LAW – COMMERCE – ECONOMY XIV.

UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH P R Á V N I C K Á F A K U L T A PRÁVO – OBCHOD – EKONOMIKA XIV. Diana Treščáková, Regina Hučková (eds.) ZBORNÍK VEDECKÝCH PRÁC Košice 2025 PAVOL JOZEF ŠAFÁRIK UNIVERSITY IN KOŠICE F A C U L T Y O F L A W LAW – COMMERCE – ECONOMY XIV. COLLECTION OF SCIENTIFIC WORKS Košice 2025 Diana Treščáková, Regina Hučková (eds.) Vzor citácie: TREŠČÁKOVÁ, D., HUČKOVÁ, R. (eds.): Právo, obchod, ekonomika. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2025, s. 27. Zborník bol vydaný v rámci riešenia grantových úloh APVV 23-0331 „Integrácia únie kapitálových trhov: zmena korporačného financovania a záchrana obchodných spoločností vo finančných ťažkostiach“ a APVV 21-0336 „Analýza súdnych rozhodnutí metódami umelej inteligencie“. CC BY NC ND Creative Commons AttributionNonCommercial-No-derivates 4.0 („Uveďte pôvod – Nepoužívajte komerčne – Nespracovávajte“) Umiestnenie: https://unibook.upjs.sk/sk Dostupné od: 18.12.2025 DOI: https://doi.org/10.33542/POE-0484-2 ISSN 2453-921 X ISBN 978-80-574-0484-2 (e-publikácia) Editori: doc. JUDr. Diana Treščáková, PhD. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta doc. JUDr. Regina Hučková, PhD. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta Recenzenti: JUDr. Laura Bachňáková Rózenfeldová, PhD., doc. JUDr. Aneta Bobenič Hintošová, PhD., JUDr. Oliver Buhala, PhD., JUDr. Dominika Cukerová, PhD., doc. JUDr. Ing. Jaroslav Dolný, PhD., doc. JUDr. Jana Duračinská, PhD., doc. JUDr. Ing. Martin Kubinec, PhD., JUDr. Žofia Mrázová, PhD., JUDr. Monika Némethová, PhD., doc. Ing. Cecília Olexová, PhD., JUDr. Dušan Rostáš, PhD., Mgr. Simona Rudohradská, PhD., Mgr. Michal Sokol, PhD., prof. JUDr. Marek Švec, PhD., doc. JUDr. Jana Žuľová, PhD. Vydala Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Vydavateľstvo ŠafárikPress Šrobárova 2 041 80 Košice Za odbornú a jazykovú stránku tohto zborníka zodpovedajú autori jednotlivých príspevkov. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. OBSAH PREDHOVOR ....................................................................................................................................... 5 LAURA BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ - SIMONA RUDOHRADSKÁ/Perspectives for Digital Services Act enforcement in Slovakia reflecting the national authorities’ case law on illegal content ..................................................................................................................................................... 6 JOSEF BEJČEK/Vývoj antitrustu na pozadí širšího cílového regulatorního zmatení ........................ 20 OLIVER BUHALA/Third-Party Funding in Arbitration – An Instrument of Alternative Corporate Financing? ............................................................................................................................................. 34 JAROSLAV DOLNÝ/Judicial Intervention in the Restructuring Process under Slovak Law ............ 43 JAKUB DZIMKO/Zverenecký fond ako potenciálny nástroj ochrany majetku podnikateľa v procese reorganizácie ......................................................................................................................................... 50 MARTIN FRIEDRICH/Smart contracts and the Data ACT .............................................................. 64 IWONA GREDKA-LIGARSKA/Employer's civil liability towards third parties for damage caused by an employee in the light of Directive (EU) 2024/2831 of the European Parliament and of the Council of 23 October 2024 on improving working conditions in platform work .................................................. 75 KATEŘINA HRABÁNKOVÁ/The debtor's ordinary business activities as a mechanism for circumventing the pari passu principle ................................................................................................. 86 JĘDRZEJ JERZMANOWSKI/Corporate mergers and demergers and the principle of actual coverage of share capital – insights from Polish law, in a comparative legal context .......................................... 97 RADKA KOPČOVÁ/Potenciál mimosúdneho riešenia sporov z obchodného tajomstva ................ 113 ANDRZEJ KRASUSKI/Legal challenges of privacy protection in connection with the use of autonomous vehicles ........................................................................................................................... 129 JÁN LESNIAK/Specific Aspects of the Process of Excluding Assets from the Bankruptcy Estate Inventory in Personal Bankruptcy ....................................................................................................... 144 ŽOFIA MRÁZOVÁ - DOMINIKA CUKEROVÁ/Accessibility of Preventive Restructuring in the EU: National Approaches to Entry Conditions. A Comparative Review ............................................ 155 ANDREJ ORIŇAK/Digital evidence in legal proceedings ............................................................... 171 JANA PEZLAR SELECKÁ/Legal Aspects of Artificial Intelligence and Cybersecurity: Personal Data Protection and Liability in the Era of Cyber Threats........................................................................... 182 MARKO REŠOVSKÝ/Special jurisdiction in proceedings concerning actions for unjust enrichment in commercial relations under the Brussels Ia Regulation – challenges in application practice ............. 193 DUŠAN ROSTÁŠ - MICHAL SOKOL/DLT regulation as a new tool to facilitate alternative financing ............................................................................................................................................................. 206 REGINA ŠŤASTOVÁ/Legal aspects of the protection of consumers’ personal data in the provision of digital content and digital services ...................................................................................................... 214 JOZEF VOZÁR - ĽUBOMÍR ZLOCHA/Directive (EU) 2024/825 as a tool to eliminate greenwashing? ..................................................................................................................................... 227 ĽUBOMÍR ZLOCHA/Regulation of internet content in the context of generative artificial intelligence and the impact of European legislation on national digital sovereignty .............................................. 238 5 PREDHOVOR Milí čitatelia, dostáva sa vám do rúk zborník vedeckých prác, ktorý je výstupom z vedeckej konferencie Právo – obchod – ekonomika organizovanej Katedrou obchodného práva a hospodárskeho práva, Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnickej fakulty. Na jeho vzniku sa podieľali aj ďalšie pracoviská Právnickej fakulty UPJŠ, spolu s viacerými akademickými inštitúciami doma i v zahraničí. Vydanie zborníka bolo podporené Agentúrou na podporu výskumu a vývoja v rámci riešenia projektov: APVV 21 - 0336 „Analýza súdnych rozhodnutí metódami umelej inteligencie“ a APVV 23-0331 „Integrácia únie kapitálových trhov: zmena korporačného financovania a záchrana obchodných spoločností vo finančných ťažkostiach". Editori vyjadrujú úprimné poďakovanie všetkým autorom za ich vedecké príspevky a recenzentom za ich podnetné pripomienky a odporúčania. Veríme, že v zborníku nájdete množstvo hodnotných a inšpiratívnych vedeckých článkov, ktoré obohatia odbornú diskusiu a prispejú k ďalšiemu rozvoju poznania v danej oblasti. Za editorov: Diana Treščáková 6 JUDr. Laura Bachňáková Rózenfeldová, PhD. 1 - Mgr. Simona Rudohradská, PhD. 2 Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law Perspectives for Digital Services Act enforcement in Slovakia reflecting the national authorities’ case law on illegal content 3 Perspektívy presadzovania nariadenia o digitálnych službách (DSA) na Slovensku so zohľadnením judikatúry vnútroštátnych orgánov týkajúcej sa nezákonného obsahu Abstract The Digital Services Act envisages the involvement of different national authorities in its enforcement, with main competences entrusted to Digital Services Coordinators designated by individual Member States. Nonetheless, other national authorities may also exercise their competences in relation to infringements and violations that constitute illegal content under the applicable regulation, especially competent courts or other public authorities adjudicating the different civil, administrative or criminal delicts committed in this regard. The objective of this paper is, therefore, to examine the potential for the enforcement of the Digital Services Act in the national context, reflecting the existing case-law of competent authorities prosecuting the illegal content dissemination on the Internet. Keywords: Digital Services Act, illegal content, enforcement, delict, case-law. Abstrakt Nariadenie o digitálnych službách (Digital Services Act) predpokladá zapojenie rôznych vnútroštátnych orgánov do jeho presadzovania, pričom hlavné kompetencie sú zverené koordinátorom digitálnych služieb, ktorých určia jednotlivé členské štáty. Okrem nich môžu svoje právomoci uplatňovať aj ďalšie vnútroštátne orgány vo vzťahu k porušeniam a protiprávnym konaniam, ktoré predstavujú nelegálny obsah podľa príslušnej právnej úpravy, najmä príslušné súdy alebo iné verejné orgány rozhodujúce o rôznych občianskoprávnych, správnych alebo trestných deliktoch spáchaných v tejto súvislosti. Cieľom tohto článku je preto preskúmať potenciál presadzovania Nariadenia o digitálnych službách v národnom kontexte, so zohľadnením existujúcej judikatúry príslušných orgánov postihujúcich šírenie nelegálneho obsahu na internete. Kľúčové slová: Nariadenie o digitálnych službách, nezákonný obsah, presadzovanie, delikt, judikatúra. JEL Classification: K240, K420 INTRODUCTION The regulation concerning the liability of intermediary service providers contained in the Directive 2000/31/EC of the European Parliament and of the Council of 8 June 2000 on certain legal aspects of information society services, in particular electronic commerce, in the Internal Market (‘Directive on electronic commerce’) 4 provided a legal basis for the unprecedented expansion of information society 1 Researcher at the Department of Commercial Law and Business Law of the Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law. 2 Researcher at the Department of Commercial Law and Business Law of the Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law. 3 This paper is funded by the Slovak Research and Development Agency under the contract No. VV-MVP-24-0038 - Analysis of liability for Internet torts with machine learning methods and No. APVV-21/0336 Analysis of judicial decisions using Artificial Intelligence. 4 OJ L 178, 17.7.2000, pp. 1-16. 7 services in the European Union digital landscape. This development was, however, simultaneously coupled with the dissemination of unlawful user-generated content, an issue exacerbated in recent years. The following calls for the revision of the existing regulation which would better reflect the role that information society service providers play in the circulation of illegal content online led to the adoption of the Regulation (EU) 2022/2065 of the European Parliament and of the Council of 19 October 2022 on a Single Market for Digital Services and amending Directive 2000/31/EC (‘Digital Services Act’) aiming to “contribute to the proper functioning of the internal market for intermediary services by setting out harmonised rules for a safe, predictable and trusted online environment that facilitates innovation and in which fundamental rights enshrined in the Charter, including the principle of consumer protection, are effectively protected.” 5 Digital Services Act stipulates harmonised rules on the provision of intermediary services in the internal market, focusing not only on the liability exemptions for intermediary service providers (which remain, in essence, unchanged as compared to the provisions of the Directive on electronic commerce, with slight alterations reflecting the case-law developed by the CJEU) 6 , but extending the regulation through the establishment of rules on specific due diligence obligations tailored to different categories of intermediary service providers. To ensure the proper application of this regulation, the Digital Services Act also contains specific provisions on its implementation and enforcement, including rules on the cooperation and coordination between the competent authorities. The objective of this paper is to examine the potential for the enforcement of the Digital Services Act in the national context, reflecting the existing case-law of competent authorities prosecuting illegal content dissemination on the Internet. The main research question stipulated in this regard is as follows: “What is the perspective for the enforcement of the regulatory framework contained in the Digital Services Act on illegal content dissemination by competent national authorities within the national context?” The formulated research question can be divided into the following research sub-questions: 1) “What is the role of national authorities in the enforcement of the Digital Services Act?” 2) “Which tasks are assigned to the Digital Services Coordinator in the national context, focusing on its decision-making powers?” 3) “Which other national authorities are tasked with the prosecution of illegal content online a what conclusions can be drawn from the existing case-law in this regard?” This paper is organized into three sections. Section I examines the provisions of the Digital Services Act regarding its enforcement, focusing on the responsibilities of competent national authorities. Section II analyses the position of the Digital Services Coordinator and its regulation in the national law. Section III discusses the existing case-law of other national authorities tasked with the prosecution of illegal content within the national context, focusing on individual categories of illegal content. Section IV contains discussion and conclusion. 1. DIGITAL SERVICES ACT ENFORCEMENT BY NATIONAL AUTHORITIES The Member State in which the main establishment of the provider of intermediary services is located shall have exclusive powers to supervise and enforce this Regulation, except for the powers entrusted to the Commission pursuant to Article 56 (2, 3 and 4) of the Digital Services Act. A key role in the enforcement of Digital Services Act is, therefore, entrusted to competent national authorities designated by individual Member States pursuant to Article 49 (1) of the Digital Services Act. These authorities are responsible for the supervision of providers of intermediary services falling under their competence and 5 Article 1 (1) of the Regulation (EU) 2022/2065 of the European Parliament and of the Council of 19 October 2022 on a Single Market for Digital Services and amending Directive 2000/31/EC (‘Digital Services Act’). OJ L 277, 27.10.2022, pp. 1–102. 6 See HUSOVEC, M. Rising above liability: the Digital Services Act as a blueprint for the second generation of global internet rules. In: Berkeley Technology Law Journal, 2023, Vol. 38, Issue 3. https://doi.org/10.15779/Z38M902431. 8 enforcement of this regulation. The Digital Services Act envisages two main categories of competent national authorities in this regard, specifically: a) the Digital Services Coordinator responsible for all matters relating to the supervision and enforcement of this regulation in the corresponding Member State, and b) other competent authorities assigned specific tasks or sectors by the Member State e. g. electronic communications, media or consumer protection, reflecting the domestic constitutional, organisational and administrative structure of the Member State. As the Digital Services Act “covers so many areas, it will inevitably be a tool for many authorities with different types of expertise.” 7 Both categories of competent national authorities “play a crucial role in ensuring the effectiveness of the rights and obligations laid down in this Regulation and the achievement of its objectives.” 8 Notwithstanding the number of other competent authorities assigned in this regard, the Digital Services Coordinator is responsible for ensuring coordination at national level and for contributing to the effective and consistent supervision and enforcement of this regulation throughout the European Union. If numerous authorities are designated by a Member State in addition to the Digital Services Coordinator, the Member State in question must ensure that the respective tasks of those authorities and of the Digital Services Coordinator are clearly defined and that they cooperate closely and effectively when performing their tasks. The deadline for the Digital Services Coordinators designation was set to 17 February 2024. 9 The competences conferred on competent authorities by their corresponding Member State do not, however, include the power to adjudicate on the lawfulness of specific items of content. 10 The (un)lawful nature of specific content is determined through other measures and reflects the nature of the information in question. As regards the notion of illegal content, the first definition of this term was provided in the Commission’s Communication titled ‘Tackling Illegal Content Online. Towards an enhanced responsibility of online platforms‘ that simply stated in this regard that „what is illegal offline is also illegal online.“ 11 This general definition was further developed in Article 4 (b) of the Commission Recommendation (EU) 2018/334 on measures to effectively tackle illegal content online, according to which illegal content “means any information which is not in compliance with Union law or the law of a Member State concerned”, 12 reflecting the possible differences in the definition of illegal content formulated in the national law of individual Member States. Concurrently it confirmed the fact that if certain information violates the provisions of the European Union law, it will be considered illegal regardless of the differences in the national legal systems. Following these efforts, Article 3 (h) of the Digital Services Act provided a new definition of illegal content, according to which this term covers “any information that, in itself or in relation to an activity, including the sale of products or the provision 7 HUSOVEC, M. Principles of the Digital Services Act. Oxford: Oxford University Press, 2024. ISBN: 978-0-19-288245-5. P. 426. 8 Recital 111 of the Regulation (EU) 2022/2065 of the European Parliament and of the Council of 19 October 2022 on a Single Market for Digital Services and amending Directive 2000/31/EC (‘Digital Services Act’). OJ L 277, 27.10.2022, pp. 1–102. 9 As a number of Member States failed to designate their Digital Services Coordinators within the set timeframe (including Slovakia), the Commission initiated infringement proceedings through letters of formal notice, reasoned opinions and later referrals to the CJEU for not complying with their obligations set forth by the DSA. The current list of designated authorities can be found here: https://digital-strategy.ec.europa.eu/en/policies/dsa-dscs#1720699867912-1 10 Recital 109 of the Regulation (EU) 2022/2065 of the European Parliament and of the Council of 19 October 2022 on a Single Market for Digital Services and amending Directive 2000/31/EC (‘Digital Services Act’). OJ L 277, 27.10.2022, pp. 1–102. 11 Communication from the Commission to the European Parliament, the Council, the European Economic and Social Committee and the Committee of the Regions. Tackling illegal content online. Towards an enhanced responsibility of online platforms. COM (2017) 555 final. P. 2. 12 Commission Recommendation (EU) 2018/334 of 1 March 2018 on measures to effectively tackle illegal content online. OJ L 63, 6.3.2018, p. 50–61. 9 of services, is not in compliance with Union law or the law of any Member State which is in compliance with Union law, irrespective of the precise subject matter or nature of that law.” In this regard, the determination of the illegality of content is not affected by the source of different legislative acts that define certain information as illegal, as both national and European Union legislation can give rise to content unlawfulness, the form in which the illegal information is contained, or the precise nature or subject matter of the legal provision from which the illegality of the information results. The Digital Services Act simultaneously “does not distinguish between different types of infringement with respect to any of the obligations. This means that criminal offences, intellectual property rights violations and infringements of personal rights all face uniform compliance rules.” 13 It also does not define individual categories of illegal content covered by it, but provides an illustrative list of content types concerned that include illegal hate speech or terrorist content, unlawful discriminatory content, the sharing of images depicting child sexual abuse, the unlawful non-consensual sharing of private images, online stalking, the sale of non-compliant or counterfeit products, the sale of products or the provision of services in infringement of consumer protection law, the non-authorised use of copyright protected material, the illegal offer of accommodation services or the illegal sale of live animals. 14 2. THE ROLE OF DIGITAL SERVICES COORDINATORS 2.1. Requirements and powers of Digital Services Coordinators Article 50 of the Digital Services Act formulates the following requirements for Digital Services Coordinators to be ensured by their corresponding Member States: - impartial, transparent and timely performance of their tasks stipulated by this regulation, - provision of all resources necessary to carry out their tasks, including sufficient technical, financial and human resources to adequately supervise all providers of intermediary services falling within their competence, 15 - sufficient autonomy in managing their budget within the budget’s overall limits, in order not to adversely affect their independence, - complete independence when carrying out their tasks and exercising their powers in accordance with this regulation and freedom from any external influence, whether direct or indirect, while not seeking or taking instructions from any other public authority or any private party; this requirement shall not prevent the exercise of judicial review and shall also be without prejudice to proportionate accountability requirements regarding the general activities of the Digital Services Coordinators, such as financial expenditure or reporting to national parliaments, provided that those requirements do not undermine the achievement of the objectives of this regulation. The following Article 51 of the Digital Services Act stipulates in detail the powers entrusted to Digital Services Coordinators ensuring their ability to carry out their tasks under this regulation, which include: 13 BUITEN, M., C. The Digital Services Act from Intermediary Liability to Platform Regulation. In: JIPITEC 12 (5) 2021. P. 366. https://dx.doi.org/10.2139/ssrn.3876328. 14 Recital 102 of the Regulation (EU) 2022/2065 of the European Parliament and of the Council of 19 October 2022 on a Single Market for Digital Services and amending Directive 2000/31/EC (‘Digital Services Act’). OJ L 277, 27.10.2022, pp. 1–102. 15 Pursuant to Recital 111 of the Digital Services Act, the Member States are also entitled to establish funding mechanisms based on a supervisory fee charged to providers of intermediary services under national law in compliance with EU law, to the extent that it is levied on providers of intermediary services having their main establishment in the Member State in question, that it is strictly limited to what is necessary and proportionate to cover the costs for the fulfilment of the tasks conferred upon the competent authorities pursuant to this regulation, with the exclusion of the tasks conferred upon the Commission, and that adequate transparency is ensured regarding the levying and the use of such a supervisory fee. 16 concerned, or the unauthorized dissemination of electronic communication of the user. Closely connected to the right to privacy is the fundamental right to personal data protection guaranteed by Article 8 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union. The infringements of this right in the digital landscape that may be classified as illegal content and are subject to prosecution in the national context include, e. g. the unauthorized recording of data subjects through camera information systems, the unauthorized disclosure of personal data on the Internet, or the unauthorized sending of personal data to third parties via online communication tools. The above provided examples of privacy and personal data protection infringements can be remedied through different civil (protection of personality pursuant to Article 11 of the Act No. 40/1964 Coll. Civil Code), administrative (e. g. delicts against civil co-existence pursuant to Article 49 of the Act No. 372/1990 Coll. on delicts) or criminal law instruments (e. g. criminal offence of unlawful disposition with data pursuant to Article 374 of the Criminal Code). The employment of these instruments is, however, rather sparse. The most complex case law in this regard was developed by the Office for Personal Data Protection of the Slovak Republic, 39 primarily focusing on the above-provided examples of personal data protection infringements. The failure to employ the available civil law protection measures may be due to numerous factors, including the length of court proceedings, the costs connected with them, or the unwillingness of competent courts to award damages able to prevent future infringements. As regards criminal law instruments, the available statistical data similarly confirms their insufficient employment in practice. The reason for this may be the inability to prove that the infringement in question achieved the level required to establish criminal liability, as Article 10 (2) of the Criminal Code specifies that “it is not an offence if the seriousness of the act is negligible given the method of commission of the act, its consequences, and the circumstances under which such act was committed, the extent of the fault, and the intention of the offender.” 3.5. Content infringing intellectual property rights Infringements of intellectual property rights, such as copyright or trademark rights, present another example of illegal content that may be sanctioned through instruments of civil, administrative, as well as criminal law in the national context. As regards copyright infringements that may be classified as illegal content, these are usually sanctioned as a criminal offence of copyright infringement pursuant to Article 283 of the Criminal Code. The available case-law covers infringements such as the unauthorized making available of copyrighted works via peer-to-peer (P2P) networks, unlawful storage of copyrighted content on file hosting servers and the subsequent publication of links to such content on various discussion forums, usually with the aim to gain financial compensation for each download of the content made available in this manner, or the unauthorized publication of copyrighted content online in another manner, e. g. on different websites or Internet forums. 40 In relation to trademark violations that may be classified as illegal content, these usually cover cases, in which the offender creates, purchases or in another way procures imitations or counterfeits of different goods or services that are offered for sale online, often through advertisements published on different e-commerce platforms. In this case, despite the possibility of criminal law protection based on the Article 281 of the Criminal Code, only a handful of cases can be identified, in which the competent authorities chose to prosecute such infringements. The lack of employment of civil or administrative protection measures may be due to similar factors as defined in the previous chapter – length and costs of court proceedings, low probability for the awarding of damages, etc. 39 See BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. – SOKOL, P. – HUČKOVÁ, R. – MESARČÍK, M. Personal data protection enforcement under GDPR – the Slovak experience. In: International Data Privacy Law, Vol. 14, Issue 3, 2024. https://doi.org/10.1093/idpl/ipae008 40 See BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. Prosecution of copyright infringements as a criminal offence in Slovakia. In: Journal of Intellectual Property Law & Practice. Vol. 17, No. 12 (2022). ISSN 1747-1532. P. 1023-1031. https://doi.org/10.1093/jiplp/jpac103 17 3.6. Other categories of illegal content Despite the prevalence of the above examined categories of illegal content in the international, European Union as well as national regulation, other specific examples of illegal content can be identified in the national context. These include for example the promoting or operating of gambling websites without the necessary license granted by the Gambling Regulatory Authority, the dissemination of political content during election moratorium (48 hours before voting) by a political party, political movement, coalition of political parties and political movements and/or individual candidates, that falls under the competence of the State Commission for Elections and Control of Political Party Financing, harmful content pursuant to Article 27b (3) of the Act No. 69/2018 Coll. on Cybersecurity, the blocking of which may be ordered by the National Security Office 41 , content whose dissemination meets the factual basis of the crime of spreading alarm messages under the Article 361 of the Criminal Code, etc. In this regard, the involvement of other state authorities can be expected, reflecting the specific nature of the illegal content in question and procedures established to ensure the enforcement of the applicable regulation. CONCLUSION Digital Services Act presumes an active involvement of national authorities in the enforcement of its provisions, distinguishing between the specific position of the Digital Services Coordinator with powers to investigate, enforce and take further measures against the dissemination of illegal content on the Internet in respect of conduct by intermediary service providers falling within its competence, and the role of other competent authorities assigned specific tasks or sectors by individual Member States. Following the designation of the Council for Media Services as the national Digital Services Coordinator, an effort to reflect the role of intermediaries in illegal content dissemination online can be identified, a notion rarely seen before on the national level. The developing practice of this national authority focused, so far, on the creation of escalation channels and a closer cooperation with selected intermediaries, aiming to ensure detection and removal of illegal content within its competence. The examination of the previous case-law established in this regard by other competent authorities confirmed the former focus of state authorities, specifically law enforcement and courts, on individual infringers, disregarding the position of intermediaries in illegal content distribution. Certain commonalities can also be found in the decision-making practice of national courts in relation to the prosecution of illegal content through the instruments of criminal law. These include, for example, the fact that the competent courts often adopt their decisions in the form of an agreement on guilt and punishment or a criminal warrant that lack detailed justification, failing to provide information on the facts that the court deemed proven, evidence the court’s merits are based on or considerations the court observed during the assessment of the performed evidence, limiting the analysis of the established case-law in this regard. Moreover, despite the fact that the perpetrator is found guilty in most cases of illegal content prosecution, the punishment imposed in this regard seems insufficient (prison sentence suspended for a probationary period, forfeiture of property, the imposition of a low pecuniary fine), therefore failing to serve as a deterrent for future infringements. The main difference in the analysed case-law relates to the number of cases prosecuted by competent authorities, as certain categories of illegal content seem to have received more attention (child pornography, extremist content) than others. Nonetheless, if considered in its entirety, the number of cases of illegal content prosecution in the national context remains low, especially considering the amount of illegal content available online. The expected shift in focus from individual infringers to intermediaries providing the space for illegal content dissemination will, 41 See SOKOL, P., BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. Content blocking mechanism in cybersecurity: Slovakia case study. EURASIP J. on Info. Security 2025, 4 (2025). https://doi.org/10.1186/s13635-025-00190-x 18 hopefully, prove more effective in the fight against illegal content, as the existing approach has, so far, had only a limited impact on the availability of illegal content online. REFERENCES 1. Act No. 264/2022 Coll. on media services as amended. 2. Act No. 300/2005 Coll. Criminal Code. 3. Act No. 301/2005 Coll. on Criminal Procedure. 4. Act No. 372/1990 Coll. on delicts. 5. Act No. 40/1964 Coll. Civil Code. 6. BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. Regulácia nezákonného obsahu a súvisiacich deliktov na internete. 1. vyd. Bratislava: C.H. Beck, 2025. ISBN 978-80-8232-063-6. 7. BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. – SOKOL, P. – HUČKOVÁ, R. – MESARČÍK, M. Personal data protection enforcement under GDPR – the Slovak experience. In: International Data Privacy Law, Vol. 14, Issue 3, 2024. https://doi.org/10.1093/idpl/ipae008 8. BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. Prosecution of copyright infringements as a criminal offence in Slovakia. In: Journal of Intellectual Property Law & Practice. Vol. 17, No. 12 (2022). ISSN 1747-1532. P. 1023-1031. https://doi.org/10.1093/jiplp/jpac103 9. BUITEN, M., C. The Digital Services Act from Intermediary Liability to Platform Regulation. In: JIPITEC 12 (5) 2021. https://dx.doi.org/10.2139/ssrn.3876328 10. Commission Recommendation (EU) 2018/334 of 1 March 2018 on measures to effectively tackle illegal content online. OJ L 63, 6.3.2018, p. 50–61. 11. Communication from the Commission to the European Parliament, the Council, the European Economic and Social Committee and the Committee of the Regions. Tackling illegal content online. Towards an enhanced responsibility of online platforms. COM (2017) 555 final. 12. Criminality Statistics. Ministry of Interior of the Slovak republic. 13. Decision of the Council for Media Services No. RNO/1/2024 of 24 April 2024 in relation to the company Twitter International Unlimited Company. 14. Directive 2000/31/EC of the European Parliament and of the Council of 8 June 2000 on certain legal aspects of information society services, in particular electronic commerce, in the Internal Market (‘Directive on electronic commerce’). OJ L 178, 17.7.2000, pp. 1–16. 15. Directive 2011/93/EU on combating the sexual abuse and sexual exploitation of children and child pornography. OJ L 335, 17.12.2011, pp. 1-14. 16. Directive (EU) 2017/541 of the European Parliament and of the Council of 15 March 2017 on combating terrorism and replacing Council Framework Decision 2002/475/JHA and amending Council Decision 2005/671/JHA. OJ L 88, 31.3.2017, p. 6–21. 17. HUSOVEC, M. Principles of the Digital Services Act. Oxford: Oxford University Press, 2024. ISBN: 978-0-19-288245-5. 18. HUSOVEC, M. Rising above liability: the Digital Services Act as a blueprint for the second generation of global internet rules. In: Berkeley Technology Law Journal, 2023, Vol. 38, Issue 3. https://doi.org/10.15779/Z38M902431 19. LETKOVÁ, L. Trestné činy extrémizmu z pohľadu štatistiky a rozhodovacej praxe od roku 2017. Bratislava: C. H. Beck, 2023. ISBN: 978-80-8232-026-1. 20. PFISTERER VM. The Right to Privacy - A Fundamental Right in Search of Its Identity: Uncovering the CJEU’s Flawed Concept of the Right to Privacy. German Law Journal. 2019;20(5):722-733. https://doi.org/10.1017/glj.2019.57 21. Regulation (EU) 2022/2065 of the European Parliament and of the Council of 19 October 2022 on a Single Market for Digital Services and amending Directive 2000/31/EC (‘Digital Services Act’). OJ L 178, 17.7.2000, pp. 1-16. 19 22. Regulation (EU) 2021/784 of the European Parliament and of the Council of 29 April 2021 on addressing the dissemination of terrorist content online. OJ L 172, 17.5.2021, p. 79–109. 23. SOKOL, P., BACHŇÁKOVÁ RÓZENFELDOVÁ, L. Content blocking mechanism in cybersecurity: Slovakia case study. EURASIP J. on Info. Security 2025, 4 (2025). https://doi.org/10.1186/s13635-025-00190-x 24. Statistical yearbooks of the Ministry of Justice of the Slovak republic. 25. The Council for Media Services. Terrorist attack on Zámocká Street in Bratislava: immediate and preventive activities of the Council for Media Services to prevent the spread of illegal and harmful content. Report on the reactions of digital platforms to the attack and their role in the radicalization of the perpetrator. December 2022. 26. The Council for Media Services 2022 Annual Report. Annual transparency report on activities of the Council for Media Services under Regulation 2021/784 of the European Parliament and of the Council on addressing the dissemination of terrorist content online. 27. The Council for Media Services 2023 Annual Report. 28. The Council for Media Services. The Bratislava Shooting. Report on the role of online platforms. 29. WORTLEY, R. – SMALLBONE, S. Investigating Child Pornography. In: Internet Child Pornography. Causes, investigation and prevention. Praeger, 2012. CONTACT INFORMATION [email protected] [email protected] Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law Kováčska 26 040 75 Košice Slovakia 20 prof. JUDr. Josef Bejček, CSc. Masarykova univerzita, Právnická fakulta, Brno Vývoj antitrustu na pozadí širšího cílového regulatorního zmatení The evolution of antitrust amidst the background of broader target regulatory confusion Abstrakt Ze samotné podstaty antitrustového práva pramení střet protikladných společensko-politických a ideologických představ o roli státu v ekonomice. Za přihlížení smířlivějších konvertitů z obou stran tu nalézají kolbiště horliví a přesvědčení liberální odpůrci jakékoliv regulace hospodářské soutěže s neméně zapálenými příznivci masivní regulace. Žádná ze stran přitom není schopna předložit spolehlivé vědecké důkazy pro svá tvrzení. Širší sociální a jiné ohledy prosazuje v současnosti i soutěžní politika a rozhodovací praxe EU. Celá řada oněch specifičtějších cílů nesoutěžní povahy je však spíše jen prospěšnými vedlejšími účinky ochrany soutěže. Antitrust by se měl soustředit na svůj nejvlastnější cíl: chránit funkční konkurenční prostředí. Neměl by se politicky libovolně instrumentalizovat k dosažení mimosoutěžních cílů, které lze lépe řešit přímou regulací. Žádné právní odvětví ani žádná část právní regulace se nevyhne přirozenému vývoji v reakci na měnící se společenské podmínky. Nesmí však ztratit svou podstatu a hlavní funkci a rozplynout se v operativním mikromanagementu aktuálních problémů. Klíčová slova: antitrust; neo-brandeisianství; udržitelnost; nový soutěžní nástroj; genderová mýlka. Abstract Antitrust law naturally brings about a clash of different views on the role of the state in the economy. On one side are liberals who oppose any regulation of competition, and on the other are those who strongly support government intervention. Both sides have their supporters, but neither has provided solid scientific evidence to fully back up their arguments. Recently, EU competition policy has started to reflect broader social goals as well. However, many of these goals are not the main purpose of antitrust rules—they are more like positive side effects. The main focus should remain on maintaining a healthy competitive environment. Antitrust rules shouldn’t be used as a political tool to achieve other goals that are better handled through direct regulation. Of course, every area of law has to evolve as society changes. But even so, it should keep its core purpose and not turn into a system that tries to manage every small issue in detail. Keywords: antitrust; neo-brandeisianism; sustainability; new competition tools; gender fallacy. JEL Classification: K20, K21 ÚVODEM V příspěvku se zamýšlím nad některými koncepčními problémy, s nimiž se potýká antitrustová regulace u nás i ve světě. Jde však jen o jeden z projevů širšího jevu. Stále se množící počet, šíře a hloubka různých regulací (včetně té antitrustové) je nejen reakcí na rostoucí společenskou entropii, ale také nechtěným důvodem jejího růstu. S cílem nebudit dojem nečinnosti ve střetu s nejrůznějšími současnými výzvami se šíří pseudodoporučení na „léčbu“, a to v podobě laciného mediálního klišé tzv. hodnotové politiky a hodnotového práva. V pozadí stojí snaha některé aktuálně „žádoucí“ cíle a hodnoty preferovat na úkor jiných, resp. ty tradiční označit za překonané či dnes již podřadné. 1 Jako by politika 1 Tak se např. zdůrazňuje nutnost zpružnění antitrustové regulace v reakci na mnohačetné změny ve společnosti a v ekonomice, u nichž trh selhává, protože neumí vyřešit negativní externality; mluví se o hledání nové „teorie újmy“, zahrnující i dříve nezdůrazňované hodnoty (mj. sebeurčení jednotlivců či těžko uchopitelné mezigenerační a mezinárodní 21 a právo právě takové („hodnotové“) vždycky nebyly samotnou svojí podstatou. Vždy přece prosazovaly hodnoty a zájmy, někdy sporné, podivné, pojímané v různé míře prosazování individualismu či kolektivismu, (anti)humanismu a (anti)demokratismu. Nejde ani dnes o nic nového pod sluncem, ale jen o novou verzi „nátěru“ odvěkého ideového střetu, jen s použitím jiných aktuálních prostředků k dosahování jinak nazvaných zástupných cílů. Již delší dobu 2 se dá například pozorovat snaha o nahrazení parametrické regulace prosoutěžního prostředí politickým prosazováním konkrétních krátkodobých cílů. Dnes např. pod takovými programovými hesly jako „Clean, Just and Competitive Transition“, což je oficiální název portfolia příslušné eurokomisařky Ribery, namísto dřívějšího názvu „komisaře pro soutěž.“ Samotné slovo „soutěž“ v názvu portfolia schází a soutěž je očividně podřízena něčemu jinému. Právo se tak stává jakousi převodovou pákou konkrétních politik, kvůli jejichž dosažení se instrumentalizuje a ohýbá, 3 namísto toho, aby se dosahování těch cílů řídilo obecnými pravidly, která by právní regulaci nezbavovala jejího smyslu coby obecného právního rámce. Z celého vějíře problémů, s nimiž se potýká současná veřejnoprávní úprava ochrany soutěže, vybírám brizantní diskusi o samotných cílech antitrustu (oživení neobrandeisiánského směru v diskusi s ordoliberálním pojetím antitrustu). Od svého hlavního cíle, jímž tradičně bylo udržení funkční soutěže v zájmu ochrany spotřebitelského blahobytu, se má antitrust posouvat k plnění nejrůznějších rádoby progresivních společenských cílů, jako např. tzv. celkové (nejen environmentální) udržitelnosti nebo genderové vyváženosti, byť by se to mělo stát za cenu ztráty jeho vlastní funkčnosti. Antitrust by se tedy měl používat jako jakýsi rychle mobilizovatelný a vcelku univerzální nástroj k použití namísto toho, aby se promyšleně a pracně přijímaly specializované a vyvážené veřejnoprávní regulace k dosažení specifických společenských cílů. Tento vývoj pokládám za potenciálně nebezpečný a nedoporučeníhodný. Dokládám to jen na několika konkurenčních hodnotově společenských cílech, jimž by se neměla funkčnost antitrustu obětovat. 1. ANTITRUST JAKO NÁSTROJ PRÁVNÍ REGULACE, ALE I JEJÍ OBJEKT 1.1. Politické přetahování mezi neoklasickým a neobrandeisiánským antitrustem Evropské soutěžní právo zaznamenalo velký rozkvět v 70. a 80. letech 20. století v souvislosti s posilováním snah o evropskou integraci a jednotný trh, fungující v podmínkách svobodné soutěže. Tyto spravedlnosti). Srov. PODSZUN, R.: Das Leitbild des wertgebundenen Wettbewerbs. WuW 2024, Nr. 10, s. 507 n. V příspěvku využívám i některé pasáže z mých kapitol použitých v kolektivní monografii KUPČÍK, J. a kol.: Moderní soutěžní právo a ekonomie. Praha: C. H. Beck, 2024, 854 s. 2 Nepříznivě zapůsobila např. snaha bývalého francouzského presidenta Sarkozyho na Lisabonské mezivládní konferenci již v červnu 2007 zříci se při budoucích reformách smluvního sytému EU „nezkreslené soutěže“ jakožto cíle Evropských společenství. Směřovalo by to evidentně k posílení odvětvově politických a národně egoistických změn na úkor hodnoty funkčního společného trhu, pro nějž je ovšem soutěž mezi podniky naprosto zásadní. Šlo jen asi o neuváženou (nebo možná i „uváženou“ jako „zkušební balonek“) politickou deklaraci, motivovanou snahou o zvýšení odvětvově politických a národně egoistických snah velkých států na úkor funkčního společného trhu. Na praxi národních ani komunitárních soutěžních úřadů a soudů se však naštěstí nic nezměnilo. Břitké odmítnutí těchto destruktivních snah viz RITTNER, F.: Der – unverfälschte – Wettbewerb: Grundlage und Ziel der EG, WuW 2007, Nr.10, str. 967. Podobnou motivaci asi měl (a „hodnotovou recidivu“ představoval) rozruch kolem fúze Alstom/Siemens, neschválené Evropskou komisí v únoru 2019. Francouzská a německá vláda intervenovaly politicky razantně proti onomu rozhodnutí s argumentem, že by schválení fúze bývalo mohlo vytvořit silné evropské hráče, konkurenceschopné na světovém trhu vysokorychlostních vlaků, zkresleném přítomností konkurentů podporovaných cizími státy. Politické návrhy směřovaly tehdy dokonce k přeformování strukturálního rámce přezkumu fúzí. Evropská rada jako bytostně politický orgán podle nich bývala měla dostat pravomoc zvrátit rozhodnutí Komise o neschválení fúze. Srov. Lexology LIDC, 15. 12. 2020: European industrial policy vs. European competition law: what´s the direction of travel? Dostupno na https://www.lexology.com/library/detail.aspx?g=e8b369e166e3-412a-b592-16ccc2e65541. Naštěstí z těchto návrhů sešlo. Nicméně recidiva není vyloučena. Německý kancléř Merz nedávno kritizoval právě kvůli této kauze evropskou kontrolu fúzí. Ve skutečnosti se však Alstomu i Siemensu daří v železničním odvětví dobře i přes neschválenou fúzi. Máme tak v EU nepřekvapivě dva konkurující si „šampióny“ a obávaná čínská konkurence, hlavně kvůli níž se evropští rivalové chtěli původně spojit, prý výrazně zaostává. Srov. MUNDT, A.: Bonn, Brüssel, Washington – Wohin geht das Wettbewerbsrecht? WuW 2025, Nr. 3, s. 121. 3 Dřívější „móda“ MEA a „adhocismus“, které dnes již poněkud vychladly. 22 cíle se považovaly za slučitelné a sledovaly se současně. Neoliberální akcenty a vzývání svobodných trhů zesílily v 90. letech minulého století zejména v reakci na rozpad tzv. reálně socialistických režimů ve střední a východní Evropě. Evropské soutěžní právo bylo druhém intelektuálně ideového obohacení nově se utvářejících tržních ekonomik a výrazně k jejich vývoji přispělo. Jejich soutěžní právo se významně harmonizovalo na základě asociačních dohod ještě před budoucím formálním přistoupením k ES. 4 Neoklasické pojetí hospodářské soutěže, kladoucí důraz na její svobodu a pokládající soutěž za cíl sám o sobě, nebylo nikdy slepě přijímáno kvůli slepé víře v až mýtické autoregulační schopnosti trhu, které přitom v historii opakovaně selhávaly. V USA se za presidentství R. Reagana politicky výrazně prosadila neoliberální tzv. Chicagská škola (v čele s R. Borkem, G. Beckerem, R. Posnerem, G. Stiglerem, F. Easterbrookem, H. Demsetzem). Ta odmítala vícečetnost sociálně ekonomických cílů soutěžního práva a stavěla se jen za zvýšení celkového a spotřebitelského blahobytu a zvýšení efektivnosti jednotlivých podniků na základě ekonomické analýzy. Bývá někdy označována za proponenta sociálního darwinismu propagujícího přežití těch nejschopnějších. Zásahy státu do tržní struktury se striktně odmítaly. Tato škola tak vlastně rezignovala na společenskopolitický cíl kontroly moci prostřednictvím hospodářské soutěže a používala nejasně definované pojetí efektivnosti založené na selektivních empirických datech. V popředí stála mikroekonomická efektivnost jednotlivého podniku a ordoliberální myšlení o širších společenských funkcích soutěže bylo potlačeno. 5 Propagovala se širokospektrální ekonomizace pohledu na svět. Tendence k prosazování tzv. více ekonomického přístupu k soutěžnímu právu zaměřenému na maximalizaci okamžitého spotřebitelského prospěchu, které se přenesly i do Evropy, se nepochybně inspirovaly tímto myšlenkovým směrem. 6 Oponentní pozici představovala tzv. Harvardská škola (P. Areeda, H. Hovenkamp, L. Sullivan), jež se vyvíjela v interakci se školou chicagskou a v reakci na její úzce ekonomizující přístup. Na rozdíl od ní zdůrazňovala mnohem větší počet ekonomických i mimoekonomických cílů soutěžního práva v delším časovém horizontu nežli okamžitý či krátkodobý spotřebitelský blahobyt (mj. rozdělovací spravedlnost, suverenitu a sebeurčení spotřebitele, technický pokrok, decentralizaci hospodářské moci) a stavěla se (v opozici ke škole Chicagské) za státní soutěžní politiku vůči koncentracím podniků. Někteří komentátoři konstatují, že antitrustové orgány v USA potřebují velkou dávku adrenalinu, aby se probudily ze zakletí Chicagské školy, kvůli němuž nezabránily velkým technologickým společnostem v akvizicích stovek firem a začínajících podniků (startupů), z nichž některé bývaly mohly vyrůst v jejich významné konkurenty. 7 1.2. Aktuální vývoj a směřování V dnešní době se tento "liberálně-sociálnější" směr myšlení prezentuje (L. Khan, 8 T. Wu, J. Kanter) jako tzv. neobrandeisiánské hnutí, 9 tvrdící, že koncentrace soukromé ekonomické moci je nebezpečná z 4 Srov. ŠMEJKAL, V.: Soutěžní politika a právo Evropské unie 1950 – 2015. Praha: Leges, 2015, s. 161 n. 5 Srov. SCHMIDT, I.: Wettbewerbspolitik und Kartellrecht. 7.Aufl., Stuttgart: Lucius & Luciuss, 2001, s. 23. 6 Tzv. modernizace soutěžního práva a uplatňování tzv. více e ekonomického přístupu k antitrustu na přelomu tisíciletí nezapřou právě tuto inspiraci. 7 Tak GILBERT, R. J.: The American Innovation and Choice Online Act: Celler-Kevaufer. Conurrentialiste, https://www.networklawreview.org/gilbert-innovation-choice-act/. Občas se v této souvislosti používá neblahé spojení se slovem „revoluce“. Srov. FRANCIS, D.: Reflections on the revolution in antitrust. Journal of Antitrust Enforcement, 2023, Nr.11, s.185 n. Uvážlivější komentátoři hovoří neexaltovaně spíše o „reformě“. Srov. FOX, E.: The battle for reform of US antitrust law. Journal of Antitrust Enforcement, 2023, 11, s. 179 n. O „revoluci“ v antitrustu (pro změnu revoluci „Reaganově) se ostatně hovořilo i před čtyřiceti lety, při ideovém a politickém pohybu protisměrném (srov. tamtéž, s. 182). 8 KHAN, L.: The New Brandeis Movement: America´s Antimonopoly Debate. Journal of European Competition Law and Practice, 2018, Nr. 9, s. 131. 9 Jeho odpůrci je posměšně označují jako „hipsterský antitrust“. Jméno Louise Brandeise, soudce Nejvyššího soudu Spojených států amerických z počátku 20. století, se používá kvůli soudcovu odsudku ekonomické koncentrace, kterou označil za „prokletí velikosti". Brandeis pokládal monopoly z jejich samotné podstaty za škodlivé pro blaho zaměstnanců a inovace v podnikání. 23 ekonomických, politických a sociálních důvodů. Tento „postchicagský" tábor se přimlouvá se za to, aby se za pomoci antimonopolního práva zlepšila přespříliš koncentrovaná struktura trhů, které narušují či vylučují konkurenci, vedou k nerovnosti příjmů, narušují práva spotřebitelů, negativně ovlivňují zaměstnanost a mzdy apod. Antitrustové právo se chápe i politologicky a konstitucionalisticky a pokládá se za podstatnou součást demokratického politického systému. Zdůrazňuje se známá skutečnost, že žádné "neutrální" antitrustové právo neexistuje a že pravidla i praxe soutěžního práva jsou vždy věcí politického rozhodnutí. 10 Antitrustové právo se ovšem na druhé straně může „rozpustit" kvůli své politicky proponované služebnosti ve prospěch široce pojímané "sociální spravedlnosti", resp. tzv. „sociálního rozměru soutěžního práva.“ 11 Popírá se jednostranná orientace soutěžního práva na spotřebitelský blahobyt prosazovaný Chicagskou školou. Širší sociální a jiné ohledy bere v současnosti za vlastní (ve zřejmé inspiraci neobrandeisiánským myšlením) i soutěžní politika a rozhodovací praxe EU. Tento „sociálnější antitrust" se však nedá – ani přes některé excesivní tendence – zbrkle a zjednodušeně diskvalifikovat jen jako přehnaně ambiciózní nástroj k dosahování všemožných sociálních cílů typu snižování nerovnosti nebo vyváření pracovních příležitostí. Naopak jsou si jeho zastánci vědomi toho, že antitrust je třeba opět zaměřit na struktury a na širší soubor opatření k hodnocení tržní síly a opětovně jej zacílit na soutěžní proces 12 a vrátit se k jasnějším pravidlům (k normativně systémovému přístupu 13 , resp. ke „zdravému rozumu") namísto rozhodování podle nejasných a sporných ekonomických modelů budoucích cenových dopadů. V tomto kontextu se ordoliberální antitrust založený Franzem Böhmem 14 a vycházející z proslulé formule „zajištění svobody prostřednictvím omezení svobody“ shoduje s obavou neobrandeisiánců z „excesivní velikost“, která svobodu na trhu podrývá nebo ničí a jež nepředstavuje jen ekonomický, ale i politický problém. Koncepční střet se však nevede o to, zda je excesivní velikost škodlivá, ale o prostředky, jak s ní bojovat – jestli státně administrativními plánovacími zásahy a cenovou politikou, nebo spíše soutěží, tedy tím „nejgeniálnějším nástrojem v dějinách ke zbavení moci“ (F. Böhm), resp. (obvykle) nějakým pragmatickým kompromisem. 15 Současné peripetie soutěžní politiky ve vztahu k technologickým gigantům vedou k dramatickému vývoji ve střetu mezi aktivismem a zdrženlivým konzervatismem. Některé návrhy na obranu proti jejich rostoucí hospodářské (a postupně se politizující) moci (ex ante regulace zakázaného nekalého jednání 16 ) v Evropě již platí. V poslední době sílí hlasy po posílení specifických odvětvových regulací a po odstranění umělé dělby na zásahy ex ante a reakce ex post. Soutěžeschopnost a férovost na digitálních trzích se dá podle nich docílit nikoliv jen předběžnou regulací, nebo následnými zásahy proti subjektům chovajícím se protisoutěžně, ale kombinací obou způsobů intervence. Za překonané se pokládají snahy zachovat jedinou soustavu hodnot (orientace antitrustu jen na spotřebitele, nebo na soutěž, nebo na obojí) a klade se důraz na souběžné sledování více hodnot. Má jít o přechod k regulatornímu překryvu, který se projevil 10 Tak FRANCIS, D.: op. cit., s 187. 11 Termín používá např. LIANOS, I.: „Polycrisis“ and the changing „Life“ of Competition Authorities. WuW 2024, Nr. 2, s. 62. 12 Srov. KHAN, L.: op. cit., s. 131. 13 Požaduje se návrat k širšímu využívání normativních hledisek a odklon od analýz dopadů „případ od případu“ ve prospěch „robustních domněnek nezákonnosti“ – srov. FRANCIS, D., op. cit., s. 186. 14 BÖHM. F.: Das Problem der privaten Macht. Die Justiz, 1927, Bd. III, s. 324–345. 15 V reakci na situaci, kdy si úzká technologická podnikatelská elita začíná osobovat politickou moc a začíná státům „přerůstat přes hlavu“, kdy se množí nejrůznější ekologické a sociální externality hospodářských rozhodnutí a vzrůstá nedůvěra v tržní samoregulaci, se evidentně modifikují i proporce mezi přímou administrativní odvětvovou regulací a všeobecnou úpravou soutěžního prostředí antitrustovými předpisy. Srov. mj. trend zavádění tzv. nových soutěžních nástrojů, které mají za cíl podchytit možná ohrožení soutěže již preventivně (srov. ŠMEJKAL, V.: Jednotný trh plný nových soutěžních nástrojů. Antitrust 2025, č. 1, s. 11 – 16). A navíc i samotná aplikace antirustového práva do sebe „vtahuje“ prosazování širších aktuálních společenských cílů a priorit. 16 Ta se chápe jako nový standard neobrandeisianismu, zaváděný již dříve ve Federal Trade Commission v USA - srov. LAMBERT, T. A,: Neo-Brandeisianism: A Policy at War With itself. The Journal of Corporation Law 2024, Vol. 49, N. 2, s. 347 n. 24 v Nařízení DMA 17 a jenž by se měl do budoucna stát pravidlem, a ne výjimkou. 18 Projevuje se poznatek, že požadavek spravedlnosti a poctivosti se nevztahuje jen na rozdělování a jeho výsledek, ale i na samotné chování. 19 Reakce neobrandeisianismu na rostoucí ekonomickou moc technologických gigantů se zosobnila v tzv. prohlášení z Utahu z konce r. 2019. 20 To je vedeno snahou reagovat na společenské výzvy (a tedy nejen s ohledem na ekonomickou efektivitu) zavčasu „…spíše ostrým skalpelem nežli čekat na překvapení, až reformátoři nabrousí svoje sekery“. Znepokojení však vzbuzuje přehnaně ambiciózní a všeobjímající sociálně inženýrská proklamace, 21 že antitrust je „prostředek k prosperující a demokratické společnosti a nástroj jak pro vytváření příležitostí, tak pro rozdělování bohatství a moci“, který by neměl mít důvěru v tržní samoregulaci a měl by se více obávat nedostatečných zásahů nežli zásahů nadměrných. Na takové úkoly totiž antitrust nestačí a není na ně ani vybaven a mohl by být lehce použit jako zástěrka libovolných politických projektů. Politické intervence a metody politicky podbarveného personálního výběru na pozice v příslušných agenturách nejsou vyhrazeny zástupcům jednoho či druhého ideového směru, ale jsou všeobecné (a také určitě nejde jen o aktuální vývoj po vítězství D. Trumpa; dálo se to i za vlády demokratů). 22 Právní intervence mohou být použity ex ante, nebo ex post; ty prvé zavánějí předpojatostí a ideologičností. Předběžná opatrnost není v tomto případě rovna snaze regulovat vše, co je možno, ale jen to, co je nezbytné. Regulace by neměla mrazit technologický vývoj, ale korigovat jeho důsledky pro soutěž a blahobyt spotřebitele v nezbytných případech a v nezbytné míře. 23 Antitrust vzniknuvší jako právní nástroj k omezení soukromé hospodářské moci se v současnosti zmítá v mnoha turbulencích ohrožujících jeho funkčnost z obou krajních stran. Ať již jde o vlivy digitalizace, enviromentálních problémů, geopolitických změn, infekční inflace, anebo řady tzv. progresivních společenských hodnot (mluví se dokonce o jakési kumulativní „polykrizi“). To klade otazníky nad udržitelností zásad tradiční ordoliberální svobodné soutěže. Otřesy vyvolané mj. covidovou pandemií vedly ke zvýšení jednotkové ziskovosti v relaci ke zvýšení jednotkové nákladovosti, 24 což vyvolává redistribuční napětí a snahu odstranit redistribuční neférovost, jež jsou svou povahou sociálně revoluční. Antitrust je tedy v neustálém pohybu a zdá se, že aktuálně je to spíše směrem od víry v samoregulační schopnosti soutěže na svobodném trhu a že se více kloní k víře v uvědomělé celospolečenské řízení a v dopřednou (ex ante) regulaci. 2. UDRŽITELNOST, SPRAVEDLNOST A DALŠÍ VÁBNIČKY V KONTEXTU OCOHRANY SOUTĚŽE 2.1. Cílové konflikty – nic nového pod sluncem, ale nová je snaha o prioritizaci externích cílů Společenská atmosféra posledních několika dekád klade zvýšený důraz na propagaci (a nezřídka propagandu) tzv. udržitelnosti, mezigenerační spravedlnosti genderové vyváženosti a dalších etických 17 Nařízení (EU) 2022 ze 14. září 2022 (Digital Markets Act), OJ L265/1. Přehled mezinárodní diskuse o vztahu DMA a soutěžního práva a komentáře k ní podávám v práci BEJČEK, J.: Má DMA regulatorní a/nebo soutěžní "DNA"? Časopis pro právní vědu a praxi. Brno: Masarykova univerzita, 2024, roč. 2024, č. 3, s. 453–481. 18 Tak KUENZLER, A.: Third-generation of competition law. Journal of Antitrust Enforcement 2023, 11, s. 135, 138. 19 Proto roste kasuistická regulace ex ante zakázaných postupů tržně silných subjektů vůči slabším, typu DMA nebo nekalých obchodních praktik ve vztahu ke spotřebitelům. 20 Prohlášení je dostupné na https://prospect.org/economy/the-utah-statement-bulwark-against-private-power-antitrust/. 21 Tamtéž. 22 D. Trump vydal mj. exekutivní příkaz, aby všechna rozhodnutí americké antitrustové autority (Federal Trade Commission) podléhala jeho schválení. Podle DAYEN, D.: The New Antitrust Consensus, The American Prospect z 20. 2. 2025, dostupno na https://prospect.org/economy/2025-02-20-new-antitrust-consensus/. Zdůvodněním těchto kroků ze strany některých zastánců hnutí MAGA má být argument, že „tyrany.com“ není lepší než „tyrany.gov“. 23 Tomuto nekončícímu sporu dodává brizanci současné přelomové období nových výzev a příležitostí, s nimiž je soutěžní právo konfrontováno. 24 Srov. TURNER, V.: Why competition Authorities must act now against „greedflation“. Dostupno na https://blog.beuc.eu/why-competition-authorities-must-act-now-against-greedflation/. 25 hledisek. Diskuse o těchto otázkách je rozsáhlá 25 a již dnes téměř nepřehledná; je navíc očividně zatížena ideologickými předpojatostmi a zbytečně se polarizuje. Ti, kteří jsou proti rozmývání speciální antitrustové regulace, motivovanému ideovým zdůvodněním, nejsou proto přece nepřáteli ekologie, spravedlnosti, udržitelnosti či genderové rovnosti. Můžeme pozorovat stále silnější tlaky na rozšíření katalogu širších společenských cílů, které by antitrust podle některých aktivistů měl sledovat a podporovat. Jelikož se doba mění a antitrust se prý musí měnit s ní, jsme svědky pokusů o jeho zásadní přehodnocení, které by mělo zahrnovat posouzení vztahů mezi antitrustem a médii, udržitelností, lidskými právy, genderem a soukromím. 26 Hrozí však nebezpečí, že se zapomene na to, že původním a osvědčeným účelem antitrustu je sloužit jako nástroj k odstranění strukturálních příčin tržní síly a poskytnout obranu proti behaviorálním narušením hospodářské soutěže. 2.2. ESG Antitrust by měl chránit nejen blahobyt spotřebitelů (ať už je definován jakkoli), ale i proces soupeření, byť je obtížné jej operacionalizovat nebo dokonce měřit. Dokonce i v USA (jakožto kolébce ekonomického a spotřebitelského přístupu k antitrustu) můžeme však pozorovat snahy zahrnout do katalogu cílů růst mezd a zaměstnanosti a snižování příjmové nerovnosti, zvyšování sociální odpovědnosti podniků (Corporate Social Responsibility, Environmental Social Governance) atd. Faktory ESG mají do budoucna mít důležitější roli v oblasti akvizic, dotací, investic či úvěrů. Společnosti, které mohou prokázat dobré výsledky na poli ESG, budou mít konkurenční výhodu. Znamená to ale kontaminaci (rozšíření, obohacení, zkreslení?) tradičních ekonomických hledisek posuzování a vnášení obtížně hodnotitelných kvalitativních mimoekonomických kritérií do rozhodování. To je analogické dopadům snah o vymaňování antitrustového práva z jeho údajné „bubliny“ 27 a o rozšiřování jeho cílů o taková zadání, která sotva může naplnit ve standardních podmínkách předvídatelnosti, právní jistoty a nezbytné stability podnikatelského prostředí. Jde mj. o potenciálně extrémně zatěžující nové povinnosti přenesené na bedra antitrustových úřadů vybavených k úplně odlišnému typu aktivit a v situacích, v nichž evidentně selhávají i nesrovnatelně k tomu lépe vybavené instituce. Co by tato iniciativa přinesla „lidstvu v situaci existenční hrozby, společnosti, životnímu prostředí a planetě“ při „boji proti (SIC!) klimatické změně“ 28 , není jasné, ale docela spolehlivě se dá očekávat zvýšení intervenční moci politiků a politizace a „adhocizace“ soutěžního práva a jeho rozmělnění. O dobrých úmyslech a morálním zázemí proponentů těchto a podobných názorů není důvod apriorně pochybovat, i když nelze vyloučit, že i tady hrají roli „také“ (totiž ne-li především) zájmy ekonomické. Dobrý ideál cílené regulace centrálního zajištění obecného blahobytu je jen druhem ideologie, podobně jako ideál konkurence jako řídícího principu tržní ekonomiky. Převaha té ideologie tržní je však podložena přesvědčivými empirickými důkazy o zásadní funkčnosti; ta „centralizovaná snaha o obecný blahobyt“ je sice empiricky podložena také, ale s „opačným znaménkem“. 25 Kromě stovek a tisíců článků a studií lze uvést koncepčnější monografie HAUCAP, J., PODSZUN, R., ROHNER,T., RÖSNER, A.: Competition and sustainability : economic policy and options for reform in antitrust and competition law. Cheltenham, UK: Edward Elgar Publishing, 2024, 240 s. NOWAG, J. (Ed.) Research Handbook on Sustainability and Competition Law. Cheltenham, UK: Edward Elgar Publishing, 2024, 577 s. 26 CAPOBIANCO, A.: The Ghost of Competition past, present, future. WuW 2021, Vol. 50, No 7–8, s. 387. 27 Srov. HOLMES, S., MEAGHER, M.: A sustainable future: how can control of monopoly power play a part? European Competition Law Review, 2023, Issue 1, s. 16. 28 Podobně pateticky se uzavírá seriál od výše cit. autorů (HOLMES, MAGHER) v E.C.L.R. 2013, č. 4. s. 161 (A sustainable future: how can control of monopoly power play a part? Part III: Using merger control to intervene before the problems arises or get worse). Mimoto je snaha bojovat ( a to prostřednictvím práva) proti klimatické změně domýšlivě ambiciózní a nerealistická podobně jako již polozapomenutá snaha některých dřívějších pokrokářů „poroučet dešti, větru a bouři...“ 32 POUŽITÉ PRAMENY 1. BAKER, J.B.: Competitive Edge. Washington Center for Equitable Growth, 31 January 2019, online 2. BEJČEK, J.: Cílové konflikty v soutěžním právu. Právník 2007, roč. 146, č. 6 3. BEJČEK, J.: Má DMA regulatorní a/nebo soutěžní "DNA"? ČPVP Brno: Masarykova univerzita, 2024, roč. 2024, č. 3 4. BÖHM. F.: Das Problem der privaten Macht. Die Justiz, 1927, Bd. III 5. CAPOBIANCO, A.: The Ghost of Competition past, present, future. WuW 2021, Vol. 50, No 7–8 6. DAYEN, D.: The New Antitrust Consensus, The American Prospect z 20. 2. 2025, online 7. DUNNE, N.: The Role of Regulation in EU Competition Law Assessment. LSE Working Papers 2021, No 09 8. FOER, A., DURST, A.: The multiple goals of antitrust.The Antitrust Bulletin 2018, Vol.63, issue 4 9. FRANCIS, D.: Reflections on the revolution in antitrust. Journal of Antitrust Enforcement, 2023, Nr.11 10. GEORGIE, N.: At first blush – taking a competiiton lens to healthcare pink taxes. Journal of European Competition Law&Practice 2025, Nr. 2 11. GILBERT, R. J.: The American Innovation and Choice Online Act: Celler-Kevaufer. Conurrentialiste, online 12. HAUCAP, J., HELDMANN, CH., RAU, H.: Die Rolle von Geschlechtern für Wettbewerb und Kartellrecht. WuW 2021,Vol. 50, No 7-8 13. HAUCAP, J., PODSZUN, R., ROHNER,T., RÖSNER, A.: Competition and sustainability : economic policy and options for reform in antitrust and competition law. Cheltenham, UK: Edward Elgar Publishing, 2024 14. HAUCAP, J., PODSZUN, R., RÖSNER, T., OFFERGELD, P. Wettbewerb und Nachhaltigkeit: Reformoptionen für ein nachhaltiges Kartellrecht. WuW 2023, Nr. 6 15. HOLMES, S., MEAGHER, M.: A sustainable future: how can control of monopoly power play a part? European Competition Law Review, 2023, Issue 1 16. JEPHCOT, M.- SHAH D.-KINGSBURY, L.: Climate change, sustainability, and competition law: where are we now E.C.L.R. 2022, vol. 43, No 8 17. JOSKOVÁ, L.: Povinnost náležité péče(due diligence) v oblasti udržitelnosti – podstata a vývoj ke směrnici CS3D. Obchodněprávní revue 2025, č. 2 18. KHAN, L.: The New Brandeis Movement: America´s Antimonopoly Debate. Journal of European Competition Law and Practice, 2018, Nr. 9 19. KOKKOT. J.: A Female Approach to Competition Law? WuW 2023, Nr. 10 20. KUENZLER, A.: Third-generation of competition law. Journal of Antitrust Enforcement 2023, No 11 21. KUPČÍK, J. a kol.: Moderní soutěžní právo a ekonomie. Praha: C. H. Beck, 2024 22. KUPČÍK, J.: Alternativní cíle soutěžního práva a prioritizace. Antitrust 2018, č.3 23. LAMBERT, T. A,: Neo-Brandeisianism: A Policy at War With itself. The Journal of Corporation Law 2024, Vol. 49, No 2 24. LAMMI, G.: Transformation Of Antitrust Law To All-Purpose Cure For Socioeconomic Ills Would Backfire, Forbes (23 July 2019), online 25. LANGER, M., PAHA, J.: Ökonomische Aspekte der Unerlässlichkeit von Wettbewerbsbe schränkungen und der Quantifizierung von Nachhaltigkeitseffizienzen. WuW 2024, Nr. 1 26. LECCHI, E.: Sustainability and EU merger control. E.C.L.R., 2023, Issue 2 27. LIANOS, I. Some Reflections on the Question of the Goals of EU Competition Law. UCL London. Research Papers. 2013, Issue 3 28. LIANOS, I.: „Polycrisis“ and the changing „Life“ of Competition Authorities. WuW 2024, Nr. 2 29. MAYER, CH.: Der Beitrag des Kartellrechts zum Green Deal. WuW 2021, Vol. 50, No 5 33 30. MONTI, G.: Gender and Competition Law: an exploration of feminist perspectives. Journal of European Competition Law&Practice 2025, Nr. 2 31. MUNDT, A.: Bonn, Brüssel, Washington – Wohin geht das Wettbewerbsrecht? WuW 2025, Nr. 3 32. NOWAG, J. (Ed.) Research Handbook on Sustainability and Competition Law. Cheltenham, UK: Edward Elgar Publishing, 2024 33. PETIT, N. – SCHREPPEL, T.: Complexity-Minded Antitrust.Internet Law; Kooijmans Institute,VU Amsterdam, 7. 3. 2022, 34. PIKE, CH.: What’s Gender Got to Do with Competition Policy? OECDONTHELEVEL, online 35. PODSZUN, R.: Das Leitbild des wertgebundenen Wettbewerbs. WuW 2024, Nr. 10 36. RITTNER, F.: Der – unverfälschte – Wettbewerb: Grundlage und Ziel der EG, WuW 2007, Nr.10 37. ROHR, S. E., BLASCHCZOK, J. M.: Diversity and cartel governance. Journal of European Competition Law&Practice 2025, Nr. 2 38. SCHMIDT, I.: Wettbewerbspolitik und Kartellrecht. 7.AufL., Stuttgart: Lucius & Luciuss, 2001 39. ŠMEJKAL, V.: Jednotný trh plný nových soutěžních nástrojů. Antitrust 2025, č.1 40. ŠMEJKAL, V.: Soutěžní politika a právo Evropské unie 1950 – 2015. Praha: Leges, 2015 41. THOMAS, S.: Normative Goals in Merger Control, online 42. TIROLE, J.: Socially responsible agencies. Competition Law&Policy Debate 2022, Vol. 7, No 4 43. TURNER, V.: Why competition Authorities must act now against „greedflation“, online 44. ZIMMER, D. (ed.). The Goals of Competition Law. Cheltenham: Edward Elgar, 2012 KONTAKT NA AUTORA [email protected] Masarykova univerzita, Právnická fakulta, Brno Veveří 70 611 80 Brno Česká republika 34 JUDr. Oliver Buhala, PhD. 1 Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law Third-Party Funding in Arbitration – An Instrument of Alternative Corporate Financing? 2 Financovanie treťou stranou v arbitráži – nástroj alternatívneho firemného financovania? Abstract This paper examines third-party funding (TPF) in arbitration as a rising phenomenon in international dispute resolution. TPF enables parties with limited resources to claim their rights in arbitration and serves as an alternative source of external corporate financing. The main benefits are risk transfer, no need for initial capital, and expert support from funders. Limitations, on the other hand, include difficult access for SMEs, funder’s share of compensation, and disclosure of sensitive information. In Slovakia, TPF in arbitration is a practically unknown concept. However, the absence of legal regulation is neither the decisive nor the sole reason for its limited use. Keywords: Third-party funding (TPF), Arbitration, Corporate financing, Alternative financing, Legal regulation. Abstrakt Tento článok skúma financovanie sporov treťou stranou (third-party funding, TPF) v arbitráži ako narastajúci fenomén v medzinárodnom riešení sporov. TPF umožňuje stranám s obmedzenými zdrojmi uplatniť svoje práva v arbitráži a slúži ako alternatívny zdroj externého podnikového financovania. Hlavnými výhodami sú prenesenie rizika, absencia potreby počiatočného kapitálu a odborná podpora zo strany financovateľov. Obmedzenia na druhej strane zahŕňajú náročný prístup pre malé a stredné podniky, podiel financovateľa na získanej kompenzácii a zverejňovanie citlivých informácií. Na Slovensku je TPF v arbitráži prakticky neznámym konceptom. Absencia právnej úpravy však nie je ani rozhodujúcim, ani jediným dôvodom jeho obmedzeného využívania. Kľúčové slová: Financovanie treťou stranou (TPF), arbitráž, firemné financovanie, alternatívne financovanie, právna regulácia. JEL Classification: K22 INTRODUCTION The issue of third-party funding in arbitration proceedings s (TPF) is currently among the most topical subjects in the field of international commercial arbitration. Although the phenomenon itself is not entirely new, as it began to emerge at the end of the 1990s, its rapid expansion can be dated to around the global financial crisis in 2008, 3 and it has been growing sharply ever since. Although this instrument 1 The author is a researcher at the Department of Commercial Law and Economic Law, Faculty of Law, Pavol Jozef Šafárik University in Košice. 2 This work was supported by the Slovak Research and Development Agency under contract no. APVV-23-0331 and VEGA no. 1/0598/25. 3 ZABLOUDILOVÁ, K. Nestrannost a nezávislost rozhodce v mezinárodní obchodní arbitráži – aktuální výzvy [rigorous thesis]. 2019, p. 90. Avalilable at: https://is.muni.cz/th/hndnx/Kater_ina_Zabloudilova__RIGORO_ZNI__PRA_CE.pdf, [cited 2025-10-13]. 35 was until recently predominantly the domain of countries with the Anglo-American legal system, today it is becoming a worldwide phenomenon and a global business sector. 4 The fundamental purpose of TPF is to enable parties with limited financial resources to pursue their legitimate claims, thereby mitigating the imbalance of power in international arbitration. As a result, for example, a small or medium-sized enterprise (SME) can bring its claim against a multinational corporation and ensure that financial asymmetry between the parties does not determine the outcome of the dispute. 5 This issue also partially overlaps with the topic of corporate financing, where alongside standard methods of credit financing, the significance of innovative or unconventional means of business financing is steadily increasing. These are often viewed as alternatives in relation to traditional forms of raising external capital (such as crowdfunding, venture capital, factoring and forfaiting, mezzanine financing). 6 In this paper, we therefore analyze the mechanism of how the TPF institution functions in arbitration proceedings and formulate the hypothesis that this institution can be seen as a method of external corporate financing, which is, however, specific mainly due to its close link to the participation of a company in arbitration proceedings for the purpose of enforcing a financial claim. In this respect, we also attempt to identify the main advantages as well as disadvantages of this institution as a potential source of external corporate financing. As already mentioned, the funding of arbitration disputes is, especially in common law countries (the United Kingdom, the USA, or Australia), but also in some continental European states (such as Germany and Switzerland), already a standard practice. 7 In Slovakia, however, this topic has so far not received significant attention in legal doctrine, 8 or legislation, and the practice regarding the provision of TPF is also virtually absent. Within the second hypothesis, we will attempt to verify whether the cause of the limited (or absent) practice and availability of TPF in arbitration proceedings in Slovakia is the absence of legal regulation on this issue. For the purpose of formulating theses for testing the hypotheses and subsequent synthesis, this paper primarily employs the dogmatic method, the analytical method, and the comparative method. 1. THE NATURE AND PURPOSE OF TPF IN ARBITRATION The alternative method of dispute resolution through arbitration proceedings is traditionally associated with advantages that consist mainly of greater flexibility, a shorter duration of proceedings 4 SASÍN, O. Financování mezinárodní obchodní arbitráže třetí stranou. Nežádoucí jev, nebo běžná praxe? [rigorous thesis]. 2020, p. 67. Avalilable at: https://library.upol.cz/arl-upol/cs/csg/?repo=upolrepo&key=7507826489, [cited 2025-10-13]; Some authors even point out that, as recently as twenty years ago, TPF was illegal throughout the common law as a violation of the doctrines of maintenance and champerty, and virtually unknown in the civil law world. See for example: GARCIA, F. J. Third-party funding as exploitation of the investment treaty system. In Boston College Law Review. ISSN 0161-6587, vol. 59, 2018, no. 8, p. 2912. 5 OLÍK, M., ŠLEHOFER, J. Nové pokyny na transparentnost a financování třetí stranou: Větší ochrana klientů v rozhodčím řízení [online]. 2025. Avalilable at: https://rowan.legal/nove-pokyny-na-transparentnost-a-financovani-treti-stranou-vrozhodcim-rizeni/, [cited 2025-10-13]. 6 See for example BUHALA, O., SOKOL, M. Vybrané alternatívne spôsoby financovania obchodných spoločností. In HUSÁR, J., HUČKOVÁ, R. (eds.) Právo, obchod, ekonomika. Košice: University of P. J. Šafárik in Košice, 2024, p. 47 – 62. 7 Sasín, op. cit., p. 10. 8 In Slovak legal writing, the issue has not been addressed. In Czech literature, there is likewise no monographic treatment, but one can find texts that deal with the basic theoretical aspects of the issue, albeit only marginally (for example KUDRNA, J., ŠEVČÍKOVÁ, T. Nejrozsáhlejší změny pravidel rozhodčího řízení ICSID v jejich historii: evoluce, nebo revoluce? In Právník. ISSN 0231-6625, vol. 162, 2023, no. 2, p. 152 – 174.). Within Czech legal doctrine, this topic is addressed at a very high level in published rigorous theses (Zabloudilová, op. cit.; Sasik, op. cit.). The main sources of information on this issue are therefore foreign publications, some of which are also cited in the present paper. 36 (including single-instance proceedings), or greater confidentiality (due to its non-public nature). 9 Especially in international arbitration, however, the availability of these advantages nowadays is conditioned by the high financial cost of arbitration. It is important to realize that in standard court proceedings (litigation), part of the actual costs of proceedings are borne by the state, whereas in arbitration, all costs are borne privately, by the parties themselves. This results in international arbitration simply being an expensive method of dispute resolution, and there is no serious prospect for arbitration becoming any cheaper. 10 From a certain perspective, this fact can be seen in a positive light, as it creates a strong incentive for parties to maximize their efforts to settle disputes out of court. However, if an out-of-court settlement is not reached and the parties are bound by an arbitration agreement, pursuing their claims through arbitration may confront them with the issue of deciding on the means of financing their lawsuit. 11 As the main advantage, or argument in favor of the TPF institution in arbitration proceedings, literature almost unanimously cites the fact that without third-party funding, some businesses would not have sufficient resources to even access arbitration to enforce their claims. The very essence of the TPF institution in arbitration proceedings lies in the fact that a third party ("funder") finances the disputing party (usually the claimant) for the costs associated with its participation in the arbitration, in exchange for a share of the financial payout arising from the outcome of the dispute, if the claimant is successful in the arbitration. 12 The funder may be any person or entity that is contributing funds to the defense of a case and that has a direct economic interest in, or a duty to indemnify a party for, the award to be rendered in the arbitration, 13 but is a person distinct from the participant in those arbitration proceedings. From the funder's perspective, the claim asserted by the business in arbitration represents an investment opportunity which, in the event of success in the dispute, can bring a multiple return. It should be noted, however, that nowadays the entities providing such funding are highly specialized and devote themselves exclusively to financing (for example, in England and Wales they already have their own association and ethical code). Consequently, before financing is granted, the funder undertakes a thorough due diligence of information about the dispute, with the aim of assessing the degree or likelihood of success of the claim asserted by the company in the arbitration proceedings. 1.1. ATE insurance as part of a TPF contract TPF is typically provided on a non-recourse basis meaning that if the claim is unsuccessful, the claimant is not liable to pay back the funder’s investment. If the claim fails, the funder receives no compensation and bears the fees of the claimant’s legal team as well as other adverse costs. 14 Especially in common law countries, as part of TPF, claimants can often further protect themselves by acquiring after the event (ATE) insurance, which covers the risk that the claimant will be ordered by the arbitral tribunal to pay the opposing party’s costs. 15 This type of insurance reduces the funder's investment risk, because their obligation to pay the opposing party’s costs will not be threatened, or this risk will be minimized. Understandably, this increases the funder's motivation to finance the pursuit of the claim. 9 See for example ROZEHNALOVÁ Rozhodčí řízení v mezinárodním a vnitrostátním obchodním styku. Praha: Wolters Kluwer, 2013., p. 83 et seq. 10 BERTRAND, E. The Brave New World of Arbitration: Third-Party Funding. In ASA Bulletin. SSN: 1010-9153, vol. 29, 2011, no. 3, p. 607. 11 Loc. cit. 12 Kudrna, Ševčíková, op. cit., p. 167. 13 ICCA. Report of the ICCA-Queen Mary Task Force on Third-Party Funding in International Arbitration [online]. 2018. ISBN 978-94-92405-10-4, p. 67. Avalilable at: https://cdn.arbitration-icca.org/s3fs-public/document/media_document/ Third-Party-Funding-Report%20.pdf, [cited 2025-10-13]. 14 Garcia, op. cit., p. 2915. 15 TOWNSEND, J. M. et al. What is Third Party Funding? How Is It Used in International Arbitration? [online]. 2024. Avalilable at: https://www.hugheshubbard.com/news/third-party-funding-in-international-arbitration, [cited 2025-10-13]. 37 In Central Europe however, this type of insurance is only minimally developed and is entirely absent from the standard portfolio of Slovak insurance companies. From the author’s point of view, this results from several objective factors. Firstly, court and arbitration costs are relatively low, which reduces the financial risk associated with litigation and thus lowers the demand for insurance that covers such risks. Secondly, there is no tradition of using specialized risk insurance for legal disputes. Both legal and business communities are less familiar with these products, and insurance companies have not developed offerings in this area. The local market is also small, with few or no cases where ATE insurance would be economically attractive for insurers. As a result, there is little incentive for insurance companies to offer such products, and awareness of the benefits – such as transferring litigation risk – is low among companies. The closest equivalent available in Slovakia is legal protection insurance, which, however, is not typical after the event insurance but rather a before the event insurance, since it is taken out preventively before the dispute arises as a package of services for legal representation. Thus, it covers a different type of risk and usually only the policyholder’s own legal costs and court fees, with the coverage of the opposing party’s costs being limited and generally arising only in limited situations. 1.2. Legal framework TPF in international arbitration is still a relatively new phenomenon, and many national legal systems do not regulate this institution in any way. In this context, there are also only a minimal number of arbitral awards and court decisions. 16 This assertion also applies to Slovakia, where the funding of arbitration proceedings by a third party is not regulated by the Arbitration Act (Act No. 244/2002 Coll.) nor by the primary procedural regulation, the Civil Dispute Code (Act No. 160/2015 Coll.). 17 However, this situation is neither unique nor particularly surprising, especially in continental Europe. A similar situation currently still prevails in the regulation of the arbitration rules of various arbitral institutions (such as UNCITRAL, ICC, or ICSID), which do not regulate the TPF institution in arbitration at all, or they are only now adopting such regulation or have adopted it only recently. For instance, the ICC introduced rules concerning TPF only in 2021 18 and ICSID’s rules were amended from 2022, while, for example, UNCITRAL is currently working on implementing similar rules (an Initial draft on the regulation of third-party funding has been published for comments). 19 We agree with the opinion that such institutions might become the locomotives, influencing the creation of more unified legislation for TPF. 20 16 Zabloudilová, op. cit., p. 95, 104. 17 The only instance of such regulation can be found in connection with TPF in court proceedings, specifically regarding socalled class actions, which explicitly allow for the possibility of financing such a dispute by a third party while at the same time prohibiting the financing party from influencing the authorized entity (representing the interests of consumers) in a manner that would harm the collective interests of consumers affected by the claim; moreover, an action may not be brought against a defendant who is a competitor of the third party or against a defendant on whom the third party is dependent. According to Section 18(2) of Act No. 261/2023 Coll. on Actions for the Protection of Collective Interests of Consumers and on Amendments and Supplements to Certain Acts: “The costs of proceedings for the issuance of a remedial measure may be borne by a third party. In this respect, the authorized entity must not be influenced by a third party in a manner that would harm the collective interests of the consumers concerned by the claim, and a claim may not be brought against a defendant who is a competitor of the third party or against a defendant on whom the third party is dependent.” 18 https://legalblogs.wolterskluwer.com/arbitration-blog/third-party-funding-finds-its-place-in-the-new-icc-rules/ BARNETT, J., MACEDO, L., HENZE, J. Third-Party Funding Finds its Place in the New ICC Rules [online]. 2021. Avalilable at: https://legalblogs.wolterskluwer.com/arbitration-blog/third-party-funding-finds-its-place-in-the-new-iccrules/, [cited 2025-10-13]. 19 UNCITRAL. Initial draft on the regulation of third-party funding[online]. 2021. Avalilable at: https://uncitral.un.org/en/thirdpartyfunding, [cited 2025-10-13].https://uncitral.un.org/en/thirdpartyfunding 20 HUBAI, A. Coming out of the Closet: Third-Party Funding in International Arbitration [online]. 2018. Avalilable at: https://blog.efila.org/2018/02/01/coming-out-of-the-closet-third-party-funding-in-international-arbitration/, [cited 202510-13]. 38 Binding regulation is currently also absent at the level of the European Union. However, in September 2022, the European Parliament adopted a resolution requesting the Commission to present a directive (a legislative framework) for the regulation of commercial third-party funding (TPLF). 21 Following this initiative, the European Law Institute (ELI) issued a set of recommendations considered to be the “blueprint” for the forthcoming regulation of TPF in the EU. 22 Substantively, all the above-mentioned regulations focus primarily on the transparency of funding for the purpose of identifying possible conflicts of interest, restricting undesirable influence by the funder on the funded party (company), and mitigating risks concerning the impartiality and independence of arbitrators. The dynamic growth of practice 23 shows that, although the absence of any legal framework regulating TPF may represent a certain kind of uncertainty – which tends to work against funded companies and, on the contrary, may suit funders – as well as other risks regarding the quality and independence of the proceedings themselves, it appears that this fact does not constitute a major obstacle to the development of TPF in arbitration. In general, in countries with the continental legal system, TPF – as it operates largely in AngloAmerican systems – is not commonly found. The exceptions are mainly Germany and Switzerland. 24 Although Slovakia could hypothetically also become a seat of international arbitration, and although there is no express prohibition of TPF under Slovak law, the conditions are not yet present for the thirdparty funding industry to establish itself on the Slovak market. The main reasons for this situation, therefore, include above all the fact that Slovakia does not have the status of a significant forum for (international) commercial arbitration with sufficiently economically attractive disputes, as well as other partial reasons such as, for example, the unavailability of ATE insurance, or the fact that it is still relatively cheap to initiate and pursue even high-value claims before Slovak courts, and also that court fees are capped and legal fees for domestic court cases tend to be low compared to other jurisdictions when calculated by reference to hourly rates. 25 The analysis shows that the legal risks arising from the absence of regulation of TPF are in practice overwhelmed by two major benefits. One is the increased access to justice. The other is that TPF helps to align weak players who make infrequent use of arbitration with powerful funders who are repeat players in arbitration. Therefore, TPF may alter the bargaining dynamics between parties to the arbitration in favor of previously excluded companies. That, however, does not mean that litigation finance should be left unchecked. 26 Therefore, we believe that also the Slovak legislator should pay greater attention to the growing phenomenon of TPF in arbitration. 21 European Parliament. Resolution of 13 September 2022 with recommendations to the Commission on Responsible private funding of litigation (2020/2130(INL)) [online]. 2022. Avalilable at: https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/TA9-2022-0308_EN.pdf, [cited 2025-10-13]; see in more detail e. g. FAVRO, A. European Parliament Resolution On ThirdParty Funding: A Step Too Far? [online]. 2023. Avalilable at: https://legalblogs.wolterskluwer.com/arbitrationblog/european-parliament-resolution-on-third-party-funding-a-step-too-far/, [cited 2025-10-13]. 22 European Law Institute. Principles Governing the Third Party Funding of Litigation [online]. 2024. ISBN: 978-3-95054951-5. Avalilable at: https://www.europeanlawinstitute.eu/fileadmin/user_upload/p_eli/Publications/ELI_Principles_ Governing_the_Third_Party_Funding_of_Litigation.pdf, [cited 2025-10-13]. 23 Some sources even refer to astronomical progression. Statistical data show an increase in investor interest of more than 500% only in the period from 2012 to 2018. See for example HUBAI, op. cit 24 Sasín, op. cit., p. 57. 25 MAGÁL, M., RAMLJAKOVÁ, B. Slovakia – Country Report. In PITKOWITZ, N. (ed.) Handbook on Third-Party Funding in International Arbitration. Second Edition. New York: JurisNet, LLC, 2025. 1054 p. ISBN 978-1-944825-75-1. Available at: https://arbitrationlaw.com/library/slovakia-country-report-handbook-third-party-funding-internationalarbitration-second, [cited 2025-10-13]. 26 STEINITZ, M. Whose Claim Is This Anyway? Third-Party Litigation Funding. In Minnesota Law Review. ISSN 00265535, vol. 95, 2011, no. 4, p. 1271, 1326. 39 2. TPF IN ARBITRATION PROCEEDINGS AS A FORM OF EXTERNAL CORPORATE FINANCING The main purpose of financing companies with external resources is to ensure enough funds needed for development, day-to-day operations, investments, and for managing specific or crisis situations. The choice of specific forms of financing depends on the needs, strategy, and unique situation of each company. Alongside traditional credit financing methods, the importance of alternative financing methods is increasingly growing, which may be preferred ways to obtain the necessary capital even for companies that lack sufficient creditworthiness or simply do not wish to burden their assets. The question is whether the purpose of external financing also covers the funding of potential arbitration proceedings (disputes) by a third party. As we already suggested above, from the perspective of a party facing the question of enforcing its claim in arbitration, the situation of different businesses may vary. Some companies may have sufficient financial resources to cover these costs and thus may see them as ordinary business expenses. Other companies will approach the same question differently and may view such arbitration dispute essentially as an investment. From this perspective, it is logical that they might seek ways of external financing for such arbitration proceedings, as they would do with any other investment. 27 One of the categories of funded entities therefore consists mainly of SMEs, which completely lack financial means related to the costs of arbitration proceedings. However, TPF can also serve entirely solvent companies that can afford to pay the costs of arbitration proceedings, but due to risks associated with capital outflow and possible failure in the dispute, hesitate to initiate arbitration. 28 These companies thus obtain resources to finance the dispute without jeopardizing their own cash flow and can continue to focus on their business activities without issue. 29 A claimant can keep the expense of an arbitration off the claimant’s books and use its capital to grow its business rather than to finance an arbitration. In other words, this has the effect of transforming the legal department from a cost center to a revenue generator. 30 In view of the above, we believe that TPF in arbitration proceedings represents a method of business financing in both respects, specifically linked to the particular situation of conducting a dispute for the purpose of enforcing a financial claim. From the perspective of distinguishing between traditional and non-traditional (alternative) financing methods, we see this form of financing as alternative–in contrast to credit financing. The basic features of this type of financing, compared to credit financing (or a loan), are that the funder does not invest indirectly in the company with an enforceable monetary claim, but directly in that claim. Unlike a loan, the return on such financial support depends on the outcome of the dispute. In contrast to various insurance products, third-party funding in the narrower sense differs in that financial support is provided even if the affected party is successful in the dispute, so third-party funding does not have the character of compensation, and insurance payouts are usually lower. 31 2.1. Advantages and disadvantages of TPF in arbitration proceedings The main benefit of using TPF in arbitration proceedings is closely related to the fulfillment of the basic principles of arbitration (such as flexibility, efficiency, and confidentiality of proceedings). TPF supports the implementation of these principles by making arbitration truly accessible to parties with limited financial resources, thereby making this alternative dispute resolution method available regardless of the economic strength of the disputing parties. The nature of partial benefits can be perceived in both economic and procedural terms. 27 Bertrand, op.cit., p. 607. 28 Loc. cit. 29 Sasín, op. cit., p. 9. 30 Townsend et. al., op cit. 31 Zabloudilová, op. cit., p. 89. 40 Based on the previous analysis, the primary economic advantage of TPF as an alternative financing method is the transfer of financial risk in the event of failure in arbitration to the funder, so that the company does not bear the costs of an unsuccessful dispute – unlike traditional forms of credit financing. Moreover, the company does not have to invest practically any capital in advance to obtain it (unlike, for example, a loan or factoring), because the funder’s remuneration is due only in the event of a successful dispute. Unlike credit financing or leasing, TPF is also independent of creditworthiness and does not require collateral (such as guarantees or promissory notes). In terms of procedural advantages, it is important to note that funders are usually highly specialized entities that, in connection with the provision of TPF, typically offer a certain degree of cooperation and partnership, which includes their expertise and professional support for the funded company – not only as part of the due diligence process, but also during the arbitration proceedings itself (non-binding strategic insights, etc.). 32 This also leads to another indirect procedural advantage. The very fact that there is a third-party funding agreement in place generally means that the claim asserted by the claimant is genuine. Given that funders conduct their own due diligence on the merits of the case, it is arguable that the claims they fund are more likely than not to be genuine, with a high probability of success on the merits. 33 This potentially increases claimant’s leverage in settlement negotiations because a funder’s willingness to finance the claim may signal to the opposing party that an impartial third party (i.e., the funder) has performed its own evaluation of the case and found it sufficiently likely to succeed. 34 Among the disadvantages of TPF are especially its more challenging accessibility, since for funders it only makes economic sense to finance complex corporate cases with high dispute value. Additionally, the funder’s share in the event of success may be as high as 20% – 40% of the awarded amount, which is often more than loan interest or other transaction costs. SMEs therefore only rarely use TPF, mainly if they have a dispute of higher value that is economically attractive for the funder. At the same time, the funder, by virtue of their influence and control over the conduct of the dispute, may intervene in its strategy or insist on a compromise solution, which may not always align with the interests or expectations of the funded company. Finally, as part of due diligence, the company usually must provide the funder with a large amount of internal and often sensitive information before concluding the TPF contract. CONCLUSION Based on the analysis conducted, it can be concluded that TPF in arbitration proceedings may represent an effective tool for increasing access to justice and optimizing risk management for companies, especially in the international business context. Therefore, we consider the first hypothesis to be confirmed. Within the above, we have identified and analyzed several features that distinguish TPF in arbitration proceedings from other alternative as well as traditional business financing methods. These features can also be considered the main advantages of TPF, which make it an effective financial tool, however, only with respect to its narrowly defined purpose–external financing of specific situations, namely disputes. In addition, we have identified several problematic aspects and disadvantages that, on the commercial level, make this financing method relatively difficult to access – especially for SMEs – and on the legislative level are associated with particular legal risks. 32 See for example MASTRAGOSTINO, F. Third-party funding in international arbitration: the funder's perspective – During the legal proceedings (Part II) [online]. 2024. Avalilable at: https://www.clubdelarbitrage.com/post/third-partyfunding-in-internationalarbitration-the-funder-s-perspective, [cited 2025-10-13]. 33 KIRTLEY, W., WIETRZYKOWSKI, K. Should an Arbitral Tribunal Order Security for Costs When an Impecunious Claimant Is Relying upon Third-Party Funding? In Journal of International Arbitration. ISSN 0255-8106, vol. 30, 2013, no. 1, p. 23. 34 Townsend et. al., op cit. 41 However, we do not consider the absence of legal regulation of the TPF institution to be the sol, nor the decisive reason why this alternative financing method is not more developed (or practically at all) in Slovakia. Therefore, we consider the second hypothesis to be refuted. Nevertheless, we believe that Slovak legislator should not ignore the global growth trend of TPF in arbitration but should regulate the legal issues and risks associated primarily with the transparency of financing, the undesirable influence of the funder, and the independence of arbitrators. Such a step can also be expected in view of ongoing legislative initiatives at the EU level. The specific form of such legislation should be the subject of further research. However, we believe that its indirect effect could be that such legislation may also raise awareness of and demand for TPF in arbitration proceedings in Slovakia, as well as increase legal certainty, so that this institution becomes another available method of alternative financing for Slovak commercial companies and, possibly, also for domestic arbitration disputes. We think that this purpose could be further supported if such legislation takes the form of the explicit permission of TPF, thereby emphasizing that the use of this method of financing is legitimate. REFERENCES 1. BARNETT, J., MACEDO, L., HENZE, J. Third-Party Funding Finds its Place in the New ICC Rules [online]. 2021. Avalilable at: https://legalblogs.wolterskluwer.com/arbitration-blog/thirdparty-funding-finds-its-place-in-the-new-icc-rules/, [cited 2025-10-13]. 2. BERTRAND, E. The Brave New World of Arbitration: Third-Party Funding. In ASA Bulletin. ISSN 1010-9153, vol. 29, 2011, no. 3, pp. 607 – 615. 3. BUHALA, O., SOKOL, M. Vybrané alternatívne spôsoby financovania obchodných spoločností. In HUSÁR, J., HUČKOVÁ, R. (eds.) Právo, obchod, ekonomika. Košice: University of P. J. Šafárik in Košice, 2024, pp. 47 – 62. 4. FAVRO, A. European Parliament Resolution On Third-Party Funding: A Step Too Far? [online]. 2023. Avalilable at: https://legalblogs.wolterskluwer.com/arbitration-blog/european-parliamentresolution-on-third-party-funding-a-step-too-far/, [cited 2025-10-13]. 5. GARCIA, F. J. Third-party funding as exploitation of the investment treaty system. In Boston College Law Review. ISSN 0161-6587, vol. 59, 2018, no. 8, pp. 2911 – 2934. 6. HUBAI, A. Coming out of the Closet: Third-Party Funding in International Arbitration [online]. 2018. Avalilable at: https://blog.efila.org/2018/02/01/coming-out-of-the-closet-third-partyfunding-in-international-arbitration/, [cited 2025-10-13]. 7. KIRTLEY, W., WIETRZYKOWSKI, K. Should an Arbitral Tribunal Order Security for Costs When an Impecunious Claimant Is Relying upon Third-Party Funding? In Journal of International Arbitration. ISSN 0255-8106, vol. 30, 2013, no. 1, pp. 17 – 30. 8. KUDRNA, J., ŠEVČÍKOVÁ, T. Nejrozsáhlejší změny pravidel rozhodčího řízení ICSID v jejich historii: evoluce, nebo revoluce? In Právník. ISSN 0231-6625, vol. 162, 2023, no. 2, pp. 152 – 174. 9. MAGÁL, M., RAMLJAKOVÁ, B. Slovakia – Country Report. In PITKOWITZ, N. (ed.) Handbook on Third-Party Funding in International Arbitration. Second Edition. New York: JurisNet, LLC, 2025. 1054 p. ISBN 978-1-944825-75-1. Available at: https://arbitrationlaw.com/library/slovakiacountry-report-handbook-third-party-funding-international-arbitration-second, [cited 2025-10-13]. 10. MASTRAGOSTINO, F. Third-party funding in international arbitration: the funder's perspective – During the legal proceedings (Part II) [online]. 2024. Avalilable at: https://www.clubdelarbitrage.com/post/third-party-funding-in-internationalarbitration-the-funders-perspective, [cited 2025-10-13]. 11. OLÍK, M., ŠLEHOFER, J. Nové pokyny na transparentnost a financování třetí stranou: Větší ochrana klientů v rozhodčím řízení [online]. 2025. Avalilable at: https://rowan.legal/nove-pokynyna-transparentnost-a-financovani-treti-stranou-v-rozhodcim-rizeni/, [cited 2025-10-13]. 48 The common interest of creditors should thus represent a projection of the individual interests of creditors, the achievement of which results in an acceptable satisfaction of all individual interests of the registered creditors. 25 The court’s task will therefore be to thoroughly examine the substantive side of the restructuring plan, so that creditor satisfaction across different groups achieves the common interest of creditors. This is precisely where the corrective function of the court is manifested: its role is to prevent stronger creditor groups from imposing their interests at the expense of weaker ones. Otherwise, the court cannot approve such a restructuring plan and must declare bankruptcy over the company as the statutory consequence of a failed restructuring. CONCLUSION The court’s intervention in the restructuring process under Slovak law represents a fundamental element of protecting the collective interests of creditors and ensuring the legality of insolvency proceedings. Through its decision-making competences, the court influences not only the very authorisation of restructuring, but also other key stages of the proceedings, including the assessment of the restructuring plan. The purpose of this judicial oversight is not to replace the professional economic assessment carried out by the administrator, but rather to verify its legality, transparency, and compliance with the principle of the common interest of creditors. This material corrective enables the court to prevent stronger creditor groups from enforcing their particular interests at the expense of others, which would be in direct contradiction with the collective nature of insolvency proceedings. The case law of the Constitutional Court of the Slovak Republic also confirms that the court’s intervention must not be merely formal but rather active and corrective, with an emphasis on protecting the fundamental rights of participants and maintaining a balance between individual and collective satisfaction. Conceived in this way, the role of the court significantly contributes to legitimising restructuring as an institution which in practice often becomes the subject of tensions between the debtor and its creditors. Thus, the court fulfils an irreplaceable function as a guarantor of fairness in restructuring. Without its active intervention, there would be a risk that restructuring would lose its rehabilitative character and become merely a tool for advancing the economic interests of selected creditor groups or of the debtor. Its ultimate purpose, however, remains not only the recovery of a viable entrepreneur but also the more effective and equitable satisfaction of creditors compared to bankruptcy. The development of case law also demonstrates that the courts have gradually shifted from a predominantly formal examination of the statutory conditions for restructuring toward a materially oriented approach in which the economic reality of the debtor and the genuine protection of creditors play a decisive role. While earlier decisions tended to accept relatively general and schematic conclusions contained in restructuring assessments, later jurisprudence—shaped significantly by repeated interventions of the Constitutional Court of the Slovak Republic—emphasises the need for transparency, specificity, and verifiability of the administrator’s and the debtor’s assertions. This shift strengthens both the preventive and corrective functions of judicial oversight and reduces the risk that restructuring will become a tool for unjustified delay of bankruptcy or for the preferential treatment of particular creditor groups. At the same time, the Constitutional Court has consistently stressed that general courts must not reduce the restructuring process to a formal exercise but must actively examine its material aspects— particularly the preservation of the common interest of creditors, the proportionality of the impact on minority creditors, and the credibility of the economic assumptions underlying the plan. These principles have subsequently been adopted by regional courts, which in recent years have displayed a stricter 25 PATAKYOVÁ M., DURAČINSKÁ J., Individuálny vs. spoločný záujem veriteľov v reštrukturalizačnom konaní. In: Právny obzor. 2018, N. 5, p. 455 - 474. 49 approach in assessing the reliability of restructuring assessments, the realism of proposed measures, and the proportionality of their effects. This trend confirms that judicial practice is dynamically evolving toward greater protection of creditor plurality and a more rigorous application of the material rule of law within insolvency proceedings. REFERENCES 1. ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C.H.Beck, 2021, 1496 p. ISBN 978-80-7400-846-7. 2. KOZÁK J. a kol. Insolvenční zákon. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR. 2018. 1408 p. ISBN 978-80-7676-476-7. 3. OLIVARES-CAMINAL R., GOGLIDZE N.. The Collective Will in Corporate Debt Restructuring. In: Journal of Business Law. 2024, n. 4, p. 351-374. 4. PATAKYOVÁ M., DURAČINSKÁ J., Individuálny vs. spoločný záujem veriteľov v reštrukturalizačnom konaní. In: Právny obzor. 2018, N. 5, p. 455 - 474. 5. PAYNE, J. The role of the court in debt restructuring. In: Cambridge Law Journal. 2018, N.1, p. 124-150. 6. STEF N., Resolution of corporate insolvency during COVID-19 pandemic. Evidence from France. In: International Review of Law and Economics. 2022, p. 1-16. 7. WARREN E., WESTBROOK J. L. The Law of Debtors and Creditors, Text, Cases, and Problems. New York: Aspen Publishers, 2006. 1024 p. ISBN 9781454893516. 8. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 23 January 2019, No. I US 300/201894. 9. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 20 April 2016, No. I I. US 367/2015. 10. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 7 Decemeber 2011, No. I. ÚS 200/2011. 11. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 23 January 2019, No. I US 300/201894. 12. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 29 November 2016, No. III. ÚS 829/2016. 13. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 3 February 2022, No. II. ÚS 54/2022. 14. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 8 November 2017, No. I. ÚS 534/2017. 15. Decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic of 4 March 2015, No. I. ÚS 109/2015. KONTAKT NA AUTORA [email protected] Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law Kováčska 26 040 75 Košice Slovak Republic 50 JUDr. Jakub Dzimko, PhD. 1 Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta Zverenecký fond ako potenciálny nástroj ochrany majetku podnikateľa v procese reorganizácie 2 Trust fund as a potential tool for protecting an entrepreneur's assets during reorganization Abstrakt Slovenská právna úprava v súčasnosti nepozná jednotnú systematickú úpravu správy cudzieho majetku, nakoľko jej prvky sú rozptýlené vo väčšom počte právnych predpisov, pričom absentuje komplexný civilnoprávny rámec na spôsob českej „správy cizího majetku“ obsiahnutej v českom Občianskom zákonníku. Súčasne slovenská právna úprava nepozná inštitút zvereneckého fondu ako oddelenej majetkovej podstaty bez právnej subjektivity. Článok analyzuje potenciálnu využiteľnosť zvereneckého fondu (trust‑like inštitútu) ako nástroja ochrany a stabilizácie majetku podnikateľa počas reorganizácie podnikateľa. Kľúčové slová: Zverenecký fond, Správa cudzieho majetku, Úpadok, Reorganizácia, Reštrukturalizácia, Insolvenčné právo. Abstract Slovak law currently does not recognise a uniform, systematic legal regulation of the administration of another’s assets, as its elements are scattered across numerous legal regulations, and there is no comprehensive civil law framework like the Czech " administration of another’s assets" in the Czech Civil Code. At the same time, Slovak law does not recognise a trust fund as a separate asset base without legal personality. The article analyses the potential usefulness of a trust fund (a trust-like institution) as a tool for protecting and stabilising an entrepreneur's assets during the entrepreneur's reorganisation. Keywords: Trust fund, Administration of another’s assets, Bankruptcy, Reorganization, Restructuring, Insolvency law. JEL Classification: K2 ÚVOD Správa cudzieho majetku predstavuje tradičný, no dynamicky sa rozvíjajúci prvok súkromného práva, ktorého základným účelom je vyvážiť potrebu ochrany vlastníka alebo beneficienta s požiadavkou na flexibilné a odborné nakladanie s majetkom prostredníctvom tretej osoby. 3 Slovenský právny poriadok pozná viaceré inštitúty, ktoré túto funkciu čiastočne napĺňajú – od všeobecnej právnej úpravy správy cudzieho majetku, cez osobitné formy správy majetku v korporačnom, finančnom či verejnoprávnom prostredí, až po špecifické modely nadácií a fondov. Spoločným menovateľom týchto inštitútov je snaha zabezpečiť ochranu vlastníka alebo beneficienta pri zachovaní dostatočnej miery voľnosti správcu. Napriek tomu slovenský právny poriadok doteraz neponúka komplexný civilnoprávny 1 JUDr. Jakub Dzimko, PhD., odborný asistent, Katedra obchodného práva a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Komenského 20, 974 01 Banská Bystrica. 2 Príspevok bol spracovaný v rámci riešenia grantovej úlohy UGA-15-PDS-2025: „Výzvy a perspektívy právnej úpravy správy cudzieho majetku (fiducie) v právnom poriadku Slovenskej republiky“ financovanej EÚ NextGenerationEU prostredníctvom Plánu obnovy a odolnosti SR v rámci projektu č. 09I03-03-V05-00009. 3 JOSKOVÁ, L. – PĚSNA, L. Správa cizího majetku. Praha: Wolters Kluwer, 2017, s. 107. 51 rámec, ktorý by umožnil oddeliť majetok od osoby vlastníka a účelovo ho zveriť tretej osobe na správu. Tým by vznikla osobitná majetková podstata bez právnej subjektivity so samostatne upravenými vzťahmi medzi zakladateľom, správcom a beneficientom. V komparatívnom kontexte sa takýto model vyvinul predovšetkým v anglosaskom prostredí vo forme trustu, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších inštitútov common law s vysokou mierou adaptability. Trust umožňuje zakladateľovi previesť majetok na správcu v prospech beneficientov, pričom vzniká oddelená majetková podstata, ktorá nie je súčasťou majetku žiadnej zo zúčastnených osôb. Tento model postupne inšpiroval aj kontinentálne právne poriadky, ktoré sa tradične hlásia k monistickej koncepcii vlastníckeho práva, avšak napriek tomu hľadajú spôsoby, ako vytvoriť obdobné mechanizmy. Česká republika prijala zverenecký fond, Francúzsko zaviedlo fiduciu, a ďalšie štáty ako Rakúsko či Nemecko uplatňujú hybridné zmluvné formy typu Treuhand. Tieto skúsenosti potvrdzujú, že aj v kontinentálnom prostredí je možné konštruovať oddelenú majetkovú podstatu bez právnej subjektivity, ktorá slúži na dosiahnutie konkrétneho ekonomického alebo právneho účelu. Z pohľadu slovenského právneho poriadku nadobúda problematika správy cudzieho majetku osobitný význam v kontexte insolvenčného práva, predovšetkým pri reorganizácii podnikateľa. Reorganizáciu podnikateľa môžeme chápať v zmysle zachovania životaschopného jadra podniku podnikateľa a maximalizácie uspokojenia veriteľov prostredníctvom udržania prevádzky podniku dlžníka. Jednotlivé inštitúty formálnej reorganizácie podnikateľa sú upravené v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ako aj v zákone č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon o riešení hroziaceho úpadku“). Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že podnikateľ môže vyvíjať svoje úsilie aj počas neformálnej reorganizácie, keď sa sám pokúša riešiť svoje záväzky tak, aby došlo k jeho ekonomickému ozdraveniu. Spoločným znakom týchto reorganizačných procesov je to, že úspech reorganizácie je determinovaný schopnosťou chrániť a stabilizovať kľúčové majetkové zložky podnikateľa, najmä pred ich odčerpávaním, znehodnotením alebo neefektívnym nakladaním. Práve v tomto priestore sa otvára otázka, či by zverenecký fond ako inštitút oddelenej majetkovej podstaty mohol slúžiť ako mechanizmus ochrany majetku podnikateľa počas reorganizačného procesu. Zverenecký fond by mohol v teoretickej rovine plniť funkciu nástroja na dočasné oddelenie majetku, ktorý je kľúčový pre pokračovanie podnikateľskej činnosti, pričom by jeho správa bola zverená nezávislej osobe s povinnosťou konať v prospech účelu fondu a veriteľov. Tento model by mohol prispieť k posilneniu dôvery veriteľov, k zvýšeniu transparentnosti reorganizačných procesov a k efektívnejšej ochrane hodnoty majetku podnikateľa. Problematika využitia trustových a trust-like inštitútov v kontexte insolvenčného práva nie je v zahraničnej právnej doktríne úplne nová. V zahraničnej odbornej literatúre sa už dlhodobo zdôrazňuje funkcia trustu ako nástroja stabilizácie hodnoty podniku a ochrany beneficientov pred agresívnymi veriteľskými zásahmi. 4 Súčasné komparatívne diskusie opätovne otvárajú aj otázku dualistického rozdelenia práv k majetku, ktoré umožňuje, aby majetok spravovaný v truste bol koncepčne a funkčne oddelený od majetku dlžníka aj správcu. 5 V českom právnom prostredí sa možnosti využitia zvereneckého fondu ako nástroja ochrany majetku podnikateľa diskutujú najmä v súvislosti s jeho flexibilitou pri správe rodinného a obchodného majetku. 6 Rovnako tak sa v rámci českej právnej doktríny zverenecký fond využíva aj na prípady založenia zvereneckého fondu pre prípad smrti (mortis causa). 7 Francúzska právna doktrína vníma fiducie-sûreté pri reorganizácii a konsolidácii dlhov ako 4 Napr. SCHWARCZ, L. S. Commercial Trusts as Business Organizations: An Invitation to Comparatists [online]. In Duke Journal of Comparative & International Law, 2003, roč. 13, Special Isue, s. 333-335. Dostupné na internete: https://scholarship.law.duke.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1147&context=djcil [cit. 2025-10-30]. 5 ZHANG, C. Re-exploring the nature of dual ownership in English trusts: a Scottish law perspective [online]. In Trusts & Trustees, 2023, roč. 29, č. 1, s. 62-65. Dostupné na internete: https://doi.org/10.1093/tandt/ttac113 [cit. 2025-10-30]. 6 JOSKOVÁ, L. – PĚSNA, L. Správa cizího majetku. Praha: Wolters Kluwer, 2017, s. 111-115. 7 LEDERER, V. Fiducie a svěřenský fond. Praha: Wolters Kluwer, 2021, s. 70-103. 52 štandardný a súdmi akceptovaný nástroj, ktorý umožňuje previesť kľúčový majetok podnikateľa na správcu, pričom podnikateľ si zachováva možnosť majetok využívať v ďalšej prevádzke. 8 V slovenskej doktríne zatiaľ neexistuje systematické spracovanie otázky využitia trust-like inštitútov v reorganizácii podnikateľa, resp. v rámci slovenského insolvenčného práva všeobecne. Existujúce texty sa zameriavajú na možnosť zavedenia zvereneckého fondu ako inštitútu civilného práva, nie však na jeho interakciu s insolvenciou a preventívnou reštrukturalizáciou. 9 Cieľom predloženého článku je preto analyzovať potenciálne postavenie zvereneckého fondu ako nástroja ochrany majetku podnikateľa v procese reorganizácie, identifikovať jeho teoretické a praktické predpoklady, riziká a limity a zároveň načrtnúť úvahy de lege ferenda o jeho možnom zakotvení do slovenského právneho poriadku. Súčasne sa článok usiluje prepojiť doktrinálnu analýzu správy cudzieho majetku s požiadavkami Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (ďalej aj ako „Smernica o reštrukturalizácii a insolvencii“), ktorá kladie dôraz na včasné zásahy, efektívne zachovanie hodnoty podniku a ochranu práv veriteľov. Metodologicky príspevok vychádza z analytickej a komparatívnej metódy, prostredníctvom ktorých skúma právnu úpravu správy cudzieho majetku v slovenskom práve a porovnáva ju s vybranými zahraničnými modelmi (najmä českým, francúzskym, nemeckým a rakúskym). Závery sú následne rozvinuté metódou de lege ferenda, zameranou na formulovanie návrhov pre systematické zakotvenie zvereneckého fondu do slovenského právneho poriadku. Takto zvolený prístup umožňuje spojiť doktrinálnu analýzu s praktickými otázkami ochrany majetku podnikateľa v procese reorganizácie. V zahraničnej doktríne aj praxi možno sledovať využívanie trust-like konštrukcií v situáciách podnikovej krízy. Vo francúzskom práve sa fiducie-sûreté používa ako nástroj stabilizácie majetku podnikateľa počas reštrukturalizácie, pričom dlžník si zachováva funkčné užívanie aktív. V Českej republike existujú prípady, v ktorých zverenecký fond slúžil ako nástroj na ochranu kľúčových aktív rodinných holdingov počas rokovaní s veriteľmi. V nemeckej praxi plní podobnú funkciu Treuhand pri vytváraní reštrukturalizačných zabezpečovacích fondov. 1. SPRÁVA CUDZIEHO MAJETKU V SLOVENSKOM PRÁVNOM PORIADKU V teoretickej rovine možno fiduciárne inštitúty charakterizovať ako vzťahy založené na dôvere, pri ktorých dochádza k oddeleniu ekonomických záujmov od právneho titulu. Tento koncept sa stal kľúčovým najmä v common law, v ktorom dualistická koncepcia vlastníctva umožnila vznik trustu ako autonómneho inštitútu. V kontinentálnych právnych poriadkoch sa hľadali riešenia, ktoré síce rešpektujú zásadu jednotného vlastníctva, no napriek tomu umožňujú podobné funkcie prostredníctvom zmluvných alebo zákonných úprav. 10 Myšlienka zverenia majetku do správy tretej osoby s cieľom zabezpečiť určité záujmy je známa už od rímskeho práva. Rímsky inštitút fiducia predstavoval prevod veci na základe dôvery (napríklad na účel zabezpečenia alebo správy), pričom vlastníctvo bolo navonok v osobe nadobúdateľa, avšak viazané dôverou voči pôvodnému vlastníkovi. 11 Podobne fideicommissum umožňovalo zabezpečiť dedičské usporiadanie prostredníctvom odkazu založeného na dôvere. Je možné uzavrieť, že rímska fiducia 8 BARRIÈRE, F. Francouzská zkušenost se svěřenstvím. In TICHÝ, L. – RONOVSKÁ, K. – KOCÍ, M. (eds.) Trust a srovnatelné instituty v Evropě. Praha: Centrum právní komparatistiky Právnické fakulty Univezity Karlovy v Praze, s. 89-90, ako aj BARRIÈRE, F. La fiducie-sreté en droit franais. In McGill Law Journal, roč. 53, 2013, č. 4, s. 870-904. Dostupné na internete: https://doi.org/10.7202/1019048ar [cit. 2025-10-30]. 9 Napr. JANČO, M. Trust, fiducia a slovenské právo (I. časť). In Právny obzor, roč. 95, 2012, č. 1, s. 44-56, alebo JANČO, M. Trust, fiducia a slovenské právo (II. časť). In Právny obzor, roč. 95, 2012, č. 1, s. 137-150, alebo CSACH, K. – SISÁK, Ľ. Svěřenský (zverenecký) fond podľa českého práva a jeho účinky na Slovensku. In Súkromné právo, 2022, roč. 8, č. 6, s. 201-208. 10 JOSKOVÁ, L. – PĚSNA, L. Správa cizího majetku. Praha: Wolters Kluwer, 2017, s. 107. 11 SALÁK, P. Základy římského práva [online]. Brno: Masarykova univerzita, 2024, s. 107. Dostupné na internete: https://science.law.muni.cz/knihy/monografie/salak-rimske-pravo-soukrome.pdf [cit. 2025-10-30]. 53 (doslova dôvera, spoľahlivosť) predstavovala prevod kviritského vlastníctva veci formou symbolickej mancipácie (nummo uno) na dôverníka (fiduciarius), ktorý sa osobitnou dohodou (pactum fiduciae) zaväzoval k spätnému prevodu po splnení účelu sledovaného stranami. 12 Tieto základy sa v neskoršom vývoji rozvíjali do rozličných foriem, ktoré sa odlišovali v závislosti od kultúrneho a právneho prostredia. 13 Na území historického Uhorska sa objavovali fideikomisné úpravy a špecifické formy zvereneckých mechanizmov, ktoré slúžili na zachovanie rodového majetku alebo na plnenie určitých účelov. Československý právny poriadok po roku 1918 však neprijal trust ani obdobný inštitút, a to najmä z dôvodu jeho anglosaských koreňov a nezlučiteľnosti s monistickou koncepciou vlastníctva. Socialistické právo bolo orientované skôr na kolektívne formy vlastníctva a inštitúty založené na osobnej dôvere medzi súkromnými subjektmi ustúpili do úzadia. 14 Právna úprava správy cudzieho majetku v Slovenskej republike je v súčasnosti fragmentárna a rozptýlená vo viacerých právnych predpisoch. Hoci ide o významný právny inštitút s častým praktickým uplatnením, slovenský právny poriadok nepozná jednotnú systematickú koncepciu správy cudzieho majetku ani všeobecný civilnoprávny rámec, ktorý by jasne definoval postavenie správcu, rozsah jeho oprávnení a vzťah k vlastníkovi alebo beneficientovi majetku. V porovnaní s českým Občianskym zákonníkom (zákon č. 89/2012 Sb.), ktorý systematicky upravuje tzv. „správu cizího majetku“ ako všeobecnú kategóriu právnych vzťahov, slovenská úprava zostáva nekomplexná a nedostatočne rozpracovaná. V praxi sa preto správa cudzieho majetku často opiera o analógiu alebo o osobitné zákony, ktoré upravujú špecifické formy správy (napr. nadácie, pozemkové spoločenstvá, správa bytových domov, správa štátneho majetku a pod.). V slovenskom právnom poriadku pri rôznych formách správy cudzieho majetku upravených v právnom poriadku Slovenskej republiky možno identifikovať niekoľko spoločných čŕt, ktoré sú prítomné bez ohľadu na účel alebo právny základ správy. Správa majetku spravidla vzniká na základe právneho titulu, či už ide o zmluvu (napr. mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov 15 ), zákon (napr. zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov) alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci (napr. ustanovenie správcu v rámci insolvenčného konania podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Správca je pritom povinný konať s odbornou starostlivosťou, ktorá presahuje rámec bežnej starostlivosti, ako aj v osobitných právnych úpravách správy cudzieho majetku. V slovenskom práve je ďalej výrazne prítomný princíp oddelenia spravovaného majetku od majetku správcu. Tento princíp má však prevažne organizačný alebo účtovný charakter, ako to možno vidieť napríklad pri správe fondu prevádzky, údržby a opráv pri správe bytového domu podľa § 10 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov alebo pri správe majetku nadácie podľa § 3 ods. 1 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách v znení neskorších predpisov. Správca zároveň nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností pri správe cudzieho majetku. Správa majetku je napokon vždy preskúmateľná a kontrolovateľná subjektom, v prospech 12 MĹKVY, M. Trust v rekodifikovanom civilnom práve? [online]. In Historia et theoria iuris, 2021, roč. 13, č. 2, s. 50. Dostupné na internete: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/HTI_2021-II.pdf [cit. 2025-10-30]. 13 TUROŠÍK, M. Význam Rímskeho práva v moderných právnych poriadkoch. In: Právny poriadok Slovenskej republiky po 25. rokoch : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie "1. Banskobystrické dni práva" usporiadanej pri príležitosti 20. výročia založenia Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 11.-12. novembra 2015. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2015, s. 580. 14 ŠVECOVÁ, A. Fideikomis podľa zákonného a obyčajového uhorského práva až do jeho zániku v I. ČSR [online]. In Acta Universitatis Tyrnaviensis - Iuridica VII : ročenka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 2010. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2010, s. 217. Dostupné na internete: http://publikacie.iuridica.truni.sk/wpcontent/uploads/2018/05/ACTA-UNIVERSITATIS-TYRNAVIENSIS-IURIDICA-VII-2010.pdf [cit. 2025-10-30]. 15 Bližšie pozri napr. KUBINEC, M. – UŠIAKOVÁ, L. – DZIMKO, J. Obstarávateľské zmluvy. In: ĎURICA, M. a kol. Obchodné právo II. : Obchodné záväzky. Vysokoškolská učebnica. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici - Belianum, 2025, s. 301-340. Dostupné na internete: https://doi.org/10.24040/2025.9788055722 382 [cit. 2025-10-30]. 54 ktorého sa správa vykonáva, prípadne osobitným orgánom dohľadu, čo zodpovedá európskemu trendu transparentnej fiduciárnej správy. 16 Zásadným rozdielom oproti trustu a trust-like inštitútom však je, že slovenské právo nepozná samostatnú majetkovú podstatu bez právnej subjektivity, ktorá by bola oddelená od majetku zakladateľa, správcu aj beneficienta. Kým český právny poriadok tento model výslovne upravuje v podobe zvereneckého fondu, francúzske právo v podobe fiducie a nemecká či rakúska právna úprava využívajú Treuhand riešenia so zmluvne obmedzeným nakladaním s majetkom, slovenský právny poriadok ponecháva oddelenosť majetku len v rovine povinnosti správcu viesť ho oddelene, nie v rovine právneho „vypreparovania“ majetku z majetkových súborov účastníkov tohto právneho vzťahu. Práve absencia tohto prvku — oddeleného majetku bez subjektivity — predstavuje kľúčovú prekážku pre systematické zavedenie trust-like inštitútu do slovenského práva. 17 Slovenské právo síce pozná dualizmus medzi vlastníkom a držiteľom, nie však trojstranný vzťah zakladateľ – správca – beneficient. V dôsledku toho nie je možné v slovenskom prostredí efektívne vytvoriť účelovo viazaný majetok, ktorý by bol právne oddelený od zakladateľa, no zároveň by nebol majetkom správcu. Tento deficit má významné dôsledky nielen v oblasti súkromného práva, ale aj v insolvenčnom kontexte, keď absencia takéhoto mechanizmu sťažuje flexibilné riešenie situácií hroziaceho úpadku, resp. úpadku. Na rozdiel od zvereneckého fondu, ktorý umožňuje jasne vymedziť účel, subjekty a spôsob správy oddeleného majetku, slovenský systém sa spolieha na zmluvnú autonómiu a čiastočné inštitúty. To vedie k vzniku situácií, ktoré môžu spôsobiť právnu neistotu, a to najmä pokiaľ ide o otázky vlastníctva, zodpovednosti správcu, nakladania s výnosmi, ochrany beneficientov a pod. Spoločné znaky správy cudzieho majetku v slovenskom práve tak vytvárajú základ pre fiduciárny model, chýba však rozhodujúci prvok – právne konštituovaná oddelená majetková podstata, ktorá je nevyhnutnou podmienkou trust-like inštitútov. Pre analýzu uplatniteľnosti zvereneckého fondu v slovenskom prostredí je však nevyhnutné vyhodnotiť aj situáciu v iných európskych právnych poriadkoch. 2. TRUST A ZVERENECKÝ FOND V EURÓPSKOM KONTEXTE Otázka správy cudzieho majetku, a najmä jej rozšírenej podoby – oddelenej majetkovej podstaty bez právnej subjektivity – je v európskom právnom priestore riešená rôznorodo. Právne poriadky členských štátov EÚ sa líšia v prístupe k trust-like inštitútom, ktoré sú výsledkom snahy o prispôsobenie tradičných kontinentálnych systémov anglosaskému modelu trustu. Tento vývoj je motivovaný predovšetkým potrebou právnej flexibility, ochrany majetku a efektívnej správy v komplexných ekonomických a insolvenčných situáciách. Anglosaský trust predstavuje základný koncept, ktorý umožňuje zakladateľovi (settlor) previesť majetok na správcu (trustee), pričom správca spravuje tento majetok v prospech beneficientov alebo na dosiahnutie určitého účelu. Podstatou trustu je vznik dualizmu právnych vzťahov k majetku: správca nadobúda právny titul (legal ownership), zatiaľ čo beneficient získava ekonomické právo k majetku (equitable ownership). Tým vzniká oddelená majetková podstata, ktorá nie je súčasťou majetku ani zakladateľa, ani správcu, ani beneficienta. Táto konštrukcia umožňuje vysokú mieru flexibility – trust môže byť vytvorený za účelom ochrany rodinného majetku, kolektívneho investovania, zabezpečenia záväzkov, rovnako tak môže slúžiť aj na zachovanie hodnoty podniku v období ekonomickej nestability 16 Porov. ZHANG, C. Re-exploring the nature of dual ownership in English trusts: a Scottish law perspective [online]. In Trusts & Trustees, 2023, roč. 29, č. 1, s. 62-78. Dostupné na internete: https://doi.org/10.1093/tandt/ttac113 [cit. 2025-1030]. 17 HUSÁR, J. – CSACH, K. Národná správa za Slovenskú republiku. In TICHÝ, L. – RONOVSKÁ, K. – KOCÍ, M. (eds.) Trust a srovnatelné instituty v Evropě. Praha: Centrum právní komparatistiky Právnické fakulty Univezity Karlovy v Praze, s. 68. 55 podnikateľa a pod. Anglosaské právo pozná viacero typov trustov (discretionary, fixed, charitable), pričom všetky zdieľajú princíp fiduciárnej zodpovednosti správcu a transparentnej správy majetku. 18 Česká republika bola prvým stredoeurópskym štátom, ktorý trust-like inštitút systematicky zakotvila do svojho právneho poriadku. Zverenecký fond bol zavedený zákonom č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník v znení neskorších predpisov. Zverenecký fond nemá právnu subjektivitu, ale je samostatnou majetkovou podstatou oddelenou od majetku zakladateľa, správcu a aj beneficientov, pričom správca má vo vzťahu k spravovanému majetku fiduciárne povinnosti, najmä zodpovednosť za spravovaný majetok. Vznik fondu je podmienený písomným vyhlásením zakladateľa. Postavenie správcu je založené na fiduciárnej povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a v súlade s účelom fondu. Na zabezpečenie transparentnosti sa zverenecké fondy zapisujú do verejného registra zvereneckých fondov vedeného Ministerstvom spravodlivosti ČR. Z praktického hľadiska zverenecký fond umožňuje efektívne oddelenie majetku podnikateľa a jeho využitie na špecifický účel – napríklad na správu rodinného a investičného majetku, ochranu aktív pred rizikami podnikania, ale aj ako nástroj stabilizácie majetku v situáciách ekonomickej neistoty podniku, napríklad pri rodinných holdingoch, kde jeho účelom bolo zabrániť rozpredaniu kľúčových aktív počas rokovaní s veriteľmi, pričom podnik mohol naďalej využívať majetok prostredníctvom zmluvy o užívaní alebo nájme a pod. 19 Francúzsko prijalo inštitút fiducie v roku 2007, ktorý doplnil ustanovenia Code civil. Fiducia je definovaná ako právny vzťah, v rámci ktorého jedna alebo viac osôb (constituants) prevádza majetok, práva alebo záruky na inú osobu – správcu (fiduciaire), ktorá ich spravuje pre určitý účel v prospech jedného alebo viacerých beneficientov. Fiducia má zmluvný charakter, čím sa odlišuje od trustu, ktorý môže vzniknúť aj jednostranným úkonom. Jej základom je oddelenie majetku fiducie od majetku správcu a od majetku zakladateľa. 20 Rovnako tak fiducia môže mať význam aj v reorganizačných procesoch, kedy podnikateľ môže previesť majetok do fiducie, ktorá ho spravuje v prospech veriteľov, zatiaľ čo dlžník si zachováva jeho funkčné využívanie pre pokračovanie činnosti podniku. Francúzska doktrína tak opisuje fiduciu ako mechanizmus súbežnej ochrany veriteľov a zachovania hodnoty aktív podniku. 21 V Nemecku a Rakúsku existuje tzv. Treuhand, ktorý predstavuje zmluvný fiduciárny vzťah založený na dôvere medzi zveriteľom (Treugeber) a správcom (Treuhänder). Hoci nejde o osobitnú majetkovú podstatu v právnom zmysle, právo uznáva určité oddelenie majetku prostredníctvom povinnosti správcu nakladať s vecou len v súlade s účelom Treuhandu. Tento model je flexibilný, ale jeho účinnosť závisí od zmluvnej presnosti a dôvery medzi stranami. 22 Dôležitý impulz pre rozvoj trust-like inštitútov v Európe priniesla Haagska dohoda o práve rozhodnom pre trusty a o ich uznávaní (1985). Hoci Slovenská republika nie je jej zmluvnou stranou, Dohoda vytvára medzinárodnoprávne rámce pre uznávanie zahraničných trustov a podporuje kompatibilitu medzi common law a civil law systémami. 23 Okrem toho možno vnímať určitý tlak zo strany komunitárnej legislatívy smerom k väčšej flexibilite majetkových režimov a ochrane majetku pred úpadkom. Smernica o reštrukturalizácii a insolvencii neustanovuje konkrétny majetkový inštitút, avšak vyžaduje, aby členské štáty umožnili ochranu aktív a pokračovanie podnikateľskej činnosti pri hroziacom alebo prebiehajúcom úpadku – čo je funkčne obdobný cieľ, aký sleduje trust alebo zverenecký fond. 18 ZHANG, C. Re-exploring the nature of dual ownership in English trusts: a Scottish law perspective [online]. In Trusts & Trustees, 2023, roč. 29, č. 1, s. 62-65. Dostupné na internete: https://doi.org/10.1093/tandt/ttac113 [cit. 2025-10-30]. 19 JOSKOVÁ, L. – PĚSNA, L. Správa cizího majetku. Praha: Wolters Kluwer, 2017, s. 109-110. 20 BARRIÈRE, F. Francouzská zkušenost se svěřenstvím. In TICHÝ, L. – RONOVSKÁ, K. – KOCÍ, M. (eds.) Trust a srovnatelné instituty v Evropě. Praha: Centrum právní komparatistiky Právnické fakulty Univezity Karlovy v Praze, s. 81-90. 21 BARRIÈRE, F. La fiducie-sreté en droit franais. In McGill Law Journal, roč. 53, 2013, č. 4, s. 870-904. Dostupné na internete: https://doi.org/10.7202/1019048ar [cit. 2025-10-30]. 22 KULMS, R.: Německo mezi trustem a treuhandem. In TICHÝ, L. – RONOVSKÁ, K. – KOCÍ, M. (eds.) Trust a srovnatelné instituty v Evropě. Praha: Centrum právní komparatistiky Právnické fakulty Univezity Karlovy v Praze, s. 9. 23 CSACH, K. – SISÁK, Ľ. Svěřenský (zverenecký) fond podľa českého práva a jeho účinky na Slovensku. In Súkromné právo, 2022, roč. 8, č. 6, s. 203-204. 56 Všetky vyššie popísané modely potvrdzujú, že oddelenie majetku od osoby vlastníka možno dosiahnuť viacerými právnymi inštitútmi naprieč jednotlivými právnymi poriadkami, pričom spoločným znakom je fiduciárna povaha správy a transparentná zodpovednosť správcu. Z hľadiska možnej aplikácie v slovenskom prostredí sú transponovateľné najmä nasledujúce znaky: vytvorenie oddelenej majetkovej podstaty bez právnej subjektivity, jasné vymedzenie vzťahu zakladateľ – správca – beneficient, registrácia fondu a verejná kontrola, vylúčenie majetku fondu z konkurznej podstaty správcu, ako aj využitie fondu ako stabilizačného mechanizmu pri reorganizácii podnikateľa. Z porovnania vyplýva, že trust-like inštitúty sú v európskom prostredí využiteľné aj pri reorganizácii. Vo Francúzsku je fiducie-sûreté etablovaným nástrojom konsolidácie záväzkov. V Českej republike sa zverenecký fond využíva ako nástroj stabilizácie majetku v holdingových a rodinných štruktúrach v čase ekonomickej krízy. Nemecký Treuhand slúži najmä na účel vytvorenia reorganizačných zabezpečovacích fondov. To je východiskom pre úvahy o jeho adaptácii aj v slovenskom právnom prostredí. 3. REORGANIZÁCIA PODNIKATEĽA V SLOVENSKOM PRÁVE Ako už bolo naznačené, reorganizáciu podnikateľa je v súčasnosti možné docieliť neformálnymi, ako aj formálnymi postupmi. Medzi neformálne postupy je možné zaradiť rôzne postupy podnikateľa, ktoré smerujú k ozdraveniu jeho hospodárskej a ekonomickej situácie s cieľom udržania životaschopného podniku. Medzi formálne postupy je možné jednoznačne zaradiť reštrukturalizáciu ako insolvenčné konanie podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj preventívne reštrukturalizačné konanie podľa Zákona o riešení hroziaceho úpadku. Cieľom reštrukturalizácie je zachovanie podnikateľskej činnosti dlžníka, stabilizácia zamestnanosti a vyššia miera uspokojenia veriteľov než v prípade konkurzu. 24 Ide teda o právny rámec umožňujúci ozdravenie podnikateľa prostredníctvom reštrukturalizačného plánu, ktorý sa opiera o princíp going concern value a zachovanie hodnoty podniku ako živého celku. Zákon č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku, účinný od 17. júla 2022, predstavuje preventívnu nadstavbu tradičnej reštrukturalizácie. Implementuje požiadavky Smernice o reštrukturalizácii a insolvencii. Samotná Smernica o reštrukturalizácii a insolvencii vníma preventívnu reštrukturalizáciu ako právny nástroj, ktorý má zabezpečiť predídenie úpadku obchodných spoločností, ktoré sa síce dostali do finančných ťažkostí, avšak majú potenciál životaschopnosti. 25 Týmto spôsobom slovenské právo rozšírilo spektrum foriem riešenia hroziaceho úpadku a umožnilo podnikateľovi zasiahnuť ešte pred vznikom úpadku podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Cieľom oboch právnych úprav je teda zachovanie ekonomicky životaschopného podniku a zabránenie jeho speňaženiu v konkurze prostredníctvom nástrojov reštrukturalizácie či preventívnej reštrukturalizácie. V tomto kontexte zohráva kľúčovú úlohu ochrana a stabilizácia majetku dlžníka. V priebehu reštrukturalizačného konania podľa ZKR je majetok dlžníka chránený viacerými právnymi mechanizmami ako napr. ustanovením § 114 ZKR, ktoré zakotvuje tzv. moratórium, ktoré bráni veriteľom v individuálnych vymáhacích úkonoch (nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú, ako ani nemožno začať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi), čím sa vytvára priestor na prípravu a schválenie reštrukturalizačného plánu. 26 Podobne zákon č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku pracuje s mechanizmom dočasnej ochrany podnikateľa, počas ktorej sa pozastavujú exekučné konania, výkony záložných práv a ďalšie úkony ohrozujúce majetok dlžníka. Cieľom dočasnej ochrany je umožniť dlžníkovi náležite pokračovať 24 ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 888. 25 HAVEL, B. – ŽITŇANSKÁ, L. Hranice využitelnosti preventivní restrukturalizace a insolvency governance – český a slovenský pohled. In Právní rozhledy, 2022, roč. 30, č. 1, s. 1. 26 ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 918-920. 57 v podnikateľskej činnosti, zachovať si dobré vzťahy s dlhodobými zmluvnými partnermi, predísť poškodeniu dobrej povesti, pričom v konečnom dôsledku vzniká takto priestor pre vytvorenie prostredia pre rokovania s veriteľmi o ozdravnom pláne. 27 V oboch konaniach však platí, že majetok dlžníka zostáva súčasťou jeho majetkovej podstaty, pričom právne úkony smerujúce k jeho ochrane alebo oddeleniu (napr. prevod v prospech tretej osoby a pod.) podliehajú prísnemu režimu preskúmania z hľadiska odporovateľnosti právnych úkonov a spravidla podlieha aj súhlasu správcu ustanoveného v insolvenčnom konaní. Moratórium teda poskytuje len procesnú ochranu (zákaz vedenia exekučného konania, zákaz výkonu záložného práva a pod.). Majetok však ostáva v majetkovej podstate dlžníka a dlžník s ním ďalej nakladá (aj keď s určitými zákonnými obmedzeniami). Naproti tomu zverenecký fond by predstavoval materiálne oddelenie majetku – majetok by bol vyňatý z dosahu dlžníka aj jednotlivých veriteľov a spravovaný nezávislou osobou na účel reorganizácie (a to najmä v prípade neformálnych reorganizačných procesov). Ide teda o rozdiel medzi dočasnou procesnou ochranou a trvalejšou stabilizačnou správou majetku. Kým moratórium chráni len pred individuálnym uplatňovaním práv (procesná ochrana), zverenecký fond vytvára stabilizačnú štruktúru, ktorá chráni majetok aj pred vnútorným rizikom znehodnotenia, predátorským správaním veriteľov alebo tunelovaním zo strany samotného dlžníka. Práve tu sa otvára priestor pre úvahu, či by bolo možné vytvoriť právny mechanizmus, ktorý by umožnil oddelenie časti majetku v prospech reorganizácie bez rizika zneužitia – napríklad prostredníctvom zvereneckého fondu. V rámci reštrukturalizačného procesu zohráva kľúčovú úlohu správca. Spoločným znakom úpravy podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj Zákona o riešení hroziaceho úpadku je fakt, že správca vykonáva dohľad nad činnosťou dlžníka. Jeho postavenie sa vo viacerých aspektoch podobá postaveniu fiduciárneho správcu v rámci trust-like inštitútov – koná v prospech veriteľov a v súlade s účelom konania, pričom má zákonom stanovené povinnosti odbornosti a lojality. 28 Napriek tomu správca nie je správcom cudzieho majetku v civilnoprávnom zmysle, pretože s majetkom dlžníka nenakladá na základe zverenia dlžníkom, ale z moci zverenej mu zákonom a súdom, ktorých ho ustanoví do funkcie správcu v rámci insolvenčného konania. Z pohľadu systematiky súkromného práva ide o inštitút verejnoprávneho dohľadu, nie zmluvného fiduciárneho vzťahu. To podčiarkuje rozdiel medzi reštrukturalizačným správcom a potenciálnym správcom zvereneckého fondu, ktorý by konal na základe súkromnoprávneho zverenia majetku. Zaujímavá je však funkčná paralela: reštrukturalizačný správca, ako aj správca zvereneckého fondu plnia podobnú ochrannú a stabilizačnú úlohu, ktorá smeruje k zachovaniu hodnoty majetku a uspokojeniu oprávnených záujmov beneficientov či veriteľov. Jedným z najcitlivejších problémov v praxi je otázka, ako ochrániť majetok podnikateľa počas procesu reorganizácie pred znehodnotením, únikom alebo predátorskými zásahmi veriteľov spočívajúcimi v tzv. tunelovaní podniku podnikateľa, resp. inými zásahmi, ktorých cieľom je zhoršiť možnosť uspokojenia pohľadávok určitej skupiny veriteľov a súčasne zlepšiť možnosť uspokojenia pohľadávok inej skupiny veriteľov. Tradičné nástroje – exekučné moratórium, zákaz výkonu záložného práva či dohľad správcu – sú síce účinné, ale časovo obmedzené a formálne náročné. V tomto kontexte je možné konštatovať, že ak by slovenská legislatíva poznala inštitút zvereneckého fondu, resp. obdobný právny inštitút, mohol by tento plniť funkciu ochranného rámca majetku subjektu podstupujúceho proces reorganizácie. Teoreticky by bolo možné, aby podnikateľ – po zverení časti majetku do fondu – umožnil jeho správu nezávislou osobou (správcom fondu), ktorá by konala v prospech ako dlžníka aj jeho veriteľov. Takto oddelený majetok by nebol súčasťou konkurznej podstaty podnikateľa ani majetku správcu fondu, mohol by byť predmetom transparentného dohľadu veriteľov a súdu, umožnil by stabilizovať prevádzku počas reorganizácie (napr. financovanie prevádzky, 27 HRABÁNKOVÁ, K. Verejná preventívna reštrukturalizácia ako sanačný proces podnikateľa v komparácii s českou právnou úpravou [online]. In STUDIA IURIDICA Cassoviensia, 2024, roč. 12, č. 2, s. 54. Dostupné na internete: http://sic.pravo.upjs.sk/ecasopis/122024-2/04_Hrabankova.pdf [cit. 2025-10-30]. 28 LEDERER, V. Fiducie a svěřenský fond. Praha: Wolters Kluwer, 2021, s. 177-178. 64 JUDr. Martin Friedrich 1 Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law Smart contracts and the Data ACT 2 Smart kontrakty a akt o údajoch Abstract The paper examines the evolution from electronic to blockchain-based smart contracts and their recognition under the EU Data Act. Smart contracts automate agreement execution through code, enhancing efficiency but raising legal issues of consent, capacity, and enforceability. The Data Act defines smart contracts as computer programs for automated execution and imposes safeguards such as robustness, auditability, and safe termination. Although it is not a comprehensive regulation, it integrates smart contracts into EU law and ensures their compliance with consumer protection and contract principles. Smart contracts thus complement, rather than replace, traditional contract law. Keywords: Smart contracts; Blockchain; Data Act; Contract law; Self-executing agreements. Abstrakt Článok skúma vývoj od elektronických k blockchainovým smart kontraktom a ich uznanie podľa nariadenia EÚ o dátach (EU Data Act). Smart kontrakty automatizujú plnenie dohôd prostredníctvom kódu, čím zvyšujú efektívnosť, no zároveň vyvolávajú právne otázky týkajúce sa súhlasu, spôsobilosti a vymáhateľnosti. Data Act definuje smart kontrakty ako počítačové programy na automatizované vykonávanie a ukladá povinnosti, ako sú robustnosť, auditovateľnosť a bezpečné ukončenie. Hoci nejde o komplexnú reguláciu, integruje smart kontrakty do práva EÚ a zabezpečuje ich súlad s ochranou spotrebiteľa a základnými zásadami zmluvného práva. Smart kontrakty tak dopĺňajú, a nie nahrádzajú, tradičné zmluvné právo. Kľúčové slová: Smart kontrakty; blockchain; Data Act; zmluvné právo; samovykonateľné dohody. JEL Classification: K290 INTRODUCTION What is a contract and how it is concluded has been a concept in development. Oral, written, tacit – from a formal performance in Roman times to cryptography. It is safe to assume that what humanity considers to be a binding agreement and how a common consensus has been reached has been evolving with the advancement of technology. For centuries it has been assumed that enforceable agreements require the backing of the legal system. Thomas Hobbes has concluded that “bonds of words are too weak to bridle men’s ambition, avarice, anger, and other passions, without the fear of some coercive power…. But in a civill estate, where there is a Power set up to constrain those that would otherwise violate their faith, that feare is no 1 JUDr. Martin Friedrich is a graduate of the Faculty of Law at Pavol Jozef Šafárik University in Košice. Since 2013, he has been practicing as an attorney in Košice. He is a member of the Slovak Bar Association’s Working Group for the Digitalization of Legal Practice and serves on the Slovak Bar Association’s Appellate Disciplinary Commission. He also works as an external advisor to the Constitutional Court of the Slovak Republic and as an internal PhD candidate at the Department of Commercial and Economic Law, Faculty of Law, Pavol Jozef Šafárik University in Košice. 2 The paper was created as part of the research grant projects: Analysis of liability for Internet torts with machine learning methods VV-MVP-24-0038 and Dgital Balance – Moderation of Illegal Content and Dispute Resolution on Digital Platforms APVV-24-0171 65 more reasonable; and for that cause, hewhich by the Covenant is to perform first, is obliged so to do.” 3 . Therefore, if society is to perform its basic functions binding agreements require a system to ensure that counterparties can trust one another. In this system there is no room for private enforcement because it is inherently inconsistent with justice – the only rule is the rule of the stronger. 4 However, the advancement of blockchain technology that has been accompanied with the so called “smart contracts” have the potential to evolve the idea how a contract is concluded and enforced. According to Savelyev “[s]mart contracts don’t [need] a legal system to exist: they may operate without any overarching legal framework. De facto, they represent a technological alternative to the whole legal system.” 5 Even though the nature of smart contracts leaves no room of the possibility of their breach 6 , they don’t obliterate the need for a robust system of contract law. Irrespective of the differences between continental and common law, the common function of the contract law is to but to adjudicate the grievances that may arise ex post. Contract law is “inherently ex post”. 7 In instances when the smart contract is burdened with legal defects (unconscionability, duress or illegality) or when the smart contract doesn’t represent the will of the contracting parties, the adjudication of such dispute under the umbrella of the contract law will still provide an acceptable solution to all such disputes. In this paper we will analyse the differences between electronic and smart contracts and how the European union has through Data Act 8 recognized smart contracts and incorporated them as part of the European contract law. By utilising descriptive analysis, comparative legal analysis and normative evaluation, the author hypothesizes that smart contracts complement but do not supplant contract law, and that the EU Data Act represents the first formal legal step toward harmonizing smart contracts within EU law. 1. ELECTRONIC VS. SMART CONTRACTS 1.1. Electronic contracts Electronic contracts can be described as a process of concluding contracts using technology. Electronic contracts are a modern variation of so-called wrap contracts (shrink-wrap, click-wrap, browse-wrap). What these contracts have in common is that the actual contract is “wrapped” – concluded by using a predefined process. Physical presence of the counterparty is not required, nor it’s express will to conclude the contract with contracting party. Electronic contracts share a commonality with in that they are essentially manual contracting processes that have simply placed contractual terms on a different platform. 9 The analogue predecessor of electronic contracts was the ‘shrink-wrap’ agreement. As the term suggests, it is a contract enclosed within a shrinkable material. This is an apt description for a contract that is concluded by unwrapping the packaging. This type of agreement was used with physical carriers of copyrighted works. The most common example of a shrink-wrap agreement was software distributed in packaging such as Blu-ray, DVD or CD. The essence of the shrink-wrap agreement was that by 3 HOBBES, T.: Thomas Hobbes, Leviathan (1909 ed), page 91 [online] [Accessed 27.09.2025] Available at: http://files.libertyfund.org/files/869/Hobbes_0161_EBk_v6.0.pdf 4 RIPSTEIN, A.: Private Order and Public Justice: Kant and Rawls, Virginia Law Review, Vol. 92:1391, page 1418, [online] [Accessed 27.09.2025] Available at: https://www.virginialawreview.org/wp-content/uploads/2020/12/1391.pdf 5 SAVELYEV, A. Contract law 2.0: ‘Smart’ contracts as the beginning of the end of classic contract law. In: Information & Communications Technology Law, page 21 [online]. 2017, Vol. 26, No. 2. [Accessed 27.09.2025] DOI: 10.1080/13600834.2017.1301036 6 CHRISTIDIS, K., DEVETSIKIOTIS, M.: Blockchains and Smart Contracts for the Internet of Things. In: IEEE Access page 2296 [online] 2016, Vol. 4. [Accessed 27.09.2025] DOI: 10.1109/ACCESS.2016.2566339 7 CORNELL, N.: A complainant-oriented approach to unconscionability and contract law In: University of Pennsylvania Law Review, page 1135 [online]. 2016, Vol. 164. [Accessed 27.09.2025] Available at: https://scholarship.law.upenn.edu/cgi/viewcontent.cgi?referer=&httpsredir=1&article=9524&context=penn_law_review 8 Regulation (EU) 2023/2854 of the European parliament and of the Council of 13 december 2023 on harmonised rules on fair access to and use of data and amending Regulation (EU) 2017/2394 and Directive (EU) 2020/1828 (Data Act) 9 ECK, M. van, AGBEKO, F.D. The Recognition and Regulation of Smart Contracts in South Africa. In: Potchefstroom Electronic Law Journal [online]. 2024, Vol. 27. DOI: 10.17159/1727-3781/2024/v27i0a16383 66 breaking the foil—subsequently shrinking—around the package containing the physical medium a legal fiction of consent to enter into a licence agreement for the software was established. 10 Although this method of software distribution is still possible, shrink-wrap agreements have largely been superseded by more modern dissemination of copyrighted works via the Internet. However, the concept of a ‘wrap’ remains. This is the fact that the electronic contract is ‘wrapped’ in a tangible form. The distinguishing feature of other ‘wrap’ agreements compared to shrink-wrap agreements is the transfer of this contract formation process into a fully digital form. In electronic contracts, instead of foil, the ‘packaging’ became data that identifies whether the user has expressed consent. The essence of a click-wrap agreement is that the user agrees to the terms and conditions of use by clicking a button labelled ‘I Agree’, ‘I Accept’ or a similar expression of consent. The user must click the button to manifest their agreement. The contract terms are typically presented to the user in a visible format such as a hyperlink or the full text. Click-wrap agreements have been subject to judicial review both at the national and at the European level. The European Court of Justice (ECJ) in cases Majdoub v. CarsOnTheWeb., Deutschland GmbH 11 and Cobult UG v. TAP Air Portugal SA 12 dealt with the question of compliance of a click-wrap contract with the requirement of written form. In both cases the ECJ concluded that click-wrap contracts were valid even though one of the contracting parties was a consumer. 1.2. Automation of Electronic contracts While shrink-wrap, click-wrap, browse-wrap contracts still require a manual input to be successfully concluded, the next step in the evolution of electronic contracts was their automation. According to Van Eck and Agbeko the first step towards automation was the data-orientated contract 13 . In a data-orientated contract “the parties have expressed one or more terms or conditions of their agreement in a manner designed to be processable by a computer system” 14 Data-orientated contracts differentiate from their predecessors by representing contract terms in structed data instead of natural language. 15 Surden gives examples of a data-oriented contract by including terms such as: <Option_Expiration_Date: 01/18/2015> or <Exercise_Price:$400> within the structure of the contract. 16 Therefor a data-oriented contract is a formal, machine-readable agreement that defines the structure, quality, and semantic meaning of data, ensuring data reliability and consistent quality between data producers and consumers. Prime example of a data-orientated contracts are financial contracts primarily expressed as data. Another example is a fitness service's user data table, specifying that the email field must be a valid email format and the <customer_ID> must be non-empty to enforce these rules during data ingestion. In Surden’s electronic contracts typology the next step above data-orientated contracts was a “computable” contract. The difference a data-orientated contract and a computable contract is the level of automation. A computable contract is always a data-orientated contract which includes autonomous pre-defined conditions under which a computer can conclude or settle contracts. Surden’s presents an example when a party attempts to execute an option on February 1, 2015, but the option expired earlier on January 18, 2015, a system might compute that this date has expired and react appropriately. This might include disallowing execution, or flagging erroneously executed contracts. 17 10 ADAMOVÁ, Z., HAZUCHA, B.: Autorský zákon. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 482. 11 ECJ case C-322/14 Majdoub v. CarsOnTheWeb., Deutschland GmbH, ECLI: ECLI:EU:C:2015:334 12 ECJ case C-76/23 Cobult UG v. TAP Air Portugal SA., ECLI: ECLI:EU:C:2024:253 13 Op. cit. 8 page 3 14 SURDEN, H.: Computable Contracts, In: UC Davis Law Review, Vol. 46, No. 629, 2012, page 639 [online] [Accessed 27.09.2025] Available at: https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2216866 15 Ibid., page 648 16 Ibid., page 649 17 Ibid., page 661 67 Van Eck and Agbeko point out that the inherent flaw of computable and data-orientated contracts is their limitation rooted in their pre-determined (or pre-programmed) scenarios set out in the computer code. 18 However, the removal of human factor in negotiating, forming, performing, and enforcing contracts in favour of automation by computers resulted in a dramatic reduction transaction costs 19 . It is no surprise that these contracts are widely used in finance and insurance. In 1997 cryptographer Nick Szabo coined the term “smart contract” based on cryptography as selfexecuting and self-enforcing. 20 Smart contracts “involve trusted third parties, exemplified by an intermediary, who is involved in the performance, and an adjudicator, who is invoked to resolve disputes arising out of performance (or lack thereof). Intermediaries can operate during search, negotiation, commitment, and/or performance. Hidden knowledge, or adverse selection, occurs ex-ante; hidden actions (moral hazards) occur ex-post.” Szabo founded the concept of smart contracts on the same principles as contemporary blockchain technology. With the rise of blockchain technology Szabo’s hypothetical has become reality. 2. BLOCKCHAIN 2.1. Blockchain technology Blockchain technology is based on a blockchain. A blockchain consists of blocks with a growing list of records that are linked using cryptography which prevents alteration of the stored data. Each block in the blockchain possesses a cryptographic hash value of the previous block, a fresh timestamp, and transaction data. Blocks in the blockchain are decentralised and distributed which ensures that chain of blocks cannot be modified retroactively without affecting all subsequent blocks. 21 Key features of blockchain technology are security, transparency, decentralization, immutability, and programmability. 22 The result of creating a decentralised network is that the organizations developing the blockchain’s software have no power over the network. Blockchain technology also uses nodes and clusters. A node in a blockchain is any device (computer, server, or smart device) that connects to the blockchain network. Nodes communicate with each other in a peer-to-peer (P2P) fashion, forming the backbone of the decentralized system. Each node can store, propagate, and sometimes validate transactions and blocks, helping to maintain the integrity and security of the blockchain. 23 2.2. Ethereum and “Turing complete” Ethereum can be characterized as a decentralized blockchain platform that creates a peer-to-peer network, which securely executes and verifies application code known as smart contracts. 24 Because it is build on the same principles, it competes with other blockchain technologies such as Bitcoin. That means that smart contracts can be executed on any blockchain technology, but Ethereum, due to its efficiency and popularity, has become the prime blockchain technology for smart contracts. 18 Op. cit. 8 page 3 19 Op. cit. 13 page 689 20 SZABO, N.: Formalizing and Securing Relationships on Public Networks. In: First Monday [online]. 1997 [Accessed 27.09.2025] DOI: 10.5210/fm.v2i9.548 21 RAJASEKARAN, A.S., AZEES, M., AL-TURJMAN, F.: A comprehensive survey on blockchain technology. In: Sustainable Energy Technologies and Assessments [online]. 2022, Vol. 52. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1016/j.seta.2022.102039 22 KUNDRÁT, M.: Blockchain technológia ako dôkazný prostriedok, Bulletin slovenskej advokácie 7-8/2021, str. 22-23 23 GUPTA, S., SADOGHI, M.: Blockchain Transaction Processing. 2019, page 3, [online] [Accessed 28.09.2025]. DOI: 10.1007/978-3-319-77525-8_333 24 What is Ethereum? https://aws.amazon.com/web3/what-is-ethereum/ [Accessed 28.09.2025] 68 Ethereum is also distinguished from Bitcoin by being ‘Turing complete’. This means that any programme of any complexity can be processed by a computer. 25 In the context of smart contracts, Turing completeness refers to the ability of a contract’s programming language to express any computation given sufficient resources. 26 This expressiveness has enabled decentralized finance, token standards, multi‑party protocols, and experimental workloads that push on‑chain computation boundaries. In real world applications Turing complete smart contracts have many use cases, such as financial services, digital identity management, supply chain management, health care industry. 27 However, due to their complexity Turing-complete smart contracts come with higher risks than competing non-Turing-complete smart contracts. Tikhomirov points out that Ethereum smart contracts suffer from vulnerabilities caused by their complex programming language which must be constantly maintained and updated. Another risk factor is that “Ethereum, guarantee integrity and availability, but provide little to no privacy”. 28 According to a study published in 2019 a far larger number of smart contracts do not need Turing complete languages for their formulation which will result in higher security. 29 The researchers propose a dual approach: one non-Turing complete language for smart contracts and a second programming language that enables the execution of Turing complete smart contracts. Their proposition reflects the dual approach to smart contracts between Ethereum and Bitcoin. Ethereum employs Turing complete programming while Bitcoin uses a non-Turing complete language. 3. SMART CONTRACTS 3.1. What is a smart contract Szabo in 1996 defined a smart contract as “a set of promises, specified in digital form, including protocols within which the parties perform on these promises” 30 In 1996 Szabo’s definition of a smart contract was just a hypothesis. This changed with the arrival of blockchain technology. Even tough Szabo’s definition remains true even today, the definition of a smart contract has shifted. For example, Wang et alia define smart contracts as “computer protocols that digitally facilitate, verify, and enforce the contracts made between two or more parties on blockchain.” 31 Sharma et alia defines a smart contract as “a digital transaction that runs, executes, and records the dynamic operation on the ledger automatically.” 32 Finally, there is the legal definition of a smart contract. According to the Data Act smart contract means “a computer program used for the automated execution of an agreement or part 25 ANTONOPOULOS, A.M., PH.D, G.W. Mastering Ethereum: Implementing Smart Contracts. 2ND EDITION [s.l.]: O’Reilly Media, Inc., 2025, page 28 26 TIKHOMIROV, S.: Ethereum: State of Knowledge and Research Perspectives. In: Imine, A., Fernandez, J., Marion, JY., Logrippo, L., Garcia-Alfaro, J. (eds) Foundations and Practice of Security. FPS 2017. Lecture Notes in Computer Science, vol 10723. Springer, Cham. [online] [Accessed 28.09.2025] https://doi.org/10.1007/978-3-319-75650-9_14 27 KUSHWAHA, S.S. et al.: Ethereum Smart Contract Analysis Tools: A Systematic Review. In: IEEE Access [online]. 2022, Vol 10. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1109/ACCESS.2022.3169902 28 Op. cit. 25 29 JANSEN, M., HDHILI, F., GOUIAA, R., QASEM, Z.: Do Smart Contract Languages Need to Be Turing Complete?. In: Prieto, J., Das, A., Ferretti, S., Pinto, A., Corchado, J. (eds) Blockchain and Applications. BLOCKCHAIN 2019. Advances in Intelligent Systems and Computing, Vol. 1010. Springer, Cham. [Accessed 28.09.2025] https://doi.org/10.1007/978-3030-23813-1_3 30 SZABO, N.: Smart Contracts: Building Blocks for Digital Markets. (1996) [online]. [Accessed 28.09.2025] https://www.fon.hum.uva.nl/rob/Courses/InformationInSpeech/CDROM/Literature/LOTwinterschool2006/szabo.best.vw h.net/smart_contracts_2.html 31 WANG, S. et al.: Blockchain-Enabled Smart Contracts: Architecture, Applications, and Future Trends. In: IEEE Transactions on Systems, Man, and Cybernetics: Systems [online]. 2019, Vol. 49. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1109/TSMC.2019.2895123 32 SHARMA, P. et al.: A review of smart contract-based platforms, applications, and challenges. In: Cluster Computing [online]. 2022, Vol. 26. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1007/s10586-021-03491-1 69 thereof, using a sequence of electronic data records and ensuring their integrity and the accuracy of their chronological ordering”. 33 The inclusion of smart contracts in the Data Act has resolved the debate regarding their classification as contracts for the purposes of contract law. 34 The common denominator of the above-mentioned definitions of smart contracts is their automated execution. From the perspective of contract law, automated execution means loss of agency of the contracting parties in favour of automated system based on programming code. Werbach and Cornell emphasise four contentious areas of smart contracts from the perspective of contract law: a) expression of the parties’ mutual intent 35 - for example, if the smart contract refers to good delivered by a ship named Enterprise, but there are several ships of that name, standard contract law can hold the agreement unenforceable. The second problem is when the smart contract but does not represent the intent of the parties, for example, if a party enters into an agreement due to fraud or duress; b) consideration 36 – as consideration distinguishes contracts from unenforceable gifts, Werbach and Cornell point out that for smart contracts there is no test for consideration.: “there is nothing stopping someone from encoding a gift promise to the blockchain. Such a promise would execute irrevocably, in the same manner as any other smart contract”; c) legal capacity 37 – similarly as with consideration, a smart contract doesn’t know whether the contract has been concluded with a person without legal capacity. d) legality of smart contracts 38 - Werbach and Cornell raise the question whether smart contracts are legally binding and enforceable. To this objection we would like to point out that Werbach and Cornell published their article in 2017. Since then, this objection has been addressed by the Data Act. However, there are still jurisdictions where smart contracts are not explicitly recognised and are either treated in conjunction with other automated electronic contracts 39 or within the general framework of contract law. 3.2. Smart contracts from a technical perspective From a technical perspective smart contract is a source code, a computer program built on the fulfilment of “if/when…then…” conditions. An example of a smart contract could be if John decides to buy something, he sets the following parameters for concluding the purchase: if you provide this contract with 5 units of X, the contract will return 1 unit of Y. Smart contracts always produce the same result – they have a deterministic nature. A smart contract that would not be deterministic, meaning it could produce different outcomes, either cannot be deployed on blockchain technology at all, or the system will reject it. 40 Given that smart contracts are based on the fulfilment of predetermined conditions, they are self-executing as soon as those conditions are met. 41 Because of their technical nature, smart contracts have certain advantages 42 , such as: 33 Article 2(39) of the Data Act 34 WERBACH, K., CORNELL, N.: Contracts Ex Machina, 67 Duke Law Journal (2017), page 338 [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.5040/9781509937059.ch-001 35 Ibid., page 368 36 Ibid., page 370 37 Ibid., page 371 38 Ibid., page 372 39 Op. cit. 8, page 11 40 Op. cit. 5 41 Ethereum’s Smart Contracts Explained, DELTEC BANK & TRUST LIMITED, https://www.deltecbank.com/news-andinsights/ethereums-smart-contracts-explained/ [online] [Accessed 30.09.2025] 42 Op. cit. 5 70 a) the contracting parties can review the code and identify its outcomes before deciding to conclude the contract, b) the contracting parties have certainty of contract performance, since the smart contract code is already deployed on a network that neither party fully controls, c) he trustworthiness of the entire process, as all interactions are electronically signed. Despite these advantages, the deterministic nature and self-executing character of smart contracts could be considered their most significant challenges for which the tools of contract law may provide effective remedies. Consideration provided under a defective smart contract may be lost permanently. 3.3. The issues with self-execution Werbach and Cornell note that there is no mechanism to prevent a smart contract from implementing an unconscionable term or one that incorporates liquidated damages amounting to a penalty. A courts decision finding contractual terms unenforceable may have no practical effect, because the contract will be performed regardless. 43 Contractual terms are encoded in a distrubuted blockchain without any authority’s power to prevent the execution of the contract. Van Eck and Agbeko argue that self-executing smart contracts provide no consumer protection. For instance, in the EU consumers have a right of withdrawal from a distance or off-premises contract without providing a reason or incurring any costs. 44 Unless an exception is provided, the self-executing nature of a smart contract used to provide goods or services precludes a consumer from withdrawing from the contract. Therefore, if a smart contract is intended to facilitate consumer contracts, the relevant consumer protection law must be adhered to. This can be addressed by hardcoding a ‘kill-switch’ to smart contracts which would grant consumers the right to a cooling-off period or the right to terminate the contract. 45 The “kill-switch” would have to be an ex post tool terminating the self-executed contracted to the moment of its self-execution. As we explain in the next chapter, the Data Act has a similar requirement for data sharing through smart contracts. 4. THE DATA ACT 4.1. What is the Data Act The Data Act is not a comprehensive regulation on smart contracts. Its purpose is to regulate data transfers of data generated by businesses and consumers by “laying down a harmonised framework specifying who is entitled to use product data or related service data, under which conditions and on what basis.” 46 To be more specific, the Data Act is the European Union’s recognition of the vast volumes of data generated by digital services and connected electronics such as cars, smart televisions and industrial machinery. Because this data is further processed and utilised for commercial purposes, the Data Act brings a unified set of rules which: a) ensure connected devices on the EU market are designed to allow data sharing, b) provide consumers with the ability to choose more services without relying on the manufacturer of the device, 43 Op. cit. 33, page 373 44 Article 9 of the Directive 2011/83/EU of the European parliament and of the Council of 25 October 2011 on consumer rights, amending Council Directive 93/13/EEC and Directive 1999/44/EC of the European Parliament and of the Council and repealing Council Directive 85/577/EEC and Directive 97/7/EC of the European Parliament and of the Council 45 Op. cit. 8, page 15 46 Recital 4 of the Data Act 71 c) grant business users in industries such as manufacturing or agriculture access to data about the performance of industrial equipment, thereby opening opportunities to enhance efficiency and optimise operations, d) permit consumers to easily transfer data and switch between cloud providers, e) prohibit unfair contracts that could prevent data sharing. 47 The Data Act clearly states that users must consider other regulations including consumer law 48 , national contract law, including rules on the formation, validity or effect of contracts, or the consequences of the termination of a contract. 49 In other words, smart contracts under The Data Act are not to replace contract law which continues to provide an ex post system of dispute resolution. 4.2. The Data Act and smart contracts As previously mentioned, a smart contract is defined under the Data Act as a computer programme used for the automated execution of an agreement or part thereof. It employs a sequence of electronic data records to ensure their integrity and chronological accuracy. 50 The Data Act imposes limitations and protections in data sharing that prevent a smart contract from being irreversibly executed. It should be considered another regulatory framework, alongside consumer law, that restricts the finality of self-executed transactions. Under Article 36 of the Data Act smart contracts are required to: a) guarantee robustness to avoid functional errors and withstand manipulation by third parties and access control to offer access control mechanisms, b) allow safe termination and interruption to prevent continued execution of transactions and the ability to reset smart contracts. c) provide data archiving and continuity so that when a smart contract is terminated or deactivated, there is a possibility to archive the transactional data. For this purpose, smart contracts must be auditable through their logic and code, d) access control to ensure a smart contract is protected through rigorous access control mechanisms at the governance and smart contract layer, e) be consistent. This requirement should provide consistency with the terms of the data sharing agreements. Anyone wishing to deploy smart contracts must perform a conformity assessment in accordance with the above-mentioned requirements. 51 To facilitate the easier deployment of smart contracts under the Data Act, the EU Commission shall publish common specifications covering any or all of the essential requirements. 52 As previously mentioned, the Data Act is not intended to be a comprehensive regulation of smart contracts. On the contrary, the Data Act represents partial regulation covering data exchange. Individuals whose trade, business or profession involves the deployment of smart contracts in data exchange must therefore always be aware of specific regulation, primarily consumer law, which is harmonised within the EU and grants specific rights to consumers. The requirement for safe termination and interruption 47 Data Act | Shaping Europe’s digital future. [online] [Accessed 5.10.2025] https://digital-strategy.ec.europa.eu/en/policies/ data-act 48 Recital 4 of the Data Act 49 Recital 9 of the Data Act 50 Article 2(39) of the Data Act 51 Article 36(2) of the Data Act 52 Article 36(6) of the Data Act 72 of smart contracts when implemented in tandem with EU consumer law should be able to satisfy consumer protections. However, in instances where the Data Act is not applicable, for example when selling goods or services to consumers that are not ‘connected products’, harmonised standards for smart contracts published by the EU Commission under the Data Act could be a useful guide for any business wishing to deploy them. CONCLUSION Smart contracts, as analyzed in the article, represent an evolution how agreements are concluded and enforced, moving from manual or digitized processes toward autonomous execution via blockchain technology. However, despite their deterministic technical architecture and promise of increased efficiency, they do not supplant the necessity for robust contract law, which remains essential for resolving disputes and providing vital consumer and party protections. This paper demonstrates that smart contracts can automate and secure contractual transactions, but their self-executing nature creates novel challenges from a legal perspective, especially regarding unconscionable terms, duress, illegality, and the possible loss of remedy for defective contracts. Importantly, the article underscores that core functions of contract law—such as adjudicating ex post grievances and discerning party intent—cannot be replaced entirely by code or trust in blockchain technology. The European Union's Data Act is a crucial step toward integrating smart contracts within established contract law frameworks. It addresses risks posed by self-execution by imposing requirements for robustness, the ability to safely terminate contracts, access controls, and auditable logic—all designed to protect parties. However, the Data Act does not provide a comprehensive regulation for smart contracts. Those planning to deploy them must consider specific regulatory requirements including consumer law. When used outside data exchange of connected products the EU Commission’s harmonised standards for smart contracts can serve as an inspiration. In conclusion, smart contracts offer unprecedented opportunities for automating agreements and reducing transactional costs but must be viewed as a complement, not a substitute, to contract law— especially in light of their technical determinism and risks posed by self-execution. Legal frameworks like the Data Act provide necessary safeguards, ensuring that decentralized digital agreements remain just, auditable, and subject to ex post legal remedies. The future of automated contracting will depend on this dynamic balance between technological innovation and adaptive, robust legal regulation. REFERENCES 1. RIPSTEIN, A.: Private Order and Public Justice: Kant and Rawls, Virginia Law Review, Vol. 92:1391, page 1418, [online] [Accessed 27.09.2025] Available at:https://www.virginialawreview. org/wp-content/uploads/2020/12/1391.pdf 2. SAVELYEV, A. Contract law 2.0: ‘Smart’ contracts as the beginning of the end of classic contract law. In: Information & Communications Technology Law, page 21 [online]. 2017, Vol. 26, No. 2. [Accessed 27.09.2025] DOI: 10.1080/13600834.2017.1301036 3. CHRISTIDIS, K., DEVETSIKIOTIS, M.: Blockchains and Smart Contracts for the Internet of Things. In: IEEE Access page 2296 [online] 2016, Vol. 4. [Accessed 27.09.2025] DOI: 10.1109/ACCESS.2016.2566339 4. CORNELL, N.: A complainant-oriented approach to unconscionability and contract law In: University of Pennsylvania Law Review, page 1135 [online]. 2016, Vol. 164. [Accessed 27.09.2025] Available at: https://scholarship.law.upenn.edu/cgi/viewcontent.cgi?referer=&httpsre dir=1&article=9524&context=penn_law_review 73 5. Regulation (EU) 2023/2854 of the European parliament and of the Council of 13 december 2023 on harmonised rules on fair access to and use of data and amending Regulation (EU) 2017/2394 and Directive (EU) 2020/1828 (Data Act) 6. ECK, M. van, AGBEKO, F.D. The Recognition and Regulation of Smart Contracts in South Africa. In: Potchefstroom Electronic Law Journal [online]. 2024, Vol. 27. DOI: 10.17159/17273781/2024/v27i0a16383 7. ADAMOVÁ, Z., HAZUCHA, B.: Autorský zákon. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 482. 8. ECJ case C-322/14 Majdoub v. CarsOnTheWeb., Deutschland GmbH, ECLI: ECLI:EU:C:2015:334 9. ECJ case C-76/23 Cobult UG v. TAP Air Portugal SA., ECLI: ECLI:EU:C:2024:253 10. SURDEN, H.: Computable Contracts, In: UC Davis Law Review, Vol. 46, No. 629, 2012, page 639 [online] [Accessed 27.09.2025] Available at: https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm? abstract_id=2216866 11. SZABO, N.: Formalizing and Securing Relationships on Public Networks. In: First Monday [online]. 1997 [Accessed 27.09.2025] DOI: 10.5210/fm.v2i9.548 12. RAJASEKARAN, A.S., AZEES, M., AL-TURJMAN, F.: A comprehensive survey on blockchain technology. In: Sustainable Energy Technologies and Assessments [online]. 2022, Vol. 52. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1016/j.seta.2022.102039 13. KUNDRÁT, M.: Blockchain technológia ako dôkazný prostriedok, Bulletin slovenskej advokácie 7-8/2021, str. 22-23 14. GUPTA, S., SADOGHI, M.: Blockchain Transaction Processing. 2019, page 3, [online] [Accessed 28.09.2025]. DOI: 10.1007/978-3-319-77525-8_333 15. What is Ethereum? https://aws.amazon.com/web3/what-is-ethereum/ [Accessed 28.09.2025] 16. ANTONOPOULOS, A.M.: Mastering Ethereum: Implementing Smart Contracts. 2ND EDITION [s.l.]: O’Reilly Media, Inc., 2025, page 28 17. TIKHOMIROV, S.: Ethereum: State of Knowledge and Research Perspectives. In: Imine, A., Fernandez, J., Marion, JY., Logrippo, L., Garcia-Alfaro, J. (eds) Foundations and Practice of Security. FPS 2017. Lecture Notes in Computer Science, vol 10723. Springer, Cham. [online] [Accessed 28.09.2025] https://doi.org/10.1007/978-3-319-75650-9_14 18. KUSHWAHA, S.S. et al.: Ethereum Smart Contract Analysis Tools: A Systematic Review. In: IEEE Access [online]. 2022, Vol 10. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1109/ACCESS.2022.3169902 19. JANSEN, M., HDHILI, F., GOUIAA, R., QASEM, Z.: Do Smart Contract Languages Need to Be Turing Complete?. In: Prieto, J., Das, A., Ferretti, S., Pinto, A., Corchado, J. (eds) Blockchain and Applications. BLOCKCHAIN 2019. Advances in Intelligent Systems and Computing, Vol. 1010. Springer, Cham. [Accessed 28.09.2025] https://doi.org/10.1007/978-3-030-23813-1_3 20. SZABO, N.: Smart Contracts: Building Blocks for Digital Markets. (1996) [online]. [Accessed 28.09.2025] https://www.fon.hum.uva.nl/rob/Courses/InformationInSpeech/CDROM/ Literature/LOTwinterschool2006/szabo.best.vwh.net/smart_contracts_2.html 21. WANG, S. et al.: Blockchain-Enabled Smart Contracts: Architecture, Applications, and Future Trends. In: IEEE Transactions on Systems, Man, and Cybernetics: Systems [online]. 2019, Vol. 49. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1109/TSMC.2019.2895123 22. SHARMA, P. et al.: A review of smart contract-based platforms, applications, and challenges. In: Cluster Computing [online]. 2022, Vol. 26. [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.1007/s10586-02103491-1 23. WERBACH, K., CORNELL, N.: Contracts Ex Machina, 67 Duke Law Journal (2017), page 338 [Accessed 28.09.2025] DOI: 10.5040/9781509937059.ch-001 24. Ethereum’s Smart Contracts Explained, DELTEC BANK & TRUST LIMITED, https://www.deltecbank.com/news-and-insights/ethereums-smart-contracts-explained/ [online] [Accessed 30.09.2025] 25. Directive 2011/83/EU of the European parliament and of the Council of 25 October 2011 on consumer rights, amending Council Directive 93/13/EEC and Directive 1999/44/EC of the 80 The injured party can also be the addressee of services rendered by the platform worker, that is the customer of the digital platform. If the action performed by the platform worker that led to the occurrence of damage was a component of the digital platform’s rendition under the obligational relationship between the platform and the platform’s customer, contractual liability will come to the fore. 25 In the Member States of the EU, as a rule, we have to do with fault-based contractual liability. 26 2. NEW LEGAL OBLIGATIONS FOR DIGITAL LABOUR PLATFORMS UNDER DIRECTIVE (EU) 2024/2831 The discussed Directive (EU) 2024/2831 imposes on digital labour platforms requirements that have a significance not only for the legal protection of persons performing platform work but also from the perspective of protecting the interests of third parties to whom the platform’s employee caused damage in performance of his or her employee duties. The obligations that are relevant from the point of view of liability of a digital labour platform as employer for a damage caused to a third party by a platform worker were contained in Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831. When reading the provisions of Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 and settling merely for the literal wording of the Article, one can reach a conclusion that its provisions relate only to the rights of persons performing work through platforms and have nothing to do with the liability of DLPs as employers for damages caused to a third party by a platform employee. In fact, Article 10 of Directive (EU) 2024/2831 imposes on digital labour platforms a requirement to exercise human oversight over automated monitoring systems and automated decisionmaking systems. This provision obligates the Member States to introduce national legal provisions to ensure that ʺdigital labour platforms oversee and, with the involvement of workers’ representatives, regularly and in any event every two years, carry out an evaluation of the impact of individual decisions taken or supported by automated monitoring systems and automated decision-making systems on persons performing platform work, including, where applicable, on their working conditions and equal treatment at work." 27 At the same time, digital labour platforms should ʺensure sufficient human resources for the effective oversight and evaluation of the impact of individual decisions taken or supported by automated monitoring systems or automated decision-making systems. The persons charged by the digital labour platform with the function of oversight and evaluation shall have the competence, training and authority necessary to exercise that function, including for overriding automated decisions.ʺ 28 In addition, when as a result of such oversight or evaluation: 1). a high risk is diagnosed of discrimination at work involving the use of automated monitoring systems or automated decision-making systems, or 2). it is ascertained that individual decisions made or supported by such systems violated the rights of a person performing work through the platform, then the digital labour platform is obliged to take necessary remedial measures. As provided for under Art. 10(3) of Directive (EU) 2024/2831, such remedial measure can be appropriate modification of the automated monitoring system or the automated decision-making system, and, where appropriate, even disengagement of those systems. Special attention should also be drawn to the fact that, under Art. 10(5) of Directive (EU) 2024/2831, the Union legislator introduced a prohibition of making certain decisions exclusively by algorithm-based systems and, accordingly, a requirement that certain decisions be made exclusively by a human. Namely, this refers to "[a]ny decision to restrict, suspend or terminate the contractual relationship or the account of a person performing platform work or any other decision of equivalent detriment (…)." 25 MACHNIKOWSKI, P. Odpowiedzialność za podwładnego. In Acta Universitatis Wratislaviensis. 2009, No. 3161, p. 362. 26 See: JAGIELSKA, M. Odpowiedzialność za produkt. Warsaw: Oficyna Wolters Kluwer Business, 2009, p. 22. ISBN: 97883-7601-772-3; DE CONCA, S. Bridging the Liability Gaps: Why AI Challenges the Existing Rules on Liability and How to Design Human-empowering Solutions. In Law and Artificial Intelligence: Regulating AI and Applying AI in Legal Practice. CUSTERS, B., FOSCH-VILLARONGA, E. (eds). The Hague: T.M.C. Asser Press 2022, p. 245. 27 See Art. 10(1) of Directive (EU) 2024/2831. 28 See Art. 10(2) of Directive (EU) 2024/2831. 81 At this point, it should also be explained how the Union legislator defines the terms ‘automated monitoring systems’ and ‘automated decision-making systems’. Namely, the term ‘automated monitoring systems’ "means systems which are used for or which support monitoring, supervising or evaluating, by electronic means, the work performance of persons performing platform work or the activities carried out within the work environment, including by collecting personal data." 29 On the other hand, the expression ‘automated decision-making systems’ "means systems which are used to take or support, by electronic means, decisions that significantly affect persons performing platform work, including the working conditions of platform workers, in particular decisions affecting their recruitment, their access to and the organisation of work assignments, their earnings, including the pricing of individual assignments, their safety and health, their working time, their access to training, their promotion or its equivalent, and their contractual status including the restriction, suspension or termination of their account.ʺ 30 To sum up, this refers to advanced systems that are based on artificial intelligence and are not so much automatic as autonomous. This means that the advancement level of such systems is already high enough that they are designed to independently achieve the prescribed objectives, including to make autonomous decisions without involvement of a human. Such systems form a basis for algorithmic management of the labour process, as already mentioned in the introduction. Bearing in mind the provisions of Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831, as discussed above, and settling only for the linguistic layer of that Article, it would be difficult to search for a meaning of its provisions other than directly related to persons performing work through the platforms. However, a broader look at the legal norms under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 leads to much more farreaching conclusions, stepping beyond the regulatory sphere of obligations imposed on digital labour platforms vis-à-vis persons performing platform work (including employees). Namely, the requirement introduced in the discussed provision to exercise human oversight over automated monitoring systems and automated decision-making systems means that the Union legislator is opposed to autonomous decision-making in the labour process. This refers to decisions made by AI algorithms without human involvement and – very importantly – without human oversight. The provisions of Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 preclude a situation in which the labour process, even to a certain limited extent, is beyond human control. As a result, regardless of how advanced algorithmic systems used in the labour process are, one way or another, supervision over their operation must be exercised by a human. This means, in turn, that the liability for decisions made or supported by automated monitoring systems or automated decision-making systems is incurred by the employer (digital labour platform) alone, and that the employer cannot avoid that liability. In particular, the employer is not in a position to avoid liability by invoking the autonomy of processes taking place at work. The legal regime under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 is extremely important from the point of view of vicarious liability that – as explained above – constitutes tortious liability of the employer for a damage caused to a third party by an employee in performance of his or her employee duties. 31 It must be highlighted at this point that although the legal regimes of vicarious liability in particular Member States of the EU differ from one another, the common core of the institution is the requirement of supervision exercised by the employer over the employee. If the employer organises, manages and controls the employee’s work, vicarious liability will apply in case of a damage caused to a third party. 32 Therefore, since Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 precludes the employer’s (digital labour platform’s) possibility to invoke automated monitoring of the employee’s work or automated decision-making and prescribes human oversight also over such 29 Art. 2(1)(h) of Directive (EU) 2024/2831. 30 Art. 2(1)(i) of Directive (EU) 2024/2831. 31 The legal regime under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 is extensive so as to secure the rights of any persons performing platform work, irrespective of their employment basis. Under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831, the Union legislator has not limited itself to employees only. However, for the sake of clarity, it must be stressed and made clear that the impact of the legal regime under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831, as discussed in this text, on the liability of digital labour platforms, as employers, relates only to civil liability for damages caused to a third party by a platform worker in performance of his or her employee duties. 32 TJONG TJIN TAI, op. cit. p. 124. 82 processes that are carried out automatically by algorithms, the necessary conditions for applying vicarious liability are met. As a consequence, even automated processes, or, strictly speaking, processes carried out autonomously by AI, are, in the legal sense – in the light of Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 – treated as acts of the employer. This means, in turn, that the employer incurs full liability for such acts, both to the employee – as expressly provided under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831 – and to injured third parties if a platform worker causes a damage to the latter in performance of his or her employee duties. This is highly important as, due to the legal regime under Art. 10 of Directive (EU) 2024/2831, the institution of vicarious liability will still be effectively used also in relation to the most advanced technologies, including AI systems. Obviously, this refers to the liability of such digital labour platforms that, having met the conditions laid down in Directive (EU) 2024/2831, qualify as employers. The Directive (EU) 2024/2831 does not introduce any new rules regarding an employer’s liability for damage caused to a third party by an employee. However, what is groundbreaking in Directive (EU) 2024/2831 is the explicit determination that the digital labour platform, as an employer, shall also bear liability for those processes autonomously undertaken by monitoring systems and decision-making systems. Accordingly, in every Member State of the European Union, concerning digital labour platforms classified as employers, the principle of vicarious liability established under national law will continue to apply (due to the absence of harmonised tort law at the level of the European Union). Once Directive (EU) 2024/283 has been implemented into the national legal orders of all EU Member States, there will no longer be any doubt about who bears responsibility for damage caused to a third party by a platform-based worker. The entities bearing such liability will be digital labour platforms recognised as employers. This outcome will result from the provision contained in Article 10 of Directive (EU) 2024/2831. Without this legal regulation, the issue of civil liability towards third parties on the part of a digital labour platform, acting as an employer, would not be entirely clear. This stems from the fact that, as explained earlier, the existence of vicarious liability requires the employer to exercise genuine control over the employee. However, digital labour platforms (employers) delegate this control to algorithmic systems that monitor the work of platform workers and make automated decisions based on data collected about them. Such automation of the work process, even if only partially, has effectively resulted in excluding human oversight over platform workers. However, Directive (EU) 2024/2831 introduces an obligation of human supervision. This requirement applies to those processes which have already been automated by digital labour platforms and thereby effectively removed from the employer’s (human) oversight and delegated to algorithms. As a rule, Directive (EU) 2024/2831 does not prohibit such processes, except in cases where infringements of workers’ rights occur, necessitating corrective action. At the same time, Directive (EU) 2024/2831 clearly stipulates that human supervision of monitoring and decision-making systems is mandatory. That responsibility for any resulting infringements, including vicarious liability, rests with the employer. It should also be clarified that this article does not discuss the specific legal regulations concerning the employer’s vicarious liability in detail. Each Member State of the European Union has its own national legal framework governing this type of liability. The European Union has not yet opted for comprehensive harmonisation of tort law. As vicarious liability constitutes a tortious liability, it has likewise not been harmonised across the EU. An analysis of the national regulations concerning vicarious liability applicable in individual Member States would significantly exceed the scope of this article. Moreover, such analysis does not constitute its purpose. From the perspective of the adopted research objective, it is crucial to emphasise that, owing to Directive (EU) 2024/2831, the existing principles of an employer’s vicarious liability in the national legal systems of the EU Member States will be effectively applied to digital labour platforms acting as employers. 83 CONCLUSION The consequences of the legal regime under Directive (EU) 2024/2831 are extensive and cover not only natural persons performing platform work 33 and digital labour platforms 34 but also third parties to whom a platform worker caused damage in performance of his or her employee duties. 35 The introduction by the Union legislator of a legal presumption of an employment relationship significantly improves the situation of not only natural persons performing platform work but also third parties who suffered damage as a result of an act or omission of a platform worker. The reforms introduced in Directive (EU) 2024/2831 are far-reaching and positive since under the previous legislative framework, the standard of legal protection afforded to natural persons injured by performers of platform work was insufficient. This was the case as, in practice, in most situations the legal relationships between platform contractors and digital labour platforms were not qualified by DLP as employment and, as a result, DLPs – not having the status of employer – did not incur civil liability for damages caused to a third party by a person performing platform work. Platform contractors, treated by DLPs as independent service providers, and not as employees, incurred liability themselves vis-à-vis third parties for any damages that could occur in performance of platform work. This situation was very favourable to digital labour platforms that profited from platform work and, at the same time, would not assume any civil liability towards third parties for damages caused by platform contractors. At the same time, such state of the law was very unfavourable, or even unjust, both to injured third parties and persons performing platform work who caused the damage. First, because the financial position of persons performing platform work was often difficult and would not allow to compensate the damage caused. In fact, in such situations, the third party suffering damage was deprived of the compensation due. Second, the imposition on a platform work contractor of liability for a damage caused to a third party additionally worsened their already unfavourable legal and financial standing. Since, in fact, the person performing platform work has not been so far, in most cases, qualified by digital labour platforms as employee but as an independent contractor, that person could not take advantage of any employee rights. In such situation, the lack of legal protection as afforded to employees in combination with the need to incur full civil liability for damages caused to a third party gave rise to a flagrant disproportion between the legal position of persons performing platform work and the legal position of digital labour platforms. Attribution of the employer status to digital labour platforms, provided that the conditions are met as laid down in Directive (EU) 2024/2831, will definitely change the unfavourable legal situation discussed above. Platform work contractors will be granted employee rights and injured third parties will be in a position to seek damages from DLP (employers), that is parties in much better financial position, capable of paying due compensations in full. The second, extremely important consequence of the legal regime under Directive (EU) 2024/2831 is an unambiguous determination by the Union legislator that digital labour platforms, acting as employers, cannot avoid liability towards their employees, but also towards third parties to whom a platform worker caused damage, even if the DLPs make use of artificial intelligence systems allowing to autonomously manage the labour process and to make decisions. Autonomy does not preclude liability, which, at the end of the day, will still be borne by the employer, that is digital labour platforms in the analysed situations. The legal provisions of Directive (EU) 2024/2831 are essential also inasmuch as they set a specific regulatory direction for the future. Presently, the EU legislator does not aspire to develop new legal constructions, differing from the existing ones, that would lead to granting so called digital personality to most advanced and autonomous AI systems and, at the same time, allow attribution to such systems of civil liability for the damage caused. 33 Qualified as employees. 34 Qualified as employers. 35 This can be random natural persons unrelated to a DLP by any legal relationship or customers of the digital labour platform having a contractual relationship with the platform to whom a platform worker caused a damage in performance of his or her employee duties, or even other employees of the digital platform, or other persons rendering platform work, irrespective of their employment basis. 84 REFERENCES 1. BAIOCCO, S. et al. The Algorithmic Management of work and its implications in different contexts: Background Paper Series of the Joint EU-ILO Project "Building Partnerships on the Future of Work". Brussels: International Labour Organization, European Commission. 2022, p. 5, 8. Available at: https://www.ilo.org/sites/default/files/wcmsp5/groups/public/%40ed_emp/documents/publication/ wcms_849220.pdf, [cited 2025-09-03]. 2. BARAŃSKI, M., GREDKA-LIGARSKA, I. Autonomous subordination and technological subordination as new concepts of subordinate work – in search of a new regulatory model. In Praca i Zabezpieczenie Społeczne / Labour and Social Security Journal. 2025, No. 3, p. 23. DOI 10.33226/0032-6186.2025.3.4 3. BĄBA, M. Employment With the Use of Artificial Intelligence: Opportunities and Risks. In Studia z Zakresu Prawa Pracy i Polityki Społecznej / Studies on Labour Law and Social Policy. Vol. 31, 2024, iss. 3, pp. 195–209. Available at: https://doi.org/10.4467/25444654SPP.24.013.19928, [cited 2025-09-03]. 4. BECKERS, A., TEUBNER, G. Three Liability Regimes for Artificial Intelligence: Algorithmic Actants, Hybrids, Crowds. Oxford, London, New York, New Delhi, Sydney: Hart Publishing, 2021, p. 80. ISBN 978-15-0994-933-5. 5. CIESIELSKI, M. Platformy cyfrowe kontra nowe przepisy UE. Co czeka Ubera, Glovo i Upwork? Jak Unia zmieni zasady pracy? Available online at: https://homodigital.pl/rosnie-znaczenieplatform-cyfrowych-na-rynku-pracy-co-to-jest-gig-economy/ 6. COLLIER, R.B. et al. Labor Platforms and Gig Work: The Failure to Regulate. In IRLE Working Paper. 2017, no. 106-17, 1–23. Available at: https://doi.org/10.2139/ssrn.3039742 7. DATTA, N. et. al. Working Without Borders: The Promise and Peril of Online Gig Work. Washington, DC: The World Bank Group, 2023, p. 1–31. Available at: https://openknowledge.worldbank.org/handle/10986/40066 8. DE CONCA, S. Bridging the Liability Gaps: Why AI Challenges the Existing Rules on Liability and How to Design Human-empowering Solutions. In Law and Artificial Intelligence: Regulating AI and Applying AI in Legal Practice. CUSTERS, B., FOSCH-VILLARONGA, E. (eds). The Hague: T.M.C. Asser Press 2022, p. 245. 9. DE STEFANO, V., ALOISI, A. European Legal framework for digital labour platforms. European Commission. Luxembourg: Publications Office of the European Union, 2018, p. 5–54. ISBN 97892-79-94131-3. 10. Directive (EU) 2024/2831 of the European Parliament and of the Council of 23 October 2024 on improving working conditions in platform work. Regulation (EU) 2024/2831. Available at: https://eur-lex.europa.eu/eli/dir/2024/2831/oj, [cited 2025-09-03]. 11. GREDKA-LIGARSKA, I. Employer’s Vicarious Liability for Damage Caused by an AI Worker: Comparative Law Perspective. In Utrecht Law Review. Vol. 21, 2025, iss. 1, p. 36–48. Available at: https://utrechtlawreview.org/articles/10.36633/ulr.1063, [cited 2025-09-03]. 12. HEALY, J. et al. Should we take the gig economy seriously? In Labour and Industry. Vol. 27, 2017, iss. 3, p. 232–248. 13. International Labour Organization. Report V(1): Realizing decent work in the platform economy. Geneva: International Labour Office, 2024, p. 11. Available at: https://www.ilo.org/resource/ conference-paper/ilc/113/realizing-decent-work-platform-economy 14. JAGIELSKA, M. Odpowiedzialność za produkt. Warsaw: Oficyna Wolters Kluwer Business, 2009, p. 22. ISBN: 978-83-7601-772-3 15. MACHNIKOWSKI, P. Odpowiedzialność za podwładnego. In Acta Universitatis Wratislaviensis. 2009, No. 3161, p. 362. 85 16. MYHILL, K. et al. Job Quality, Fair Work and Gig Work: The Lived Experience of Gig Workers. In The International Journal of Human Resource Management. Vol. 32, 2021, no. 19, p. 4110– 4135. Available at: https://doi.org/10.1080/09585192.2020.1867612 17. TJONG TJIN TAI, E. Liability for AI Decision-Making. In The Cambridge Handbook of Artificial Intelligence: Global Perspectives on Law and Ethics. DiMatteo L.A. et al. (eds.). Cambridge: Cambridge University Press, 2022, p. 124. ISBN 978-1-316-51280-7. 18. TODOLI-SIGNES, A. The End of the Subordinate Worker? The On-Demand Economy, the Gig Economy, and the Need for Protection for Crowdworkers. In International Journal of Comparative Labour Law and Industrial Relations. Vol. 33, 2017, iss. 2, p. 241 – 268. 19. TOMASZEWSKA, M. Pracownicy platform internetowych – co zmieni się w ich statusie i pozycji w związku z nową unijną regulacją. 2024. LEX/el. Available at: https://sip-1lex-1pl15d274sqk11cf.han.bg.us.edu.pl/#/publication/470282378/tomaszewska-monika-pracownicyplatform-internetowych-co-zmieni-sie-w-ich-statusie-i-pozycjiw...?keyword=Pracownicy%20platform%20internetowych&cm=SFIRST, [cited 2025-09-03]. 20. TUSIŃSKA, M. The Business Model of Digital Labour Platforms and the Income of Platform Workers in Poland: Theory and Practice. In Krakow Review of Economics and Management / Zeszyty Naukowe Uniwersytetu Ekonomicznego w Krakowie. 2024, iss. 3(1005), p. 86. Available at: https://doi.org/10.15678/krem.9844 21. VALLAS, S., SCHOR, J.B. What Do Platforms Do? Understanding the Gig Economy. In Annual Review of Sociology. Vol. 46, 2020, p. 273-288. Available at: https://doi.org/10.1146/annurev-soc121919-054857 22. WOOD, A.J. Algorithmic Management: Consequences for Work Organisation and Working Conditions. Seville: European Commission, 2021, JRC124874, no. 7, p. 12. Available at: https://publications.jrc.ec.europa.eu/repository/handle/JRC124874, [cited 2025-09-03]. 23. WOOD, A.J. et al. Good Gig, Bad Gig: Autonomy and Algorithmic Control in the Global Gig Economy. In Work, Employment and Society. Vol. 33, 2019, iss. 1, p. 56–75. Available at: https://doi.org/10.1177/0950017018785616, [cited 2025-09-03] CONTACT INFORMATION iwona.gredka-ligarsk[email protected] University of Silesia in Katowice, Faculty of Law and Administration Bankowa 11b 40-007 Katowice Poland 86 Mgr. Kateřina Hrabánková 1 Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law The debtor's ordinary business activities as a mechanism for circumventing the pari passu principle 2 Bežná podnikateľská činnosť dlžníka ako mechanizmus obchádzania zásady pari passu Abstract The upcoming amendment to insolvency rules has caused a discussion on the Slovak bankruptcy scene about the relationship between the pari passu principle and the performance of normal business activities by a debtor in bankruptcy. The amendment is intended to allow debtors to give priority to satisfying the claims of unrelated creditors without respecting the pari passu principle in the case of obligations necessary to maintain the operation of their business ("exception"). As the legislator did not specify in detail the category of claims that are key to maintaining the business, there is a risk that in practice this provision will cause legal uncertainty for entities that will be directly affected by the legal acts of the bankrupt debtor. In connection with the issue raised, the author aims to assess whether the pari passu principle takes precedence over the performance of the normal business activities of the debtor in bankruptcy and whether the category of claims necessary for the maintenance of the business is defined in such a way as to avoid doubts in practice. At the same time, the author focuses on the question of whether the amended provision works in favor of protecting the property interests of creditors or rather to their detriment. In conclusion, the author emphasizes that it is not possible to interpret the provisions of bankruptcy law in contradiction to the fundamental principles on which bankruptcy law is based. Keywords: pari passu principle, business activity, bankruptcy. Abstrakt Pripravovaná novela pravidiel konkurzného konania vyvolala na slovenskej konkurznej scéne diskusiu o vzťahu medzi princípom pari passu a vykonávaním bežnej podnikateľskej činnosti dlžníka v konkurze. Novela má dlžníkom umožniť uprednostniť uspokojenie pohľadávok nespriaznených veriteľov bez rešpektovania princípu pari passu v prípade záväzkov nevyhnutných na udržanie prevádzky ich podniku („výnimka“). Keďže zákonodarca bližšie nešpecifikoval kategóriu pohľadávok, ktoré sú kľúčové pre udržanie podnikania, existuje riziko, že toto ustanovenie spôsobí v praxi právnu neistotu subjektom priamo dotknutým právnymi úkonmi úpadcu. V nadväznosti na uvedený problém sa autor zameriava na posúdenie, či má princíp pari passu prednosť pred vykonávaním bežnej podnikateľskej činnosti dlžníka v konkurze a či je kategória pohľadávok nevyhnutných na udržanie prevádzky podniku definovaná tak, aby sa predišlo pochybnostiam v aplikačnej praxi. Zároveň sa autor venuje otázke, či novelizované ustanovenie pôsobí v prospech ochrany majetkových záujmov veriteľov alebo skôr v ich neprospech. V závere autor zdôrazňuje, že ustanovenia konkurzného práva nie je možné vykladať v rozpore so základnými princípmi, na ktorých je konkurzné právo postavené. Kľúčové slová: zásada pari passu, podnikateľská činnosť, konkurz. JEL Classification: K20 1 The author is a doctoral student at Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law, Department of Commercial and Business Law. 2 This paper was funded by VEGA project No. 1/0598/25 – „Financing of companies with alternative sources and APPV project No. APVV-23-0331 – „Capital Market Union Integration: Reshaping Corporate Finance and Rescuing Companies in Distress“. 87 INTRODUCTION Since the adoption of amendment No. 7/2005 Coll. to the Act on Bankruptcy and Restructuring and on Amendments to Certain Acts (hereinafter "the Bankruptcy Act"), 3 which came into effect on July 17, 2022, the Slovak bankruptcy area has been developing in a direction that weakens the principle of pari passu (the principle of proportional satisfaction of bankruptcy creditors) as a fundamental principle of bankruptcy law. Currently, a government bill amending Act No. 7/2005 Coll. on Bankruptcy and Restructuring and on Amendments to Certain Acts, as amended, and amending certain acts (hereinafter "the Proposal") submitted by the Ministry of Justice of the Slovak Republic, 4 which shifts the "direction" of weakening the pari passu principle to a "trend." This shift is also reflected in the amended wording of Section 3(4) of the Bankruptcy Act ("the Amended Provision"), where the replacement of the conjunction "and" with the conjunction "or" will allow a debtor in bankruptcy to satisfy a creditor's claim necessary to maintain the operation of its business, even without undergoing a recovery process in the form of public preventive restructuring. 5 The wording of the Amended Provision causes legal uncertainty, particularly from the perspective of creditors, in terms of the protection of their property interests by maintaining their right to proportional satisfaction, but also from the perspective of the trustee as an entity actively entitled to file an action to contest the validity of legal acts. Another area that may raise significant doubts in practice is the relationship between the Amended Provision and the contestability of legal acts of a debtor in bankruptcy, particularly in the context of the conflict between the pari passu principle and the limits of the so-called "normal business relations" in the form of the fulfilment of those claims that the legislator qualifies as necessary for the preservation of the operation of the enterprise. In this paper, we focus on assessing whether the pari passu principle takes precedence over the normal business activities of a debtor in bankruptcy, and therefore whether it should be applied preferentially. At the same time, the aim of the author is to verify whether the Amended Provision is (or is not) capable of raising any doubts in its interpretation in practice. Through scientific research, we would also like to assess whether the Amended Provision works in favour of protecting the property interests of creditors or rather to their detriment. Given the above, we set out to verify the following hypothesis: „It is not possible to interpret the amended provision (Section 3(4) of the Bankruptcy Act) in such a manner as to suppress the fundamental principle of pari passu. In writing this paper, we used the methods of analysis, analogy, comparison, induction, and deduction. The individual scientific methods helped us to focus more closely on the question of the relationship between the Amendment and the pari passu principle, thereby verifying the defined hypothesis and fulfilling the scientific objective. The paper builds on previous research in this area, which, however, focuses more on selected partial issues of the researched topic – for example, the contestability of legal acts. However, no attention has been paid to the conflict between the pari passu principle and the conduct of normal business activities, probably because the proposed legislation has not yet entered into force. For this reason, we consider the research topic to be of significant value to scientific research. In closing, we note that the focus of this paper is an analysis of the Amended Provision, focusing primarily on the "exception" referred to in letter b), i.e., the exception to the application of the pari passu 3 Act No. 7/2005 Coll. on Bankruptcy and Restructuring and on Amendments to Certain Acts. 4 The Proposal was discussed at the 39th session of the National Council of the Slovak Republic on 10 September 2025 and was forwarded to the editorial office. 5 For more information on public preventive restructuring – a comparison of selected institutions of Slovak and Czech legislation, see HRABÁNKOVÁ, K. Verejná preventívna reštrukturalizácia ako sanačný proces podnikateľa v komparácii s českou právnou úpravou. In STUDIA IURIDICA Cassoviensia [online], vol., 22, 2024, no. 2, pp. 51–68. Available at: doi:10.33542/SIC2024-2-04, [cited 2025-09-12]. 88 principle in connection with the debtor's ordinary business activities in the form of payment of claims necessary to maintain the debtor's business operations. 1. THE PARI PASSU PRINCIPLE IN EFFECT EVEN BEFORE THE FORMAL DECLARATION ON BANKRUPTCY Section 3(4) of the Bankruptcy Act contains a rule according to which proportional satisfaction of creditors should be applied at the time when the debtor learned/could have learned about their bankruptcy while exercising professional care. The debtor must therefore act in such a way that each of its creditors receives only what they would be entitled to in the event of bankruptcy 6 – the limit of the claim satisfaction. It is irrelevant whether bankruptcy has been formally declared on the debtor's assets – the application of the pari passu principle is linked to the moment of bankruptcy. In connection with the above, the importance of the duty of care of the statutory body becomes paramount. Acting with professional care in conjunction with acting in accordance with the interests of the company and its shareholders is one of the fundamental duties of the statutory body, which (among other things) includes making a decision only after obtaining and considering all available information relating to the subject matter of the decision, and not giving priority to their own interests, the interests of certain shareholders or third parties over the interests of the company, which is key for the purposes of performing a legal act consisting in satisfying the claim of a specific creditor. In defining professional care, Duračinská also applies the definition of the ZKR, concluding that “professional care means acting with care appropriate to the function or position of the person acting, taking into account all available information that relates to or may affect their actions.” 7 The judicial authorities also comment on the requirement of duty care. In a resolution of the Supreme Court of the Slovak Republic dated May 19, 2022, No. 4Obdo/106/2020, the court expressed the legal conclusion that a statutory body acts with professional care if it performs its function with the necessary knowledge and, when making a specific decision, makes appropriate efforts to use all reasonably available sources of information, 8 on the basis of which it considers its possible advantages and recognizable risks (with the aim of minimizing them). Others perceive acting with professional care as the duty of a statutory body to exercise its powers as a professional in the field of its administration and management. However, this does not mean that professionalism is understood as a duty of expertise in all aspects of a commercial company in which the company operates (e.g., law, accounting, economics, etc.). 9 The debtor applies the above-mentioned obligation to satisfy creditors' claims in accordance with the pari passu principle from the moment it becomes insolvent and learns or could have learned of this fact, if duty care had been exercised. From an application perspective, bankruptcy 10 is most often demonstrated by the financial instability of a company, manifested in negative equity, which is a basic economic indicator and can be read from the financial statements. The second case is the debtor's 6 The proportional satisfaction of creditors is justified primarily by the fair satisfaction of all creditors and not only of individually selected creditors. (DOLNÝ, J. Uspokojovanie pohľadávok spriaznených osôb v konkurznom konaní. In Justičná revue [online], vol. 72, 2020, no. 3, pp. 361–369. Available at: https://www.legalis.sk/clanky/1890/ uspokojovanie-pohladavok-spriaznenych-osob-v-konkurznom-konani), [cited 2025-09-18]). 7 DURAČINSKÁ, J. Povinnosť starostlivosti riadneho hospodára alebo povinnosť odbornej starostlivosti z hľadiska právnej komparatistiky. In Dny práva 2012 - Days of law [online]. Brno: Masarykova univerzita, 2013, p. 1792. Available at: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_ prava_2012/files/Bermudskytrojuhelnik/Bermudskytrojuhelnik.pdf, [cited 2025-09-11]. 8 RAKOVSKÝ, P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, pp. 4354. 9 LUKÁČKA, P. § 135a [Zodpovednosť konateľa]. In LUKÁČKA, P., HUČKOVÁ, R., KUBINEC, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2025, p. 657; BARKOCI, S., BLAHA, M., GRAMBLIČKOVÁ, B. § 135a [Zodpovednosť pri výkone funkcie]. In PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2022, pp. 671–679. 10 Section 3(1) – (3) of the Bankruptcy Act. 89 inability to pay its debts after a maturity period of at least 90 days to more than one creditor, which is not a classic financial indicator, but more of a legal indicator, manifested by an insolvency test. 11 In both cases, these are indicators that primarily reflect the economic vitality 12 of the company, which the statutory body is required to monitor and evaluate in order to make specific decisions. In practice, this means that the statutory body is obliged, in accordance with its duty of care, to continuously evaluate indicators signalling the financial vitality of the company and its ability to meet its obligations. 13 After assessing that a commercial company has gone bankrupt, there is an obligation, under threat of contestability, to satisfy creditors' claims only up to the amount that would have been satisfied in the event of hypothetical bankruptcy (limit on the extent of satisfaction of claims). In practice, this means that any performance in favour of creditors exceeding the specified limit is classified as a preferential legal act. 14 In the Proposal, the legislator establishes one of two exceptions to this obligation, whereby the limit in question does not apply, namely the fulfilment of claims that are necessary to maintain the debtor's business operations, but only on condition that the creditor of the claim is an unrelated entity. The intention was to effectively ensure the continuity of the debtor's business activities, thereby enabling the debtor to continue to generate resources from which creditors can be satisfied. In all circumstances, however, it is necessary to take into account the performance itself, which should not result in a reduction of the debtor's assets greater than would have been the case if the performance had not been provided, or (in the best-case scenario) the debtor's assets are preserved or increased by the performance provided. 15 We believe that such an extensively conceived exemption creates room for interpretation risks, particularly in connection with the concept of "claims necessary to maintain the debtor's business operations," the boundaries of which are not specified by the legislature. The lack of specification of this category of claims will most likely lead to subjective interpretation, which will vary depending on the interests pursued by the entity providing the interpretation (creditors, debtor, partners, bankruptcy trustee). However, differences in interpretation may also arise in the decision-making practice of courts, causing legal uncertainty for the debtor or bankruptcy trustee as entities bearing the risk of liability for incorrect decisions, or the creditors themselves who have entered a legal relationship with a commercial company experiencing economic difficulties. However, we expect that the practical application will show that it will indeed be necessary to consider establishing a more precise framework for the category of claims necessarily related to the operation of the business. So far, we can imagine various categories of receivables under this term that could be classified as necessary for maintaining business operations, for example: (i) receivables necessary to secure the company's infrastructure (receivables from energy suppliers, receivables related to the rental of real estate, telecommunications services, etc.); 11 For more details on testing for insolvency, see e.g. DOLNÝ, J. Testovanie úpadku a hroziaceho úpadku dlžníka z pohľadu slovenského právneho poriadku. In STUDIA IURIDICA Cassoviensia [online], vol. 11, 2023, no. 2, pp. 3-13. Available at: doi:10.33542/SIC2023-2-01, [cited 2025-09-15]. 12 See also HRABÁNKOVÁ, K. Verejná preventívna reštrukturalizácia ako sanačný proces podnikateľa v komparácii s českou právnou úpravou. In STUDIA IURIDICA Cassoviensia [online], vol., 22, 2024, no. 2, pp. 51–68. Available at: doi:10.33542/SIC2024-2-04, [cited 2025-09-12]. 13 „It is clear that executives are responsible for the state of accounting and prescribed records, regardless of whether they perform these activities personally or through other legal entities or individuals.” (Supreme Court of the Slovak Republic: 3Obo/106/2007; District Court in Trnava: 6To/49/2023). 14 In bankruptcy terminology, creditor preference relates to a violation of the rule of absolute priority, i.e., a situation in which, within the hierarchical structure of protected property interests of creditors, there is an improvement (preference) in the right of a creditor to be satisfied over other creditors with a comparable substantive legal position. (MALIAR, M. Odporovateľnosť dohodou o započítaní pohľadávok. In Súkromné právo [online], vol. 4, 2021. Available at: https://www.legalis.sk/clanky/2522/odporovatelnost-dohodou-o-zapocitani-pohladavok), [cited 2025-09-18]. 15 Explanatory memorandum to the Proposal. 96 7. HRABÁNKOVÁ, K. Verejná preventívna reštrukturalizácia ako sanačný proces podnikateľa v komparácii s českou právnou úpravou. In STUDIA IURIDICA Cassoviensia [online], vol., 22, 2024, no. 2, pp. 51–68. ISSN 1339-3995. Available at: doi:10.33542/SIC2024-2-04. 8. LUKÁČKA, P. Perspektívy ochrany veriteľov v kontexte aktuálnych zmien Obchodného zákonníka. In BURDA, E., MIHÁLIK, S. (eds.) Právna ochrana veriteľov. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2017, pp. 19–26. ISBN 978-80-7160-456-3. 9. LUKÁČKA, P., HUČKOVÁ, R., KUBINEC, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Praha: C. H. Beck. ISBN 978-80-7699-013-5. 10. MAJERNIČEK, O. Uplatňovanie zodpovednosti členov štatutárnych orgánov za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas. In Súkromné právo [online], vol. 6, 2020. ISSN 1339-8652. Available at: https://www.legalis.sk/clanky/2224/uplatnovanie-zodpovednosti-clenov-statutarnych-organovza-nepodanie-navrhu-na-vyhlasenie-konkurzu-vcas. 11. MALIAR, M. Odporovateľnosť dohodou o započítaní pohľadávok. In Súkromné právo [online], vol. 4, 2021. ISSN 1339-8652. Available at: https://www.legalis.sk/clanky/2522/odporovatelnostdohodou-o-zapocitani-pohladavok. 12. MORAVČÍKOVÁ, A. Zodpovednosť správcu konkurznej podstaty - právny režim nároku. In Súkromné právo [online], vol. 10-11, 2015. ISSN 1339-8652. Available at: https://www.legalis.sk/ clanky/135/zodpovednost-spravcu-konkurznej-podstaty-pravny-rezim-naroku. 13. PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2022. ISBN 97880-82320186. 14. PRUDOVIČ, M. Princíp bipolarity v prirodzenom práve v období staroveku a stredoveku. In Historia et theoria iuris [online], vol. 14, 2022, no. 2, pp. 130–138. ISSN 1338-0753.Available at: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/HTI_2022-II_Prudovic.pdf. 15. RADBRUCH, G. O napětí mezi účely práva. Praha: Wolters Kluwer, 2012. ISBN 9788073579197. 16. RAKOVSKÝ, P. Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021. ISBN 978-80-8232-000-1. 17. RANGL, J. Povaha práva v teórii a praxi. In Právny obzor [online], vol. 103, 2020, no. 4, pp. 297– 310. ISSN 2729-9228. Available at: https://www.legalis.sk/clanky/2120/povaha-prava-v-teorii-apraxi. 18. Act No. 7/2005 Coll. on Bankruptcy and Restructuring and on Amendments to Certain Acts. 19. Act No. 111/2022 Coll. on the resolution of imminent insolvency and on amendments to certain acts. 20. Act No. 300/2005 Coll. Criminal Code. 21. Government bill amending Act No. 7/2005 Coll. on Bankruptcy and Restructuring and on Amendments to Certain Acts, as amended, and amending certain acts. 22. Constitutional Court of the Slovak Republic: I. ÚS 417/2020. 23. District Court in Trnava: 6To/49/2023. 24. Supreme Court of the Slovak Republic: 3Obo/106/2007. 25. Supreme Court of the Slovak Republic: 6Tdo/62/2011. 26. Supreme Court of the Slovak Republic: 3Obdo/31/2020. 27. Supreme Court of the Slovak Republic: 5Obdo/84/2020. CONTACT INFROMATION [email protected] Pavol Jozef Šafárik University in Košice, Faculty of Law Kováčska 26 040 75 Košice Slovak Republic 97 Jędrzej Jerzmanowski, PhD 1 Adam Mickiewicz University in Poznań, Faculty of Law and Administration Corporate mergers and demergers and the principle of actual coverage of share capital – insights from Polish law, in a comparative legal context Zlúčenia a rozdelenia spoločností a zásada reálneho krytia základného imania – pohľad poľského práva v komparatívnom právnom kontexte Abstract One of the key events inherent to corporate mergers and demergers carried out “by acquisition” is – in typical cases – the increase in the share capital of the acquiring company. By contrast, when a merger or demerger is carried out through “the establishment of a new company”, the key event is the formation of that company’s share capital. In certain cases, when mergers or demergers involve over-leveraged businesses, the admissibility of increasing the share capital of the acquiring company or the issuing and covering the share capital of the newly established company, may be called into question. The crucial issue is whether – to provide creditors of the companies being reorganised with adequate protection – it is possible to apply general rules mandating the actual coverage of the share capital alongside the mergerand demerger-specific creditor protection measures. This article aims to provide a cross-sectional and comparative overview of the approach to this issue in the legislation and doctrine of several European countries. Keywords: corporate mergers, demergers, principle of actual coverage of share capital. Abstrakt Jednou z kľúčových udalostí typických pre zlúčenia a rozdelenia spoločností uskutočňované formou prevzatia je – vo všeobecných prípadoch – zvýšenie základného imania nástupníckej spoločnosti. Naopak, pri zlúčeniach alebo rozdeleniach uskutočňovaných založením novej spoločnosti je rozhodujúcou udalosťou vytvorenie základného imaniatejto novej spoločnosti. V niektorých prípadoch, keď sa zlúčenia alebo rozdelenia týkajú nadmerne zadlžených podnikov, môže byť spochybnená prípustnosť zvýšenia základného imania nástupníckej spoločnosti alebo vydania a splatenia základného imania novo založenej spoločnosti. Kľúčovou otázkou je, či – na zabezpečenie primeranej ochrany veriteľov reorganizovaných spoločností – je možné uplatniť všeobecné pravidlá vyžadujúce reálne krytie základného imania, a to popri osobitných opatreniach ochrany veriteľov pri zlúčeniach a rozdeleniach. Cieľom tohto článku je poskytnúť prierezový a komparatívny prehľad prístupu k tejto problematike v právnej úprave a právnej doktríne viacerých európskych krajín. Kľúčové slová: zlúčenia spoločností, rozdelenia spoločností, zásada reálneho krytia základného imania. JEL Classification: K220 INTRODUCTION One of the key issues inherent to corporate mergers and demergers is how to ensure adequate protection to the creditors of companies undergoing reorganisation. Obviously, there are also other 1 PhD, Assistant Professor at the Chair of Civil, Commercial and Insurance Law at the Faculty of Law and Administration of Adam Mickiewicz University in Poznań, [email protected]. 98 actors at play, such as shareholders or even stakeholders of the companies, since – as legal scholars are right to notice – the company structure involves a somewhat “built-in” conflict of interests between creditors and shareholders 2 (or, potentially, other stakeholders). The key task for the legislator is to reconcile the conflicting interests of creditors and shareholders and to develop the most efficient corporate reorganisation model. The difficulty lies in the fact that the actual circumstances of companies involved in reorganisations, in particular their financial standing, may vary drastically. The creditor protection system developed by the legislator should, on the one hand, allow for flexible merger and demerger transactions when the risk of harm to creditors is low, and on the other hand, realistically protect creditors when they are truly at risk of being harmed. The basic rules on the protection of creditors of companies involved in mergers and demergers have been outlined in UE law, with Directive 2017/1132 being particularly relevant 3 . Most notably, the EU legislator mandates that national legislators create “adequate” systems to protect creditors of companies involved in mergers and demergers, providing them, however, with a fairly extensive discretion as to what that system should look like (See Article 99 and Article 146 of the Directive) 4 . As a result, national law makers are opting for range of different solutions, and we see a variety of creditor protection models across different countries. As a rule, the protective mechanisms may be divided into two groups; those applicable ex ante or ex post 5 . A model is assigned into one of the those categories based on whether creditors can exercise their rights to safeguard their interests before or after the relevant merger or demerger has been registered. Additionally, ex ante models may be divided into those that enable the creditors to suspend the merger or division procedure and those which extend protection to creditors before a merger or demerger procedure is finalised without giving them the power to suspend it. Models from the first group (among those classified into ex ante category) can be found for example in Italian and British law, while the examples from the second group can be found in French and Belgian law. On the other hand, ex post models can be found in German and Swiss law 6 . A classic example of an ex ante mechanism is the right to object to a merger (Italian l'opposizione – see p. 4.4.4 below), while a classic example of an ex post mechanism is the right to request security for claims, triggered after a merger or demerger. Regardless of the form of specific protection mechanisms adopted by national legislators in the laws governing corporate mergers and demergers, legal scholars increasingly often debate the possibility or need for additional application of more general provisions – not only the general company law rules governing the operation of particular types of commercial companies, but even broader rules of civil law. It has been further suggested to distinguish between individual creditor protection measures, applicable to specific creditors and their claims existing during reorganisation, and the institutional protection measures protecting the interest of creditors as such (including future ones). The latter include in particular the provisions mandating that the share capital be actually covered, the main focus of this article. There are a number of doubts regarding the necessity, manner as well as the scope and effects of applying such measures to corporate mergers and demergers. 2 See e.g. FLISZKIEWICZ, K. Ochrona wierzycieli łączących się spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 29 and KĘDZIERSKI, D. V., Transakcje lewarowane a ochrona wierzycieli. Warszawa: C.H. Beck, 2020, p. 118-121; more on the conflict of interests between creditors and shareholders see RADWAN A., Sens i nonsens kapitału zakładowego – przyczynek do ekonomicznej analizy ustawowej ochrony wierzycieli spółek kapitałowych. In CEJMER M., NAPIERAŁA J., SÓJKA T. (eds.), Europejskie prawo spółek, t. II. Kraków: Zakamycze, 2005, p. 27-43. 3 Directive of the European Parliament and of the Council (EU) 2017/1132 of 14.06.2017 relating to certain aspects of company law (EU OJ L 169 of 30.06.2017 p. 46 as amended). 4 To read more on this topic, see JERZMANOWSKI, J., Creditor protection models in the context of corporate mergers and divisions – a comparative analysis of Polish, EU and Slovakian regulations. In SUCHOŽA, J., HUSÁR, J., HUČKOVÁ, R. (eds.) Právo, obchod, ekonomika IX. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2019, p. 164-165. 5 JERZMANOWSKI, J., Creditor protection models in the context of corporate mergers and divisions – a comparative analysis of Polish, EU and Slovakian regulations. In SUCHOŽA, J., HUSÁR, J., HUČKOVÁ, R. (eds.) Právo, obchod, ekonomika IX. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2019, s. 165. 6 FLISZKIEWICZ, K. Ochrona wierzycieli łączących się spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 9-27. 99 Therefore, this article aims to provide a cross-sectional and comparative legal overview of such issues. First, it presents in more detail the difference between individual and institutional creditor protection measures applicable during merger and demerger processes. It explains why individual protection mechanisms are sometimes insufficient in those processes and why there is a need to resort to more general regulations concerning, in particular, the actual coverage of share capital and the protection of companies' assets. Subsequently, the article focuses on the former, i.e. the regulations concerning the actual coverage of share capital, and in particular the prohibition of the so-called Unterpari-Emission and the scope of its application in merger and demerger processes. This issue is presented with a discussion of Polish, German, Austrian, Swiss and Italian law. The author pays particular attention to the effectiveness of these mechanisms in individual countries and the risk of creating companies (in merger and demerger processes) that do not have their share capitals fully covered. Finally, the author indicates the mechanisms that national legislators can use to strengthen the protection, currently appearing sometimes to be insufficient. The research methodology selected for this paper relies mostly on the dogmatic law analysis and comparative law analysis. 1. INDIVIDUAL AND INSTITUTIONAL PROTECTION OF CREDITORS OF COMPANIES UNDER REORGANISATION The distinction between individual and institutional creditor protection measures originates from German doctrine 7 . It can be said that both types of measures co-exist side by side 8 . In German doctrine, the former include instruments that enable creditors to request security for the claims (§22 and §125 UmwG) 9 and give them an option to pursue compensation for damages suffered during reorganisation (§25 et seq. UmwG) 10 . Their subject-specific nature arises from the fact that they require creditors to take specific action (demand security for their claim, submit a claim). As far as the latter group (institutional protection measures) is concerned, one could mention the rules regarding the actual coverage of share capital (DE: Kapitalaufbringung) and the protection of that capital (DE: Kapitalerhaltung). These measures are classified as institutional since, first of all, they do not require any activity on the part of individual creditors to be triggered, and, secondly, they provide protection during reorganisation not only to the existing creditors of companies being reorganised (in contrast to individual measures), but also to future ones. They simply create a certain institutional framework protecting current and future creditors of companies involved in reorganisation against insufficient satisfaction of their claims 11 , while improving the trust of market participants in such reorganisations 12 . An analogous approach (and categorisation) should be applied to the analysis of other protection instruments available to creditors of companies being reorganised in other countries. 2. ACTUAL SHARE CAPITAL COVERAGE AND THE PROTECTION OF COMPANIES’ ASSETS De lege lata, share capital is one of the central constructs for the protection of assets, and thus also (but not only) for the protection of creditors of companies (especially in continental Europe) 13 . Its key 7 SCHMIDT, K., Gläubigerschutz bei Umstrukturierungen – Zum Referentenentwurf eines Umwandlungsgesetzes. In Zeitschrift für Unternehmensund Gesellschaftsrecht. 1993, no. 3, p. 367-383. 8 PETERSEN, J., Der Gläubigerschutz im Umwandlungsrecht. München: C.H. Beck, 2001, p. 315. 9 German act on conversions (Umwandlungsgesetz) of 28.10.1994 (BGBl I S. 3210, 1995 I S. 428 et seq. as amended). 10 GONTSCHAR, N., Umwandlungsmaßnahmen im Insolvenzplanverfahren. Baden-Baden: Nomos, 2017, p. 39-43; see also SCHMIDT, K., Gläubigerschutz bei Umstrukturierungen – Zum Referentenentwurf eines Umwandlungsgesetzes. In Zeitschrift für Unternehmensund Gesellschaftsrecht, 1993, no. 3, p. 367. 11 PETERSEN, J., Der Gläubigerschutz im Umwandlungsrecht. Munich: C.H. Beck, 2001, p. 10-12, 17. 12 GONTSCHAR, N., Umwandlungsmaßnahmen im Insolvenzplanverfahren. Baden-Baden: Nomos, 2017, p. 38. 13 One should however, emphasize the gradual erosion of this system and the gradual loosening of capital requirements, especially for companies to which Directive 2017/1132 does not apply. 100 function is to limit the impact of losses incurred by companies on their capacity to satisfy their obligations. Though this view is being currently questioned, one may assume that it functions as a kind of a guarantee 14 . Although the contributions made to cover share capital are not an inviolable deposit (the company can use them), and the system based on share capital relies solely on balance sheet criteria without addressing the problem of liquidity, it nevertheless increases the solvency margin of companies 15 . This is primarily due to restrictions regarding the use of the company assets for the benefit of shareholders, which is of paramount importance in case of a crisis. The guarantee function of the share capital relies on two types of legal rules. The first group includes rules aiming to ensure that the share capital becomes actually covered, while the second group focuses on maintaining such coverage 16 . This traditional division, emphasized in particular in German legal doctrine, reflects the aforementioned issue of capital coverage (Kapitalaufbringung) and its maintenance (Kapitalerhaltung). The rules from the former group are to ensure that the actual economic value of assets contributed to the company to pay for the shares is at least equal to the amount of the declared share capital. This applies both to the establishment of a company and the potential share capital increase at a later date. The system of such rules is in itself quite extensive. It comprises, in particular, the rules on taking up shares, making contributions and the effects or sanctions for non-performance or improper performance of obligations to make contributions. Its crucial norms and the foundations for the rules on the actual coverage of share capital are provisions prohibiting taking up shares for less than their nominal value (for instance, in Poland, such rules are codified in the first sentence of Article 154(3) and Article 309(1) CCC 17 ). They are supplemented by prohibitions on taking up own shares (in Poland: sentence 1 of Article 200(1) and sentence 1 of Article 366(1) CCC) 18 . The function of the rules protecting company assets is to prevent unjustified asset transfers that reduce solvency, which is crucial from creditors’ perspective 19 , and the investment potential of the companies, and thus their capacity to generate profits, which is of interest to shareholders. The system of provisions aimed at protection of company assets is no less extensive than the system of rules aimed at ensuring full coverage of share capital. It consists, in particular, of provisions defining the basic principles of protection of companies’ assets, worded mostly as prohibitions, provisions on the distribution of profit or coverage of losses, regulations on the acquisition by companies of their own shares and their redemption, provisions creating mechanisms for the protection of creditors in connection with the reduction of share capital, and provisions on so-called financial assistance 20 . In Poland, crucial company asset protection rules include: in private limited liability companies – the ban on the return of contributions (article 189(1) CCC), while in joint-stock companies – the ban on reimbursement of payments made in exchange for shares (Article 344(1) CCC) 21 . The remaining company asset protection system provisions supplement these bans. 14 OPALSKI, A., Prawo zgrupowań spółek. Warszawa: C.H. Beck, 2012, p. 384 and 386. 15 OPALSKI, A. In SOŁTYSIŃSKI S. (ed.), System Prawa Prywatnego, vol. 17B, Prawo spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 103, mn 3, p. 112, mn 10, p. 82, mn 3. 16 OPALSKI, A., Prawo zgrupowań spółek. Warszawa: C.H. Beck, 2012, p. 384-385. 17 Polish Code of Commercial Companies of 15.9.2000 (Journal of Laws of 2017, item 1577 as amended). 18 HERBET, A. In SOŁTYSIŃSKI S. (ed.), System Prawa Prywatnego, vol. 17A, Prawo spółek kapitałowych, Warszawa: C.H. Beck, 2015, p. 229-231, mn 21-24, OPALSKI, A. In SOŁTYSIŃSKI S. (ed.), System Prawa Prywatnego, vol. 17B, Prawo spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 125-127, mn 1-2. 19 OPALSKI, A. In SOŁTYSIŃSKI S. (ed.), System Prawa Prywatnego, vol. 17B, Prawo spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 167, mn 1. 20 See a collective classification of these mechanisms applicable to private limited liability companies and joint-stock companies in HERBET, A. In SOŁTYSIŃSKI S. (ed.), System Prawa Prywatnego, vol. 17A, Prawo spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2015, p. 241, mn 36, OPALSKI, A. In SOŁTYSIŃSKI S. (ed.), System Prawa Prywatnego, vol. 17B, Prawo spółek kapitałowych. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 167-168, mn 1. 21 OPALSKI, A., Prawo zgrupowań spółek. Warszawa: C.H. Beck, 2012, p. 388. 101 3. TOWARDS THE APPLICATION OF PROVISIONS ON ACTUAL COVERAGE AND PROTECTION COMPANIES’ ASSETS IN MERGER AND DEMERGER PROCEDURES The feasibility and necessity of applying provisions on the actual coverage of share capital and the protection of company’s assets to merger and demerger procedures is not obvious at all. In fact, European legal scholars have been debating these matters for years. To a large extent, this is linked to the assessment of the actual effectiveness of the basic creditor protection mechanisms enshrined in the merger and demerger rules. The inadequacies of such protection directly support the view that one should rely on more general provisions on company law that could offer a broader institutional protection, including in particular the rules on share capital. For instance, there has been a long-standing debate in foreign, mostly German and Austrian doctrine on whether the individual protection mechanisms ensure sufficiently high level of protection to creditors during reorganisation that would make it unnecessary to rely on the general rules governing the actual coverage and protection of share capital. Legal scholars and courts are divided on these issues. According to the prevailing (though not unanimous) view in the Austrian doctrine, individual creditor protection mechanisms (in particular §226 et seq. öAktG) 22 cannot be perceived as a sufficient and comprehensive regulation that would preclude the reliance on the general laws on the actual coverage and protection of share capital 23 . The Austrian Supreme Court also decisively agrees with this view. In Germany, the situation is more complex. It must be said that a large part of German doctrine takes the position that the protective mechanisms of the Umwandlungsgesetz (especially §22, §25 and §26 of the UmwG) are entirely sufficient, and finds an auxiliary reliance on the provisions on the actual coverage and protection of capital, in order to strengthen creditor protection, inadmissible 24 . German courts have expressed the same view a number of times 25 . In fact, this issue is part of a broader discussion on the effectiveness of ex ante and ex post creditor protection models. Foreign doctrine points out that in legal systems providing for ex ante protection, the level of creditor protection is higher than in systems based on ex post solutions. On the other hand, an important disadvantage of ex ante measures is that they extend the duration of reorganisation proceedings, which can be problematic, especially when the shareholders of the companies involved are unanimous as to the desirability of the reorganisation and want to proceed quickly 26 . In contrast, in systems relying on ex post solutions, creditor protection can sometimes be completely inadequate. In particular, as soon as the reorganisation is registered, the companies involved may take actions (dispose of assets, pay off the merged company’s liabilities or incur new ones) rendering the subsequent use of ex post protection instruments (e.g., the right to demand security for claims) by creditors much less effective. The doctrine points out that, especially where individual creditor protection is based solely on ex post solutions, this protection must be boosted by solutions of institutional nature 27 . Attention is drawn to the need to ensure an appropriate balance between all solutions in question, i.e. ex ante and ex post individual protection and institutional protection measures. One should agree with this view. 22 Austrian act on joint-stock companies (Aktiengesetz) of 31.3.1966 (BGBl No. 1965/98 as amended). 23 See a review of doctrinal positions in SZEP, CH. In JABORNEGG P., STRASSER R. (eds.), Aktiengesetz. Kommentar, vol. 2. Wien: Manz Verlag, 2010, §224, p. 922-924, mn 6-7. 24 In support of this view see e.g. RODEWALD J., Vereinfachte „Kapitalherabsetzung“ durch Verschmelzung von GmbH. In GmbHRundschau. 1997, no. 1, p. 21, see also THALHEIMER J., Kapitalerhaltung und Gläubigerschutz beim DownStream-Merger. Hamburg: Verlag Dr. Kovač, 2011, p. 108-115; Contra e.g. KOPPENSTEINER, H.-G., Zum Gläubigerschutz bei der Verschmelzung von Aktiengesellschaften. In ADERHOLD, R., GRUNEWALD, B., KLINGBERG, D., PAEFGEN, W.A. (eds.), Festschrift für Harm Peter Westermann zum 70. Geburtstag. Köln: Dr. Otto Schmidt, 2008, s. 1160-1161, PETERSEN, J., Der Gläubigerschutz im Umwandlungsrecht. Munich: C.H. Beck, 2001, p. 195-196 and NARASCHEWSKI, A., Gläubigerschutz bei der Verschmelzung von GmbH. In GmbHRundschau.1998, no. 8, p. 358-359. 25 See e.g. OLG Stuttgart judgement of 4.10.2005, case No. 8 W 426/05, DStR 2006, 338. 26 KALSS, S., ECKERT, G., Gläubigerverfahren bei Umgründungen von Kapitalgesellschaften: Überlegungen zur Zielrichtung und Wirkungsweise gläubigerschützender Vorschriften. In Der Gesellschafter. 2008, no. 1, p. 90. 27 KALSS, S., ECKERT, G., Gläubigerverfahren bei Umgründungen von Kapitalgesellschaften: Überlegungen zur Zielrichtung und Wirkungsweise gläubigerschützender Vorschriften. In Der Gesellschafter. 2008, no. 1, p. 91. 102 The fact is that, under many legislations, individual protection afforded to creditors under merger and demerger regulations appears insufficient. This may apply not only to the aforementioned Austria or Germany, but to other countries as well. For example, the same conclusions can be drawn on the basis of Polish merger and demerger regulations, the weakness of which is most apparent at the interface with regulations governing the enforcement of claims and bankruptcy law 28 . Not only is there a clear lack of correlation between corporate law, enforcement and bankruptcy law, which primarily govern the order in which the claims of the creditors of the various companies involved in the reorganisation are satisfied, but, to make things worse, the bankruptcy of a company after the registration of a merger or demerger may completely nullify the protection of creditors under the reorganisation provisions of the Code of Commercial Companies. This highlights the real need to rely on additional mechanisms in merger and demerger processes, in particular the provisions on real share capital coverage, as well as the protection of capital company assets. 4. CORPORATE MERGERS AND DEMERGERS AND THE PRINCIPLE OF ACTUAL COVERAGE OF SHARE CAPITAL 4.1. Preliminary remarks Corporate mergers and divisions are peculiar procedures insofar as, in the course of their implementation, the need to apply provisions on the actual coverage of share capital and on the protection of corporate assets may be intertwined. In particular, in case of acquisitions of over-leveraged companies (in mergers) or over-leveraged parts of establishments (in demergers), we may be confronted with the question about the compliance of a specific procedure with the prohibition on taking up shares in the acquiring or newly established company below their nominal value by the shareholders of the merged or demerged company. On the other hand, a question may arise if the prohibition of returning contributions is not being breached. It is not possible to discuss both of these aspects within one short article. For this reason, further discussion focuses solely on the application of rules mandating actual share capital coverage to merger and demerger procedures. 4.2. Inadmissible Unter-pari-Emission – the case of Polish law: general remarks The prohibition on taking up company shares below their nominal value (so-called Unter-pariEmission) is expressly included in sentence 1 of Article 154(3) and Article 309(1) of Polish CCC. They are applicable both at the stage of establishing private limited liability and joint-stock companies and when their share capital is being increased (see Article 261 and Article 431(7) CCC). Generally speaking, the legislator requires that shares be taken up at least at their nominal value. Taking up shares below this value is not permitted. On the other hand, if the shares are taken up above this value (with the so-called share premium), the surplus is transferred to the supplementary fund (sentence 2 of Article 154(3) and Article 396(2) CCC). The feasibility and necessity, as well as the correct manner of application of these provisions to merger and demerger processes raise many questions. References to the application of these provisions can be found in Article 497(1) and Article 532(1) CCC. In general, they require that the provisions on the establishment of acquiring or newly established companies be applied accordingly to mergers and 28 See JERZMANOWSKI, J., Creditor protection models in the context of corporate mergers and divisions – a comparative analysis of Polish, EU and Slovakian regulations. In SUCHOŽA, J., HUSÁR, J., HUČKOVÁ, R. (eds.) Právo, obchod, ekonomika IX. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2019, p. 169-170 and JERZMANOWSKI, J. Finansowanie przez spółkę akcyjną nabycia lub objęcia emitowanych przez nią akcji w procesie wykupu menedżerskiego. Warszawa: C.H. Beck, 2016, p. 138-140. 103 demergers, save for the provisions on in-kind contributions. These provisions are laid down in Articles 151-173 CCC (with regard to private limited liability companies ) and Articles 301-327 CCC (governing joint-stock companies). Though these provisions undoubtedly include sentence 1 of Article 154(3) and Article 309(1) CCC, this does not determine in itself that the assets acquired under merger or demerger must cover at least the value of shares allocated in exchange for them. This is because of the question whether in merger and demerger processes shares are “taken up” at all in the sense referred to in sentence 1 of Article 154(3) and Article 309(1) CCC. This is somewhat debatable since a shareholder of a company being acquired, a company merging by incorporation of a new company or a company being demerged does not transfer directly – to the acquiring or newly incorporated company – any assets (which, after all, pass to the beneficiary company under universal succession). What is more, the shareholder makes no additional declaration on taking up shares in the acquiring or newly established company, but rather becomes a shareholder of that company by operation of law, once the merger (or demerger) takes effect, in accordance with Article 494(4) and Article 531(5) CCC. Nonetheless, the situation in question should be qualified as a “taking up” of shares within the meaning of sentence 1 of Article 154(3) or Article 309(1) CCC. The term “taking up shares” means, after all, simply the original acquisition of them. The fact that persons to whom new shares in acquiring or newly incorporated companies are allotted make no declarations is irrelevant. Consequently, also the very requirement to take up shares at least at their nominal value (arising from sentence 1 of Article 154(3) and Article 309(1) CCC) must be observed to the largest extent possible also in merger and demerger processes 29 . This applies both to mergers and demergers by establishing a new company and by acquisition. 4.3. Share coverage in the accounting and legal sense The mere fact that regulations prohibiting the acquisition of shares below their nominal value apply to merger or demerger processes in itself explains very little. We should also study the implications of such applicability. First of all, a distinction should be made between a situation where a merging company (acquired or merging by incorporation of a new company), or an organized part of an establishment transferred via demerger to an acquiring or newly incorporated company, has negative net assets, but can nevertheless have a positive valuation, and a situation in which both the net assets and the real value of that company or an organised part of an establishment are at or below zero 30 . In the former case, i.e. when the market value of the acquired assets is positive, the problem of adequate coverage of the newly created shares does not arise at all. In the latter case, the situation may be quite different. At this point we must make a clear distinction between two issues, namely the coverage of newly issued shares from an accounting perspective and the coverage of share capital in the legal sense. In the first case, the issue is whether, after the share capital of the acquiring company is increased or the share capital of the newly incorporated company is issued and all required accounting operations are performed, the assets of the acquiring or newly incorporated company equal its liabilities (there will be a “balancing” of the two). When it comes to the second question, however, the issue is whether the acquiring or newly incorporated company would receive from the company being acquired, the company merging by the incorporation of a new company or the demerged company, a “contribution” with a value not less than the nominal value of the newly created shares 31 . 29 In support of this view see RODZYNKIEWICZ, M. In OPALSKI, A. (ed.) Kodeks spółek handlowych, vol. IV. Warszawa: C.H. Beck, 2016, art. 497, mn 5 and art. 532, mn 3. 30 In support of this view, e.g. in Italian doctrine, see e.g. GELOSA, G., INSALACO, M., Fusioni e scissioni di società – profili civilistici e tributari. Milano: Dott. A. Giuffrè Editore, 2002, p. 220-223, DINI, R., Scissioni. Strutture, forme e funzioni. Torino: G. Giappichelli, 2008, p. 374. 31 REJMER, D., Łączenie spółek kapitałowych. Regulacje prawnorachunkowe w Kodeksie spółek handlowych i innych ustawach. Warszawa: Wolters Kluwer, 2023, p. 277-278. 104 Under Polish law, regardless of how the merger or demerger is settled from accounting perspective (with two methods being available: the so-called “acquisition method” and the so-called “pooling of interests method”) 32 , the newly created shares will be always covered from the balance sheet perspective. Without going into details, this is due to the possibility of recognising the so-called “goodwill” (positive or negative) in the balance sheet of the acquiring or newly incorporated company, or identifying the socalled “positive or negative capital from the merger” or demerger, which allow to compensate for balance sheet shortfalls. In both cases, we are dealing with self-balancing mechanisms 33 . The coverage of share capital in the legal sense is yet another matter. Although, unlike in German or Austrian law 34 , Polish law assumes that the coverage or increase of share capital of a newly established or acquiring company in a merger or demerger process is not treated as a contribution in kind 35 and we are not dealing with “contributions” in a strict sense of the word, we should still speak of covering the share capital of the acquiring or newly established company with the property (net assets) or, potentially, the value of the establishment, establishments (or their parts) of the company being acquired, the companies merging by establishing a new company or the demerging company 36 . In some merger or demerger procedures, i.e. specifically when the market value of the assets transferred between companies is at or below zero, a merger or demerger – at least in certain specific configurations – may not be permissible. These are situations in which even the minimum share values – required by law – would not be covered 37 . 4.4. Doctrinal positions in selected countries Legal scholars in various countries have recognized the issue of the compatibility of merger and demerger procedures with regulations prohibiting so-called Unter-pari-Emission. In order to discuss the matter in the broadest terms, it is worth making a handful of comparative legal remarks. Of particular relevance are the comments on the legal regulations in Germany and Austria, where, traditionally, the issue of coverage and protection of share capital has been studied at great length. One should also include Switzerland and Italy, with extensive scholarship abounding in interesting studies. 4.4.1. Germany First of all, according to the prevailing view in German doctrine, share capital in mergers or demergers is covered by a contribution in kind. The transfer of assets between companies involved in a reorganisation is seen as a contribution 38 . Additionally, in merger and demerger processes, scholars speak of the dogma of the obligation to allocate the shares (Dogma der Anteilsgewährungspflicht) 39 of the acquiring or newly established company to the shareholders of the company being acquired, the company merging by the establishment of a new company or the demerged company (or, potentially, allocating the shares to the demerged company itself – in the case of a demerger by spin-off – DE: Ausgliederung). A reorganization without the allocation of these shares is, in principle, invalid. 32 More on these methods in REJMER, D., Łączenie spółek kapitałowych. Regulacje prawnorachunkowe w Kodeksie spółek handlowych i innych ustawach. Warszawa: Wolters Kluwer, 2023, p. 191-233. 33 REJMER, D., Łączenie spółek kapitałowych. Regulacje prawnorachunkowe w Kodeksie spółek handlowych i innych ustawach. Warszawa: Wolters Kluwer, 2023, p. 233-234, p. 278-279, p. 281-282 and p. 310. 34 See further comments. 35 Zob. np. RODZYNKIEWICZ, M. In OPALSKI, A. (ed.), Kodeks spółek handlowych, vol. IV. Warszawa: C.H. Beck, 2016, art. 497, mn 3 and art. 532, mn 4. 36 REJMER, D., Łączenie spółek kapitałowych. Regulacje prawnorachunkowe w Kodeksie spółek handlowych i innych ustawach. Warszawa: Wolters Kluwer, 2023, p. 275-276. 37 Cf. in German doctrine e.g. LIMMER, P. In LIMMER, P. (ed.), Handbuch der Unternehmensumwandlung. München: Carl Heymanns Verlag, 2019, p. 1174, mn 51; see also HECKSCHEN, H., Umstrukturierung von Kapitalgesellschaften vor und während der Krise: Umwandlungsmaßnahmen vor dem Insolvenzeröffnungsantrag. In Der Betrieb. 2005, no. 42, p. 2288. 38 See e.g. HECKSCHEN, H., Die Entwicklung des Umwandlungsrechts aus Sicht der Rechtsprechung und Praxis. In Der Betrieb. 1998, no. 27-28, p. 1386 and LIMMER, P. In LIMMER, P. (ed.), Handbuch der Unternehmensumwandlung. München: Carl Heymanns Verlag, 2019, p. 1173, mn 51 and p. 1188, mn 84. 39 OLMS, F., Die Sanierungsverschmelzung der GmbH im Konzern. Hamburg: Verlag Dr. Kovač, 2013, p. 2. 105 As the coverage of the share capital of the acquiring or newly established company is viewed as a contribution in kind, there is no doubt in German doctrine that the obligation to comply with the Unterpari-Emission prohibition applies. Its violation, in the case of a reorganisation involving an overleveraged company, can in principle only be avoided if it is preceded by additional remedies 40 , or if it is carried out in an appropriate configuration. Specifically, this refers to mergers or demergers “by acquisition”, carried out without an increase in the acquiring company’s share capital. Such an increase, for example, is precluded in the case of a takeover of a wholly owned subsidiary by its parent company. What is more, German law contains a rule allowing a merger or demerger to proceed without an increase in the acquiring company’s share capital if all shareholders of the acquired or demerged company waive their right to “receive” new shares in the acquiring company before a notary (see sentence 3 of §54 (1) and sentence 3 of §68(1) UmwG, also in conjunction with §125(1) UmwG) 41 . 4.4.2. Austria Austrian law governing mergers, i.e. Aktiengesetz and Gesetz über Gesellschaften mit beschränkter Haftung (referring to Aktiengesetz), does not provide directly that the assets of a company involved in a merger must have a positive value 42 . However, similarly to German doctrine, relevant restrictions are derived from the general provisions on the actual coverage and protection of capital (as well as e.g. from provisions on invalidity of legal transactions conflicting with good conduct) 43 . Of relevance here is the aforementioned view (decisively expressed by the Austrian Supreme Court) that §226 öAktG, which establishes the basic mechanism for the protection of creditors of merging companies, cannot be seen as a sufficient and comprehensive regulation that eliminates the need to resort to the provisions of the capital regulatory regime 44 . Unlike in Germany, Austrian scholars do not devote as much attention to the issue of actual coverage of the share capital of acquiring or newly established companies. However, taking up new shares below their nominal value (Unter-pari-Emisssion) is also deemed inadmissible. In this regard, as in German doctrine, it is generally accepted that the value of assets transferred in a merger must be positive if the merger is carried out with an increase in the share capital of the acquiring company, requiring relevant capital coverage 45 . Analogous comments are made with regard to demergers 46 . 4.4.3. Switzerland Swiss law offers ample material for many interesting conclusions. The Swiss situation is quite peculiar: given the specific regulation, i.e. Article 6 FusG 47 on mergers of companies disclosing capital 40 See e.g. LIMMER, P. In LIMMER, P. (ed.), Handbuch der Unternehmensumwandlung. München: Carl Heymanns Verlag, 2019, p. 1173, mn 51 and p. 1188, mn 84. 41 See e.g. HECKSCHEN, H., Die Pflicht zur Anteilsgewährung im Umwandlungsrecht. In Der Betrieb. 2008, no. 25, p. 1365-1366, 1368, PRIESTER H.-J., Anteilsgewährung und sonstige Leistungen bei Verschmelzung und Spaltung, In Zeitschrift für Wirtschaftsrecht. 2013, no. 43, p. 2034, WICKE, H., Der Grundsatz der Anteilsgewährung bei der Verschmelzung und seine Ausnahmen. In Zeitschrift für Unternehmensund Gesellschaftsrecht. 2017, no. 4, p. 527 et seq. 42 BREISCH, M., Upstream-Verschmelzung bei negativem Verkehrswert der übertragenden Gesellschaft? In Der Gesellschafter. 2021, no. 3, p. 191; See also e.g. KALSS, S. In KALSS, S. (ed.), Verschmelzung – Spaltung – Umwandlung. Kommentar. Wien: Manzsche Verlagsund Universitätsbuchhandlung, 2021, §224 AktG, p. 206, mn 69. 43 Cf. KALSS, S. In KALSS, S. (ed.), Verschmelzung – Spaltung – Umwandlung. Kommentar. Wien: Manzsche Verlagsund Universitätsbuchhandlung, 2021, §224 AktG, p. 209, mn 76 and p. 214-215, mn 92. 44 SCHARL, N., Die Zulässigkeit von Side-Stream-Verschmelzungen bei Vorliegen eines negativen Verkehrswerts – Exposé zum Dissertationsvorhaben, Wien 2022, p. 3. 45 See e.g. SCHARL, N., Die Zulässigkeit von Side-Stream-Verschmelzungen bei Vorliegen eines negativen Verkehrswerts – Exposé zum Dissertationsvorhaben, Wien 2022, p. 4, BREISCH, M., Upstream-Verschmelzung bei negativem Verkehrswert der übertragenden Gesellschaft? In Der Gesellschafter. 2021, no. 3, p. 192; importantly, some scholars claim that it refers to the positive value of property net of any potential synergy effects – see SZEP, CH. In JABORNEGG P., STRASSER R. (eds.), Aktiengesetz. Kommentar, vol. 2. Wien: Manz Verlag, 2010, §224, p. 924, mn 8. 46 Cf. KALSS, S. In KALSS, S. (ed.), Verschmelzung – Spaltung – Umwandlung. Kommentar. Wien: Manzsche Verlagsund Universitätsbuchhandlung, 2021, §17 SpaltG, p. 1233, mn 132. 47 Swiss Act on mergers (Fusionsgesetz) of 3.10.2003 (Systematische Sammlung des Bundesrechts 221.301, AS 2004 S. 2617 et seq. as amended). 112 26. RADWAN, A., Sens i nonsens kapitału zakładowego – przyczynek do ekonomicznej analizy ustawowej ochrony wierzycieli spółek kapitałowych. In CEJMER M., NAPIERAŁA J., SÓJKA T. (eds.), Europejskie prawo spółek, t. II. Kraków: Zakamycze, 2005. 406 p. ISBN 83-7444-210-7. 27. REJMER, D., Łączenie spółek kapitałowych. Regulacje prawnorachunkowe w Kodeksie spółek handlowych i innych ustawach. Warszawa: Wolters Kluwer, 2023. 323 p. ISBN 978-83-8328-2947. 28. RODEWALD J., Vereinfachte „Kapitalherabsetzung“ durch Verschmelzung von GmbH. In GmbHRundschau. ISSN 0016-3570, 1997, no. 1. 29. RODZYNKIEWICZ, M. In OPALSKI, A. (ed.) Kodeks spółek handlowych, vol. IV. Warszawa: C.H. Beck, 2016. 1104 p. ISBN 978-83-255-8544-0. 30. SCHARL, N., Die Zulässigkeit von Side-Stream-Verschmelzungen bei Vorliegen eines negativen Verkehrswerts – Exposé zum Dissertationsvorhaben, Wien 2022, https://sscrechtswissenschaften.univie.ac.at/fileadmin/user_upload/s_rechtswissenschaft_neu/Neu/Doktorat_ Expose/Expose1/Wirtschafts-_und_Unternehmensrecht__Gesellschaftsrecht_/Die_Zulaessigkeit_ von_Side-Stream-Verschmelzungen_bei_Vorliegen_eines_negativen_Verkehrswerts.pdf (accessed 26.11.2024). 31. SCHMIDT, K., Gläubigerschutz bei Umstrukturierungen – Zum Referentenentwurf eines Umwandlungsgesetzes. In Zeitschrift für Unternehmensund Gesellschaftsrecht. ISSN 0340-2479, 1993, no. 3. 32. SZEP, CH. In JABORNEGG P., STRASSER R. (eds.), Aktiengesetz. Kommentar, vol. 2. Wien: Manz Verlag, 2010. 1150 p. 978-32-140-8176-8. 33. THALHEIMER J., Kapitalerhaltung und Gläubigerschutz beim Down-Stream-Merger. Hamburg: Verlag Dr. Kovač, 2011. 267 p. ISBN 978-3-8300-5256-2. 34. VON DER CRONE, H.C., GERSBACH, A., KESSLER, F.J., VON DER CRONE, B., INGBER, K., Das Fusionsgesetz. Zürich – Basel – Genf: Schulthess Juristische Medien, 2017. 786 p. ISBN 978-3-7255-7588-6. 35. WICKE, H., Der Grundsatz der Anteilsgewährung bei der Verschmelzung und seine Ausnahmen. In Zeitschrift für Unternehmensund Gesellschaftsrecht. ISSN 0340-2479, 2017, no. 4. 36. ŽITŇANSKÁ, L. (et al.), Zákon o premenách obchodných spoločností a družstiev. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2025. 444 p. ISBN 978-80-571-0771-2. CONTACT INFORMATION [email protected] Adam Mickiewicz University in Poznań, Faculty of Law and Administration Wieniawskiego 1 61-712 Poznań Poland 113 JUDr. Radka Kopčová, PhD., LL.M. 1 Paneurópska vysoká škola v Bratislave, Fakulta práva Potenciál mimosúdneho riešenia sporov z obchodného tajomstva The potential for out-of-court settlement of trade secret disputes Abstrakt Význam obchodného tajomstva v súčasnosti narastá. „Neviditeľnosť“ obchodného tajomstva je dôvodom, prečo si ho podniky v hospodárskej súťaži cenia viac ako iné práva duševného vlastníctva. Logicky možno predpokladať, že spolu s nárastom využívania obchodného tajomstva na ochranu cenných a tajných informácií by mali priamo úmerne narastať aj spory z obchodného tajomstva. Autorka v tej súvislosti skúma skutočný počet súdnych sporov a, paradoxne, podľa prieskumu zisťuje relatívne nízky počet vedených súdnych sporov z obchodného tajomstva. Autorka uvádza kľúčové dôvody, prečo sa majitelia obchodných tajomstiev zdráhajú viesť spor súdnou cestou. Hľadajú sa preto alternatívne spôsoby riešenia sporov z obchodného tajomstva. V tej súvislosti autorka analyzuje najdôležitejšie výhody mimosúdneho riešenia sporov z obchodného tajomstva so zameraním na arbitráž (rozhodcovské konanie). Pokiaľ ide o spory s medzinárodným prvkom, vyzdvihuje sa využitie možnosti využitia Arbitrážneho a mediačného centra WIPO. Kľúčové slová: obchodné tajomstvo, porušenie obchodného tajomstva, súdna ochrana pri porušení obchodného tajomstva, mimosúdne riešenie sporov pri porušení obchodného tajomstva, arbitráž (rozhodcovské konanie), zachovanie dôvernosti. Abstract The importance of trade secrets is currently increasing. The "invisibility" of trade secrets is the reason why businesses value them more than other intellectual property rights in the competitive environment. It can be logically assumed that as the use of trade secrets to protect valuable and confidential information increases, so should the number of trade secret infringement disputes. The author therefore examines the "real" volume of disputes regarding trade secret infringement. Paradoxically, the study finds a relatively low number of lawsuits from the causally competent court. The author presents the key reasons why trade secret owners are reluctant to pursue a dispute through court. Therefore, she is looking for alternative ways to resolve trade secret disputes. In this context, the author analyzes the most important advantages of out-of-court resolution of trade secret disputes with a focus on arbitration. As for disputes with an international element, the possibility of using the WIPO Arbitration and Mediation Center is highlighted. Keywords: trade secrets, unlawful acquisition, use and disclosure of trade secret, trade secret lawsuits, judicial protection of trade secret, out-of-court dispute resolution in trade secret matters, arbitration, confidentiality. JEL Classification: K220 ÚVOD Obchodné tajomstvo patrí historicky medzi najvýznamnejšie súkromnoprávne inštitúty, ktorým sa chránia tajné a cenné informácie. Práve informácie sa v súčasnom modernom svete považujú za suroviny 1 Odborná asistentka na Ústave súkromného práva Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave so zameraním na právo duševného vlastníctva a obchodné právo. 114 novodobej ekonomiky. Tie informácie, ktoré sú tajné, mávajú pre ich majiteľa často nevyčísliteľnú hodnotu a môže od nich závisieť celá existencia podniku. 2 Obchodné tajomstvo ako významný obchodnoprávny inštitút 3 , ktorý možno zaradiť zároveň do systému práva duševného vlastníctva 4 , si vyžaduje inú ochranu než majú ostatné, v porovnaní s obchodným tajomstvom registrované, práva duševného vlastníctva, ako sú napríklad patenty, dizajny či ochranné známky. Ochrana obchodného tajomstva spočíva predovšetkým v jeho faktickom utajení. Vo všeobecnosti sa preto kladie dôraz najmä na prevenciu a zabezpečenie obchodných tajomstiev internými bezpečnostnými mechanizmami zo strany osôb, ktoré s týmito informáciami oprávnene nakladajú. 5 Ak však napriek snahe a prijatiu adekvátnych krokov na utajenie obchodného tajomstva dôjde k jeho porušeniu alebo ohrozeniu, právna úprava umožňuje majiteľovi obchodného tajomstva domáhať sa právnej ochrany. 6 Podľa § 20 OBZ: „Proti porušeniu alebo ohrozeniu práva na obchodné tajomstvo prislúcha majiteľovi obchodného tajomstva právna ochrana.“ V praxi ide o určité opatrenia, postupy a prostriedky nápravy s cieľom zamedziť porušeniu a ohrozeniu obchodného tajomstva zo strany tretích osôb, a v prípade porušenia práva dosiahnuť určitú formu kompenzácie. Štandardnou možnosťou, ktorú majú majitelia obchodného tajomstva k dispozícii v prípade porušenia obchodného tajomstva vo forme jeho neoprávneného získania, využitia alebo sprístupnenia, je vedenie súdneho sporu na získanie právnych prostriedkov nápravy. Na riešenie potenciálnych sporov z obchodného tajomstva môžu strany okrem súdov využiť aj rôzne ďalšie metódy, vrátane vyjednávania, mediácie a arbitráže (rozhodcovské konanie). Tieto metódy, označované aj ako mimosúdne spôsoby riešenia sporov (ADR), ponúkajú alternatívy k súdnym sporom aj vo veciach obchodného tajomstva. V predloženom príspevku poukazujeme na význam obchodného tajomstva v súčasnosti. V tej súvislosti skúmame čoraz častejšie využívanie obchodného tajomstva v podnikoch, s čím objektívne súvisí aj nárast sporov z obchodného tajomstva. Jadrom príspevku je analýza jednotlivých spôsobov právnej ochrany, ktoré má majiteľ obchodného tajomstva k dispozícii pri porušení obchodného tajomstva. Kriticky hodnotíme súdne riešenie sporov z obchodného tajomstva. Pomocou metódy výskumu zisťujeme, že súdne spory vo veciach obchodného tajomstva sú (nie len) na Slovensku 2 Obchodné tajomstvo sa nemusí vzťahovať bezprostredne na podnik a ani na podnikateľskú alebo inú zárobkovú činnosť. Potvrdzuje to dikcia Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/943 z 8. júna 2016 o ochrane nesprístupneného know-how a obchodných informácií (obchodného tajomstva), ďalej len „smernica o obchodnom tajomstve“; pozri k tomu napr.: odôvodnenie č. 1, v ktorom prvej vete je uvedené: „Podniky a neziskové výskumné inštitúcie (...)“; (porovnaj: § 17 ods. 1 a ods. 2 OBZ). 3 Základná právna úprava obchodného tajomstva na Slovensku je v súčasnosti obsiahnutá v Zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“). Obchodné tajomstvo medzi inštitúty obchodného práva zaraďuje aj odborná literatúra. Pozri k tomu napr.: VOJČÍK, P. a kol. Právo duševného vlastníctva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 411. 4 Tento názor opierame o výklad práva EÚ: „Hoci obchodné tajomstvo nie je chránené ako klasické právo duševného vlastníctva, napriek tomu je hlavným doplnkovým nástrojom pre požadované privlastnenie si duševného majetku, ktorý je hnacou silou znalostnej ekonomiky 21. storočia.“ (Dôvodová správa k smernici o obchodnom tajomstve, bod 1); ako aj o výklad medzinárodného práva: ochrana „nezverejnených informácií“ (z angl. undisclosed information) je zakotvená v čl. 39 ods. 2 dohody TRIPS. Náš názor potvrdzuje aj výklad Ústavného súdu SR, podľa ktorého: „Obchodné tajomstvo je jedno z práv, ktoré sa zaraďuje medzi práva k nehmotným statkom, (...).“ a ďalej: „Právna úprava obchodného tajomstva obsiahnutá v § 17 Obch. zák. priradila obchodné tajomstvo k tzv. priemyslovým právam.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR z 18. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 559/2014-9). Pozri k tomu aj: KUBÍČEK, P., ŠKRINÁR, A., NEVOLNÁ, Z., KOPČOVÁ, R., ĎURICA, M. Obchodné právo. 4. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2025, s. 60. 5 Takouto osobou je predovšetkým majiteľ obchodného tajomstva, ktorým je podľa § 17 ods. 2 OBZ „fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá oprávnene nakladá s obchodným tajomstvom, ktoré sa vzťahuje na podnik prevádzkovaný touto osobou pri výkone podnikania.“ Definičné vymedzenie subjektu „majiteľa obchodného tajomstva“ do samostatného ustanovenia zakotvila až novela zákona č. 264/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony („novela“) transpozíciou čl. 2 ods. 2 smernice o obchodnom tajomstve. Do prijatia novely samostatná legálna definícia osoby, ktorá oprávnene nakladá s obchodným tajomstvom, v slovenskom právnom poriadku absentovala. 6 Zabezpečovanie tajných a cenných informácií „tomu zodpovedajúcim spôsobom“ predstavuje jeden zo základných zákonných predpokladov na ochranu obchodného tajomstva (pozri: § 17 ods. 1 OBZ). Pokiaľ tento predpoklad nebude naplnený, takéto informácie nemožno v zmysle § 20 OBZ chrániť, pretože ich nemožno za obchodné tajomstvo vôbec považovať. 115 ojedinelé. Hľadáme preto príčiny, prečo je tomu tak. Pomocou metódy komparácie upriamujeme pozornosť na nedávne legislatívne zmeny v nemeckom právnom systéme, pokiaľ ide o zachovanie utajenia informácií tvoriacich obchodné tajomstvo v civilnom procese, ktoré majú za cieľ zvýšiť záujem o súdnu ochranu pri porušení obchodného tajomstva. Poukazujeme pritom na potenciál mimosúdneho riešenia sporov z obchodného tajomstva, najmä pokiaľ ide o na arbitráž (rozhodcovské konanie), a uvádzame najdôležitejšie výhody rozhodcovského konania so špecifickým zámerom na podstatu ochrany cenných a tajných informácií tvoriacich obchodné tajomstvo, a to aj v kontexte medzinárodných sporov. Vychádzame z nasledovnej hypotézy: „Význam obchodného tajomstva v súčasnosti celosvetovo narastá, a rovnako tak narastá počet súdnych sporov týkajúcich sa porušenia obchodného tajomstva.“ Za cieľ si kladieme zistiť, či narastá využívanie obchodného tajomstva na ochranu cenných a tajných informácií v podnikoch, a v tej súvislosti zistiť, či skutočne narastá aj počet súdnych sporov týkajúcich sa porušenia obchodného tajomstva za posledné roky tak, ako uvádza, najmä zahraničná, odborná literatúra. V tej súvislosti je cieľom analyzovať hlavné príčiny nezáujmu vedenia súdnych sporov z obchodného tajomstva, skúmať potenciál mimosúdneho riešenia týchto sporov, a to so zameraním na arbitráž (rozhodcovské konanie) a zhodnotiť jeho výhody oproti štandardnému, súdnemu, riešeniu sporov z obchodného tajomstva. Z dôvodu obmedzeného rozsahu príspevku nešpecifikujeme a neuvádzame zvlášť aj výhody litigácie a mediácie v sporoch z obchodného tajomstva. Pri dosahovaní vytýčeného cieľa vychádzame najmä zo zahraničnej a slovenskej odbornej literatúry, vnútroštátnych právnych predpisov, predpisov práva EÚ a medzinárodného práva, komentárov k zákonom, pokiaľ ide o právnu reguláciu problematiky obchodného tajomstva, a zo súvisiacej slovenskej a zahraničnej judikatúry. Využívame najmä deskriptívnu metódu, metódu analýzy objemu súdnych sporov týkajúcich sa porušenia obchodného tajomstva, metódu komparácie, najmä pokiaľ ide o porovnanie súdneho a mimosúdneho riešenia sporov. Pre účely štatistiky objemu súdnych sporov vo veciach porušenia obchodného tajomstva sme oslovili Okresný súd v Banskej Bystrici, ako kauzálne príslušný súd na riešenie sporov vo veciach porušenia obchodného tajomstva. Nezávisle sme oslovili aj advokátske kancelárie, ktoré poskytujú právne poradenstvo vo veciach obchodného práva a práva duševného vlastníctva, s cieľom zistiť, či má počet prípadov porušenia obchodného tajomstva na Slovensku stúpajúcu tendenciu. K. Linton vo svojom výskume dospela k záveru, že zo všetkých foriem duševného vlastníctva sa podniky v súčasnosti najviac zaujímajú o obchodné tajomstvo. 7 Na rastúci význam obchodného tajomstva reaguje aj právo EÚ: „Obchodné tajomstvo zohráva dôležitú úlohu pri ochrane výmeny znalostí (...)“ a „Obchodné tajomstvo je jednou z najčastejšie používaných foriem ochrany duševnej tvorby a inovačného know-how zo strany podnikov(...).“ 8 Podľa odbornej literatúry s nárastom záujmu o obchodné tajomstvo priamo úmerne narastajú aj spory vo veciach porušenia obchodného tajomstva: „Nárast dôležitosti obchodného tajomstva spustil nebývalý boom v súdnych sporoch, v legislatíve a v pozornosti médií a akademikov.“ 9 ; ďalej: „Zaujímavý je aj neustály nárast sporov z obchodného tajomstva.“ 10 Významná americká právnická firma, Jones Day, v roku 2023 dospela k záveru, že „všetko naznačuje, že rok 2024 prinesie väčšie spoliehanie sa na obchodné tajomstvo ako preferovanú formu ochrany duševného vlastníctva a rastúci počet sporov týkajúcich sa obchodného tajomstva.“ 11 Zo slovenských autorov sa tejto problematike zatiaľ nikto bližšie nevenoval. 7 LINTON, K. The Importance of Trade Secrets: New Directions in International Trade Policy Making and Empirical Research. In: Journal of International Commerce and Economics. 2016. s. 1-17. 8 odôvodnenie č. 3 a 5 smernice o obchodnom tajomstve. 9 ALMELING, S. D. Seven Reasons Why Trade Secrets Are Increasingly Important. In: Berkeley Technology Law Journal, roč. 27, č. 2 (2012), s. 1091-1117. 10 VAN CAENEGEM, W., DESAUNETTES-BARBERO, L. Trade Secrets and Intellectual Property: Policy, Theory and Comparative Analysis, 2025, Holandsko: Wolters Kluwer. (ISBN 978-90-4118-671-3. 296 s.) 11 Ibid. 116 1. VÝZNAM OBCHODNÉHO TAJOMSTVA V SÚČASNOSTI Všeobecná súkromnoprávna úprava obchodného tajomstva na Slovensku je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, v ktorom zákonodarca vymedzuje obchodné tajomstvo ako jeden z predmetov práv patriacich k podniku. 12 Podľa § 17 ods. 1 OBZ: „Predmetom práv patriacich k podniku je aj obchodné tajomstvo. Obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle majiteľa obchodného tajomstva utajené a majiteľ obchodného tajomstva zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.“ Vo všeobecnosti možno obchodné tajomstvo definovať ako všetky skutočnosti (informácie), ktoré sú tajné, ktoré majú svoju ekonomickú (komerčnú) hodnotu, pretože sú tajné, ktoré ich držiteľ uchováva v tajnosti, a robí tak tomu zodpovedajúcim spôsobom. 13 Pokiaľ ide o význam inštitútu obchodného tajomstva v súčasnej ére informačnej spoločnosti, Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) uvádza nasledovné: „V dynamickom a čoraz viac prepojenom svete inovácií a obchodu zohráva ochrana duševného vlastníctva kľúčovú úlohu pri podpore hospodárskeho rastu, podpore hospodárskej súťaže a technologického pokroku. Spomedzi rôznych foriem ochrany duševného vlastníctva sa obchodné tajomstvo stalo kľúčovým nástrojom pre podniky na ochranu ich cenných dôverných informácií a udržanie si konkurenčnej výhody na čoraz globálnejšom trhu.“ 14 Podľa smernice o obchodnom tajomstve: „Obchodné tajomstvo zohráva dôležitú úlohu pri ochrane výmeny znalostí (...)“ a „Obchodné tajomstvo je jednou z najčastejšie používaných foriem ochrany duševnej tvorby a inovačného know-how zo strany podnikov,(...).“ 15 Na Sympóziu Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o obchodných tajomstve a inováciách, ktoré sa konalo v roku 2019 v Ženeve, podľa generálneho riaditeľa F. Gurryho: „Obchodné tajomstvo je čoraz dôležitejšou oblasťou duševného vlastníctva, ale na medzinárodnej scéne je do istej miery zanedbávané.“ 16 Zahraničná odborná literatúra sa vo všeobecnosti zhoduje v tom, že obchodné tajomstvo tvorí v súčasnosti kľúčovú rolu, pokiaľ ide o ochranu cenných informácií, ktoré majú v podniku zostať utajené. 17 „Obchodné tajomstvá teraz tvoria kľúčovú súčasť obchodných stratégií a portfólií duševného vlastníctva mnohých spoločností.“ 18 ; podľa S. Almelinga: „Keďže technológie menia spôsob, akým žijeme a pracujeme, (...), obchodné tajomstvá sú dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.“, a tiež „obchodné tajomstvá budú v nasledujúcich rokoch nadobúdať len väčší význam.“ 19 Skupina 12 K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty (§ 5 OBZ), pričom podľa zaužívaného právneho názoru sa obchodné tajomstvo zaraďuje medzi zložky nehmotnej povahy, ktoré tvoria práva a iné majetkové hodnoty. Pozri k tomu napr.: KOUKAL, P.: Obchodní tajemství v novém občanském zákoníku. In: Časopis pro právní vědu a praxi, Brno, č. 21 (2013), s. 467-475; OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár, II. zväzok, druhé vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2022, s. 234. 13 Zovšeobecnenú definíciu opierame o výklad obchodného tajomstva podľa čl. 2 ods. 1 smernice o obchodnom tajomstve. Rovnako „len“ s troma pojmovými znakmi „nezverejnených informácií“ počíta aj medzinárodná právna úprava (čl. 39 dohody TRIPS). 14 World Intellectual Property Organization: WIPO Guide to Trade Secrets and Innovation. Geneva: WIPO, 2024. DOI: 10.34667/tind.49735. 15 Odôvodnenie č. 3 a 5 smernice o obchodnom tajomstve. 16 Summary of discussion: WIPO SYMPOSIUM ON TRADE SECRETS AND INNOVATION organized by the World Intellectual Property Organization), 2020. International Bureau of WIPO: Ženeva (ďalej len „Summary WIPO Symposium“ ) bod 3. 17 NIRWAN, P. Trade Secrets: The Hidden IP Right. WIPO: Magazine right, 2017 (online) https://www.wipo.int/wipo_magazine/en/2017/06/article_0006.html. 18 VAN CAENEGEM, W., DESAUNETTES-BARBERO, L. Trade Secrets and Intellectual Property: Policy, Theory and Comparative Analysis, 2025, Holandsko: Wolters Kluwer. (ISBN 978-90-4118-671-3. 296 s.) 19 ALMELING, S. D. Seven Reasons Why Trade Secrets Are Increasingly Important. In: Berkeley Technology Law Journal, roč. 27, č. 2 (2012), s. 1091-1117 117 zahraničných autorov ponúkla aj empirické dôkazy o súčasnom ekonomickom význame obchodného tajomstva. 20 Potvrdzujeme tak prvú časť našej hypotézy a tvrdíme, že obchodné tajomstvá sú skutočne významné, a to najmä v súčasnej dobe, pre ktorú je príznačný technologický pokrok, digitalizácia a informatizácia. Na zvyšujúce sa riziko neoprávneného nadobúdania, využívania a zverejňovania nezverejneného knowhow a obchodných informácií (obchodného tajomstva) prostredníctvom kybernetických útokov upozorňuje aj Európska Komisia: „Keďže globálne hospodárstvo sa čoraz viac digitalizuje, riziko neoprávneného nadobúdania, využívania a zverejňovania nezverejneného know-how a obchodných informácií (obchodného tajomstva) prostredníctvom kybernetických útokov narástlo. Takéto kybernetické útoky zahŕňajú vykonávanie hospodárskej činnosti zameranej na získanie obchodných tajomstiev, ktoré by neskôr mohli byť oprávnené na ochranu duševného vlastníctva.“ 21 Cenné a tajné informácie môžu mať veľký hospodársky význam pre podnik a jeho prosperitu. V niektorých prípadoch môžu byť obchodné tajomstvá pre podnik väčším prínosom ako patenty alebo iné práva duševného a priemyselného vlastníctva. Napríklad, pokiaľ ide o patenty, na získanie patentovej ochrany na vynález je potrebné, vo väčšine prípadov, značné úsilie spočívajúce v časovo a finančne náročných výskumných prácach, ktoré nemusia zaručenie viesť k nejakému cieľu. Obchodné tajomstvá a tiež know-how, tvoriace súbor praktických informácií a skúseností, ktoré môže tvoriť obchodné tajomstvo a ktoré nie je potrebné nikde registrovať, preto zohráva pre podniky dôležitú úlohu (napríklad v oblasti vedy a výskumu) a jeho význam v hospodárskej súťaži má v súčasnosti narastajúcu tendenciu. Prijatie zákonov upravujúcich právne vzťahy súvisiace so získaním, využívaním a ochranou obchodného tajomstva najsilnejšími ekonomikami sveta v posledných rokoch len akcentuje rastúci význam obchodného tajomstva v súčasnom modernom, najmä podnikateľskom, prostredí. 22 2. ANALÝZA: SÚDNE RIEŠENIE SPOROV VO VECIACH OBCHODNÉHO TAJOMSTVA V prípade neoprávneného zásahu do práva k obchodnému tajomstvu, pokiaľ nedôjde k dohode účastníkov sporu, resp. k inej náprave (napr. v rozhodcovskom konaní), na riešenie sporov vo veciach porušenia obchodného tajomstva, ako premetu priemyselného vlastníctva, je podľa § 25 ods. 1 CSP kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, jeho územným obvodom je celé územie Slovenskej republiky. Odvolacím súdom je Krajský súd v Banskej Bystrici. Rovnaká príslušnosť súdu sa uplatní aj v prípade, ak má spor z priemyselného vlastníctva súčasne povahu sporu z nekalého súťažného konania alebo autorskoprávneho sporu. Logicky možno predpokladať, že spolu s nárastom využívania obchodného tajomstva na ochranu cenných a tajných informácií v podnikoch by mali priamo úmerne narastať aj spory vo veciach porušenia obchodného tajomstva, čo bolo konštatované v predchádzajúcej kapitole. Pre účely štatistiky objemu súdnych sporov vo veciach porušenia obchodného tajomstva sme preto oslovili kauzálne príslušný Okresný súd v Banskej Bystrici. Počet sporov, pokiaľ ide o porušenie obchodného tajomstva vo forme jeho neoprávneného získania, využitia a sprístupnenia inou osobou je podľa vyjadrenia súdu veľmi nízky, spravidla ide o maximálne 5 až 10 prípadov za kalendárny rok (pričom tomu bolo tak aj v roku 2024). Pokiaľ ide o žaloby vo veciach porušenia obchodného tajomstva, podľa vyjadrenia súdu, vo veľkej miere sa snaží využívať inštitút predbežného prejednania sporu. 23 Ako 20 APLIN, T., RADAUER, A., BADER, M.A. a kol. The Role of EU Trade Secrets Law in the Data Economy: An Empirical Analysis. In: International Review of Intellectual Property and Competition Law, č. 54, 2023, s. 826–858. https://doi.org/10.1007/s40319-023-01325-8. 21 Odporúčanie Komisie (EÚ) 2024/915 z 19. marca 2024 týkajúce sa opatrení na boj proti falšovaniu a na posilnenie presadzovania práv duševného vlastníctva (odporúčanie EÚ 2024/915), odôvodnenie 39. Otázkou bezpečnosti obchodného tajomstva v digitálnom prostredí sa zaoberáme v samostatnom príspevku, preto ju bližšie v príspevku nebudeme skúmať. 22 KOPČOVÁ, R: Trade secret: a significant legal institution in business and its legal regulation across selected European countries (including case law). In: Central and Eastern European Legal Studies. Atény: European Public Law Organization, č. 2 (2024), s. 241-277. ISSN 2310-2705. 23 Predbežné prejednanie sporu (§ 168 až § 172 CSP) je fakultatívnym úkonom súdu a v prípade žiadneho druhu konania podľa CSP nie je zákonom uložená povinnosť spor predbežne prejednať. Ide o pomerne praktický inštitút, ktorý môže 118 súd ďalej uvádza, poväčšine sa strany dohodnú a prípad je ukončený spať vzatím žaloby, čím ani nedochádza k vytýčeniu samotného pojednávania. Podľa doterajšieho stavu má Okresný súd v Banskej Bystrici v pláne v roku 2025 riešiť 2 spory vo veciach porušenia obchodného tajomstva, pričom v oboch prípadoch ide zároveň o dopustenie sa nekalej súťaže. Pre účely nášho výskumu sme oslovili tiež advokátske kancelárie 24 , ktoré sa vyslovili, že podľa ich názoru počet prípadov týkajúcich sa porušenia obchodného tajomstva má v posledných rokoch mierne stúpajúcu tendenciu. Vo väčšine prípadov však klienti spravidla zvolia cestu internej dohody medzi majiteľom obchodného tajomstva a jeho rušiteľom. Pomerne značný počet prípadov sa týka len „domnelého“ porušenia obchodného tajomstva, kedy informácie, ktoré boli neoprávnene získané, sprístupnené alebo zverejnené, nemožno považovať za obchodné tajomstvo. V tomto kontexte je potrebné upozorniť, že nie každé porušenie dôverných informácií možno zároveň klasifikovať ako porušenie obchodného tajomstva. Dôverné informácie sú také informácie, ktoré nie sú verejne dostupné, môžu, ale nemusia mať komerčnú hodnotu, sú medzi stranami komunikované dôverne a sú primerane chránené. Za dôverné si strany pri rokovaní o uzavretí zmluvy môžu označiť akékoľvek navzájom poskytnuté informácie, ktoré môžu ale nemusia byť obchodným tajomstvom (alebo inými slovami, dôverné informácie nemusia nevyhnutne napĺňať pojmové znaky obchodného tajomstva). 25 Len pokiaľ sú dôverné informácie zároveň obchodným tajomstvom (to znamená, kumulatívne napĺňajú zákonné predpoklady obchodného tajomstva) 26 , je možné v prípade porušenia obchodného tajomstva uplatniť právne prostriedky ochrany obchodného tajomstva podľa príslušných súkromnoprávnych a verejnoprávnych predpisov. „Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že dojednanie zmluvných strán o tom, že určité náležitosti zmluvy tvoria predmet obchodného tajomstva, nepostačuje na to, aby sa tieto skutočnosti stali obchodným tajomstvom, pokiaľ nenapĺňajú pojmové znaky vymedzené ustanovením § 17 Obchodného zákonníka.“ 27 Z vykonaného prieskumu konštatujeme, že v prípade porušenia obchodného tajomstva sa majitelia obchodných tajomstiev len zriedkavo obracajú na súd. Súdne spory vo veciach obchodného tajomstva sú podľa nás ojedinelé kvôli špecifickým právnym, dôkazným, a najmä strategickým dôvodom spojenými s predmetom ochrany, ktorými sú tajné a cenné informácie, ktoré majú ostať utajené. Konštatujeme v tej súvislosti nasledovné príčiny, prečo sa v sporoch z obchodného tajomstva majitelia len zriedka obracajú na súd: a) Podniky často nemajú vedomosť o tom, čo tvorí ich obchodné tajomstvo, a preto si poväčšine ani nie sú vedomé toho, či skutočne došlo alebo nedošlo k jeho porušeniu alebo ohrozeniu. Ide podľa nás o celosvetový trend, ktorý sa netýka len Slovenskej republiky. Na nedostatočné pochopenie toho, čo predstavuje „obchodné tajomstvo“ poukazujú aj viacerí autori v zahraničnej literatúre: „Z údajov vyplýva jasný bod neistoty, ktorý sa týka významu pojmu „obchodné tajomstvo“ a toho, zásadným spôsobom zefektívniť a zjednodušiť procesný postup smerujúci k rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Predbežné prejednanie sporu môže súd nariadiť a uskutočniť vždy iba pred prvým pojednávaním. Viac k procesnému inštitútu predbežného prejednania sporu pozri: FILOVÁ, A., SEDLAČKO, F., KOTRECOVÁ, A. Rekodifikácia civilného procesného práva: Predbežné prejednanie sporu a pojednávanie. In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 9, 2016. 24 Oslovili sme 6 advokátskych kancelárií, z ktorých štyri pôsobia v Bratislave a dve v Košiciach. Dve z oslovených advokátskych kancelárií zároveň pôsobí v Českej republike. 25 Podľa slovenskej právnej úpravy dôverných informácií v obchodných záväzkových vzťahoch (§ 271 ods. 1 OBZ): „Ak si strany pri rokovaní o uzavretí zmluvy navzájom poskytnú informácie označené ako dôverné, nesmie strana, ktorej sa tieto informácie poskytli, prezradiť ich tretej osobe a ani ich použiť v rozpore s ich účelom pre svoje potreby, a to bez ohľadu na to, či dôjde k uzavretiu zmluvy, alebo nie. Kto poruší túto povinnosť, je povinný na náhradu škody, obdobne podľa ustanovení § 373 a nasl.“ 26 Všeobecná legálna definícia obchodného tajomstva na Slovensku je zakotvená v § 17 ods. 1 OBZ. Podľa tohto ustanovenia: „Predmetom práv patriacich k podniku je aj obchodné tajomstvo. Obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle majiteľa obchodného tajomstva utajené a majiteľ obchodného tajomstva zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.“ 27 Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015, sp. zn. 5Sžo/41/2013. 119 čo by sa mohlo kvalifikovať ako „obchodné tajomstvo“. 28 Aj WIPO vo svojej správe konštatuje časté „mylné predpoklady“ podnikov, že „informácie, ktoré vlastnia, sú obchodným tajomstvom,“ a tak „zbytočne vynakladajú svoje zdroje na zachovanie ich utajenia.“ 29 Kľúčové je preto v prvom rade pochopiť, ktoré informácie sú spôsobilé tvoriť obchodné tajomstvo, a ktoré informácie môžu byť ako obchodné tajomstvo aj právne chránené. Táto nevedomosť podnikov o možnostiach ochrany tajných a cenných informácií vedie následne k pochybnostiam, či sa v prípade ich neoprávneného získania môžu nejakej právnej ochrany vôbec domáhať. Racionálnou úvahou potom poväčšine majitelia, ktorých obchodné tajomstvo je porušené alebo ohrozené, inklinujú k tomu, že „zoberú veci do vlastných rúk“ alebo sa s rušiteľom dohodnú mimosúdne. b) Zastávame názor, že majitelia obchodných tajomstiev majú obavu, že súdne konanie spôsobí ešte väčšie riziko úniku informácií než jeho samotné porušenie (napríklad obava, že počas súdneho konania môže dôjsť k zverejneniu obchodného tajomstva v rámci dokazovania alebo výpovedí svedkov, nahliadania do spisov a pod.). Naša úvaha je podporená aj stavom, ktorý bol prítomný v Nemecku pred prijatím samostatného zákona o ochrane obchodného tajomstva. 30 V tej súvislosti bolo uvedené: „Spoločnosti sa zdráhali obrátiť sa na súd zo strachu, že stratia svoje obchodné tajomstvo, ale očakáva sa, že nový zákon na ochranu obchodného tajomstva v rámci nemeckého súdneho systému bude toto váhanie riešiť a povedie k nárastu súdnych sporov týkajúcich sa obchodného tajomstva v Nemecku.“ 31 Napriek prijatiu samostatného zákona o ochrane obchodného tajomstva v roku 2019 však boli v Nemecku aj naďalej súdne spory z porušenia obchodného tajomstva veľmi ojedinelé. Po piatich rokoch sa preto nemecký zákonodarca rozhodol v civilnom konaní posilniť zachovanie utajenia informácií, ktoré sú chránené ako obchodné tajomstvo. Od 1. apríla 2025 v Nemecku nadobudlo platnosť nové ustanovenie § 273a Občianskeho súdneho poriadku (z nem. Zivilprozessordnung, skr. „ZPO“), ktorým sa v súdnom konaní, vo všetkých inštanciách, posilňuje ochrana potenciálne tajných informácií na žiadosť sporovej strany (spravidla ide o majiteľa obchodného tajomstva). Medzi ochranné opatrenia patrí obmedzenie prístupu, vylúčenie verejnosti z pojednávaní a znemožnenie prístupu k informáciám pre tretie strany počas nahliadania do spisov. 32 Pokiaľ ide o slovenskú právnu úpravu, v CSP nie je explicitne zakotvené obdobné ustanovenie, ktoré by strane počas celého súdneho konania zaručovalo zachovanie utajenia informácií, ktoré sú obchodným tajomstvom. 33 Takéto zachovanie utajenia informácií nevyplýva ani z osobitných ustanovení k právnym prostriedkom ochrany obchodného tajomstva podľa Obchodného zákonníka. 34 Zastávame preto názor, že nedostatočné legálne zakotvenie zabezpečenia dôvernosti 28 APLIN, T., RADAUER, A., BADER, M.A. et al. The Role of EU Trade Secrets Law in the Data Economy: An Empirical Analysis. IIC 54, 826–858 (2023). https://doi.org/10.1007/s40319-023-01325-8. 29 World Intellectual Property Organization: WIPO Guide to Trade Secrets and Innovation. Geneva: WIPO, 2024. DOI: 10.34667/tind.49735. 30 V Nemecku v roku 2019 prijali samostatný zákon o ochrane obchodného tajomstva, ktorý bol výsledkom transpozície smernice o obchodnom tajomstve (Gesetz zum Schutz von Geschäftsgeheimnissen vom 18. April 2019, BGBl. I S. 466). 31 Summary of discussion: WIPO SYMPOSIUM ON TRADE SECRETS AND INNOVATION organized by the World Intellectual Property Organization), 2020. International Bureau of WIPO: Ženeva (ďalej len „Summary WIPO Symposium“) bod č. 10. 32 Podľa § 273a ZPO „Zachovanie dôvernosti“ (z nem. „Geheimhaltung“) strana musí „dôveryhodne“ preukázať, že informácie môžu byť obchodným tajomstvom. Ak súd žiadosti vyhovie, sporné informácie budú chránené komplexne počas celého konania a aj po jeho skončení. 33 Porovnaj: Podľa § 176 CSP: „Verejnosť možno na celé pojednávanie alebo na jeho časť vylúčiť, len ak by verejné prejednanie sporu ohrozilo ochranu utajovaných skutočností, citlivých informácií a skutočností chránených podľa osobitného predpisu (ďalej len "údaje chránené podľa osobitného predpisu") alebo dôležitý záujem strany alebo svedka. Vylúčenie verejnosti súd vhodným spôsobom oznámi.“ Toto ustanovenie ohrozenie obchodného tajomstva ako dôvod na vylúčenie verejnosti na celé pojednávanie alebo na jeho časť explicitne nezakotvuje. 34 Do určitej miery je zachovanie utajenia informácií, ktoré sú obchodným tajomstvom, zakotvené v § 55d OBZ, avšak len pokiaľ ide o zverejňovanie súdnych rozhodnutí. Podľa § 55d ods. 2 OBZ: „Pri rozhodovaní o zverejnení rozhodnutia súd prihliada na hodnotu obchodného tajomstva, konanie rušiteľa obchodného tajomstva, vplyv porušenia obchodného tajomstva a pravdepodobnosť ďalšieho neoprávneného využitia alebo sprístupnenia obchodného tajomstva.“, a podľa ods. 3 tohto ustanovenia: „V rozhodnutí, ktoré má byť zverejnené, sa musia pred zverejnením údaje umožňujúce identifikáciu 120 obchodného tajomstva v rámci civilného sporu môže byť jedným z dôvodov, prečo sa majiteľ v prípade neoprávneného získania, využitia a sprístupnenia jeho obchodného tajomstva inou osobou nebude spoliehať na súdnu ochranu. c) Na mieste je tiež potrebné konštatovať zložitosť a nákladnosť celého súdneho konania, pretože konania vo veciach porušenia alebo ohrozenia obchodného tajomstva sú spravidla technicky a aj právne zložité (najmä pokiaľ ide o informácie, u ktorých je technicky alebo inak náročné preukázať, že napĺňajú všetky znaky obchodného tajomstva – napríklad postupy vývoja liekov, algoritmy, a i.). 35 V sporoch sa často vyžadujú znalecké posudky rôznych expertov podľa druhu obchodného tajomstva či kybernetická forenzná analýza, čo je samo osebe finančne nákladné, zdĺhavé a prináša pre majiteľa obchodného tajomstva len neistý pozitívny výsledok. Náš názor podporuje aj L. Lundstedt, podľa ktorej: „Súdne spory o obchodné tajomstvo sú nákladné a neisté (...)“, a ktorá ďalej argumentuje: „dostupnosť veľkorysých nápravných opatrení na ochranu obchodného tajomstva môže viesť k neopodstatneným súdnym sporom a mať odrádzajúci vplyv (...).“ 36 d) V súvislosti s možnými ďalšími zásahmi do obchodného tajomstva je pre majiteľa dôležitý aj samotný čas do začatia súdneho konania. Priemerný čas od podania žaloby po začatie súdneho konania je podľa vykonaného prieskumu približne rok, a tento pomerne dlhý priestor je potrebné, najmä s ohľadom na povahu obchodného tajomstva, ktorým sú tajné a cenné informácie, vnímať tiež ako nevýhodu súdneho riešenia týchto sporov. V období medzi samotným podaním žaloby a začatím súdneho konania sa zvyšuje riziko ďalšieho neoprávneného zásahu do obchodného tajomstva zo strany rušiteľa a tiež riziko jeho sprístupnenia ďalším osobám. e) Za náročné považujeme aj dokazovanie vo sporoch z porušenia obchodného tajomstva. Dôkazné bremeno v spore spočíva plne na žalobcovi. Porušenie obchodného tajomstva je však „neviditeľné“, a tak získať dôkaz, že rušiteľ neoprávnene získal alebo použil tajné informácie chránené ako obchodné tajomstvo, môže byť v praxi veľmi zložité. Dokazovanie porušenia obchodného tajomstva sťažuje tiež obmedzený prístup k dôkazom a technická alebo abstraktná povaha obchodného tajomstva (napríklad výrobné postupy, zloženia liekov alebo algoritmy). V sporoch je tiež často náročné objektívne posúdiť hranicu medzi obchodným tajomstvom majiteľa (napríklad zamestnávateľa) a zručnosťami a skúsenosťami zamestnanca (know-how). Na základe týchto objektívnych kritérií tvrdíme, že majitelia obchodného tajomstva racionálnou úvahou dospejú k tomu, aby zvážili použitie iných ako súdnych, menej riskantných, viac dôverných a prípadne aj rýchlejších, prostriedkov ochrany obchodného tajomstva. Súdna ochrana proti porušeniu obchodného tajomstva tak býva v praxi až akýmsi „posledným útočiskom“ pre poškodeného majiteľa a súdne spory vo veciach obchodného tajomstva sú veľmi zriedkavé. Nemyslíme si však, že v praxi k porušovaniu obchodného tajomstva nedochádza. Práve naopak, myslíme si, že tak ako narastá význam obchodného tajomstva a jeho využívanie v podnikoch, logicky sa musia zvyšovať aj spory súvisiace s jeho porušením alebo ohrozením. V tej súvislosti dokonca zastávame názor, že riziko „úniku“ informácií tvoriacich obchodné tajomstvo a prekračovanie právomocí z oprávnení na jeho využívanie sa oproti minulosti zvyšuje. Spôsobuje to súčasný trend digitalizácie informácií. Obchodné tajomstvá bývajú v súčasnosti ukladané a prenášané predovšetkým v digitálnej forme, čo kladie na ich ochranu nové nároky v porovnaní s minulosťou. V digitálnom veku predstavuje ochrana digitálneho obchodného osoby, ktorá je odlišná od rušiteľa obchodného tajomstva, anonymizovať.“ (Toto ustanovenie bolo prijaté ako transpozícia čl. 15 smernice o obchodnom tajomstve, podľa ktorého ods. 1: „Členské štáty zabezpečia, aby v súdnych konaniach začatých vo veci neoprávneného získania, využitia alebo sprístupnenia obchodného tajomstva mohli príslušné súdne orgány na návrh navrhovateľa a na náklady porušovateľa nariadiť vhodné opatrenia na šírenie informácií týkajúcich sa rozhodnutia vrátane zverejnenia celého rozhodnutia alebo jeho časti.“) 35 Pozri k tomu: KOPČOVÁ, R. Obchodné tajomstvo ako najlepší spôsob právnej ochrany pre algoritmy v podnikaní? In: Košické dni súkromného práva V. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, (2024), s. 432 – 446. 36 LUNDSTEDT, L. Cross-Border Trade Secret Disputes in the European Union Jurisdiction and Applicable Law. London: Edward Elgar Publishing Limited, 2023. s. 20. 121 tajomstva výzvy, najmä pokiaľ ide o zraniteľnosť voči kybernetickej krádeži, kybernetickým útokom a únikom údajov, a to nie len zo strany tretích osôb, ale aj z radu vlastných zamestnancov, obchodných partnerov, spoločníkov a ďalších osôb. 37 3. POTENCIÁL MIMOSÚDNEHO RIEŠENIA SPOROV VO VECIACH PORUŠENIA OBCHODNÉHO TAJOMSTVA? Tak, ako sme v predchádzajúcej kapitole poukázali jednak na zvýšenú mieru prípadov porušenia obchodného tajomstva a jednak na nezáujem majiteľov riešiť takéto spory súdnou cestou z uvedených objektívnych príčin, je namieste hľadať iné možnosti, ktoré majú poškodení majitelia k dispozícií v prípade porušenia alebo ohrozenia ich obchodného tajomstva. Na riešenie potenciálnych sporov z obchodného tajomstva môžu strany okrem súdov využiť rôzne metódy, vrátane vyjednávania, mediácie, a arbitráže (rozhodcovské konanie). Tieto metódy, označované aj ako mimosúdne spôsoby riešenia sporov (ADR), ponúkajú vo všeobecnosti alternatívy k súdnym sporom, ktoré spravidla bývajú pre obe zmluvné strany časovo a aj finančne náročnejšie. 38 Zastávame názor, že pokiaľ dôjde k porušeniu obchodného tajomstva „vo vnútri“ podniku (najmä pri neoprávnenom získaní obchodného tajomstva zo strany zamestnanca alebo spoločníka), majitelia obchodných tajomstiev v prvom rade prijímajú určité vnútorné opatrenia v rámci podniku, z dôvodu zachovania čo najväčšieho utajenia informácií (napríklad ukončenie pracovného pomeru, vylúčenie spoločníka a pod.). Avšak nie všetky prípady porušenia obchodného tajomstva je možné riešiť len vo forme vnútorných opatrení. Medzi najčastejšie prípady porušenia obchodného tajomstva patrí zneužitie informácií zdieľaných počas obchodných vzťahov, prekročenie rozsahu udelenej licencie na využívanie obchodného tajomstva zo strany nadobúdateľa licencie (či už z titulu licenčnej zmluvy na predmety priemyselného vlastníctva podľa § 508 až 515 OBZ, z titulu inej nepomenovanej zmluvy, napríklad vo franchisingu). 39 Práve v takýchto prípadoch vidíme veľký potenciál mimosúdneho riešenia sporov vo veciach obchodného tajomstva. Ako alternatívu k súdnemu sporu sa strany sporu môžu pokúsiť o ich zmierlivé riešenie, či už priamym rokovaním alebo môžu využiť zaužívané mechanizmy alternatívneho riešenia sporov (ADR), ako sú, už spomínané, rozhodcovské konanie alebo mediácia, v ktorých tretia strana pomáha pri riešení sporu alebo ho riadi. Keďže na Slovensku neexistuje verejná, konzistentná štatistika, ktorá by dôveryhodne porovnala objem súdnych vs. mimosúdnych riešení sporov o obchodnom tajomstve, a celkovo sú štatistiky mimosúdnych vyrovnaní (nie len vo veciach porušenia obchodného tajomstva) spravidla neverejné, možno len predpokladať značný potenciál mimosúdneho riešenia sporov z obchodného tajomstva. V medzinárodnom meradle sa mediácia a arbitráž čoraz častejšie používajú ako úspešné metódy mimosúdneho riešenia sporov, a to v oblasti všetkých práv duševného vlastníctva. Rastúci záujem o mediáciu a arbitráž je podľa niektorých autorov tiež dôsledkom rastúceho počtu medzinárodných transakcií a sporov v oblasti duševného vlastníctva, vrátane obchodného tajomstva, ako aj potenciálnych rizík spojených so súdnymi spormi. 40 Za najdôležitejší prínos mimosúdneho riešenia sporov z obchodného tajomstva považujeme ich výhodu zachovania „dôvernosti“, a to počas celého priebehu konania, vrátane výsledkov, ktoré toto riešenie sporov pre strany prinesie, a tiež vrátane zverejnenia 37 Problematike bezpečnosti obchodného tajomstva v digitálom prostredí sa venujeme v samostatnom príspevku. K ďalším dôvodom súčasného zvyšujúceho rizika zásahom do práva k obchodnému tajomstvu pozri aj napr.: KORYCIŃSKA-RZĄDCA, P. Trade Secrets in the Digital Age: How Do the Measures Provided for in EU Law Face the Challenges of Protecting an Employer’s Trade Secrets against Unauthorised Acquisition, Use and Disclosure by Its Employees? In: Białostockie Studia Prawnicze, roč. 29, č. 2 (2024), s. 163-176. 38 K teoretickým a praktickým otázkam ADR, k výhodám ADR a k samotnému pojmu pozri napr.: RABAN, P. Alternativní řešení sporů, arbitráž a rozhodci v České a Slovenské republice a zahraničí. Praha: C. H. Beck, 2004, s. 42 a nasl. 39 Pozri napr.: Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. apríla 2013, sp. zn. 43Cob/185/2012 (v tomto spore žalovaná porušila obchodné tajomstvo spôsobom, že po ukončení obchodného zastúpenia naďalej využívala databázu zastúpeného – žalobcu, ktorá tvorila jeho obchodné tajomstvo). 40 Pozri k tomu: WOLLER, M., POHL, M. IP Arbitration on the Rise. In: Kluwer Arbitration Blog, 2019 (dostupné online: https://legalblogs.wolterskluwer.com/arbitration-blog/ip-arbitration-on-the-rise/). 128 31. Dohoda WTO o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva tvoriaca prílohu 1C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 152/2000 Z. z.) („dohoda TRIPS“). 32. Odporúčanie Komisie (EÚ) 2024/915 z 19. marca 2024 týkajúce sa opatrení na boj proti falšovaniu a na posilnenie presadzovania práv duševného vlastníctva (odporúčanie EÚ 2024/915). 33. Uznesenie Ústavného súdu SR z 18. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 559/2014-9. 34. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015, sp. zn. 5Sžo/41/2013. 35. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. apríla 2013, sp. zn. 43Cob/185/2012. 36. Rozsudok OGH v Rakúsku z 26. januára 2021, sp. zn. 4 Ob 188/20f. 37. Uznesenie Okresného súdu Košice I z dňa 11. októbra 2018, sp. zn. 29Cb/109/2018. 38. Uznesenie Okresného súdu Košice I z 29. apríla 2022, vo veci 29Cb/28/2022. KONTAKT NA AUTORA radka.kopcov[email protected] Paneurópska vysoká škola v Bratislave, Fakulta práva Tomášikova 20 821 02 Bratislava Slovenská republika [Document text truncated for crawler view.]