneho právneho poriadku a politickej vôle zákonodarcu. Napriek skutočnosti, že zo strany medzinárodných dokumentov a európskych súdnych inštitúcií absentuje výslovná žiadosť, aby štáty v občianskoprávnych – civilných konaniach vždy zabezpečovali možnosť využitia opravných prostriedkov, ich zakotvenie v civilnoprávnych kódexoch predstavuje prirodzený dôsledok demokratického prístupu ako základu každého právneho štátu.36 Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane súdneho konania poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.37 Tento prístup nachádza oporu aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že ak štát vytvorí systém viacstupňového súdnictva a jeho právny poriadok umožňuje odvolanie alebo iné opravné prostriedky, je povinný zabezpečiť, aby účastníkom konania boli pred týmito inštanciami garantované základné záruky podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Aj opravný prostriedok, ktorý nie je explicitne zaručený ústavou, musí byť preto posudzovaný v rámci princípov spravodlivého procesu, čo zahŕňa aj požiadavku ústavne konformného výkladu príslušných ustanovení procesných predpisov.38 Na území Slovenskej republiky je aparát opravných prostriedkov neoddeliteľnou súčasťou civilného súdnictva.39 Systém opravných prostriedkov, ako je v súčasnosti nastavený v slovenskom právnom poriadku, je vybudovaný na princípe dvojinštančnosti, čo je charakteristické a tradičné pre väčšinu kontinentálnych právnych systémov. Tento systém je založený na princípe jedného riadneho opravného prostriedku – reprezentovaný (i.) odvolaním, doplneného o mimoriadne opravné prostriedky – (i.) dovolanie, (ii.) dovolanie generálneho prokurátora, (iii.) žaloba na obnovu konania. V dvojinštančnosti treba vidieť najmä prejav úsilia minimalizovať možné pochybenia v rozhodnutiach súdov prvej inštancie, ktoré je opodstatnené aj za cenu predĺženia konania (o dobu odvolacieho konania), ako aj za cenu jeho predraženia (o trovy odvolacieho konania).40 Rozhodnutie o ich existencii a forme je ponechané na úvahu vnútroštátneho zákonodarcu, ktorý stanovuje prípustnosť opravných prostriedkov, ich účel a mechanizmus ich uplatňovania. Použitá literatúra 33 Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 15/2024, zo dňa 16. apríla 2024, Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 536/2018 zo dňa 28. januára 2020 34 OROSZ, L. Ústava Slovenskej republiky: komentár. Zväzok I., (základné princípy a ľudské práva). Bratislava: Wolters Kluwer, 2021. s. 597 35 napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986 36 MAZÁK, J. a kol. Učebnica občianskeho procesného práva. 1. Vysokoškolské učebnice. [Bratislava]: Iuris Libri, 2012. s. 445 37 Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 15/2024, zo dňa 16. apríla 2024 38 Nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 79/2010 zo dňa 20. apríla 2010 39 FICOVÁ, S. Systém opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: Manz, vydavateľstvo, 1998. s. 9 40 Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 389/2017 zo dňa 31. augusta 2017 85 1. BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. 4. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2021. 2. FICOVÁ, S. Systém opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: Manz, vydavateľstvo, 1998. 3. JANČÁT, L. Právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru a judikatúry ESĽP v Slovenskej republike. Vysokoškolská učebnica. Košice: ŠafárikPress, 2024, 4. JIRSA, J. a kol. Občanské soudní řízení: soudcovský komentář: podle stavu k 1.4.2019. 3. vydání. Praha: WoltersKluwer. 2019. Komentáře (WoltersKluwer ČR). ISBN 9788075983756. 5. KROŠLÁK, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2016 , 6. MAZÁK, J. a kol. Učebnica občianskeho procesného práva. 1. Vysokoškolské učebnice. [Bratislava]: Iuris Libri, 2012. 7. MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Lisabonská zmluva: ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition, 2011. 8. MOLNÁR, P. – SUDZINA, M. - ČOLLÁK, J. Ochrana ľudských hodnôt v procesnom práve. Košice: Typopress, 2023, 9. ODEHNALOVÁ, J. a kol. Ochrana lidských práv v ústavním a evropském kontextu. Praha : Metropolitan University Prague Press, 2016 10. OROSZ, L. Ústava Slovenskej republiky: komentár. Zväzok I., (základné princípy a ľudské práva). Bratislava: Wolters Kluwer, 2021. 11. STANISLAV, A. Dovolání s akcentem na ústavněprávní konformitu. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2020, 12. SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. I. zväzkoch. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, 2011. 13. SVÁK, J., CIBULKA, Ľ. Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. 5. aktualizované vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s.r.o., 2013. 14. ŠTEVČEK, M. a kol. Civilné právo procesné. Úvod do civilného procesu a sporové konanie. Praha : C. H. Beck, 2022, Články 1. IŠTVÁNEK, F., SPÁČIL, J. Quo vadis, dvojinštanční zásado. In Právni rozhledy. 2006, č. 20, s. 727-730 Články online 1. VOPAT, Z. Historie koncepce lidských práv: Od počátků po všeobecnou deklaraci lidských práv. In Auspicia. [online]. roč. 2012, č. 1, 2012, str. 185-189. Dostupné na: https://www.ceeol.com/search/article-detail?id=1215379 Súdne rozhodnutia 1. Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008 2. Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 258/2021 z 29. septembra 2021 3. Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 57/2020 z 23. júna 2020 4. Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 126/2019, zo dňa 13. marca 2020 5. Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 15/2024, zo 16. apríla 2024, 6. Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 536/2018 zo dňa 28. januára 2020 7. Nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 15/2024, zo dňa 16. apríla 2024 8. Nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2015 9. Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. mája 1994 10. Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 468/2020 zo dňa 25. február 2021, 11. Nález ÚS SR, sp. zn. II.ÚS 815/2014 z 1. apríla 2015 12. Nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 79/2010 z 20. apríla 86 13. Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. mája 1994 14. Rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. Pl. 19/08, (446/2008 Sb.) 15. rozsudok ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku zo dňa 26. 3. 1982 16. Rozsudok ESĽP vo veci De Cubber v. Belgicko, z 26. októbra 1984, 17. rozsudok ESĽP vo veci Feldbrugge proti Holandsku zo dňa 29. 5. 1986 18. rozsudok ESĽP vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku zo dňa 23. 6. 1981 19. Rozsudok ESĽP vo veci Brualla Gómez de la Torre proti Španielsku (z 19. decembra 1997, č. 2673/95) 20. Rozsudok SD EÚ vo veci C-318/08 a C-320/08 (Rosalba Alassini) z 18. marca 2010 21. Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 234/2020, z 22. septembra 2020; 22. Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 389/2017 z 31. augusta 2017 23. Uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 152/2017 z 28. februára 2017 24. Uznesenie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 7/2019 z 10. januára 2019 Kontaktné informácie o autorovi: Mgr. Tobiáš Pacák Interný doktorand UPJŠ v Košiciach, Právnická fakulta Kováčska 26, P.O.BOX A-45, 040 75 Košice Katedra občianskeho práva Telefónne číslo: + 421 904 738 058 E-mail: tobias.pac[email protected] 87 MATERIÁLNE PRAMENE PROCESNOPRÁVNEJ ÚPRAVY SPOTREBITEĽSKÝCH SPOROV MATERIAL SOURCES OF PROCEDURAL REGULATION OF CONSUMER DISPUTES Marek Kohút1 Abstrakt (slovenčina) Príspevok skúma materiálne pramene procesnoprávnej úpravy spotrebiteľských sporov v Slovenskej republike a ich vplyv na špecializovaný režim Civilného sporového poriadku (CSP). Vychádza z dogmatickej analýzy vnútroštátnych predpisov, dôvodovej správy k CSP a kľúčovej judikatúry Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom porovnáva aj vybrané procesné modely členských štátov EÚ. Štúdia odhaľuje, že ochranný procesný režim pre spotrebiteľa – napríklad ex offo skúmanie nekalých zmluvných podmienok, rozšírená poučovacia povinnosť súdu a obmedzená kontradiktórnosť – bol zásadným spôsobom ovplyvnený európskymi rozhodnutiami a socio-ekonomickými trendmi, najmä digitalizáciou trhu a globalizáciou obchodných vzťahov. Analýza zároveň poukazuje na hranice tejto ochrany, keďže právna istota a procesná koncentrácia zostávajú dôležitými protiváhami. Autor uzatvára, že ďalší vývoj by mal smerovať k flexibilnej integrácii ADR/ODR mechanizmov a k priebežnému vyhodnocovaniu proporcionality medzi posilňovaním práv spotrebiteľa a efektívnosťou konania. Kľúčové slová: spotrebiteľské spory; civilné procesné právo; materiálne pramene práva; judikatúra Súdneho dvora EÚ; Slovenská republika Abstract The article analyses the material sources that have shaped the procedural regulation of consumer disputes in the Slovak Republic and assesses their impact on the special consumerprotection regime introduced by the 2015 Civil Dispute Procedure Code (CSP). Using doctrinal methodology, it examines domestic legislation, the explanatory memorandum to the CSP, and seminal case-law of the Court of Justice of the European Union and the European Court of Human Rights, while drawing comparative insights from other EU jurisdictions. The study demonstrates that the CSP’s protective mechanisms—such as the court’s ex officio review of unfair contract terms, an enhanced duty to inform consumers, and a partial relaxation of the adversarial principle—were decisively influenced by European jurisprudence and broader socio-economic forces, including market digitalisation and economic globalisation. At the same time, it identifies the limits of consumer protection imposed by the need for legal certainty and reasonable procedural economy. The paper concludes that future reforms should focus on more flexible integration of ADR/ODR tools and on continuously recalibrating the balance between empowering the consumer and maintaining procedural efficiency. Keywords: consumer disputes; civil procedure; material sources of law; CJEU jurisprudence; Slovak law Úvod 1 Mgr. Marek Kohút, interný doktorand na Katedre Občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach 88 Materiálne pramene práva predstavujú komplexný súbor spoločenských, ekonomických, politických, historických a iných determinantov, ktoré formujú obsah a charakter právnych noriem. Tieto faktory odrážajú objektívne potreby a štruktúru danej spoločnosti, ktorá sa vyvíja v kontexte svojho historického a geopolitického prostredia. Medzi kľúčové determinanty patria napríklad geografické podmienky, medzinárodné vzťahy, technologický pokrok, demografické štrukturálne zmeny, ako aj morálne a ideologické vzory. Tieto faktory však nepôsobia izolovane; ich interakcia významne ovplyvňuje spôsob tvorby a aplikácie právnych noriem. Z praktického hľadiska sa materiálne pramene práva prejavujú v konkrétnych spoločenských vzťahoch a situáciách, ktoré vytvárajú potrebu právnej regulácie. Napríklad zvýšený počet dopravných nehôd vedie k legislatívnym opatreniam zameraným na zlepšenie bezpečnosti v cestnej premávke. Analogicky, technologický pokrok v oblasti digitálnych technológií si vynucuje reguláciu tak v oblasti kybernetickej bezpečnosti, ako aj ochrany osobných údajov. Analýza materiálnych prameňov práva preto umožňuje hlbšie pochopenie cieľov právnych noriem, čo je kľúčové pre ich interpretáciu a efektívnu aplikáciu. Pochopenie týchto prameňov poskytuje širší pohľad na vznik a fungovanie práva v spoločenskom kontexte.2 Ako je známe, v rámci zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) predstavuje právna úprava spotrebiteľských sporov osobitný procesný režim, ktorý reflektuje dôraz na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch. Tento režim je založený na princípe zvýšenej ochrany slabšej strany (spotrebiteľa), ktorá zohľadňuje rozdiely medzi ekonomickým a odborným postavením spotrebiteľa a obchodníka. Špecifiká týkajúce sa týchto sporov zahŕňajú napríklad rozšírenú poučovaciu povinnosť súdu, neprípustnosť jednostrannej zmeny žaloby v neprospech spotrebiteľa a oslabenie princípu kontradiktórnosti tam, kde je to nevyhnutné na zabezpečenie spravodlivého procesu. Osobitný dôraz je kladený na právne mechanizmy, ktoré zabezpečujú hmotnoprávnu aj procesnoprávnu spravodlivosť. CSP preto explicitne umožňuje súdu iniciatívne vykonávať dôkazy aj bez návrhu, ak to vyžaduje povaha sporu. Tento prístup reflektuje snahu eliminovať nevýhody vyplývajúce z potenciálne nižšej právnej gramotnosti alebo ekonomických obmedzení spotrebiteľa. Týmto spôsobom sa zásadne posilňuje princíp materiálnej spravodlivosti, ktorý je nevyhnutný pre efektívnu ochranu spotrebiteľských práv v podmienkach rastúcich ekonomických a technologických výziev. Ako vyplýva z predchádzajúcich odsekov, základným cieľom tohto príspevku je analýza materiálnych prameňov procesnoprávnej úpravy spotrebiteľských sporov, najmä identifikácia významnej judikatúry na európskej úrovni, ako aj možné procesnoprávne úpravy členských štátov Európskej únie zavedené pred prijatím slovenského CSP, ktoré mohli mať vplyv na súčasnú podobu právnej úpravy spotrebiteľských sporov v právnych podmienkach Slovenskej republiky. Čo hovorí dôvodová správa? V dôvodovej správe CSP zákonodarca tvrdí, že táto nová právna úprava reflektuje na prísne dopady kontradiktórneho koncentrovaného sporu na určité subjekty. Prijatie tejto úpravy zákonodarca v dôvodovej správe odôvodňuje objektívnou hmotnoprávnou i procesnoprávnou nerovnosťou určitých subjektov práva, ktorú podľa zákonodarcu “musí súd kompenzovať uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných inštitútov sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv”.3 2ŠKOP, M. In: ŠKOP, M., SMEJKALOVÁ, T. a ŠTĚPÁNIKOVÁ, M. Teorie práva: Průvodce studiem. s. 46. Dostupné na internete: https://is.muni.cz/do/law/stud/el/teorie_prava/docs/teorie_prava_pruvodce_studiem.pdf. [cit. 2025-01-10]. 3 Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Dostupné online na: https://www.najpravo.sk/dovodove-spravy/rok-2015/160-2015-z-z-csp.html 89 Zákonodarca v dôvodovej správe taktiež uvádza, že pristúpil k zvýšenej procesnej ochrane spotrebiteľa v sporových konaniach z dôvodu objektívnej nerovnosti medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi. Táto nerovnováha spočíva v slabšej právnej a procesnej pozícii spotrebiteľa, ktorá vyplýva z jeho nedostatku odborných znalostí a skúseností v porovnaní s profesionálnymi obchodníkmi. Na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv spotrebiteľa bol preto zákonodarcom vytvorený súbor osobitných pravidiel, ktoré sa odchyľujú od všeobecnej právnej úpravy.4 Dôvodom pripustenia účasti spotrebiteľských ochranných združení, špecializujúcich sa na právnu ochranu spotrebiteľov, bol podľa zákonodarcu ich potenciál efektívne vyvažovať hmotnoprávnu nerovnováhu. Zákonodarca ale stanovil pravidlo, podľa ktorého ak sa spotrebiteľ rozhodne zastúpiť advokátom, jeho postavenie slabšej strany sčasti zaniká, a preto sa na neho nevzťahujú osobitné ochranné ustanovenia týkajúce sa koncentrácie sporového konania. Pri zastúpení spotrebiteľským združením bez právnického vzdelania však ostáva ochranné postavenie zachované.5 V novej úprave taktiež zákonodarca stanovil súdu povinnosť poskytovať spotrebiteľovi rozšírené poučenie nad rámec všeobecných pravidiel. Cieľom tohto bolo zabezpečiť rovnosť strán tým, že súd pomáha vyvažovať procesnú nerovnosť (najmä právnych znalostí) medzi spotrebiteľom a obchodníkom (vtedy známym ako “dodávateľ”. Spotrebiteľské spory sú spravované samostatne a nemožno ich spájať s inými nespotrebiteľskými spormi. Takéto spojenie by totiž podľa dôvodovej správy mohlo narušiť ochrannú funkciu osobitných ustanovení pre spotrebiteľské spory. Zákonodarca preto stanovil, že v spotrebiteľských sporoch nie je prípustná zmena žaloby, čím motivuje žalobcu k dôslednému zváženiu svojich nárokov pred ich uplatnením a zároveň predchádza komplikáciám počas konania. Súd má v týchto sporoch aktívnejšiu úlohu pri dokazovaní, čím kompenzuje procesné znevýhodnenie spotrebiteľa a eliminuje potrebu prísnej koncentrácie konania, ktorá je typická pre všeobecné sporové konania. V sporoch, kde hodnota predmetu presahuje 1 000 eur, zákonodarca upravil, že spotrebiteľ nemôže vzdať práva na verejné prejednanie veci, čím chránil jeho záujmy a zabezpečil, aby bol proces transparentný a spravodlivý. Ďalším prejavom ochrany je možnosť súdu vyhlásiť zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách za neprijateľné aj v individuálnych konaniach s účinkom inter partes, čím sa garantuje súlad s právom Európskej únie. Na ochranu spotrebiteľa pred nepriaznivými dôsledkami jeho nečinnosti zákonodarca tiež vylúčil kontumačné rozsudky v jeho neprospech. Uplatňovanie všeobecných pravidiel procesného postupu súdu je navyše upravené s prihliadnutím na špecifický charakter spotrebiteľských sporov, čo umožňuje ich primeranú aplikáciu a reflektuje potrebu zvýšenej ochrany spotrebiteľa. Tieto opatrenia spoločne vyjadrujú zámer zákonodarcu chrániť práva spotrebiteľa a poskytnúť mu spravodlivé a účinné procesné postavenie v rámci sporového konania. Vplyv judikatúry Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva na procesnoprávnu úpravu spotrebiteľských sporov V právnom systéme Slovenskej republiky zohráva judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) kľúčovú úlohu pri formovaní a aplikácii práva. Ich rozhodnutia nielenže poskytujú záväzný výklad právnych noriem, ale tiež priamo ovplyvňujú procesnoprávnu úpravu v rôznych oblastiach, vrátane spotrebiteľských sporov. 4 Tamtiež 5 Tamtiež 96 Na funkčné zavedenie TJ v praxi je však okrem vzletných analógií nevyhnutný aj pragmatický prínos pre právnikov. Závery zo zahraničnej akadémie v tejto súvislosti ukazujú, že inkorporácia TJ do praxe môže viesť k skvalitneniu súdnictva a poskytovaniu lepších právnych služieb18. Laicky povedané, TJ je dobrá pre prax, pretože z nás môže urobiť lepších právnikov. Pozorný čitateľ si všimne opatrnú formuláciu vety vyššie: „môže“ z nás urobiť lepších právnikov – nie „robí“ z nás lepších právnikov. Táto opatrnosť neplynie z nedostatku našej autorskej viery v ústrednú myšlienku TJ (a nielen našej, ale aj iných tuzemských a zahraničných inštitúcií a autorov vydávajúcich odporúčania a príručky smerujúce k inkorporácii TJ do súdnych procesov19), ale z nedostatku empirického výskumu v oblasti a zároveň sťažených podmienok, za akých tento výskum možno realizovať. Prvý problém, ktorý v tejto súvislosti nastáva, je spoľahlivosť dát. V roku 2020 vyšla v Anglicku prvá nám známa štúdia zameraná na meranie empírie TJ v organickom prostredí, ktorá sa nespoliehala len na anekdotálne vlastné skúsenosti konkrétneho autora citujúceho (zväčša svoj) konkrétny prípad20. Štúdia sa paušálnym spôsobom zameriavala na rozhodnutia Manchesterského odvolacieho (magistrátneho) súdu v rozmedzí r. 2015-2018 (zamerané na drogovo závislých páchateľov trestnej činnosti). Pôsobenie TJ a jej následné vnímanie účastníkmi konania autori vyhodnotili prostredníctvom dotazníkov s tvrdeniami, pri ktorých mohli respondenti vyznačiť mieru súhlasu s tvrdením na škále od 1 po 5. Tvrdenia zahŕňali napríklad: „Magistráti (sudcovia) rozumejú tomu, aké je to mať problémy s drogami/alkoholom“ alebo „Magistrátov (sudcov) zaujímajú moje životné okolnosti a vnímajú ich empaticky“. Výskumný tím bol prítomný už počas pojednávaní a až následne boli relevantné momenty preformulované do tvrdení v prvej osobe, ktorých vnímanú pravdivosť respondenti zaznačili do dotazníkov21. Dotazníky boli následne vyhodnocované pomocou matematických škál. Problém s týmto prístupom je samozrejme subjektívne prežívanie a následne subjektívne vyhodnocovanie respondentmi, takže nemožno rátať s objektívnym výsledkom. Potenciálne to však môže znamenať zlepšenie iných subjektívnych ukazovateľov, v ktorých SR dlhodobo zaostáva (napr. dôvera v justíciu22 a dôvera v súdne orgány a súdnictvo23). Druhým problémom de lege lata je akútny nedostatok empirického výskumu. Počas nášho rešeršu dostupnej akademickej spisby sme narazili len na jediný (vyššie opísaný) extenzívny dlhodobý výskum praktickej empírie. Väčšina literatúry „len“ preberá myšlienky TJ a aplikuje ich na iné kontexty (napr. Yamada na normotvorbu24 alebo Arstein-Kerslakeová 18 WEXLER, D. B. Two decades of therapeutic jurisprudence. In Touro Law Review. 2008, roč. 24, č. 1, s. 17–29. 19 Napr. STOBBS, N. Therapeutic jurisprudence and due process: Consistent in principle and in practice. In Journal of Judicial Administration. ISSN 1320-0484, 2017, roč. 26, č. 4, s. 248–264. Alebo nepriamo WILFLING, P. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia: vybrané otázky. 2. vyd. Pezinok: VIA IURIS, 2013. 76 s. ISBN 978-80-970686-8-4. 20 KAWALEK, A. A tool for measuring therapeutic jurisprudence values during empirical research. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2020, roč. 71, s. 1–16. 21 Ibidem, s. 6. 22 YAMADA, D. C. On anger, shock, fear, and trauma: therapeutic jurisprudence as a response to dignity denials in public policy. In International Journal of Law and Psychiatry. 2019, roč. 63, s. 35 aj s. 43. 23 „Všeobecné prieskumy všeobecnej verejnej mienky odhaľujú nízku dôveru verejnosti v súdnictvo. Ľudia si myslia, že spravodlivosť musí byť rýchla, efektívna a spravodlivá. V roku 2015 približne 74 % a v roku 2016 približne 60 % občanov justícii nedôverovalo. Príčina môže súvisieť s kombináciou viacerých problémov: nedostatok profesionality a etiky, osobná skúsenosť a prieťahy, ako aj známe prípady riešené v médiách.“ Bližšie EURÓPSKA KOMISIA CEPEJ. Správa: Efektívnosť a kvalita slovenského súdneho systému: Hodnotenie a odporúčania na základe nástrojov [online] CEPEJ. 2017. Dostupné na internete: [url:<https://www.justice.gov.sk/ministerstvo/sprava-k-stavu-justicie/>] [cit. 2024-06-08]. 24 ÚS SR v pomere 37% dôverujúcich : 57% nedôverujúcich, NS SR v pomere 35% dôverujúcich : 59% nedôverujúcich. Bližšie pozri: INŠTITÚT PRE VEJNÉ OTÁZKY. Slovenská justícia očami verejnosti, odborníkov a sudcov: Výsledky výskumného projektu. [online] Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2011. s. 1 Dostupné na internete: [url:<https://www.ivo.sk/buxus/docs/vyskum/subor/Vyskum_IVO_justicia-2011_oktober.pdf>] [cit. 2025-06-08]. 97 a Blacková na kontext pocitu autonómie účastníka v konaní25). Pokiaľ sa teda zameriame na civilný proces, tak Diesen a Koch v r. 2017 píšu, že TJ do občianskeho konania zatiaľ nepreniklo26. Systematicky sa s týmto tvrdením dá súhlasiť aj v našom príspevku v roku 2025, avšak možno naraziť na ojedinelé prípady, kedy aj civilný sudca prirodzene zvolil spôsob písania viac reflektujúci na TJ, ak to vyžadovali okolnosti. TJ teda možno ad hoc badať aj v špecifických oblastiach občianskeho práva (napr. konania o náhradu škody27 – predovšetkým nemajetkovej). Nadväznou otázkou teda je, prečo by vôbec mal civilný sudca vo svojej činnosti aplikovať princípy, ktoré sa vyvinuli primárne pre konania so zraniteľnými ľuďmi (ako napríklad osoby závislé od omamných látok alebo osoby s poruchami intelektuálneho vývinu). Koniec koncov, túto otázku si kladú akademici a praktici aj v zahraničí – a vo všeobecnosti sa mienka prikláňa k perspektíve, že ak je to v konkrétnom prípade „prirodzené“ (t.j. koná sa napríklad s osobou v stave duševnej choroby, dieťaťom, osobou závislou od omamných látok alebo alkoholických nápojov), právnici nemajú problém konanie dotvárať poznatkami aj z behaviorálnych vied ako napr. psychológia alebo sociológia. Ak však ide o (slovami citovaného autora) „normálny“ spor, badať v praxi istý odpor a časté tvrdenie, že postačuje „zdravý rozum“. Podľa niektorých autorov v tom možno čítať obavu zo straty pomyselnej zvrchovanej moci právnikov nad súdnym procesom28. Názov „terapeutická jurisprudencia“ je taktiež mierne iluzórny pretože na prvé prečítanie indikuje pretvorenie celého súdneho procesu na akúsi vecne neefektívnu formu podobnú terapeutickému sedeniu. V skutočnosti však v praxi ide len o drobné odchýlky vo formulácii niektorých viet a/alebo jeden alebo dva odseky odôvodnenia navyše – ako demonštrujeme na prípadových štúdiách nižšie. V tomto bode sa opäť vrátime k analógii s vínom a fľašou – fľaša ostáva vždy rovnaká (t.j. právo a jeho výklad ostane nezmenený) avšak jej obsah (t.j. terapeutický účinok rozhodnutia) dokáže urobiť rozdiel v ochote účastníka toto rozhodnutie prijať (t.j. predovšetkým má vplyv na jeho zámer proti rozhodnutiu podať opravný prostriedok ale aj napríklad na jeho subjektívne vnímanie justície). To, že súdne konanie je pre účastníka stresujúce zhŕňame na tomto mieste ako fakt29. Niektorí (zahraniční) autori svoje výskumné úsilie zamerali o.i. na otázku, o ktoré procesné zdroje stresu ide: v občianskoprávnych konaniach o náhradu škody to bola najmä dĺžka procesu a neschopnosť porozumieť nuansám konania30. To, že civilné konanie je pre účastníka subjektívne záťažové napokon potvrdzuje ak dlhodobá história odmietnutých ústavných 25 ARSTEIN-KERSLAKE, A. – BLACK, J. Right to legal capacity in therapeutic jurisprudence: Insights from critical disability theory and the Convention on the Rights of Persons with Disabilities. In International Journal of Law and Psychiatry. 2020, roč. 68, s. 1–9. 26 DIESEN, C.; KOCH, H. Contemporary 21st century therapeutic jurisprudence in civil cases: Building bridges between law and psychology. In Ethics, Medicine and Public Health. 2016, roč. 2, č. 1, s.14 aj s,17. 26 PERLIN, M. L. What is therapeutic jurisprudence. In New York Law School Journal of Human Rights. 1992, roč. 10, č. 1, s. 623–624. 27 DIESEN, C.; KOCH, H. Contemporary 21st century therapeutic jurisprudence in civil cases: Building bridges between law and psychology. In Ethics, Medicine and Public Health. 2016, roč. 2, č. 1, s,17. 28 Ibidem, s. 18. 29 Porov. SZITTYAIOVÁ,M. Cena sporu: Kritický pohľad účastníka na civilné sporové konanie. Rigorózna práca. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. 2025. 85 s. 30 DIESEN, C.; KOCH, H. Contemporary 21st century therapeutic jurisprudence in civil cases: Building bridges between law and psychology. In Ethics, Medicine and Public Health. 2016, roč. 2, č. 1, s,17. 98 sťažností na traumatizujúce31, útrapné32, ponižujúce33 alebo vyčerpávajúce34 konanie. Je teda na mieste opýtať sa, či civilný proces je systém nadizajnovaný právnikmi pre právnikov s účastníkom (adresátom rozhodnutia) len ako sekundárnym prvkom alebo tomuto účastníkovi naozaj slúži (a poskytuje právnu službu v pravom slova zmysle). Sme názoru, že TJ môže práve v tomto ohľade predstavovať pomyselný most medzi právnickým a laickým prvkom. Jednou z požiadaviek kladených na odôvodnenie rozhodnutia je napokon aj (ideálna) presvedčivosť aj pre neúspešnú sporovú stranu35, to je v praxi, prirodzene, ťažko naplniteľná úloha – v nasledujúcich riadkoch však čitateľovi ponúkneme praktický spôsob, akým TJ môže pomôcť právnej praxi viac sa priblížiť tomuto ideálu. 2. O slovenských rozhodnutiach a ich adresátoch V nasledujúcej sekcii článku ponúkneme čitateľovi analýzu štyroch slovenských súdnych rozhodnutí vyhodnotených cez optiku TJ. Na nich sa pokúsime demonštrovať rozdielnosť medzi rýdzo právnickým logickým myslením a konceptmi TJ, ktoré sú aj podľa zahraničných výskumov právnemu písomnému štýlu skôr cudzie36. Metóda zberu a spracovania dát: Prostredníctvom webstránky Ministerstva spravodlivosti SR37 sme vyhľadali rozhodnutia Krajských súdov za najaktuálnejšie predchádzajúce obdobie 1.-31.5.2025 v sekcii občianske právo. Vyhľadávanie sme zámerne obmedzili na potvrdzujúce rozhodnutia (t.j. potvrdzujúce také rozhodnutia, ktoré boli vecne správne, a ktoré spĺňajú všetky formálne aj obsahové požiadavky na meritórne rozhodnutie v civilnom konaní). Z výsledných 7 výsledkov vyhľadávania sme vybrali 4 reprezentatívne rozhodnutia (pozn. nízky počet zrejme z dôvodu nástupu letných prázdnin – rovnaké vyhľadávanie za apríl vykazuje 95 výsledkov – počet analyzovaných rozhodnutí však vzhľadom na prehľadovo-demonštratívny charakter tohto príspevku nepovažujeme za problematický; v prípade čitateľského záujmu o tému bude v najbližších mesiacoch paralelným výskumom zaostreným na zapojenie AI do integrácie myšlienok TJ pri odôvodňovaní civilných rozhodnutí banka analyzovaných rozhodnutí rozšírená o iné slovenské a české rozhodnutia). Následne sme porovnali prvoinštančné a odvolacie rozhodnutie a identifikovali dôvody opravného konania. Pri čítaní odôvodnení sme sa zamerali na dva aspeky: 1. zrozumiteľnosť pre laika (ďalej len „ čitateľnosť“) – na škále „adresované laikovi“ (ďalej len „L“) cez „neutrálne“ až po „adresované právnemu zástupcovi“ (ďalej len „PZ“) na základe komplexnosti použitých odborných pojmov a miery ich vysvetlenia (vysvetľujeme v zátvorkách pri každom vyhodnocovanom odseku). 2. vytváranie čitateľského povedomia, že súd rozumie pozícii neúspešnej strany (ďalej len „tón“) 31 Ibidem 32 Napr. pozri Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 521/2020 zo dňa 18. novembra 2020. Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 542/2021 zo dňa 30. septembra 2021. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 118/2023 zo dňa 29. júna 2023. Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 491/2023 zo dňa 28. septembra 2023. 33 Napr. pozri Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2021 zo dňa 16. decembra 2021. Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 573/2022 zo dňa 13. októbra 2022. 34 Napr. pozri Uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 90/2021 zo dňa 25. februára 2021. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 639/2023 zo dňa 6. mája 2024. Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 145/2023 zo dňa 26. apríla 2023. 35 MOLNÁR, P. Procesná aktivita sporovej strany ako limit prieskumu v opravnom konaní. In Právny obzor. 2024, roč. 107, č. 6, s. 636. 36 Napr. pozri Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 328/2020 zo dňa 24. novembra 2020. Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 391/2023 zo dňa 11. októbra 2023. 37 Dostupné na internete: [url: https://justice.gov.sk] [cit. 2025-06-08]. 99 - na škále „antagonistický“ cez „neutrálny“ po „empatický“ predovšetkým na základe použitých slovných spojení ako napríklad „súd rozumie“ alebo vykresľovaniu situácie z perspektívy tejktorej strany, prípadne antagonistických karhavých vyjadrení na adresu strany (čo pravdaže môže byť opodstatnené). Rozhodnutia sme štrukturálne zhrnuli a pristúpili k subjektívnemu zhodnoteniu použitého jazyka z pohľadu vyššie opísaných kritérií. Nižšie uvádzame pre krátkosť priestoru len stručný a prehľadový výstup empirického výskumu, ktorý má v tomto bode slúžiť len pre účely juxtapozície myšlienok TJ a právnej praxe – nie hodnotenie správnosti alebo erudovanosti skúmaných rozhodnutí. Rozsudok OS Prešov sp. zn. 9Cpr/8/2024 z 18.11.2024 potvrdený rozsudkom KS v Prešove sp. zn. 27CoPr/1/2025 z 15.5.2025. Vo veci neplatnosti právneho úkonu - odvolania riaditeľky školy z funkcie. • Body 1-4. vecne zhŕňajú priebeh konania. • V bode 5 súd doslovne cituje paragrafové znenie. • Bod 6. je prvé miesto, kde sa súd prihovára adresátovi – vety sú koncipované nasledovne: „Možnosť žaloby ... zo zákonného znenia ... nevyplýva“. „Ako už súd uviedol... je potrebné riešiť túto otázku jednotne.“ „Súd poukazuje na rozhodnutie NS SR... a na základe uvedeného uzatvára...“ Čitateľnosť: Zameraný na PZ (napr. používanie laicky nezrozumiteľného pojmu „naliehavý právny záujem“ bez vysvetľujúceho laického kontextu). Tón: Neutrálny. • Bod 7. „Žaloba o určenie neplatnosti ... nie je samoúčelná“ „Výsledok sporu je základom... na posudzovanie dôvodnosti“ „Účelom požadovaného určenia môže byť len...“ „Súd má za to, že v prípade právoplatného určenia...“ • Bod 8. „Podľa rozhodnutia..“ „Preto nie je možné odvolať riaditeľa školy... ak nie sú splnené podmienky“ Čitateľnosť: Zameraný na PZ (napr. „výsledok sporu o neplatnosť odvolania (...) je základom na posudzovanie dôvodnosti akýchkoľvek čiastkových nárokov“ je veta obsahovo adresovaná osobe s právnym vzdelaním) Tón: Neutrálny. • Bod 9. „Odvolanie žalobkyne bolo vykonané na základe §3 ods. 7“ „Zároveň teleologickým výkladom citovaných ustanovení...“ „Podľa názoru súdu je zákon č. 596/2003 Z.z. zmiešaný verejno-súkromný predpis...“ „Pod zákonným pojmom odvolanie súd nerozumie iba vyhotovenie listiny o odvolaní, ale aj nadobudnutie jej účinnosti“ „Pokiaľ ide o charakter lehôt...“ • Bod 10. „Súd má teda za to...“ • Bod 11. Doslovné citácie paragrafov CSP o trovách konania. Súd teda pomerne neutrálne a vecne nasleduje argumentačnú líniu a neutrálnym právnickým jazykom vysvetľuje svoje myšlienkové pochody. Ak by sme toto (správne) rozhodnutie chceli viac reflektovať na TJ, ponechali by sme jeho vecne postačujúce a zrozumiteľné znenie a pridali krátky odsek adresovaný priamo laickému účastníkovi, napríklad v nasledovnom znení: Súd prejednávanú vec nevyriešil len technickou aplikáciou zákona. Úlohou súdu bolo tiež poskytnúť účastníkom konania spravodlivé rozhodnutie, ale aj pochopiteľné a zrozumiteľné vysvetlenie. Súd preto považuje za dôležité zdôrazniť, že rozumie, že pre žalobkyňu nejde iba o funkciu, ale o jej odbornú dôstojnosť a spoločenský status, ktoré boli rozhodnutím zriaďovateľa zásadne dotknuté a vec vyhodnotil so zodpovedajúcou citlivosťou. 100 Rozsudok MS Košice K2-12C/5/2023 z 24.11.2023 potvrdený rozsudkom KS v Košiciach 8Co/51/2024 z 5.5.2025. Vo veci o zaplatenie 800 € v spotrebiteľskom spore. • Body 1.-11. obsahujú zhrnutie priebehu konania. • Body 12.-16. sú doslovné citácie právnych predpisov (zákon o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 60/1964 Sb. Občiansky zákonník). • Body 17.-18. je výklad zákonných ustanovení v kontexte prípadu zakončený osobnejšie (hoci naďalej objektívne) ladeným dodatkom "Argumentácia žalovaného ... nie je správna.“ Čitateľnosť: Zameraný na PZ (napr. „Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti“) Tón: Neutrálny. • Bod 21. Súdu sa na tomto mieste žiada dodať, že žalobkyňa ako spotrebiteľka nemusí v tomto konaní preukázať vznik ujmy, ani jej výšku, ani príčinnú súvislosť. Súd však nemá žiadne pochybnosti v tom smere, že akékoľvek súdne konanie je pre každú stranu, teda aj žalobkyňu ako spotrebiteľku s postavením slabšej strany v spore, náročným psychickým procesom, ktorý sa často končí až právoplatným rozhodnutím súdu v odvolacom konaní a až do rozhodnutia odvolacieho súdu možno považovať jej postavenie za neisté. Čitateľnosť: Zameraný na L. Tón: Empatizujúci (Pozn. súd síce empatizuje s účastníkom – avšak s úspešnou stranou. TJ má smerovať k adresovaniu určitého priestoru v odôvodnení neúspešnej strane.). Uznesenie OS Nitra sp. zn. 19C/81/2024 z 27.11.2024 potvrdené uznesením KS Nitra 8Co/13/2025 z 15.05.2025. Vo veci o neplatnosť závetu – žaloba bola bezdôvodne vzatá späť žalobkyňou (manželkou poručiteľa), súd konanie zastavil a žalovanej (inej účastníčke dedičského konania) priznal náhradu trov (keďže toto späťvzatie nezavinila). Žalobkyňa sa následne odvolala proti výroku o náhrade trov. • Body 1.-3. stručné a vecné zhrnutie priebehu. • Body 4.-9. doslovné citácie paragrafov CSP. • Body 10.-12. súd sa síce prihovára žalobkyni, avšak skôr z neutrálnej až antagonistickej ako empatizujúcej pozície. V tomto prípade však nevidíme priestor na uplatnenie myšlienok TJ, žaloba bola jednoznačne predčasná, nedôvodná a zbytočne časovo a personálne zaťažila systém. Čitateľnosť: Neutrálny (hoci to možno pripísať jednoduchosti právneho posúdenia). Tón: Na hranici potenciálne antagonistického a neutrálneho (veta pôsobiaca vyčítavo – „ak mala žalobkyňa o závete pochybnosti, mohla už podstatne skôr iniciovať vypracovanie znaleckého posudku ... a žalobu podať až následne“ – čo však hodnotíme ako opodstatnené). Rozsudok OS Trenčín sp. zn. 19C/87/2023 z 13.06.2024 potvrdený rozsudkom 8Co/12/2025 KS v Trenčíne z 14.05.2025 (zamietajúca) Vo veci o zaplatenie nákladov spojených s výkonom záložného práva. • Body 1-9. zhrnutie predchádzajúceho priebehu konania. • Bod 10. doslovná citácia OZ. 101 • Bod 12. – Pomerne rozsiahly, obsahujúci právnicky zrozumiteľný výklad pojmu bezdôvodné obohatenie a výpočet skutočností, ktoré žalobkyňa nepreukázala, formulované vetami: „.. toto svoje tvrdenie nijak nepreukázala“ „Ak žalobkyňa mala za to, že ... , bolo jej povinnosťou svoje tvrdenia preukázať. a nenasvedčuje tomu žiaden z predložených dôkazov.“ „Pokiaľ takýmto dôkazom nedisponovala, nič jej nebránilo, aby o zabezpečenie dôkazu požiadala súd, čo však neurobila.“ „Toto však žalobkyňa nepreukázala.“ „S poukazom na uvedené za stavu, kedy žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a dôvodnosť ňou uplatneného nároku dostatočne nepreukázala“ Čitateľnosť: Zameraný na PZ (Napr. veta – „Bezdôvodným obohatením sa rozumie majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“) Tón: Antagonistický (vety pôsobia vyčítavo a karhavo – neutrálnejšia formulácia by bola „nebolo preukázané“ namiesto „žalobkyňa nepreukázala“, je to však pochopiteľné, vzhľadom na fakt, že žalobkyňa v konaní nereagovala na výzvy súdu na predloženie dôkazov). Ak by sme chceli rovnakú myšlienku vyjadriť optikou TJ, mohlo by to v pridanom odseku znieť napríklad nasledovne: Súd musí pri rozhodovaní vychádzať len z dôkazov, ktoré sú preukázané a predložené. V tejto veci chýbal konkrétny dôkaz – výrok súdneho rozhodnutia, ktorý by jednoznačne ukázal, aký úrok bol priznaný. Bez toho teda súd nemohol žalobkyni priznať žalovaný nárok. Výskumný záver: Naša analýza potvrdzuje hypotézu vyslovenú vyššie, a síce, že princípy terapeutickej jurisprudencie – hoci niekedy implicitne prítomné – zatiaľ nie sú vedome či systematicky uplatňované. Tón analyzovaných rozhodnutí je prevažne neutrálny a vecný. Vo veľkej väčšine je text odôvodnenia smerovaný právne vzdelanému čitateľovi (čo bez ďalšieho nie je chybou). Z pohľadu laického účastníka a jeho subjektívneho vnímania súdneho konania môže výrazne reflekcia na TJ prispieť k zlepšeniu jeho subjektívnej mienky o súdnom procese a kvalite rozhodnutia. Tento deficit teda otvára priestor na premýšľanie o tom, ako a či by mohla byť TJ postupne integrovaná do rozhodovacej praxe, najmä v oblasti odôvodnení meritórnych rozhodnutí ako mostu medzi právnikom a laikom. Veríme, že tento príspevok bol dostatočným impulzom pre ďalšie premýšľanie o tejto téme aj v kruhoch odbornej právnickej verejnosti. Záver Terapeutická jurisprudencia predstavuje dynamický a zatiaľ pomerne málo známy koncept, ktorý však neneguje základné princípy právneho štátu, ale ponúka návod, ako môže byť spravodlivosť citlivejšia k okolnostiam účastníkov konania. Základným predpokladom jej úspešného chodu je pritom schopnosť advokátov, sudcov, akademikov aj laikov vnímať právo nielen ako formálny systém pravidiel, ale aj ako nástroj so sociálnym a psychologickým dopadom. Empirická analýza slovenských rozhodnutí naznačuje, že jazyk a forma odôvodňovania rozhodnutí sú stále prevažne orientované na profesionálne publikum, čím sa znižuje potenciál ich prijatia laickými účastníkmi. TJ preto ponúka prienikový priestor medzi právnickou presnosťou a humánnym prístupom – medzi fľašou a vínom. Ak má byť rozhodnutie nielen správne, ale aj akceptované, musí totiž byť nielen zákonné, ale aj laicky zrozumiteľné – v príspevku sme sa pokúsili o demonštratívnu aplikáciu zahraničných teoreticko-právnych konceptov na slovenskú právnu prax, práve za účelom priblíženia sa k vyššie opísanému ideálu civilného rozhodnutia. Použitá literatúra: 102 1. ABRAHAMSON, S. The Appeal of Therapeutic Jurisprudence. In Seattle University Law Review. ISSN 1078-1927, 2000, roč. 24, č. 2, s. 223–228. 2. ARSTEIN-KERSLAKE, A. – BLACK, J. Right to legal capacity in therapeutic jurisprudence: Insights from critical disability theory and the Convention on the Rights of Persons with Disabilities. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2020, roč. 68, s. 1–9. 3. DIESEN, C.; KOCH, H. Contemporary 21st century therapeutic jurisprudence in civil cases: Building bridges between law and psychology. In Ethics, Medicine and Public Health. ISSN 2352-1864, 2016, roč. 2, č. 1, s. 13–26. 4. FERRAZZI, P. – KRUPA, T. Re: Mental health rehabilitation in therapeutic jurisprudence: Theoretical improvements. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2016, roč. 46, s. 42–49. 5. JONES, E. – KAWALEK, A. Dissolving the stiff upper lip: Opportunities and challenges for the mainstreaming of therapeutic jurisprudence in the United Kingdom. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2019, roč. 63, s. 76– 84. 6. KAWALEK, A. A tool for measuring therapeutic jurisprudence values during empirical research. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2020, roč. 71, s. 1–16. 7. LEBEN, S. Thoughts on some potential appellate and trial court applications of therapeutic jurisprudence. In Seattle University Law Review. ISSN 1078-1927, 2000, roč. 24, s. 467–475. 8. MARINOS, V. – WHITTINGHAM, L. The role of therapeutic jurisprudence to support persons with intellectual and developmental disabilities in the courtroom: Reflections from Ontario, Canada. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2019, roč. 63, s. 18–25. 9. MOLNÁR, P. Procesná aktivita sporovej strany ako limit prieskumu v opravnom konaní. In Právny obzor. ISSN 0032-6984, 2024, roč. 107, č. 6, s. 633–645. 10. PERLIN, M. L. “Changing of the Guards”: David Wexler, Therapeutic jurisprudence, and the transformation of legal scholarship. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2019, roč. 63, s. 3–7. 11. PERLIN, M. L. What is therapeutic jurisprudence. In New York Law School Journal of Human Rights. ISSN 1046-4328, 1992, roč. 10, č. 1, s. 623–636. 12. STOBBS, N. Therapeutic jurisprudence and due process: Consistent in principle and in practice. In Journal of Judicial Administration. ISSN 1320-0484, 2017, roč. 26, č. 4, s. 248–264. 13. SZITTYAIOVÁ,M. Cena sporu: Kritický pohľad účastníka na civilné sporové konanie. Rigorózna práca. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. 2025. 85 s. 14. WEXLER, D. B. Two decades of therapeutic jurisprudence. In Touro Law Review. ISSN 8756-7326, 2008, roč. 24, č. 1, s. 17–29. 15. WILFLING, P. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia: vybrané otázky. 2. vyd. Pezinok: VIA IURIS, 2013. 76 s. ISBN 978-80-970686-8-4. 16. YAMADA, D. C. On anger, shock, fear, and trauma: therapeutic jurisprudence as a response to dignity denials in public policy. In International Journal of Law and Psychiatry. ISSN 0160-2527, 2019, roč. 63, s. 35–44. Použité rozhodnutia 1. Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 521/2020 zo dňa 18. novembra 2020. 2. Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 542/2021 zo dňa 30. septembra 2021. 103 3. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 118/2023 zo dňa 29. júna 2023. 4. Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 491/2023 zo dňa 28. septembra 2023. 5. Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 250/2021 zo dňa 16. decembra 2021. 6. Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 573/2022 zo dňa 13. októbra 2022. 7. Uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 90/2021 zo dňa 25. februára 2021. 8. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 639/2023 zo dňa 6. mája 2024. 9. Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 145/2023 zo dňa 26. apríla 2023. 10. Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 328/2020 zo dňa 24. novembra 2020. 11. Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 391/2023 zo dňa 11. októbra 2023. 12. Rozsudok OS Trenčín sp. zn. 19C/87/2023 z 13.06.2024 13. Rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 8Co/12/2025 z 14.05.2025 14. Uznesenie OS Nitra sp. zn. 19C/81/2024 z 27.11.2024 15. Uznesením KS Nitra sp. zn. 8Co/13/2025 z 15.05.2025. 16. Rozsudok MS Košice sp. zn. K2-12C/5/2023 z 24.11.2023 17. Rozsudok KS v Košiciach sp. zn. 8Co/51/2024 z 5.5.2025. 18. Uznesenie OS Nitra sp. zn. 19C/81/2024 z 27.11.2024 19. Uznesenie KS Nitra sp. zn. 8Co/13/2025 z 15.05.2025. 20. Rozsudok OS Prešov sp. zn. 9Cpr/8/2024 z 18.11.2024 21. Rozsudok KS v Prešove sp. zn. 27CoPr/1/2025 z 15.5.2025. 104 ZÁSADA ZÁKONNOSTI V SPRÁVNOM KONANÍ POD VPLYVOM UMELEJ INTELIGENCIE THE PRINCIPLE OF LEGALITY IN ADMINISTRATIVE PROCEEDINGS UNDER THE INFLUENCE OF ARTIFICIAL INTELLIGENCE1 Tomáš Šefčík2 Abstrakt Umelá inteligencia predstavuje fenomén súčasnosti, no súčasne so sebou prináša aj riziká. Autor sa v príspevku zaoberá priblížením problematiky možného sporu medzi zásadou zákonnosti a zapájaním umelej inteligencie v správnych konaniach. Autor predstavuje úvahy o potenciálnych trecích plochách s ohľadom na doterajšie skúsenosti s fungovaním umelej inteligencie, najmä s jej typickými „povahovými črtami“. Poskytuje rozčlenenie, skrz ktoré je možné vnímať riziká, ktorým je zásada zákonnosti vystavená, s ohľadom na požiadavky vnútroštátneho, ale aj práva Európskej únie. V závere autor formuluje konštatovania vychádzajúce zo spracovanej problematiky. Kľúčové slová zásada zákonnosti, správne konanie, umelá inteligencia Abstract Artificial intelligence is a phenomenon of the present day, but it also brings with it risks. In this article, the author discusses the issue of a possible conflict between the principle of legality and the use of artificial intelligence in administrative proceedings. The author presents his thoughts on potential areas of conflict based on current experience with the functioning of artificial intelligence, particularly its typical "characteristics." He provides a classification through which it is possible to perceive the risks to which the principle of legality is exposed, with regard to the requirements of both national and European Union law. In conclusion, the author formulates his conclusions based on the discussed topic. Key words principle of legality, administrative proceedings, artificial intelligence Úvod V dobe, kedy sa umelá inteligencia stáva súčasťou našich životov podobne ako tomu bolo v časoch, kedy do nich prenikali smartfóny, počítače, či iné výsledky technického vývoja, je spoločnosť vystavená tlaku. Tlaku, pri ktorom je potrebné sa rozhodnúť, ako sa k danej situácií postaviť, či sa novej technológií brániť, alebo jej otvoriť povestné dvere dokorán. Pre skeptický prístup istej časti spoločnosti je možné nájsť pochopenie, nakoľko ide v prípade umelej inteligencie o niečo abstraktné, neuchopiteľné, a z filmového prostredia aj futuristicky vyzerajúce. O to desivejšie môžu byť predstavy v prípade, ak sa umelá inteligencia, ten desivý neviditeľný strašiak, začne zakomponovávať do oblastí života ako medicína, ekonomika, 1 Tento článok bol riešený v rámci výskumu podporeného grantom Vedeckej grantovej agentúry MŠVVaM a SAV č. 1/0062/25 Automatizácia rozhodovacích procesov vo verejnej správe. 2 Mgr. Tomáš Šefčík, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Katedra ústavného práva a správneho práva, interný doktorand. 105 armáda, ale aj právo. Možno povedať, že pri týchto oblastiach spozornie takmer ktokoľvek, nakoľko ide o oblasti, v ktorých to už nie je len o zhrnutí obsahu nejakého dlhého referátu alebo vytvorenie grafického návrhu príspevku na sociálne siete, ale dochádza k zásahu do procesov, od ktorých závisia životy, ekonomický vývoj a stabilita v spoločnosti. Preto aj právna veda stojí pred výzvami, ktoré je potrebné zvládnuť tak, aby nedošlo k ohrozeniu práv dotknutých subjektov. V tomto príspevku máme ambíciu sa zamerať, ako už aj z názvu možno usúdiť, na problematiku možných dopadov a vplyvov na zásadu zákonnosti v správnom konaní, ktoré má využívanie, respektíve zapojenie umelej inteligencie. Táto zásada je prítomná prierezovo naprieč všetkými právnymi odvetviami, a preto ak pripustíme variant, že umelej inteligencii sa v práve nevyhneme, je potrebné jej venovať náležitú pozornosť. Postupným prechodom cez stručné predstavenie problematiky správneho konania, jeho zásad, priblíženia podstaty zásady zákonnosti a umelej inteligencie, sa prepracujeme k záverom odzrkadľujúcim naše vnímanie možných trecích plôch pri strete záujmu vo využívaní umelej inteligencie a zohľadňovaní ako aj chránení záujmov strážených zásadou zákonnosti. Pre dosiahnutie týchto cieľov siahneme po štandardných metódach zaužívaných v právnej vede, ktorými sú analýza, syntéza a komparácia. Vzhľadom na povahu témy príspevku budú mať tieto dve metódy prevažujúce zastúpenie. Ostatné metódy nebudú výraznejšie využité s ohľadom na skúmanú a riešenú problematiku. Správne konanie V právnom poriadku každej krajiny, nielen Slovenskej republiky, možno nájsť niekoľko rôznych druhov konaní, keďže už len z podstaty dualizmu práva v kontinentálnom právnom systéme, teda jeho delenia na právo verejné a právo súkromné, nám vychádza potreba úpravy procesov v dvoch odlišných režimoch vychádzajúcich z rozdielneho postavenia subjektov pôsobiacich v konkrétnej oblasti. Pod pojmom správne konanie rozumieť „postup správnych orgánov, účastníkov konania a iných osôb zúčastnených na konaní pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone individuálnych správnych aktov (rozhodnutí), ktorý je upravený procesnými administratívnoprávnymi normami, ktorého predmetom je rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy“3. Legálna definícia správneho konania je obsiahnutá v § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len “Správny poriadok”)4. Z tejto zákonnej definície možno vyabstrahovať viacero znakov, ktoré musia byť splnené súčasne, a to: musí ísť o konanie, toto konanie musí prebiehať v oblasti verejnej správy, musí ho realizovať správny orgán, a musí v ňom dochádzať k rozhodovaniu. Ako je zrejmé z poslednej časti predmetného ustanovenia, tak zákonodarca pripustil alternatívu, v ktorej môžu osobitné zákony ustanoviť špecifický režim. Typickými príkladmi sú napríklad zúženie aplikácie Správneho poriadku (vylúčenie niektorých inštitútov a mechanizmov zavedených v Správnom poriadku, ak to pre daný procesný postup nie je žiadúce alebo lex specialis obsahuje špecifickú úpravu) ako aj situácie, v ktorých síce sú naplnené znaky podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku, ale zákonodarca v danom právnom predpise nastavil špecifický režim vzhľadom na povahu predmetného postupu či vybavovanej veci, a preto celkovo vylúčil aplikáciu ustanovení Správneho poriadku.5 3 JAKAB, R. a P. MOLITORIS.: Správne právo procesné. Tretie aktualizované vydanie. Košice: ŠafárikPress, 2025, s. 47. 4 § 1 ods. 1 Správneho poriadku: „Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“. 5 POTÁSCH, P. a kol.: Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 2–4. 112 https://www.techtarget.com/searchenterpriseai/tip/Generative-AI-vs-machine-learningHow-are-they-different 4. Bundesrepublik Deutschland. Verwaltungsverfahrensgesetz (VwVfG). § 35a. [vlastný preklad autora]. Dostupné na: https://www.gesetze-im-internet.de/vwvfg/__35a.html 5. DRAŽOVÁ, P., MIHÁLIK, S., TURAY, L.: Zásady trestného práva hmotného a procesného. 1. vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, 96 s. ISBN 97880-571-0534-3. Dostupné na: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Pracoviska/Katedry/KTPKK/Publikacna_cin nost/Zasady_trestneho_prava_hmot_a_proces_meta.pdf 6. FOURTANÉ, S.: The Three Types of Artificial Intelligence: Understanding AI [online]. [cit. 25. 05. 2025]. Dostupné na: https://ir.westcliff.edu/wpcontent/uploads/2020/01/The-Three-Types-of-Artificial-Intelligence-UnderstandingAI.pdf 7. GÁBRIŠ, T.: Princípy a/alebo zásady? [online]. Dostupné na: https://pravnenoviny.sk/principy-a-alebo-zasady 8. JAKAB, R. a P. MOLITORIS.: Správne právo procesné. Tretie aktualizované vydanie. Košice: ŠafárikPress, 2025, s. 279. ISBN: 978-80-574-0383-8 9. JAKAB, R.: National Report on Automation in Decision-Making in Public Administration in Slovakia. In: AUC IURIDICA. Vol 20 No 2 (2024) [online]. s. 147157. [cit. 26. 05. 2025]. ISSN: 2336-6478.Dostupné na: https://karolinum.cz/data/clanek/12651/Iurid_70_2_0147.pdf 10. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Text s významom pre EHP). 11. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1689 z 13. júna 2024, ktorým sa stanovujú harmonizované pravidlá v oblasti umelej inteligencie a ktorým sa menia nariadenia (ES) č. 300/2008, (EÚ) č. 167/2013, (EÚ) č. 168/2013, (EÚ) 2018/858, (EÚ) 2018/1139 a (EÚ) 2019/2144 a smernice 2014/90/EÚ, (EÚ) 2016/797 a (EÚ) 2020/1828 (akt o umelej inteligencii) 12. Návrh poslanců Tomáše Dubského, Milady Voborské, Martiny Ochodnické, Jiřího Havránka a Jiřího Carbola na vydání zákona, kterým se mění zákon č. 128/2000 Sb., o obcích (obecní zřízení), ve znění pozdějších předpisů, a další zákony v souvislosti s podporou spolupráce obcí [online]. [cit. 27. 05. 2025]. Dostupné na: https://www.psp.cz/sqw/text/orig2.sqw?idd=247665 13. NEŠPOR, J.: Automated Administrative Decision-Making: What is the Black Box Hiding?. In: AUC IURIDICA. Vol 20 No 2 (2024) [online]. s. 69-83. [cit. 26. 05. 2025]. ISSN: 2336-6478. Dostupné na: https://karolinum.cz/data/cascislo/11203/Iurid_70_2.pdf 14. OLABIYI, W., AKINLEYE, D., JOEL, E.: The Evolution of AI: From Rule-Based Systems to Data-Driven Intelligence [online]. 2025. [cit. 26. 05. 2025]. Dostupné na: https://www.researchgate.net/publication/388035967_The_Evolution_of_AI_From_R ule-Based_Systems_to_Data-Driven_Intelligence 15. POTÁSCH, P. a kol.: Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 682. ISBN 978-80-7400-908-2W 16. Ústava Slovenskej republiky č. 420/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov 17. WEITZENBOECK, E. M.: Simplification of Administrative Procedures through Fully Automated Decision-Making: The Case of Norway [online]. In: Administrative Sciences. Vol. 11, No. 4, 146. 2021. [cit. 27. 05. 2025]. Dostupné na: https://doi.org/10.3390/admsci11040149 113 18. Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov 19. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 20. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov 21. Zoznam prekladateľov vedený Ministerstvom spravodlivosti SR [cit. 28. 05. 2025]. Dostupné na: https://www.justice.gov.sk/registre/prekladatelia 22. Zoznam tlmočníkov vedený Ministerstvom spravodlivosti SR [cit. 28. 05. 2025]. Dostupné na: https://www.justice.gov.sk/registre/tlmocnici Kontaktné informácie o autorovi: Mgr. Tomáš Šefčík Katedra ústavného práva a správneho práva, Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Kováčska 26, P.O.BOX A-45, 040 75 Košice E-mail: [email protected] Tel..: +421 911 521 406 ORCID: 0009-0005-4616-2907 114 AKO GLOBALIZÁCIA A DIGITALIZÁCIA FORMUJÚ BUDÚCNOSŤ ZDAŇOVANIA HOW GLOBALIZATION AND DIGITALIZATION ARE SHAPING THE FUTURE OF TAXATION JUDr. Júlia Hoffmanová, LL.M.1 Abstrakt: Článok skúma, ako globalizácia a digitalizácia narúšajú tradičné princípy zdaňovania založené na teritorialite a fyzickej prítomnosti. Identifikuje hlavné dôvody narúšania daňového základu (transferové ceny, daňové raje, kryptoaktíva) a ukazuje, že existujúce systémy nedokážu zachytiť hodnotu vytvorenú nehmotnými aktívami a dátami. Kriticky hodnotí reakcie EÚ, OECD/G20 a OSN a poukazuje na dilemu medzi harmonizáciou a suverenitou. Navrhuje redefinovať daňový nexus pre digitálnu prítomnosť, zaviesť globálnu minimálnu sadzbu a podporiť technologickú transformáciu daňových správ (GovTech, AI, blockchain), aby sa obnovila fiškálna udržateľnosť a spravodlivosť v bezhraničnej ekonomike. Kľúčové slová: globalizácia, digitalizácia, BEPS, daňový nexus, digitálne služby, globálna minimálna daň Abstract: This article investigates how globalization and digitalization undermine traditional tax principles premised on territoriality and physical presence. It identifies the leading drivers of base erosion—transfer pricing practices, tax havens, and crypto-assets—and demonstrates that current tax regimes are ill-equipped to capture value generated by intangible assets and data. The study critically assesses the policy responses of the EU, the OECD/G20, and the United Nations, highlighting the tension between regulatory harmonization and national sovereignty. It recommends redefining tax nexus rules to account for digital presence, introducing a global minimum tax rate, and accelerating the technological transformation of tax administrations through GovTech, artificial intelligence, and blockchain so as to restore fiscal sustainability and equity in a borderless economy. Keywords: globalization, digitalization, BEPS, tax nexus, digital services, global minimum tax Úvod Globalizácia a digitalizácia patria medzi najzásadnejšie hybné sily súčasného svetového hospodárstva. Globalizácia už vyše tri desaťročia prehlbuje prepojenosť trhov, výrobných reťazcov a finančných tokov, kým digitalizácia, stelesnená nástupom Priemyslu 4.0, radikálne premieňa samotnú podstatu tvorby hodnoty. Súbeh týchto megatrendov uľahčuje pohyb kapitálu, služieb a dát naprieč hranicami, no zároveň vystavuje tlak pre tradičné daňové systémy, ktoré stále stoja na pilieroch fyzickej prítomnosti a teritoriality.2 1 Financované EÚ NextGenerationEU prostredníctvom Plánu obnovy a odolnosti SR v rámci projektu č. 09I03-03-V05-00008 2 Katherine E. Karnosh. “The Application of International Tax Treaties to Digital Services Taxes”. Chicago Journal of International Law. Cit 08. jún 2025. https://cjil.uchicago.edu/print-archive/application-international-tax-treaties-digitalservices-taxes. 115 V priemyselnej ére sa predpokladalo, že výroba a spotreba sú do veľkej miery pripútané ku konkrétnemu územiu. Naopak, v digitálnom prostredí zohrávajú kľúčovú úlohu nehmotné aktíva, dáta a bezhraničné digitálne transakcie.3 Fenomén „škály bez hmotnosti“ umožňuje digitálnym platformám dosiahnuť globálny zásah s minimálnou materiálnou stopou v jednotlivých štátoch.4 Takto vzniká erózia daňového základu v jurisdikciách, kde sa reálne tvorí hodnota, no ich daňové právo ju nedokáže zachytiť podľa pôvodných kritérií definujúcich stálu prevádzkaren.5 Digitalizácia zároveň prehlbuje existujúce problémy globalizovaného hospodárstva. Agresívne daňové plánovanie, transferové oceňovanie či presúvanie ziskov do daňových rajov sa stali novými sofistikovanými podobami, často založenými na oceňovaní nehmotných aktív alebo vnútropodnikovom spoplatňovaní dátových služieb. Nadnárodné korporácie tak využívajú legislatívne medzery rýchlejšie, než na ne dokážu zareagovať národní zákonodarcovia a medzinárodné inštitúcie.6 Tlak na znižovanie korporátnych sadzieb ohrozuje fiškálnu udržateľnosť najmä menších či rozvojových krajín a prehlbuje globálnu nerovnosť.7 Nad tým všetkým sa vznáša časová priepasť medzi tempom technologického pokroku a rýchlosťou legislatívnej odozvy. Ekonomická realita sa mení v reálnom čase, no reforma medzinárodného daňového rámca viazne v zdĺhavých multilaterálnych rokovaniach.8 Jednostranné opatrenia, akými sú dane z digitálnych služieb (DST), síce prinášajú štátom rýchle príjmy, no zvyšujú riziko dvojitého zdanenia a obchodných sporov. Preto rastie význam koordinovaných iniciatív akým je napríklad Dvojpilierové riešenie OECD/G20.9 Ich spoločným menovateľom je však napätie medzi potrebou harmonizácie a ochranou národnej daňovej suverenity.10 Cieľom článku je na základe analýzy toho, ako globalizácia a digitalizácia posilňujú narúšanie daňového základu a presúvanie ziskov, kriticky zhodnotiť účinnosť súčasných medzinárodných riešení a sformulovať konkrétne odporúčania ktoré umožnia vyberať dane spravodlivejšie, efektívnejšie a udržateľnejšie. 1. Teoretické východiská: Definície a charakteristiky 1.1. Globalizácia v ekonomickom kontexte (OECD, IMF) Globalizácia je komplexný proces rastúcej vzájomnej prepojenosti politických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych aspektov na globálnej úrovni. V ekonomickom kontexte je primárne poháňaná revolúciou v informačných a komunikačných technológiach a 3 Reuven S. Avi-Yonah, Young Ran (Christine) Kim, a Karen Sam. “A New Framework for Digital Taxation”. 63 Harvard International Law Journal 279 (2022), 05. marec 2022.Dostupné na: SSRN: https://ssrn.com/abstract=4068928 4 Ann-Marie Schrie Pinkney. “Taxation of the Digital Economy: The Challenges of Distinguishing Business Income from Royalty”. Queen Mary Law Journal, č. 10 (2019). https://www.qmul.ac.uk/law/research/journals/the-queen-mary-lawjournal/media/law/docs/research/10QMLJ157.pdf. 5 Cristian Óliver Lucas-Mas a Raúl Félix Junquera-Varela. “Tax Theory Applied to the Digital Economy: A Proposal for a Digital Data Tax and a Global Internet Tax Agency”. The World Bank, 2021. https://documents1.worldbank.org/curated/en/615591614758099110/pdf/Tax-Theory-Applied-to-the-Digital-Economy-AProposal-for-a-Digital-Data-Tax-and-a-Global-Internet-Tax-Agency.pdf. 6 Tax Policy Center. “What are the OECD Pillar 1 and Pillar 2 international taxation reforms?”, január 2024. https://taxpolicycenter.org/briefing-book/what-are-oecd-pillar-1-and-pillar-2-international-taxation-reforms. 7 Alan Cole. “The Fatal Flaw of Pillar Two”. Tax Foundation (blog), 27. február 2024. https://taxfoundation.org/blog/pillartwo-flaw/. 8 Katherine E. Karnosh. “The Application of International Tax Treaties to Digital Services Taxes”. Chicago Journal of International Law. Cit 08. jún 2025. https://cjil.uchicago.edu/print-archive/application-international-tax-treaties-digitalservices-taxes. 9Joseph Kuba Nembe a Courage Idemudia. “Designing effective policies to address the challenges of global digital tax reforms”. World Journal of Advanced Research and Reviews 22, č. 3 (30. jún 2024): 1171–83. https://doi.org/10.30574/wjarr.2024.22.3.1837. 10 Gabriel Delsol. “The Global Landscape of Digital Services Taxes”. Computer Communications Industry Association (blog), 24. január 2025. https://ccianet.org/articles/global-landscape-of-digital-services-taxes/. 116 liberalizáciou trhov, čo vedie k výraznému nárastu obchodu, investícií a medzinárodných finančných tokov. Tento proces, ktorý bol kľúčovým motorom svetového hospodárstva najmä v rokoch 1990 až 2010, zásadne zmenil spôsob, akým sa obchoduje, investuje a vytvára hodnoty na celosvetovej úrovni.11 Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (ďalej len „OECD“) v kontexte globalizácie sleduje tri hlavné ciele: podporu optimálneho ekonomického rozvoja, zvyšovanie zamestnanosti a zlepšovanie životnej úrovne. Krajiny OECD sa zaväzujú stimulovať hospodársky rast, podporovať svetový obchod a zabezpečiť ekonomickú spoluprácu medzi štátmi. V rámci globalizácie však OECD identifikuje aj zásadné výzvy, ktoré sú spojené so spravodlivosťou v rozdelení ekonomických výhod a bohatstva. Medzinárodný menový fond (ďalej len „MMF“) vníma globalizáciu ako proces, ktorý prináša obrovské príležitosti, ale aj výzvy, najmä v oblasti regulácie a správy medzinárodného finančného systému. MMF sa zameriava na posilňovanie ekonomického riadenia, ochranu globálnych finančných tokov a podporu transparentnosti medzi krajinami. MMF zároveň zdôrazňuje, že krajiny by mali prevziať hlavnú zodpovednosť za to, aby globalizácia fungovala v ich prospech, a to najmä z pohľadu ochrany domácich ekonomík pred negatívnymi vonkajšími vplyvmi. Avšak globalizácia prináša aj zásadné napätie medzi deklarovanými cieľmi znižovania chudoby a dosahovania zdieľanej prosperity a realitou distribúcie bohatstva. Zatiaľ čo OECD a MMF presadzujú ciele ako znižovanie chudoby a zdieľanú prosperitu, skutočná podstata globalizácie spočíva v tom, že podporuje globálne záujmy úzkej skupiny veľmi bohatých jednotlivcov a nadnárodných subjektov, ktoré ovládajú podstatnú časť svetového majetku. Tieto subjekty často využívajú daňové raje a agresívne daňové plánovanie na minimalizáciu svojho daňového zaťaženia.12 Tento trend vedie k znižovaniu príjmov štátov potrebných na financovanie verejných služieb a prehlbovaniu socioekonomických nerovností.13 1.2. Digitalizácia a digitálna ekonomika (OECD, IMF) Digitalizácia je komplexný proces, ktorý zahŕňa rozsiahle využívanie informačných technológií v obchodných modeloch a produktoch, čo spôsobuje zásadné zmeny v ekonomike aj v sociálnych interakciách.14 Kľúčovým prejavom digitalizácie je platformová ekonomika, ktorá zahŕňa širokú škálu ekonomických aktivít založených na využívaní digitálnych platforiem a aplikácií. To zahŕňa predovšetkým online služby, digitálny obchod, zdieľanú ekonomiku a ďalšie. MMF poskytuje užšiu aj širšiu definíciu digitálnej ekonomiky. Užšia definícia sa zameriava špecificky na sektor informačných a komunikačných technológií (ďalej len „IKT“), ktorý zahŕňa telekomunikácie, internetové služby, IKT služby, hardvér a softvér. Na druhej strane, širšia definícia pokrýva aj tradičné sektory, ktoré integrovali digitálne technológie do svojich obchodných modelov, čím umožnili nové formy ekonomických aktivít a interakcií. 11 Hines Jr., James R., a Lawrence H. Summers. “How Globalization Affects Tax Design”. Tax Policy and the Economy 23, č. 1 (január 2009): 123–58. https://doi.org/10.1086/597056. 12 OECD. “Base erosion and profit shifting (BEPS)”. Cit 28. máj 2025. https://www.oecd.org/en/topics/base-erosion-and-profitshifting-beps.html. 13 Magasha, Omary, Immaculate Onesmo Gillo, a Sadick Alex. “Tax Compliance among SMEs: An Empirical Analysis of Internal and External Determinants in Shinyanga Municipality, Tanzania”. Open Journal of Business and Management 13, č. 02 (2025): 924–45. https://doi.org/10.4236/ojbm.2025.132050. 14 Cristian Óliver Lucas-Mas a Raúl Félix Junquera-Varela. “Tax Theory Applied to the Digital Economy: A Proposal for a Digital Data Tax and a Global Internet Tax Agency”. The World Bank, 2021. https://documents1.worldbank.org/curated/en/615591614758099110/pdf/Tax-Theory-Applied-to-the-Digital-Economy-AProposal-for-a-Digital-Data-Tax-and-a-Global-Internet-Tax-Agency.pdf. 117 OECD uznáva digitálnu transformáciu ako dlhodobú prioritu a neustále skúma trendy a vyhodnocuje vznikajúce príležitosti a výzvy v digitálnej ekonomike.15 Podľa OECD, rýchly rozvoj digitálnych technológií zásadne transformuje ekonomiku a spoločnosť, prináša nové obchodné modely, vedie k nárastu dopytu po odborníkoch v oblasti IKT a zároveň umožňuje technologickým firmám dominovať medzi najhodnotnejšími spoločnosťami na svete. OECD zároveň odporúča, aby jurisdikcie starostlivo odhadovali rozsah digitálnej ekonomiky, aby mohli presnejšie zacieliť svoje digitálne politiky, podporovať správu umelej inteligencie v súlade s hodnotovými princípmi a zabezpečiť rovnaký prístup k technológiám pre všetky krajiny. Fenomén škály bez hmotnosti predstavuje zásadnú výzvu pre tradičné modely hospodárskej výroby. Digitálna ekonomika sa vyznačuje tým, že aktíva sú čoraz viac nehmotné a marginálne náklady sa môžu blížiť k nule, čo znamená, že podniky môžu dosahovať rozsah bez potreby rozsiahlej fyzickej prítomnosti a s nízkymi kapitálovými investíciami. Tieto zmeny narúšajú tradičné koncepty daňového nexu (kde sa existencia podniku považuje za zdaniteľnú prítomnosť) a alokácie ziskov, ktoré boli historicky viazané na fyzické aktíva, zamestnancov a geografickú lokalizáciu.16 Keď hodnota vzniká prostredníctvom nehmotných aktív, používateľských dát a sieťových efektov, ktoré prekračujú hranice krajín, je pre jurisdikcie stále náročnejšie uplatňovať daňové práva na tieto zisky.17 To vedie k erózii daňového základu v rôznych trhových jurisdikciách a spôsobuje nesúlad medzi miestom, kde sa hodnota vytvára, a miestom, kde sa zdaňuje. Táto situácia si vyžaduje radikálne prehodnotenie existujúcich medzinárodných daňových pravidiel a spôsobu, akým sa zisky pripisujú a zdaňujú v digitálnom svete.18 2. Vplyv globalizácie na daňové systémy Globalizácia, s jej voľným pohybom tovarov, služieb, kapitálu i pracovnej sily, posunula medzinárodné hospodárske vzťahy na bezprecedentnú úroveň prepojenosti.19 Daňové systémy jednotlivých štátov však vznikali v časoch, keď sa ekonomická aktivita odohrávala predovšetkým v rámci hraníc a kapitál bol podstatne menej mobilný.20 Dnes preto čelia trom vzájomne prepojeným tlakom: (i) erózii daňového základu, (ii) presúvaniu ziskov do nízkodaňových jurisdikcií a (iii) rastúcej legitimizačnej kríze, keďže verejnosť vníma, že veľké korporácie a bohatí jednotlivci prispievajú na spoločné statky podstatne menej než domáce firmy a zamestnanci. 2.1. Výzvy pre tradičné daňové princípy Daňové úniky a daňové raje Globalizácia uľahčila presun ziskov a likvidných aktív do daňových rajov, ktoré ponúkajú nízke alebo nulové sadzby a zároveň minimálnu transparentnosť. Odhady naznačujú, že 70 – 80 % súkromného likvidného kapitálu sa dnes nachádza práve v týchto jurisdikciách.¹⁸ Nielenže to priamo znižuje daňové príjmy potrebné na financovanie verejných statkov, ale 15 KPMG. “BEPS 2.0: Pillar One and Pillar Two”, 19. október 2020. https://kpmg.com/xx/en/our-insights/risk-andregulation/beps-2-0-pillar-one-and-pillar-two.html. 16 Reuven S. Avi-Yonah, Young Ran (Christine) Kim, a Karen Sam. “A New Framework for Digital Taxation”. 63 Harvard International Law Journal 279 (2022), 05. marec 2022. 17 Katherine E. Karnosh. “The Application of International Tax Treaties to Digital Services Taxes”. Chicago Journal of International Law. Cit 08. jún 2025. https://cjil.uchicago.edu/print-archive/application-international-tax-treaties-digitalservices-taxes. 18 Idem. 19 Hines Jr., James R., a Lawrence H. Summers. “How Globalization Affects Tax Design”. Tax Policy and the Economy 23, č. 1 (január 2009): 123–58. https://doi.org/10.1086/597056. 20 OECD. “Base erosion and profit shifting (BEPS)”. Cit 28. máj 2025. https://www.oecd.org/en/topics/base-erosion-and-profitshifting-beps.html. 118 zároveň to narúša vnímanie spravodlivosti: bežní daňovníci, ktorí nemajú možnosť presúvať príjmy cez hranice, sú vystavení vyššiemu daňovému zaťaženiu, aby zaplnili vzniknuté fiškálne prázdno.21 Transferové oceňovanie Nadnárodné podniky (ďalej len „MNE“) využívajú transakcie medzi prepojenými subjektmi na optimalizáciu celkovej daňovej povinnosti.22 Princíp nezávislého vzťahu (arm’s-length principle), ktorý od MNE vyžaduje, aby si navzájom účtovali ceny porovnateľné s cenami medzi nezávislými podnikmi, zostáva pilierom pravidiel OECD.ⁱ⁶ V praxi je však jeho uplatňovanie problematické najmä pri nehmotných aktívach (licencie, patenty, algoritmy, používateľské dáta), ktorých trhovú cenu určujú špecifické synergie a sieťové efekty.23 Spory o „správnu cenu“ sú preto zdĺhavé, nákladné a často sa končia súdnymi konaniami alebo arbitrážami.24 „Preteky ku dnu“ v korporátnom zdaňovaní V snahe prilákať zahraničný kapitál mnohé štáty postupne znižujú nominálnu sadzbu dane z príjmov právnických osôb. Tento race to the bottom síce krátkodobo podporuje investície, no zároveň eroduje globálny daňový základ a presúva fiškálne bremeno na menej mobilné faktory, najmä prácu a spotrebu. Výsledkom je rastúca príjmová a majetková nerovnosť a tlak na redukciu verejných služieb.25 Eticko-právna šedá zóna agresívneho plánovania Je potrebné odlišovať nelegálne daňové úniky od agresívneho, no formálne legálneho daňového plánovania.26 Podniky využívajú rozdiely v národných právnych úpravách, hybridné nástroje či nedostatky v zmluvnom základe na minimalizáciu daňovej povinnosti bez porušenia litery zákona. Hoci ide o legitímne postupy, podkopávajú dôveru verejnosti v integritu systému a zvyšujú tlak na tvorcov politík, aby medzery rýchlo uzatvárali. Erózia daňového základu a presúvanie ziskov (BEPS) OECD odhaduje, že erózia základu a presúvanie ziskov pripravujú vlády každoročne o 100 – 240 miliárd USD.27 Najčastejšie techniky zahŕňajú: • Umelé nadhodnocovanie alebo podhodnocovanie transferových cien pri intraskupinových dodávkach tovarov a služieb,28 21 Magasha, Omary, Immaculate Onesmo Gillo, a Sadick Alex. “Tax Compliance among SMEs: An Empirical Analysis of Internal and External Determinants in Shinyanga Municipality, Tanzania”. Open Journal of Business and Management 13, č. 02 (2025): 924–45. https://doi.org/10.4236/ojbm.2025.132050. 22 Tax Policy Center. “What are the OECD Pillar 1 and Pillar 2 international taxation reforms?”, január 2024. https://taxpolicycenter.org/briefing-book/what-are-oecd-pillar-1-and-pillar-2-international-taxation-reforms. 23 Ann-Marie Schrie Pinkney. “Taxation of the Digital Economy: The Challenges of Distinguishing Business Income from Royalty”. Queen Mary Law Journal, č. 10 (2019). https://www.qmul.ac.uk/law/research/journals/the-queen-mary-lawjournal/media/law/docs/research/10QMLJ157.pdf. 24Joseph Kuba Nembe a Courage Idemudia. “Designing effective policies to address the challenges of global digital tax reforms”. World Journal of Advanced Research and Reviews 22, č. 3 (30. jún 2024): 1171–83. https://doi.org/10.30574/wjarr.2024.22.3.1837. 25 Lawrence H. Summers. “How Globalization Affects Tax Design”. Tax Policy and the Economy, Volume 23. Cit 28. máj 2025. https://www.hks.harvard.edu/publications/how-globalization-affects-tax-design-0#citation. 26 OECD. “Base erosion and profit shifting (BEPS)”. Cit 28. máj 2025. https://www.oecd.org/en/topics/base-erosion-and-profitshifting-beps.html. 27 Reuven S. Avi-Yonah, Young Ran (Christine) Kim, a Karen Sam. “A New Framework for Digital Taxation”. 63 Harvard International Law Journal 279 (2022), 05. marec 2022. 28 Tax Policy Center. “What are the OECD Pillar 1 and Pillar 2 international taxation reforms?”, január 2024. https://taxpolicycenter.org/briefing-book/what-are-oecd-pillar-1-and-pillar-2-international-taxation-reforms. 119 • Presun nehmotných aktív do dcérskych spoločností v daňovo výhodných krajinách, 29 • Nadmerné zadlžovanie dcérskych spoločností v krajinách s vyššími sadzbami,30 • Zneužitie hybridných nástrojov (napr. dlh je v jednej krajine daňovo uznateľným nákladom a v druhej krajine sa úrok nepovažuje za zdaniteľný príjem).31 2.2. Potreba medzinárodnej daňovej spolupráce Európska únia EÚ prijala viacero právnych aktov, smernice ATAD I/II (proti vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam), DAC6 – DAC8 (rozšírená výmena informácií) či reformu pravidiel pre DPH, ktoré majú zamedziť odlevu ziskov do daňových rajov. Napriek tomu zostáva zdaňovanie právnických osôb v EÚ fragmentované; jednotlivé štáty používajú daňové stimuly na prilákanie investícií, čo oslabuje spoločný trh.32 Jednostranné dane z digitálnych služieb (DST) Viaceré štáty zaviedli alebo ohlasujú DST ako prechodné riešenie zdaňovania digitálnych gigantov. Jednostranné dane síce generujú okamžité príjmy, no môžu33: • viesť k dvojitému zdaneniu,34 • vyvolať odvetné clá alebo sankcie zo strany krajín, v ktorých majú digitálne podniky sídlo,35 • ešte viac skomplikovať už fragmentovaný daňový rámec. OECD / G20 a projekt BEPS 2.0 Dvojpilierové riešenie predstavuje najambicióznejší pokus o modernizáciu medzinárodného daňového práva36: • Pilier 1 prerozdeľuje časť zisku najväčších a najziskovejších MNE do trhových krajín podľa spotrebiteľskej bázy (Amount A) a zjednodušuje transferové oceňovanie pre rutinné distribučné činnosti (Amount B),37 29 Reuven S. Avi-Yonah, Young Ran (Christine) Kim, a Karen Sam. “A New Framework for Digital Taxation”. 63 Harvard International Law Journal 279 (2022), 05. marec 2022. 30 PWC. “Developing countries show strong interest in the OECD’s BEPS recommendations”. Middle East BEPS Bulletin from Tax and Legal Services Middle East (blog), január 2016. https://www.pwc.com/m1/en/tax/documents/2016/beps-anddeveloping-countries-jan-2016.pdf. 31 OECD. “Base erosion and profit shifting (BEPS)”. Cit 28. máj 2025. https://www.oecd.org/en/topics/base-erosion-and-profitshifting-beps.html. 32 Európsky parlament. “Balancing on two pillars: Global corporate tax reform”, 2024. https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/BRIE/2024/762346/EPRS_BRI(2024)762346_EN.pdf. 33 Gabriel Delsol. “The Global Landscape of Digital Services Taxes”. Computer Communications Industry Association (blog), 24. január 2025. https://ccianet.org/articles/global-landscape-of-digital-services-taxes/. 34Joseph Kuba Nembe a Courage Idemudia. “Designing effective policies to address the challenges of global digital tax reforms”. World Journal of Advanced Research and Reviews 22, č. 3 (30. jún 2024): 1171–83. https://doi.org/10.30574/wjarr.2024.22.3.1837. 35 Diniz Magalhães, Tarcísio, a Allison Christians. “Taxing Data When the United States Disagrees”. European Law Open 3, č. 4 (december 2024): 939–61. https://doi.org/10.1017/elo.2024.49. 36 KPMG. “BEPS 2.0: Pillar One and Pillar Two”, 19. október 2020. https://kpmg.com/xx/en/our-insights/risk-andregulation/beps-2-0-pillar-one-and-pillar-two.html. 37 CHRISTOPHER AHN. “Taxing the Digital Giants: What the OECD Global Tax Deal Means for the U.S.” Fordham Journal of Corporate & Financial Law (blog), 08. október 2024. https://news.law.fordham.edu/jcfl/2024/10/08/taxing-the-digitalgiants-what-the-oecd-global-tax-deal-means-for-the-u-s/. 120 • Pilier 2 zavádza globálnu minimálnu efektívnu sadzbu 15 % (pravidlá GloBE) a zahŕňa mechanizmy (pravidlá) IIR, UTPR a QDMTT, ktoré majú garantovať, že zisky budú skutočne zdanené aspoň minimálnou sadzbou.38 OSN a rozvojové krajiny OSN presadzuje širšiu daňovú agendu, ktorá zahŕňa boj proti nezákonným finančným tokom, vytvorenie globálneho registra aktív a úvahy o globálnej dani z bohatstva.²⁵ Rozvojové krajiny argumentujú, že existujúce pravidlá OECD im prerozdeľujú len zlomok príjmov v porovnaní s potenciálom jednostranných DST.39 Paradox daňovej suverenity Účinná kontrola nad globálnymi tokmi ziskov si vyžaduje koordinovanú reakciu. No práve snaha chrániť národné právomoci bráni rýchlemu konsenzu.40 Výsledkom je pomalý legislatívny proces a jednostranné riešenia, ktoré zvyšujú neistotu podnikateľského prostredia. Globalizácia odhalila limity národných daňových politík: jeden štát nedokáže samostatne zabrániť presunu ziskov a erózii daňového základu.41 Riešením je hlbšia medzinárodná spolupráca, ktorá spojí: 1. Harmonizované minimálne štandardy (napr. globálna minimálna sadzba), 2. Efektívnu výmenu informácií a spoločné digitálne nástroje na sledovanie transakcií,42 3. Vyvážený vzťah medzi suverenitou a kolektívnym záujmom, aby sa daňové príjmy rozdeľovali spravodlivejšie a udržateľnejšie.43 3. Vplyv digitalizácie na daňové systémy Digitalizácia, často označovaná ako štvrtá priemyselná revolúcia, pretvára ekonomiku rýchlejšie, než sa stíhajú meniť daňové pravidlá. Virtuálne platformy, cloudové služby či kryptoaktíva umožňujú dosahovať zisky naprieč hranicami bez hmatateľnej fyzickej stopy, a tým narúšajú tradičný koncept stálej prevádzkarne.44 Otázky kto je daňovníkom, kde vzniká daňový nárok a kedy nastáva zdaniteľná udalosť už nemožno riešiť výlučne na základe fyzickej prítomnosti.45 38 Maarten de Wilde. “Two Pillars early ‘25: Ridiculousness”. Kluwer International Tax Blog (blog), 03. február 2025. https://kluwertaxblog.com/2025/02/03/two-pillars-early-25-ridiculousness/. 39 Elisângela Rita a Kudzai Mataba. “UN Convention on Tax: What happened at recent negotiations, and what’s next?” International Institute for Sustainable Development (blog), 14. február 2025. https://www.iisd.org/articles/explainer/unitednations-international-tax-convention-negotiations. 40 Abdelmalek Riad. “Global tax equity: confronting base erosion in the digital economy”. International Tax Review (blog), 09. máj 2025. https://www.internationaltaxreview.com/article/2es12tiks0nu88ett7gg0/direct-tax/global-tax-equityconfronting-base-erosion-in-the-digital-economy. 41 Ricardo Villalobos. “Two-pillar approach: potential domestic impact of a paradigm shift in international taxation”. International Tax Review (blog), 01. máj 2025. https://www.internationaltaxreview.com/article/2eqsvi1bmzv0yy0cl7vgg/sponsored/two-pillar-approach-potential-domesticimpact-of-a-paradigm-shift-in-international-taxation. 42 Bas Jacobs. “Digitalization and Taxation”. International Monetary Fund (blog), n.d. Cit 29. máj 2025. 43 Abdelmalek Riad. “Global tax equity: confronting base erosion in the digital economy”. International Tax Review (blog), 09. máj 2025. https://www.internationaltaxreview.com/article/2es12tiks0nu88ett7gg0/direct-tax/global-tax-equityconfronting-base-erosion-in-the-digital-economy. 44 Reuven S. Avi-Yonah, Young Ran (Christine) Kim, a Karen Sam. “A New Framework for Digital Taxation”. 63 Harvard International Law Journal 279 (2022), 05. marec 2022. 45 Katherine E. Karnosh. “The Application of International Tax Treaties to Digital Services Taxes”. Chicago Journal of International Law. Cit 08. jún 2025. https://cjil.uchicago.edu/print-archive/application-international-tax-treaties-digitalservices-taxes. 121 Najzreteľnejšie sa tento posun prejavuje v sektore digitálnych služieb a e-commerce.46 Online platformy dokážu obsluhovať milióny používateľov vo viacerých krajinách bez potreby lokálnej infraštruktúry; štát spotreby tak často nemá zákonný nárok zdaniť zisk, ktorý sa na jeho území reálne realizuje. Podobný problém nastáva pri jednotlivcoch, influenceroch, blogeroch či digitálnych nomádoch , ktorí generujú nemalé príjmy z reklamy a sponzoringu, no v mnohých jurisdikciách chýba mechanizmus, ktorý by tieto príjmy zachytil. Komplexné je aj určenie miesta zdaniteľného plnenia pri DPH: pri streamovacích či cloudových službách je neraz ťažké presne určiť, v ktorej krajine vzniká spotreba.47 Osobitnú kapitolu predstavujú kryptoaktíva. Ich objem raketovo rastie-,v roku 2022 vlastnilo kryptomeny približne 425 miliónov ľudí a transakcie prebiehajú pseudonymne, často cez decentralizované burzy. Európska únia reagovala Nariadením (EÚ) 2023/1113, ktoré zavádza tzv. travel rule: každý prevod kryptoaktív musí byť sprevádzaný údajmi o odosielateľovi a príjemcovi. Smernica DAC8 zas ukladá burzám povinnosť oznamovať transakcie klientov z EÚ. Napriek tomu zostáva otvorená otázka, či majú byť kryptomeny chápané ako komodita, nehmotné aktívum alebo finančný nástroj, a tým aj to, v ktorom okamihu vzniká zdaniteľná udalosť pri kúpe, stakingu či predaji. Nesúlad medzi miestom tvorby hodnoty a miestom zdaňovania sa stáva systematickým. Hospodárska realita digitálnej ekonomiky stojí na nehmotných aktívach, používateľských dátach a sieťových efektoch, ktoré možno presúvať bez fyzickej stopy do nízkodaňových jurisdikcií. Výsledkom je erózia daňového základu v štátoch, kde spotreba skutočne nastáva, a rastúci tlak na reformu medzinárodného rámca.48 Najkomplexnejšiu reformnú odpoveď predstavuje iniciatíva OECD/G20 BEPS so svojimi dvoma piliermi. Prvý pilier (Amount A) prerozdeľuje časť zostatkového zisku najväčších a najziskovejších korporácií do krajín, kde sídlia ich používatelia či spotrebitelia, hoci tu nemajú fyzickú prevádzku; Amount B zasa navrhuje jednotnú maržu pre rutinné distribučné a marketingové činnosti, aby znížil náklady na transferové oceňovanie v krajinách s obmedzenou administratívnou kapacitou.49 Druhý pilier zavádza globálnu minimálnu efektívnu sadzbu 15 % prostredníctvom pravidiel GloBE a spája ju s mechanizmami IIR, UTPR a QDMTT, ktoré zabezpečujú, aby zisk nezostal nezdanený nikde na svete.50 Od začiatku roku 2025 už viac než päťdesiat krajín tieto pravidlá postupne uvádza do praxe; technickou výzvou však zostáva potreba paralelných výpočtov a robustnej dátovej infraštruktúry, najmä v rozvojových ekonomikách.51 Do diskusie o spravodlivejšom rozdelení daňových práv vstúpila aj OSN. Pripravovaná konvencia má vytvoriť jednotný rámec pre zdaňovanie digitálnych príjmov, boj proti nezákonným finančným tokom a potenciálne aj priestor na globálnu daň z bohatstva, ktorej výnos by pomohol krajinám globálneho Juhu.52 Program „Tax Inspectors Without Borders46 Ann-Marie Schrie Pinkney. “Taxation of the Digital Economy: The Challenges of Distinguishing Business Income from Royalty”. Queen Mary Law Journal, č. 10 (2019). https://www.qmul.ac.uk/law/research/journals/the-queen-mary-lawjournal/media/law/docs/research/10QMLJ157.pdf. 47 Public Citizen. “Understanding Digital Services Taxes”, 24. február 2025. https://www.citizen.org/article/understandingdigital-services-taxes/. 48 Reuven S. Avi-Yonah, Young Ran (Christine) Kim, a Karen Sam. “A New Framework for Digital Taxation”. 63 Harvard International Law Journal 279 (2022), 05. marec 2022. 49 KPMG. “BEPS 2.0: Pillar One and Pillar Two”, 19. október 2020. https://kpmg.com/xx/en/our-insights/risk-andregulation/beps-2-0-pillar-one-and-pillar-two.html. 50 CHRISTOPHER AHN. “Taxing the Digital Giants: What the OECD Global Tax Deal Means for the U.S.” Fordham Journal of Corporate & Financial Law (blog), 08. október 2024. https://news.law.fordham.edu/jcfl/2024/10/08/taxing-the-digitalgiants-what-the-oecd-global-tax-deal-means-for-the-u-s/. 51 Giammarco Cottani a Kenneth Amaeshi. “Safeguarding the fragile future of international tax cooperation: What can the European academic community offer?” EUIdeas (blog), 10. apríl 2025. https://euideas.eui.eu/2025/04/10/safeguarding-thefragile-future-of-international-tax-cooperation-what-can-the-european-academic-community-offer/. 52 Elisângela Rita a Kudzai Mataba. “UN Convention on Tax: What happened at recent negotiations, and what’s next?” International Institute for Sustainable Development (blog), 14. február 2025. https://www.iisd.org/articles/explainer/unitednations-international-tax-convention-negotiations. 128 individuality jednotlivých pracovnoprávnych vzťahov. Napriek tomu, že najvyššie súdne autority postupom času vykonali významný objem práce zákonodarcu, vyvstáva otázka, či judikovanie otázok vo vzťahu k pracovnej disciplíne je dostatočným riešením dlhodobého problému výkladu a aplikovania jednotlivých ustanovení Zákonníka práce v praxi zo strany zamestnávateľov. Je nepochybné, že ochranná funkcia Zákonníka práce je oslabená v prípade uplatnenia výpovedného dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. Zákonodarca napriek tomu v obmedzenom rozsahu chráni zamestnanca, ktorý poruší svoje povinnosti, na jeho ochranu prihliada i konajúci súd v konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru. Zamestnávateľ, napriek tomu, že je v tomto prípade nedostatok alebo chyba na strane zamestnanca môže nesprávne, neúplne alebo nevhodne postupovať len preto, že nepozná judikatúru najvyšších súdnych autorít. A preto sa neraz stáva, že zamestnávateľ nesprávne alebo významne subjektívne posúdi konanie zamestnanca, ukončí s ním pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny a toto skončenie bude rozhodnutím súdu označené za neplatné. I z daného dôvodu zastávam názor, že určitý objem právnych viet najvyšších súdnych autorít by mohol byť pre zákonodarcu inšpiráciou. Cieľom tohto príspevku je poukázať na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít vo vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. 1. Pracovná disciplína a porušenie pracovnej disciplíny Medzi základné povinnosti zamestnanca, ktoré zákonodarca zakotvil do ustanovenia § 47 Zákonníka práce , patrí povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu. Dodržiavanie pracovnej disciplíny spočíva v plnení povinností zamestnancom, ktoré mu vyplývajú z právnych predpisov, pracovného poriadku a ďalších interných predpisov zamestnávateľa, pracovnou zmluvou alebo konkrétnym pokynom nadriadeného zamestnanca. Ako už bolo v úvode tohto príspevku načrtnuté, právna úprava nedefinuje povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu, ani porušenie pracovnej disciplíny. Definíciu porušenia pracovnej disciplíny je možné vyvodiť prostredníctvom skladby definičných znakov: (1) Zamestnanec neplní svoje pracovné povinnosti riadne, t.j. v súlade s právnymi predpismi, pracovnou zmluvou, pokynmi zamestnávateľa a i.. Zamestnanec neplní svoje povinnosti riadne ani vtedy, ak ich neplní včas; (2) Osoba, ktorá neplní pracovné povinnosti je zamestnancom. Nie je možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny konanie osoby, s ktorou má zamestnávateľ uzatvorenú napr. obchodnoprávnu alebo inú ako pracovnú zmluvu; (3) Zamestnanec zavinil1 svoje konanie – Zavinenie úmyselné alebo z nedbanlivosti; Zatiaľ čo prvé dva definičné znaky vyplývajú zo samotného jazykového významu uvedeného slovného spojenia, požiadavka zavinenia aspoň z nedbanlivosti je potvrdená a akceptovaná judikatúrou súdov. Uvedené vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ÚS SR“), keď nálezom sp. zn. I. ÚS 343/2013 argumentáciu konajúceho Krajského súdu v danej veci („..porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti..“) potvrdil. 1.1. Právne následky porušenia pracovnej disciplíny 1 I. ÚS 343/2013 129 Zamestnávateľ je oprávnený po zistení skutkových okolností porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom pristúpiť k niekoľkým riešeniam, a to samostatne, vo vzájomnej postupnosti alebo v kombinácii: a) Krátenie dovolenky – za porušenie pracovnej disciplíny je považované neospravedlnené zmeškanie pracovnej zmeny, resp. pracovného dňa. V týchto prípadoch Zákonník práce vo svojom § 109 ods. 3 oprávňuje zamestnávateľa krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden a ž dva dni za každú neospravedlnene zmeškanú zmenu / pracovný deň. V prípade neospravedlneného zameškania kratšej časti pracovnej zmeny alebo pracovného dňa zamestnávateľ tieto neospravedlnene zmeškané časti sčíta. Posúdenie otázky, či ide o neospravedlnené zmeškanie práce rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov2. b) Dočasné prerušenie výkonu práce3 – je preventívnym inštitútom v prípade podozrenia zamestnávateľa zo závažného porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom. Zabezpečuje ochranu zamestnávateľa pred potenciálnym vznikom škody, prípadne ďalším porušovaním pracovnej disciplíny závažnej intenzity zo strany zamestnanca v čase, kedy zamestnávateľ ešte nemôže so zamestnancom skončiť pracovný pomer, napr. pre nedostatok dôkazov. Pre skončenie pracovného pomeru nie je dostačujúce podozrenie, i keď je dôvodné. Zamestnávateľ v tomto prípade poskytne zamestnancovi náhradu mzdy najmenej vo výške 50% jeho priemerného zárobku. Intenzita závažnosti porušenia pracovného pomeru, ako aj dôvodnosť podozrenia zamestnávateľa je predmetom posúdenia na základe skutkových okolností konkrétneho prípadu. c) Sankcia – zamestnávateľ nie je oprávnený pre tento ani iný prípad dohodnúť so zamestnancom zmluvnú pokutu. Vyplýva to z numerus clausus typov zmlúv, na základe ktorého nie je možné urobiť iné než Zákonníkom práce výslovne upravené právne úkony. Napriek tomu však je možné ako príklad sankcie za porušenie pracovnej disciplíny uviesť ustanovenie § 122 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré zamestnávateľa oprávňuje neposkytnúť náhradu mzdy za sviatok v prípade zmeškania zmeny bezprostredne predchádzajúcej sviatku. 4 d) Skončenie pracovného pomeru – najčastejšie aplikovaný postup v prípade porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom. 1.2. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou alebo okamžite, a to v závislosti od intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Rozlišujeme menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a závažné porušenie pracovnej disciplíny. Závažné porušenie pracovnej disciplíny vyžaduje vyššiu intenzitu porušenia povinností, preto zamestnávateľ s týmto porušením spája možnosť skončiť pracovný pomer okamžite. Pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny musia byť naplnené ďalšie podmienky (predchádzajúce porušenie pracovnej disciplíny v lehote nie dlhšej ako 6 mesiacov, po ktorom nasledovalo písomné upozornenie zamestnanca na možnosť výpovede; v praxi často nazývané ako „Vytýkací list“), ktorých nesplnenie má rovnaký následok, ako neexistencia porušenia povinností zo strany zamestnanca – neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zákonník práce neurčuje ani neuvádza kritériá, podľa ktorých by sa mali posudzovať. 2 DOLOBÁČ, M. a kol. Zákonník práce. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, s.r.o., 2023, s. 365. 3 § 141a Zákonníka práce 4 MIKUŠOVÁ, J. Skončenie pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. In: COMENIUS Časopis, Roč. 3, číslo 1, Právnická fakulta Univerzita Komenského v Bratislave, 2023, ISSN 2454-0846 130 Z judikatúry najvyšších súdnych autorít sa dozvedáme, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak: - Osoba zamestnanca - Jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností - Situácia, v ktorej k porušeniu došlo - Dôsledky porušenia pre zamestnávateľa - Či konanie spôsobilo škodu a pod.5 Uvedený výpočet je demonštratívny, nie je potrebné, aby konanie s charakterom porušenia pracovnej disciplíny naplnilo všetko uvedené. Zamestnávatelia sa usilujú zmluvne upraviť a konkretizovať prípady, ktoré budú považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, formou demonštratívneho výpočtu v pracovnej zmluve, pracovnom poriadku alebo inom internom predpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca. Uvedené riešenie však nepredstavuje nástroj zabezpečujúci právnu istotu zmluvných strán, pretože z judikatúry, napr. i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) sp. zn. 3 Cdo 71/2003 vyplýva, súdy v konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru nie sú viazané tým, ako zamestnávateľ vo svojich interných predpisoch alebo pracovnej zmluve hodnotí dané konanie. Z uvedeného vyplýva, že je kompetenciou súdu posúdiť jednotlivé atribúty konkrétnej situácie a stanoviť intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, resp. stanoviť, či dané konanie môžeme považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 319/2013 môžeme charakteristiku závažného porušenia pracovnej disciplíny rozšíriť o negatívne vymedzenie: „za závažné porušenie pracovnej disciplíny nie je považovaný bežný nedostatok v práci, ktorý nemá negatívny vplyv na činnosť zamestnávateľa.“ Závažné porušenie pracovnej disciplíny, na základe ktorého môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite by malo byť dané na roveň ďalšiemu dôvodu oprávňujúcemu zamestnávateľa skončiť pracovný pomer okamžite – napr. Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2857/2000. Skutok zamestnanca by podľa niektorých názorov právnej obce mal byť vyhodnotený ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ak je takej miery intenzity neželaného konania zamestnanca, ako keby bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. S takýmto názorom sa však nie je možné v celom rozsahu stotožniť. NS SR vo viacerých rozhodnutiach, napr. v sp. zn.: 5 Cdo 26/2009 uviedlo konštatovanie, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny má byť považované také konanie zamestnanca, na základe ktorého nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Uvedené konštatovanie je všeobecne v právnej obci akceptované. Je na mieste úvaha o možnosti zapojenia umelej inteligencie do procesu generovania výsledkov kategorizácie konania zamestnanca ako závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zvýšila by sa objektivita daného posúdenia. Pri uvedenom však vyplýva viacero v súčasnosti otázok týkajúcich sa najmä zodpovednosti za uvedené rozhodnutie, ako aj otázok týkajúcich sa skutočnej objektivity umelej inteligencie, ak vstupné dáta, ktoré môžu byť diskriminačné poskytuje zamestnávateľ.6 2. Výpoveď z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny 5 NR SR, sp. zn. 3 Cdo 218/2007, 3 Cdo 12/2008, 5 Cdo 95/2009 6 BARANCOVÁ, H. Umelá inteligencia a pracovné právo. In. Právny obzor, 107, 2024, č. 2, s. 112 131 2.1. Zásada „Trikrát a dosť!“ vs. „Dvakrát a dosť !“ V súčasnej dobe je v laickej praxi zaužívaný postup trikrát a dosť. Zamestnávatelia vychádzajú z právnej úpravy a na ňu nadväzujúcej judikatúry, ktorá však bola zmenená a judikatúra v tomto rozsahu prekonaná. Rozdiely de lege lata pozostávajú v slove „sústavné“. Predchádzajúca právna úprava § 63 ods. 1 písm. e) umožňovala zamestnávateľovi dať výpoveď zamestnancovi len v prípade, ak zamestnanec sústavne menej závažne porušoval pracovnú disciplínu. Predchádzajúce upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny bolo súčasťou uvedeného ustanovenia i v minulosti. NS SR vyložil pojem sústavnosť v porušovaní pracovnej disciplíny v zmysle predmetného ustanovenia tak, že za sústavné porušovanie považoval opakované menej závažné porušenia, ak k nim došlo aspoň trikrát a ak bola medzi nimi primeraná časová súvislosť7. Ku dňu prípravy tohto príspevku ustanovenie § 63 ods. 1 písm. e) požiadavku sústavnosti menej závažného porušenia pracovnej disciplíny neobsahuje. Nie je preto možné dospieť k záveru, že je potrebné pre naplnenie výpovedného dôvodu, aby zamestnanec menej závažne porušil pracovnú disciplínu trikrát. Gramatickým i logickým výkladom predmetného ustanovenia konštatujeme, že zamestnávateľ je oprávnený skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec v posledných šiestich mesiacoch menej závažne porušení pracovnú disciplínu minimálne dvakrát za splnenia podmienky, že následne po prvom porušení pracovnej disciplíny ho na možnosť výpovede upozornil. Postup dvakrát a dosť vytvára taktiež polemiku, či medzi jednotlivými skutkami – porušeniami pracovnej disciplíny musí byť okrem časovej nadväznosti i iná príčinná súvislosť, či musí ísť o rovnaké porušenie pracovnej disciplíny alebo tieto skutky musia na seba nadväzovať. Odpoveď na túto otázku vieme vyvodiť z nálezu Ústavného súdu8, ktorý konštatoval, že porušenie pracovnej disciplíny sa nemusí týkať tej istej povinnosti zamestnanca ani nemusí medzi dvoma porušeniami pracovnej disciplíny existovať súvislosť. Akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny, ktoré nasleduje po písomnom upozornení oprávňuje zamestnávateľa ukončiť s ním pracovný pomer výpoveďou. Opakované porušenie pracovnej disciplíny nemusí spočívať v porušení tej istej povinnosti a ani jednotlivé porušenia nemusia byť v logickej, časovej alebo skutkovej súvislosti. Zamestnanec X dňa 15.5.2025 porušil zákaz fajčenia v priestoroch prevádzky zamestnávateľa. Zamestnanec takéto konanie vyhodnotil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Dňa 18.5.2025 meškal do práce dve hodiny, čo opäť zamestnávateľ vyhodnotil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Následne, 24.5.2025 zamestnanec X nepoužil ochranné pracovné prostriedky pri práci, ktoré mu zamestnávateľ poskytol a o povinnosti ich používať ho riadne poučil. Zamestnávateľ toto konanie opäť vyhodnotil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Jednotlivé skutky spolu nesúvisia, skutkovo na seba nenadväzujú. Zamestnávateľ by mohol skončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou, ktorú by mu mohol doručovať už 18.5.2025. V príklade však nie je uvedené, žeby zamestnávateľ zamestnancovi doručil upozornenie o možnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e). Zákonníka práce. Zamestnávateľ preto skončiť pracovný pomer so zamestnancom nemôže ani 24.5.2025. Ak by ho v tento deň písomne upozornil na možnosť výpovede, nemohol by postupovať spôsobom, že 24.5.2025 ho upozornil z dôvodu porušenia dňa 15.5.2025 a nasledujúci pracovný deň by s ním ukončil pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny 24.5.2025. Upozornenie na možnosť výpovede musí predchádzať ďalšiemu porušeniu pracovnej disciplíny, na základe ktorého bude zamestnávateľ oprávnený ukončiť s týmto zamestnancom X pracovný pomer výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. 7 DOLOBÁČ, M. a kol. Zákonník práce. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, s.r.o., 2023, s. 367 8 III. ÚS 409/2017 132 Upozornenie je z určitého uhla pohľadu sankciou pre zamestnanca, ale súčasne má i preventívnu funkciu. V prípade sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru súd taktiež okrem toho, či došlo k upozorneniu na možnosť výpovede skúma, či došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré predchádzalo upozorneniu. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít napr. NS SR, sp. zn. 4 Cdo 17/94 vyplýva, že v prípade, ak by zamestnanec bol na možnosť výpovede upozornený bez predchádzajúceho porušenia pracovnej disciplíny, teda pracovnú disciplínu by neporušil, nebola by podmienka upozornenia predpokladaná Zákonníkom práce naplnená.9 Napriek tomu, že porušenie pracovnej disciplíny, ktoré predchádzalo upozorneniu na možnosť výpovede skutkovo vo výpovedi popisovať nie je potrebné, tieto dôvody a skutočnosti by mali byť konkretizované v samotnom upozornení. Hmotnoprávna podmienka skutkového popísania výpovedného dôvodu bude podľa názoru NS SR, ktorý vyplýva napr. z rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 155/99 splnená aj vtedy, ak zamestnávateľ v značnej miere skutkových okolností odkáže na svoje predchádzajúce písomné prejavy, napr. na predchádzajúce upozornenie10. 2.2. Objektívna a subjektívna lehota pre skončenie pracovného pomeru Formovanie výkladu ustanovení týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so zamestnancom z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny najvyššími súdnymi autoritami siaha aj do témy lehôt. Zákonník práce v súvislosti s výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) upravuje dve prekluzívne lehoty – subjektívnu a objektívnu. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno pracovný pomer okamžite skončiť, len v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o tomto dôvode dozvedel (subjektívna lehota). V prípade porušenia pracovnej disciplíny v zahraničí možno výpoveď doručiť aj do dvoch mesiacov po návrate zamestnanca, pričom vždy musí byť dodržaná objektívna lehota jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. Uvedené lehoty majú prekluzívny charakter, čo znamená, že súd ich dodržanie skúma z úradnej povinnosti, a to aj bez námietky druhej strany. Nedodržanie týchto lehôt má za následok neplatnosť výpovede. Prekluzívne lehoty slúžia na ochranu právnej istoty zamestnanca a prispievajú k stabilite jeho pracovnoprávneho postavenia. Začiatok ich plynutia možno spravidla jednoducho určiť v prípadoch, keď dôvod výpovede spočíva v jednorazovom skutku. Je však potrebné zdôrazniť, že za začiatok plynutia objektívnej lehoty nemožno považovať len moment vzniku alebo začiatku protiprávneho konania, ale aj každý ďalší deň, počas ktorého toto konanie pretrváva.11 NS SR moment vzniku či začiatku protiprávneho konania označuje aj ako „moment vytvorenia možnosti uskutočniť neoprávnené konanie“12. 3. Závažné porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru Jedným z dvoch dôvodov, ktorých naplnenie oprávňuje zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite je závažné porušenie pracovnej disciplíny.13 Závažné 9 R 27/1995 10 R 46/2001 11 komentár 12 7 Cdo/223/2017 13 § 68 Zákonníka práce 133 porušenie pracovnej disciplíny by malo byť zavinené a musí byť zo strany zamestnávateľa preukázané.14 Za závažné porušenie pracovnej disciplíny je odbornou praxou považované najmä: - Prítomnosť alkoholu v krvi zamestnanca; - Neospravedlnená absencia v práci; - Neoprávnený zásah do majetku zamestnávateľa a pod. I v týchto prípadoch je možné dohľadať bohatú judikatúru, ktorá sa zaoberala osobitými aspektmi týchto najčastejších dôvodov, ktoré boli klasifikované (oprávnene) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zamestnanec je povinný byť plne spôsobilý na výkon práce v pracovnom čase. Používanie alkoholu nepochybne predstavuje nebezpečný a škodlivý jav, ktorý môže potenciálne spôsobiť škodu na zdraví zamestnanca alebo jeho kolegov, prípadne majetku (najmä) zamestnávateľa. Vo všeobecnosti platí zákaz požívania alkoholických nápojov v pracovnom čase, ako i v čase bezprostredne predchádzajúcom nástupu do práce (prítomnosť zvyškového alkoholu v krvi je rovnako nežiadúca). Zákon č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o BOZP“) stanovuje výnimku z tohto všeobecného zákazu, a to u zamestnanca, u ktorého je výnimočne požívanie alkoholických nápojov súčasťou plnenia pracovných úloh alebo je s plnením týchto úloh zvyčajne spojené15. R 65/1973 – Plná spôsobilosť zamestnanca je vylúčená v prípade, ak je zamestnanec pod vplyvom alkoholu. Za porušenie pracovnej disciplíny označujeme neschopnosť zamestnanca na výkon práce v dôsledku požitia alkoholu. Uvedené platí aj pre prípad, ak zamestnanec ani nezačal vykonávať prácu, prípadne mu vstup na pracovisko bol v dôsledku zistenej indispozícii zabránený. 1 Cdo 39/1998 – Požívanie alkoholických nápojov i v menšom množstve a následný nástup do zamestnania môže byť považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, i keď šlo o požívanie v menšom množstve. 5 Cdo 95/2009 – Definuje neospravedlnenú absenciu. Ide o stav, keď zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní pracovné povinnosti, pretože je neprítomný a jeho neprítomnosť nie je odôvodnená alebo ospravedlnená (napr. neprítomnosť je spôsobená ospravedlnene pri práceneschopnosti zamestnanca, čerpaní dovolenky, čerpaní náhradného voľna alebo v prípade existencie prekážky v práci). 5 Cdo 74/2008 – v tomto rozhodnutí je vyjadrený názor, že jeden deň neospravedlnenej absencie v práci nedosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Konajúci súd však zvýrazňuje individualitu posúdenia jednotlivých skutočností a neprecizuje uvedený názor ako všeobecný. Záver V predkladanom príspevku bolo poukázané na absenciu zákonných pravidiel pre určenie, definovanie najmä intenzity porušenia pracovnej disciplíny. S touto skutočnosťou sa zamestnávatelia snažia vysporiadať tak, že v interných predpisoch, prípadne v pracovnej zmluve vymedzia/ dohodnú, aké konanie zamestnanca je pre nich neprijateľné, aké konanie zamestnanca budú považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na tento demonštratívny výpočet však v prípade súdneho konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nemusí konajúci súd prihliadať, resp. ho nemusí rešpektovať. Intenzitu porušenia 14 Barancová, H. Skončenie pracovného pomeru a základné ľudské práva v judikatúre európskych súdov. Praha: Leges, 2019. s 22 15 § 13 ods. 2 Zákona o BOZP 134 pracovnej disciplíny zamestnancom posúdi konajúci súd bez ohľadu na existenciu tohto výpočtu. Funkčnosť tohto demonštratívneho výpočtu spočíva najmä v informovanosti zamestnanca o spôsoboch konania, ktoré zamestnávateľ považuje za neprijateľné. Zamestnanec vie lepšie predvídať postup zamestnávateľa v prípade odbočenia z cesty zamestnancom. Vzhľadom na početnosť judikatúry na tému porušenia pracovnej disciplíny a jeho intenzity sme považovali za vhodné poskytnúť ucelený prehľad ustálených názorov. Pri spracovaní bolo posúdených viac ako 35 rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. Vzhľadom na ich početnosť neboli niektoré výroky v príspevku doslovne uvedené a použitých bolo 12. Z predloženého však môžeme usúdiť, že intenzitu porušenia pracovnej disciplíny posudzuje výlučne súd; na to, aby sme mohli konanie zamestnanca posúdiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny nemusí zamestnanec spôsobiť zamestnávateľovi škodu; vymedzili sme kritériá, podľa ktorých môžeme posudzovať porušenie pracovnej disciplíny, i keď sú miestami vágne a odkazujúce na individuálny charakter každého konania a i. Napriek kritickému postoju voči právnej úprave skončenia pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom zastávame názor, že s ohľadom na široký rozptyl konaní, ktoré môžu spadať pod porušenie pracovnej disciplíny a nevyhnutnosť individuálneho posúdenia daného konania vo vzťahu k podmienkam pracoviska a samotnému druhu výkonu práce je konkrétnejšia právna úprava nemožná. Za vhodné však považujeme spracovanie definície závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa vzoru najvyšších súdnych autorít priamo do zákona. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV • BARANCOVÁ, H. Skončenie pracovného pomeru a základné ľudské práva v judikatúre európskych súdov. Praha: Leges, 2019, 260 s. • BARANCOVÁ, H. Umelá inteligencia a pracovné právo. In. Právny obzor, 107, 2024, č. 2, s. 108 – 120. https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2024.2.02 • DOLOBÁČ, M. a kol. Zákonník práce. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, s.r.o., 2023, 915 s. 9788081551185 • LIEBSCHEROVÁ, K: EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo [online]. Bratislava, 2019 [cit.2025-01-20] • PLAZA, J. Eliminácia pracovných úrazov pomocou umelej inteligencie. In: Zborník príspevkov z konference Naděje právní vědy. Plzeň, 2023. :10.24132/ZCU.NADEJE.2023.550-559 • RAVID, D. M., WHITE, J. C., TOMCZAK, D. L., MILES, A. F. AND BEHREND, T. S.: A meta-analysis of the effects of electronic performance monitoring on work outcomes’, Personnel Psychology, 2023, Vol. 76, No. 1, pp. 5‒40. • TOMŠEJ, J. Spory o skončení pracovního poměru. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2024, 191 s. JUDIKATÚRA • I ÚS 343/2013 • III. ÚS 409/2017 • 3 Cdo 71/2003 • 3 Cdo 319/2013 • 21 Cdo 2857/2000 • 5 Cdo 26/2009 • 4 Cdo 17/94 135 • 5 Cdo 155/99 • R 65/1973 • 1 Cdo 39/1998 • 5 Cdo 95/2009 • 5 Cdo 74/2008 136 KEĎ SA LENIVÝ KÔŇ ZRAZÍ S VÝVOJOM SOFTVÉRU1 WHEN A LAZY HORSE COLLIDES WITH SOFTWARE DEVELOPMENT JUDr. Martin Friedrich Abstrakt Príspevok sa zaoberá právnymi aspektmi vývoja softvéru, pričom jeho jadrom je analýza ospravedlniteľného omylu v obchodnoprávnych vzťahoch v kontexte zmlúv o dielo. Východiskom je nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 39/2024-76, ktorý reflektuje otázku uvedenia objednávateľa do omylu počas predzmluvných rokovaní. Článok porovnáva vodopádový a agilný model vývoja softvéru a ich dopad na interpretáciu právnych nárokov zhotoviteľa a objednávateľa. Osobitná pozornosť je venovaná problematike konania s odbornou starostlivosťou a jej vzťahu k ospravedlniteľnému omylu, pričom príspevok kriticky analyzuje, či podnikateľ ako profesionálny subjekt môže byť vôbec uvedený do omylu. V rámci úvah sa v príspevku zaoberáme aj primeranosťou analogického uplatnenia judikatúry súvisiacej s neplnením zmluvných podmienok na oblasť vývoja softvéru a hodnotíme vhodnosť prístupu Ústavného súdu SR k tejto problematike. Kľúčové slová: vývoj softvéru, ospravedlniteľný omyl, zodpovednosť za vady, odborná starostlivosť, zmluva o dielo, judikatúra Abstract The paper examines the legal aspects of software development, focusing on the analysis of excusable mistake in commercial law contracts within the context of contracts for work. The starting point is the ruling of the Constitutional Court of the Slovak Republic, ref. no. III. ÚS 39/2024-76, which addresses the issue of misleading the client during pre-contractual negotiations. The article compares the waterfall and agile models of software development and their impact on the interpretation of legal claims of the contractor and the client. Special attention is given to the issue of acting with professional diligence and its relation to excusable mistake, critically analyzing whether a business entity, as a professional party, can be misled at all. Furthermore, the paper discusses the appropriateness of applying case law related to non-fulfillment of contractual obligations analogously to software development and evaluates the suitability of the Constitutional Court’s approach to this issue. Keywords: software development, excusable mistake, liability for defects, professional diligence, contracts for work, case law 1. Úvod Nestáva sa často, aby sa zmluvy o dielo na vývoj softvéru dostali až k meritórnemu preskúmaniu Ústavným súdom SR. Aj z tohto dôvodu zaujal právnu prax nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 39/2024-76, ktorého závery by sme radi podrobili podrobnejšej analýze v rámci inštitútov záväzkového práva, najmä preskúmali vzťahu omylu v predzmluvných rokovaniach a zodpovednosti za vady softvérového diela v podmienkach vývoja softvéru. Cieľom tejto seminárne práce je preveriť, v akom rozsahu a či je možné súhlasiť s právnym názorom 1 Príspevok vznikol v rámci riešenia grantovej úlohy VVSG č. 2024 - 3381 pod názvom: Ľudsko-právne a etické aspekty digitalizácie a elektronického obchodovania 137 ústavného súdu, ktorý v kasačnom náleze prikázal všeobecným súdom, aby sa zaoberali otázkou uvedenia objednávateľa do omylu v rámci predzmluvných rokovaní. 2. Lenivý kôň Ústavný súd sa v konaní III. ÚS 39/2024 zaoberal nasledujúcim skutkovým stavom: sťažovateľom bola obchodná spoločnosť, ktorá si objednala vývoj softvéru. Podmienkou dodania softvéru bolo, aby sťažovateľka uzavrela so zhotoviteľom licenčnú zmluvu a zmluvu o technickej podpore, ktorá sa v praxi nazýva aj ako servisná zmluva, resp. v jej anglickom ekvivalente ako SLA (Service Level Agreement). Objednávateľ po dodaní softvéru zistil, že tento softvér nezodpovedá po funkčnej stránke jeho predstavám. V konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval, že bol zo strany zhotoviteľa uvedený do omylu v podstatných okolnostiach, ktoré mali spočívať v rozdieloch medzi tým, čo mu bolo zo strany zhotoviteľa deklarované ako objednané funkčné vylepšenia a skutočne dodané funkčné vylepšenia oproti softvéru, ktorý objednávateľ doposiaľ používal. Sťažovateľka tvrdila, že následkom uvedenia do omylu mala byť v súlade s § 39 a § 49a OZ neplatnosť licenčnej zmluvy a SLA. Všeobecné súdy sa s právnou argumentáciou sťažovateľky o jej uvedení do omylu nestotožnili. Mali za to, že sťažovateľka mala možnosť uplatniť svoje výhrady prostredníctvom vytknutia vád diela. Poukázali na to, že platný právny úkon sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôže stať neplatným a dôvodom neplatnosti nemôže byť nesplnenie zmluvných povinností vyplývajúcich z konkrétneho právneho úkonu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1MObdoV 16/2006 z 26. marca 2009). Pokiaľ si sťažovateľka ako objednávateľ nevyskúšala objednaný softvér pred jeho prevzatím a v konaní tvrdila, že jej v zmysle zmluvne dohodnutých podmienok nebolo umožnené nasadiť softvér v skúšobnej prevádzke, podľa právneho názoru všeobecných súdov nepostupovala sťažovateľka v pozícii podnikateľa s odbornou starostlivosťou. Čo robí nález č. k. III. ÚS 39/2024-76 zaujímavým, je spôsob, akým sa odchýlil od právneho názoru všeobecných súdov. Ústavný súd totiž na riešenie moderného problému, akým sú právne otázky týkajúce sa vývoja softvéru, okrem iného aplikoval takmer storočnú judikatúru s odkazom na lenivého koňa2. Ústavný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR v konaní vedenom pod sp. zn. Rv I 355/31, ktorý v právnej vete uviedol: „Byl-li kůň koupen k tahu a podatel se zaručil za to, že kůň jest dobrý tahoun, jest kupitel oprávněn domáhati se zrušeni kupní smlouvy, trpí-li kůň netahavostí.“ Ústavný súd aj s odkazom na rakúsku judikatúru3 teda dospel k záveru, že je povinnosťou všeobecných súdov opätovne preskúmať, či na strane sťažovateľky mohol existovať ospravedlniteľný omyl ohľadom funkcionalít a vlastností objednaného softvéru. 3. Metódy vývoja softvéru Domnievam sa, že pred zodpovedaním právnych otázok, je potrebné sa v stručnosti venovať metódam vývoja softvéru. Pokiaľ si podnikateľ nekúpi licenciu na krabicový softvér, ktorého funkcionality sú dané autorom softvéru, tak na akýkoľvek vývoj softvéru je potrebné hľadieť ako na projekt. Vývoj a prispôsobenie softvéru sú tak založené na projektovom 2 Rv I 355/31 (Vážný 10732), Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských: 10424-11302, str. 577, dostupné na: https://digi.law.muni.cz/xmlui/bitstream/handle/digilaw/4427/Vazny_03-000015.pdf?sequence=1&isAllowed=y, zobrazené 02.03.2025 3 Ods. 39 citovaného nálezu: rozhodnutie OGH 8. Oktober 1975, 1 Ob 191/75 (OLG Wien 1 R 111/75; HG Wien 11 Cg 303/74) OGH (SZ 48/102) 144 a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (ďalej len „Nariadenie“). Pozornosť vzbudili najmä pokuty, ktoré môžu byť prevádzkovateľom a sprostredkovateľom uložené dozornými orgánmi pri porušení ich povinností pri spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb.1 Nariadenie však prišlo s koncepciou spojenia prvkov verejného práva a súkromného práva. Význačné je to najmä v prípadoch uplatňovania práv dotknutých osôb pri neoprávnenom zásahu do ich práva na ochranu osobných údajov. Dotknutá osoba má možnosť uplatniť svoje práva prostredníctvom podania sťažnosti na dozorný orgán, ako orgán verejnej moci, alebo sa môže obrátiť na vnútroštátny súd a domáhať sa náhrady škody/nemajetkovej ujmy a pod. Samozrejme môže využiť oba spôsoby. Táto problematika sa stala za posledné roky významnou, vzhľadom na množiace sa porušenia Nariadenia. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) sa za posledné roky musel v rámci konaní o prejudiciálnych otázkach venovať aj tejto problematike, a najmä výkladu článku 82, ktoré upravuje náhradu škody a zodpovednosť prevádzkovateľov a článku 83 Nariadenia, ktorý sa venuje ukladaniu správnych pokút dozornými orgánmi. V tomto článku si niektoré rozhodnutia SD EÚ rozoberieme a budeme sa venovať dôsledkom, ktoré z nich vyplývajú. Tak pre orgány súdnej moci, pre prevádzkovateľov, ako aj samotné dotknuté osoby. 1. Porušenie ochrany osobných údajov podľa Nariadenia Nariadenie definuje porušenie ochrany osobných údajov v článku 4 bod 12 ako porušenie bezpečnosti, ktoré vedie k náhodnému alebo nezákonnému zničeniu, strate, zmene, neoprávnenému poskytnutiu osobných údajov, ktoré sa prenášajú, uchovávajú alebo inak spracúvajú, alebo neoprávnený prístup k nim. Bližšie sa porušeniu ochrany osobných údajov venuje recitál 85 Nariadenia. Z uvedených ustanovení Nariadenia možno vyvodiť, že porušenie ochrany osobných údajov môže viesť k vzniku ujmy na zdraví, majetkovej alebo nemajetkovej ujme. Samotné Nariadenie ako príklady porušení uvádza stratu kontroly nad osobnými údajmi, obmedzenie práv dotknutých osôb, diskrimináciu, krádež totožnosti, podvod, finančnú stratu, neoprávnenú reverznú pseudonymizáciu, poškodenie dobrého mena, stratu dôvernosti osobných údajov chránených profesijným tajomstvom alebo akékoľvek iné závažné hospodárske či sociálne znevýhodnenie dotknutej osoby.2 Predmetný recitál 85, ako aj recitál 86 bližšie upravujú povinnosti prevádzkovateľa pri zistení porušenia ochrany osobných údajov (ako je povinnosť nahlásiť porušenie dozornému orgánu do 72 hodín odkedy sa o porušení dozvedel, ako aj povinnosť oznámiť porušenie samotnej dotknutej osobe), ktorým sa v tomto článku bližšie nebudeme venovať. Za zmienku však stojí spomenúť, že v súvislosti s porušením ochrany osobných údajov sa používa pojem bezpečnostný incident. Každé porušenie osobných údajov je bezpečnostným incidentom, no nie každý bezpečnostný incident znamená porušenie ochrany osobných údajov.3 Ako sme už v úvode spomenuli uplatňovanie práv dotknutých osôb podľa Nariadenia môže mať verejnoprávny alebo súkromnoprávny charakter. Tejto problematike sa venujú 1 V zmysle článku 4 bod 1 sa jedná o identifikovanú alebo identifikovateľnú osobu fyzickú osobu, o ktorej sa spracúvajú akékoľvek informácie, teda osobné údaje. V tomto zmysle hovoríme o dotknutých osobám v tomto článku. 2 Recitál 85 Nariadenia. 3 HUDECOVÁ, I., CYPRICHOVÁ, A., MAKATURA, I. a kolektív. Nariadenie o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov/GDPR. Veľký komentár. Bratislava: EUROKÓDEX, 2018. s. 92. 145 viacerí autori, pričom v súvislosti s Nariadením sa hovorí o regulačnom súkromnom práve4 alebo o konštitucionalizácii súkromného práva.5 Zopf taktiež poukazuje na skutočnosť, že Nariadenie konkrétnejšie upravuje verejnoprávne vymáhanie práv dotknutých osôb ako súkromnoprávne.6 To je ponechané na vnútroštátnu úpravu (aj keď to priamo Nariadenie neupravuje). Článok 82 Nariadenia sa venuje právu na náhradu škody a zodpovednosti a článok 83 Nariadenia upravuje všeobecné podmienky ukladania správnych pokút. V konaniach o prejudiciálnych otázkach, ktoré sú nosnou témou tohto článku, však prevažujú otázky týkajúce sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré spadajú pod súkromnoprávne vymáhanie práv dotknutých osôb. Samozrejme SD EÚ sa zaoberal už aj otázkami ukladania pokút dozornými orgánmi.7 2. Konanie o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu Nariadenia Konanie o prejudiciálnych otázkach upravuje článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), pričom SD EÚ môže vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov agentúr Európskej únie. ZFEÚ upravuje možnosť a povinnosť súdnych orgánov položiť SD EÚ otázku.8 Z povinnosti položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ však existujú výnimky, najmä sa jedná o „acte claire“9 a „acte éclairé“.10 V nasledujúcich častiach si rozoberieme vybrané rozsudky SD EÚ z roku 2024 v konaniach o prejudiciálnych otázkach, ktoré súvisia s výkladom Nariadenia, a to konkrétne článku 82. Predmetné ustanovenie sa týka spomínaného súkromnoprávneho vymáhania práv dotknutých osôb, pričom Nariadenie neupravuje konkrétne spôsoby určovania náhrady škody. Uvedená problematika sa ponecháva na vnútroštátnu úpravu jednotlivých členských štátov Európskej únie (ďalej len „EÚ“). To znamená rozdielne prístupy k riešeniu súdnych sporov, s ktorými sa možno v rozhodnutiach SD EÚ oboznámiť (v rámci opisu skutkového stavu konkrétneho prípadu, ako aj prejudiciálnych otázok, ktoré súd považuje za nevyhnutné zodpovedať, aby mohol vo veci samej rozhodnúť v súlade s platným právom EÚ). 2.1 Konanie vo veci C-507/2311 Rozhodnutie vo veci C-507/23 vydal SD EÚ dňa 4. októbra 2024. V rozhodnutí zodpovedal prejudiciálne otázky, ktoré položil Najvyšší súd Lotyšska. Najvyšší súd riešil spor 4 Pozri napr. ZOPF, F. Two Worlds Colliding – The GDPR In Between Public and Private Law. In: European Data Protection Law Review, Volume 8, Issue 2, 2022. s. 211. 5 Pozri napr. HURDÍK, J., SELUCKÁ, M., KOUKAL, P. A kolektív. EVROPSKÉ SOUKROMÉ PRÁVO V ČASE A PROSTORU I. díl: Část teoretická, metodologická a systémová. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2017. s. 158. 6 ZOPF, F. Two Worlds Colliding – The GDPR In Between Public and Private Law. In: European Data Protection Law Review, Volume 8, Issue 2, 2022. s. 215. 7 Pozri napr. rozhodnutie SD EÚ vo veci C-768/21 TR proti Land Hessen, v ktorom SD EÚ uviedol, že dozorný orgán môže výnimočne a vzhľadom na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu upustiť od prijatia nápravného opatrenia, hoci bolo zistené porušenie osobných údajov. 8 O možnosť pôjde v prípade, ak vnútroštátny súd usúdi, že pre vydanie jeho rozhodnutia je nevyhnutné rozhodnúť o určitej prejudiciálnej otázke. O povinnosť pôjde v prípade, ak takáto otázka vyvstane v konaní pred vnútroštátnym súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. 9 Táto výnimka vyplýva zo sporu 28-30/62, Da Costa a podľa nej nemusí súd iniciovať konania o prejudiciálnej otázke, ak o správnej aplikácii práva Európskej únie neexistujú žiadne pochybnosti. 10 Táto výnimka vyplýva zo sporu C-283/81, CILFIT a podľa nej nemusí súd iniciovať konania o prejudiciálnej otázke, ak o materiálne identickej otázke SD EÚ už rozhodoval. Táto výnimka v sebe zahŕňa aj prípady, keď výklad práva EÚ je jasný a existuje v danej problematike ustálená judikatúra. 11 Rozsudok je dostupný na internete: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=290709&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&oc c=first&part=1&cid=20202294. 146 známeho novinára, ktorý je odborníkom na automobily, ako žalobcu a Úradu na ochranu práv spotrebiteľa Lotyšska (Patērētāju tiesību aizsardzības centrs) ako žalovaného. Žalovaný s úmyslom zvýšenia povedomia o rizikách pri kúpe ojazdených vozidiel natočil video, pričom v ňom využil herca, ktorý imitoval žalobcu. Žalobca na šírenie takéhoto videa súhlas nedal a priamo vo vzťahu k žalovanému namietal šírenie videa, žiadal ho o jeho stiahnutie. Video však ostalo verejne prístupné a žalovaný námietke žalobcu nevyhovel. Tvrdil, že išlo o video vo verejnom záujme. Žalobca sa preto obrátil na Okresný správny súd, ktorý rozhodol o nezákonnosti konania žalovaného a nariadil ukončenie šírenia videa. Zároveň priznal žalobcovi náhradu vo výške 100 Eur za nemajetkovú ujmu, pričom žalobca žiadal náhradu vo výške 2000 Eur. Spor postúpil na Krajský správny súd, ktorý potvrdil nezákonnosť spracúvania osobných údajov podľa článku 6 Nariadenia a uložil žalovanému uverejniť ospravedlnenie žalobcovi na internetových stránkach a súčasne zamietol peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu. Žalobca sa preto obrátil na Najvyšší súd Lotyšska a namietal rozhodnutie Krajského správneho súdu v súvislosti s nepriznaním peňažnej náhrady. Tvrdil, že porušenie jeho práv bolo nesprávne posúdené, a že ospravedlnenie nepredstavuje primeranú náhradu podľa článku 82 Nariadenia. Najvyšší súd položil SD EÚ tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 82 ods. 1 Nariadenia. Z odpovedí SD EÚ v predmetnom konaní vyplýva pre súdne orgány povinnosť pri posudzovaní, či došlo k ujme v zmysle článku 82 ods. 1 Nariadenia zvážiť nielen porušenie Nariadenia, ale aj jeho dopad na dotknuté osoby. Uvedené konštatovanie je dôležité aj pre právnu prax, kedy by sa súdne orgány odbremenili od sporov, pri ktorých dotknutá osoba nebude vedieť preukázať skutočnú ujmu. Taktiež je pre súdne orgány významná skutočnosť, že nie sú povinné uložiť finančnú náhradu nemajetkovej ujmy, ak na základe skutkových zistení sa javí ospravedlnenie ako dostatočná náhrada nemajetkovej ujmy, a to najmä v prípadoch, keď nie je možné obnoviť stav pred vznikom ujmy. Uvedené vyriešenie sporu formou ospravedlnenia je vhodné navrhnúť aj v rámci mimosúdneho riešenia sporov klientom právnych zástupcov. Pre prevádzkovateľov sú uvedené závery dôležité do samotnej praxe a povzbudenie pre zavedenie postupov na rýchle a efektívne riešenie porušení Nariadenia, aby minimalizovali riziko uplatnenia náhrady škody/nemajetkovej ujmy zo strany dotknutých osôb. Vzhľadom na zverejňovanie rozhodnutí SD EÚ a ich dostupnosť pre širokú verejnosť je možné predpokladať zvýšené povedomie dotknutých osôb o svojich právach, na druhej strane však musia mať realistické očakávania pri požadovaní náhrady škody/nemajetkovej ujmy a zvážiť napr. spomenuté ospravedlnenie ako jedinú plnohodnotnú kompenzáciu vzniknutej ujmy. Taktiež sa súdne orgány nemajú pri určovaní výšky náhrady škody prizerať na motiváciu alebo postoj prevádzkovateľa s cieľom prípadne priznať dotknutej osobe nižšiu náhradu v porovnaní s ujmou, ktorú skutočne utrpela. Nie je teda dôležitý napríklad úmysel prevádzkovateľa, ktorý spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb sleduje, akým môže byť osveta širokej verejnosti vo verejnom záujem a nie porušenie cti a povesti dotknutej osoby. 2.2 C-182/22 a C-189/2212 Dňa 20. júna 2024 vydal SD EÚ rozhodnutie v spojení veciach C-182/22 a C-189/22. Na SD EÚ sa obrátil s prejudiciálnymi otázkami Okresný súd v Mníchove (Amtsgericht München) vo veci žalobcov – fyzických osôb, ktorí boli používateľmi aplikácie, ktorú spravoval žalovaný – spoločnosť Scalable Capital GmbH. Súdny spor nadväzoval na skutočnosť, že žalobcovia uložili svoje osobné údaje (meno, dátum narodenia, poštovú adresu, e-mailovú adresu a digitálne kópie preukazov) na svoje účty v aplikácii. Taktiež zaplatili niekoľko tisíc eur na 12 Rozsudok je dostupný na internete: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=287303&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&oc c=first&part=1&cid=20204718. 147 založenie týchto účtov a na obchodovanie v rámci danej aplikácie. V roku 2020 však získali k osobným údajom a údajom o portfóliách cenných papierov neoprávnený prístup tretie strany. Žalobcovia preto podali na okresný súd žalobu a požadovali náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej krádežou osobných údajov. Okresný súd sa zaoberal tým, že nemecké súdy majú rozdielne prístupy k posúdeniu náhrady škody, ktoré vedú k odlišnej výške náhrad v podobných prípadoch. Tieto rozhodnutia sú závislé aj od zohľadnenia odstrašujúceho účinku uloženej náhrady. Rozlišujú kompenzačnú a satisfakčnú funkciu uloženej náhrady nemajetkovej ujmy – kompenzácia odškodňuje predvídateľné následky, zatiaľ čo osobná satisfakcia neutralizuje pocit nespravodlivosti dotknutej osoby. Taktiež uvádzal, že nemecké právo nestanovuje stupnicu na určenie výšky náhrady, ale individuálne rozhodnutia nemeckých súdov vytvárajú istý referenčný rámec na ukladanie náhrad. Tento referenčný rámec umožňuje aj priznanie nízkej, symbolickej náhrady pri minimálnom porušení práv. Predmetom sporu bola aj definícia krádeže totožnosti, na ktorú poukazovali žalobcovia, pričom žalovaný sa s definíciou krádeže totožnosti zo strany žalobcov nestotožňoval, keďže osobné údaje žalobcov neboli použité podvodným spôsobom. Okresný súd položil SD EÚ tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 82 ods. 1 Nariadenia. Zo záverov SD EÚ možno vyvodiť pre súdnu prax najmä záver, že peňažná náhrada ujmy podľa článku 82 Nariadenia plní výhradne kompenzačnú funkciu a musí umožniť úplnú kompenzáciu vzniknutej ujmy dotknutej osoby. Náhrada nemá predstavovať osobnú satisfakciu pre dotknutú osobu. Taktiež pri posudzovaní poskytnutia náhrady škody nie je potrebné zohľadniť nejaký stupeň závažnosti spôsobenej škody a prípadnú úmyselnú povahu porušenia Nariadenia prevádzkovateľom. Dôležitá je samotná vzniknutá škoda v súvislosti s porušením zabezpečenia ochrany osobných údajov a tým samotného Nariadenia, pričom náhrada škody musí poskytnúť úplnú náhradu tejto škody. Príslušný súd nemá zohľadňovať napr. menej závažné alebo nedbanlivostné porušenie Nariadenia s tým účelom, aby priznal dotknutej osobe menšiu náhradu škody, ako jej reálne vznikla. Zároveň by sa mal v rámci právnej praxe udomácniť záver vyplývajúci z predmetného konania, že náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením ochrany osobných údajov nie je svojou povahou menej významná ako ujma na zdraví. 2.3 C-590/2213 Konanie vo veci C-590/22 vyplývalo zo sporu žalobcov (AT, BT), ktorí boli klientmi žalovaného, spoločnosti poskytujúcej daňové poradenstvo (PS GbR). Rozhodnutie SD EÚ bolo vydané dňa 20. júna 2024 a vyplývalo z položenia prejudiciálnych otázok zo strany Okresného súdu Wesel, Nemecko. Vo veci samej šlo o skutočnosť, že žalobcovia požiadali žalovaného o vypracovanie daňového priznania za rok 2019. Keďže v priebehu niekoľkých mesiacov žalobcom daňové priznania neboli doručené, dopytovali sa žalovaného na ich zaslanie. Žalovaný uviedol, že daňové priznania boli žalobcom zaslané dňa 29. septembra 2020, bez upresnenia adresy. Pri doručovaní však došlo k omylu, keďže žalobcovia nahlásili zmenu svojej adresy, ktorú však žalovaný vo svojom informačnom systéme nereflektoval. Obálky s dokumentmi obdržali noví užívatelia priestorov, pričom omylom obálku otvorili. Obálku vrátili príbuzným žalobcov, ktorí bývali v blízkosti starej adresy, na ktorú bola obálka doručená. Žalobcovia zistili, že obálka obsahovala kópiu daňového priznania a sprievodný list, ale žalobcovia predpokladali, že obsahovala aj originál listiny s osobnými údajmi. Žalobcovia preto podali žalobu na okresný súd na základe článku 82 ods. 1 Nariadenia o náhradu nemajetkovej ujmy za sprístupnenie osobných údajov tretím stranám, a to s odhadom na sumu 15000 Eur. 13 Rozsudok je dostupný na internete: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=287305&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&oc c=first&part=1&cid=20208322. 148 Vnútroštátny súd sa zaoberal aj otázkou, či pri súčasnom porušení Nariadenia a vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa ochrany osobných údajov, ktoré však nie sú vykonávacími predpismi Nariadeniami, má prihliadať pri určovaní výšky vzniknutej škody a takéto porušenie viacerých právnych predpisov a priznať dotknutej osobe vyššiu náhradu škody. V predmetnom spore okresný súd položil SD EÚ 6 prejudiciálnych otázok. Na základe odpovedí SD EÚ v uvedenom konaní možno vyvodiť nasledujúce závery pre súdnu a právnu prax. Opätovne vyplýva povinnosť dotknutej osoby preukázať skutočnú ujmu v dôsledku porušenia Nariadenia, teda na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepostačuje samotné porušenie Nariadenia, súdne orgány teda musia vychádzať pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy z preukázanej ujmy, ktorú dotknutá osoba utrpela. Taktiež musia súdne orgány pri rozhodovaní akceptovať skutočnosť, že obava dotknutej osoby, že jej osobné údaje boli sprístupnené neoprávneným tretím osobám, môže postačovať na vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ak je táto spolu s negatívnymi dôsledkami v súdnom spore riadne preukázaná. Pre právnu prax je významný aj záver, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa článku 82 Nariadenia má plniť výlučne kompenzačnú funkciu a nemá obsahovať odstrašujúci prvok, ako je to v prípade správnych pokút podľa článku 83 Nariadenia. Právni zástupcovia by pri obhajobe klientov (dotknutých osôb), ako aj samotné dotknuté osoby, mali dôkladne zhromaždiť dôkazy o obave o neoprávnenom sprístupnení osobných údajov a jej negatívnych dôsledkoch na dotknutú osobu, aby preukázali oprávnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Taktiež súdne orgány nemajú pri určovaní výšky náhrady škody zohľadňovať súbežné porušenia Nariadenia a vnútroštátnych ustanovení o ochrane osobných údajov, ktorých cieľom nie je spresniť pravidlá Nariadenia. 2.4 C-741/2114 SD EÚ vydal rozhodnutie vo veci C-741/21 dňa 11. apríla 2024. Samotný spor sporových strán spočíval v skutočnosti, že prevádzkovateľ právnej databázy juris GmbH (v spore ako žalovaný) zasielal zákazníkovi - nezávislému advokátovi (žalobca) reklamné letáky. Žalobca písomne odvolal 6. novembra 2018 svoj súhlas s priamym marketingom žalovaného, s výnimkou newsletterov. V januári 2019 žalobca dostal dva reklamné letáky na svoju pracovnú adresu, a preto v apríli 2019 opätovne upozornil žalovaného na svoju námietku. V máji 2019 dostal nový reklamný leták a zopakoval námietku prostredníctvom súdneho exekútora. Letáky obsahovali kódy umožňujúce prístup k objednávkam na internetovej stránke spoločnosti juris, to potvrdil aj notár. Žalobca sa preto obrátil na Krajinský súd Saarbrücken (Landgericht Saarbrücken) a domáhal sa náhrady škody za náklady na súdneho exekútora a notára, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca tvrdil, že stratil kontrolu nad svojimi osobnými údajmi napriek svojim námietkam. Žalovaný odmietal zodpovednosť a tvrdil, že zaviedol systém na vybavovanie námietok a oneskorené zohľadnenie námietok bolo spôsobené buď nedodržaním pokynov zamestnancami, alebo nákladnosťou tohto procesu. Žalovaný tvrdil, že samotné porušenie povinnosti vyplývajúcej z Nariadenia nemôže predstavovať „škodu“ v zmysle článku 82 ods. 1 Nariadenia. V danom spore preto Krajinský súd položil SD EÚ 4 otázky. Pre prax z uvedeného rozhodnutia SD EÚ vyplýva, že samotné porušenie Nariadenia nepostačuje na vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy a dotknutá osoba musí preukázať, že utrpela ujmu, a to bez ohľadu na jej stupeň závažnosti. Taktiež je pre súdne orgány významné, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa článku 82 Nariadenia sa nepoužijú kritériá na stanovenie výšky správnych pokút podľa článku 83 Nariadenia. Pre prevádzkovateľov vyplýva zodpovednosť za porušenie ochrany osobných údajov a ako potvrdil 14 Rozsudok je dostupný na internete: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=284641&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&oc c=first&part=1&cid=20208849. 149 SD EÚ, prevádzkovatelia sa nemôžu zbaviť zodpovednosti tým, že sa odvolajú na zlyhanie osoby, ktorá konala na základe ich poverenia. Vzhľadom na uvedené by mali zabezpečiť riadne preškolenie zamestnancov s ich povinnosťami v zmysle Nariadenia, ako aj interných predpisov prevádzkovateľa týkajúcich sa spracúvania osobných údajov. 2.5 C-687/2115 Dňa 25. januára 2024 vydal SD EÚ rozhodnutie vo veci C-687/21, v ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky Okresného súdu Hagen, Nemecko. Prejudiciálne otázky sa týkali výkladu viacerých článkov Nariadenia, no najmä výkladu článku 82 ods. 1 Nariadenia. Samotný spor v spočíval v tom, že návštevník (žalobca) spoločnosti MediaMarktSaturn HagenIserlohn GmbH (žalovaný) pri nákupe tovaru poskytoval zamestnancovi žalovaného do informačného systému osobné údaje ako je meno, adresa, zamestnávateľ, príjmy a bankové údaje. Pri dodaní tovaru však došlo k omylu a tovar prevzal iný zákazník, spolu so zmluvnými dokumentmi žalobcu. Žalovaný veľmi rýchlo (do pol hodiny) prišiel na omyl a zabezpečil vrátenie tovaru zákazníkovi. Ponúkol mu doručenie zadarmo, čo zákazník považoval za nedostatočnú kompenzáciu daného omylu. Zákazník sa obrátil na okresný súd a žiadal náhradu nemajetkovej ujmy na základe Nariadenia kvôli riziku straty kontroly nad osobnými údajmi. Žalovaný sa bránil tvrdením, že neprišlo k porušeniu Nariadenia, a že žalobca neutrpel žiadnu ujmu, keďže nebolo zistené zneužitie osobných údajov. Okresný súd položil v predmetnom spore 6 prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu Nariadenia. Zo záverov SD EÚ v uvedenom konaní vyplývajú jasné usmernenia na posúdenie primeranosti technických a organizačných opatrení prijatých prevádzkovateľmi. Samotná skutočnosť, že zamestnanci prevádzkovateľa omylom poskytli neoprávnenej tretej strane dokument obsahujúci osobné údaje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru, že technické a organizačné opatrenia prijaté prevádzkovateľom neboli primerané podľa článkov 24 a 32 Nariadenia. Taktiež sa potvrdilo, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa článku 82 ods. 1 Nariadenia plní kompenzačnú a nie sankčnú funkciu, čo znamená, že peňažná náhrada musí umožňovať plnú náhradu skutočne vzniknutej ujmy z dôvodu porušenia Nariadenia. Taktiež pre súdnu prax je dôležitý záver, že na účely náhrady nemajetkovej ujmy sa nevyžaduje zohľadnenie stupňa závažnosti porušenia spôsobeného prevádzkovateľom. Pre dotknutú osobu opätovne vyplýva povinnosť preukázať nielen porušenie Nariadenia, ale aj to, že porušenie spôsobilo dotknutej osobe majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu. Dôležitým záverom je aj záver, podľa ktorého, ak bol dokument obsahujúci osobné údaje poskytnutý neoprávnenej tretej strane, o ktorej je preukázané, že sa s týmito údajmi neoboznámila, nemajetková ujma v zmysle článku 82 ods. 1 Nariadenia nevznikne len na základe samotnej skutočnosti, že dotknutá osoba sa obáva, že v dôsledku tohto poskytnutia, umožňujúceho vykonať kópiu daného dokumentu pred jeho vrátením, dôjde v budúcnosti k šíreniu alebo dokonca zneužitiu jej údajov. 3. Škoda vs. ujma Dôležitým problémom, ktorému je potrebné sa v súvislosti s uvedenými rozsudkami SD EÚ venovať, je vymedzenie pojmov škoda a ujma, resp. majetková/nemajetková ujma, majetková/nemajetková škoda. Jedná sa o nejednotnosť používaných pojmov v jednotlivých právnych poriadkoch členských štátov EÚ. Názov článku 82 Nariadenia v anglickom jazyku16 znie „Right to compensation and liability“17, súčasne sa v odseku 1 uvádza „material and non15 Rozsudok dostupný na internete: https://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=282062&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&oc c=first&part=1&cid=20209402. 16 Anglická verzia Nariadenia je prístupná na internete: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/HTML/?uri=CELEX:32016R0679 17 Preklad do slovenčiny na www.deepl.com znie: [Document text truncated for crawler view.]