Kde je Vôľa, tam je Cesta: filozofická metafora v Švantnerovom Živote bez konca

Kde je Vôľa, tam je Cesta: filozofická metafora vŠvantnerovom Živote bez konca Jana Kuzmíková Ústav slovenskej literatúry SAV jana.kuzmiko[email protected] WHERE THERE’S AWILL, THERE’S AWAY: PHILOSOPHICAL METAPHOR IN ŠVANTNER’S ALIFE WITHOUT END The study analyzes the philosophical and religious dimensions of the novel Život bez konca (ALife without End, 1956) by the Slovak writer František Švantner (1912–1950). It argues that they are derived from Taoism (as an original source also of its later European adaptations). The study compares Švantner’s imagination with Taoism and further analyzes its intertextuality with A.Schopenhauer, H.Bergson and F.Nietzsche. These philosophical projections are recognized in philosophical metaphors that are the key supporting elements of the cognitive architecture of the novel and support the Taoist perspective. One of the novel’s Taoist principles are invocations of examples of earthly life, which Švantner executes by realistically representing life on the river Hron in early 20th century. In this way his writing paradoxically conforms with the ideological prescriptions of (socialist) realism, even though his inspiration was not marxism, but irrationalist philosophy. This philosophical conflict complicated aesthetic and stylistic assessments of the novel. Their contradictions can be explained by aphilosophical (especially the novel’s Taoist dimension) rather than aliterary interpretation. KLÍČOVÁ SLOVA: Taoizmus— Henri Bergson— Arthur Schopenhauer— Friedrich Nietzsche— filozofická metafora Taoism— Henri Bergson— Arthur Schopenhauer— Friedrich Nietzsche— philosophical metaphor DOI https://doi.org/10.14712/23366729.2020.1.4 I. ŠVANTNEROV KĽÚČOVÝ VÝROK OVÝCHODNÝCH FILOZOFIÁCH ADOTERAJŠIE HODNOTENIE JEHO DIELA Vdenníkoch azápiskoch jedného znajvýznamnejších slovenských spisovateľov Františka Švantnera (1912–1950), ktoré vznikali vrokoch 1947–1950 aknižne vyšli vroku 2001, si okrem iného prečítame: Hmotu nie je možné oddeliť od ducha. Oni stále spolu súvisia alen spolu ich môžeme chápať. Sú iba dve stránky umierania. Hmota je tá vonkajšia, zjavná, zmyslami poznateľná, aduch je tá vnútorná, prežívaná samou hmotou, alebo OPEN ACCESS 50 SVĚT LITERATURY 61 aktívne prejavovaná, ktorá vždy ale nemusí byť— je len vživých bytostiach. Atak dôjdeme vlastne kpoňatiu sveta, ako ho chápu avysvetľujú východní filozofi. Svet je naplnený duchom, ikaždá jeho najmenšia čiastka, teda hmota. Duch je vkaždom stvorení, ivtakzvaných neživých predmetoch, napríklad vskalách, povetrí, vode, všade tvorí obsah, vnútro, prežitok hmoty, iba nemá schopnosť prejavu ako pri vyšších tvoroch. Duch bol aj na počiatku vhmote anebol ani pred, ani po, ako by niektorí filozofi chceli tvrdiť (Švantner 2001, s.27–28; kurzíva J.K.). Tento Švantnerov výrok je kľúčový pre pochopenie jeho románu Život bez konca. Svoje životné dielo autor ukončil pravdepodobne len niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Román vznikal od júla 1947 zrejme až do mája 1950, ale na prvé relatívne úplné uverejnenie vroku 1974 slúžil ako podklad asi len rukopis ukončený už vapríli 1949 (bližšie Švantner 2007, s.609–610). Vcenzurovanej aredukovanej podobe bol román prvý raz publikovaný vroku 1956, prvé zrekonštruované arelatívne skompletizované vydanie vyšlo až o18 rokov neskôr. Vkaždom prípade sa dá dokladovať, že Život bez konca vznikal vobdobí, keď si Švantner poznačil do svojho zápisníka aj myšlienky ohmote aduchu podľa východnej filozofie. Švantnerológovia tomu zatiaľ nevenovali potrebnú pozornosť, pretože vo svojich interpretáciách autorových prác vzásade vychádzali ztradičných európskych esteticko-štýlových koncepcií ako realizmus (prvé literárne kritiky, Pavol Števček), lyrizovaná próza aneskôr expresionizmus (Ján Števček, Joanna Goszczyńska), naturizmus (Oskár Čepan, Milan Šútovec, Jana Kuzmíková) či zpojmu existenciálnej imaginácie1 (Peter Zajac). Filozofický, estetický akomunikačno-významový rámec Života bez konca je však ďalekosiahlejší. než predviedli jeho doterajšie analýzy, lebo je podmienený systematikou východných mýtov afilozofií ako budhizmus anajmä taoizmus. Netreba sa dohadovať, ako veľmi zasiahli do európskej modernistickej kultúry afilozofie 19.aprvých desaťročí 20.storočia východné kultúry. Ich teorémy akoncepcie poznačili napríklad aj dielo Arthura Schopenhauera, Henriho Bergsona, Friedricha Nietzscheho aďalších. Napospol sú to autori filozofie života. Ich knihy František Švantner dobre poznal, komentoval adiskutoval snimi vo svojich denníkoch itvorbe. Schopenhauerovské impulzy uŠvantnera naznačil Ján Števček, keď zdôrazňoval živelný panteizmus Života bez konca (1962, s.144–145). Bergsonovské kontexty románu zdokumentovala Jana Kuzmíková (2006). Nietzscheovským porovnaniam sa vcelkovom iracionalisticko-filozofickom rámci venovala Alla Mašková (2005). Viaceré filo1 Keďže ide onový pokus zaradiť Švantnerovo dielo, treba ho komentovať. Výpovedná všeobecnosť pojmu „existenciálna imaginácia“ interferuje so starším pojmom „lyrizovaná próza“. Hoci pri „existenciálnej imaginácii“ ide okomunikačný produkčno-recepčný koncept avprípade „lyrizovanej prózy“ oštýlovo-druhový termín, prelínajú sa vtom, že lyrika vsebe zahŕňa existenciálnosť aj imagináciu. Zajac (2014) používa pojem existenciálna imaginácia paradigmaticky naprieč literárnymi desaťročiami podobne, ako sa kedysi pracovalo stermínom lyrizovaná próza. Ovoľnej všeobecnosti pojmu „existenciálna imaginácia“ svedčí aj to, že vistom zmysle môže zahŕňať aj filozofiu života či taoizmus. OPEN ACCESS JANA KUzMÍKOVá 51 zofické opory naturizmu zaznamenal Oskár Čepan (1977).2 Je preto korektné usústavniť doterajšie zistenia porovnaním celkovej koncepcie Života bez konca svýchodnými filozoficko-náboženskými diskurzmi. II. TAOISTICKÉ VÝCHODISKOVÉ PARALELY ŽIVOTA BEZ KONCA Pri zisťovaní východných diskurzov vrománovom rozprávaní možno začať priamo titulom Život bez konca. Názov diela nevychádza zkresťanskej Biblie, prorokujúcej apokalypsu, vzkriesenie aposledný súd. Naproti tomu plne súhlasí spredstavou taoizmu oCeste Tao.3 Tá je stále sa „dejúcim procesom bytia Univerza vjeho večne sa meniacej organickej jednote“ (Čarnogurská in Cchao Süečchin 2001, s.542). Univerzum bytia je proces bipolárnej tvorby energie Univerza (Te), ktorá vďaka svojej jingjanovej nábojovej polarite je schopná ustavične tvoriť alikvidovať to-ktoré konkrétne časopriestorové bytie vnekonečne sa meniacom organizme Univerza. Vďaka tomu nie je vUniverze bytia nijaké transcendentno oddeliteľné avydeliteľné voči jeho imanentnu, ba neexistuje voči nemu ani nijaký jeho transcendentný Stvoriteľ, ktorý by existoval pred Cestou Tao (Čarnogurská in Cchao Süečchin 2001, s.543). Tento taoistický koncept súhlasí, ako dokladá úvodný citát zo Švantnerových denníkov oneoddeliteľnosti hmoty aducha vo východných filozofiách, so spisovateľovou predstavou života bez konca. Univerzalistická predstava našla svoj výraz vo viacerých filozoficky vrstvených metaforách románu Život bez konca, ktoré odpovedajú na otázku, čo je život. Najnápadnejšie znich sú dve, strategicky umiestnené hneď na začiatku úvodnej apotom na začiatku záverečnej kapitoly. Prvá znich prirovnáva život krieke, má teda prírodný zdroj; druhá hovorí oživote ako rýchliku, čiže má civilizačný výpovedný dosah. Zistime najprv kontext metafory oživote ako rieke, ktorou sa román začína: Čo je život? Ťažko povedať! Vieme len toľko, že je vnás amy sme vňom. Podobá sa rieke bez počiatku akonca. Preteká priestorom bez oddychu, rovnako mocne anezadržateľne, ako 2 Maškovej aČepanovu prácu možno odporúčať na celkové oboznámenie sa svnímaním auplatňovaním iracionalizmu vslovenskej literatúre akonkrétne tiež vnaturizme, kam patrí aj dielo F.Švantnera. Odvolávajúc sa na uvedených autorov, vynechávam vtomto článku širšie filozoficko-noetické situovanie Švantnerovho diela. 3 Taoizmus patrí do klasického obdobia čínskej filozofie spolu skonfucianizmom, mohizmom, legalizmom aďalšími školami. Je založený na spise Tao te ťing, ktorého autorom je pravdepodobne Lao c’ (prelom 6.a5.stor. pred n. l.). Spis obsahuje náuku osprávnej ceste acnosti. Ľudský život je nahliadaný ako súčasť kozmickej prírodnej cesty. Základnou myšlienkou je pôsobenie skrze „nečinenie“, čím je taoizmus bližší indickému budhizmu než konfucianizmu. Vedľajším prúdom klasickej čínskej filozofie je škola ojin ajang ako kozmickom poriadku spätom sľudským životom, morálkou aspoločnosťou (porov. Kunzman— Burkard— Wiedmann 2001, s.14–15). Zhľadiska európskeho racionalizmu patrí taoizmus kiracionalistickým myšlienkovým konceptom. OPEN ACCESS 52 SVĚT LITERATURY 61 šiel rajom iGolgotou, nemá koryta, nemá miery, riadi sa vlastnými zákonmi, vytvárajúc na svojej ceste podivuhodné tvary, ktoré neznamenajú len vonkajší avnútorný obsah tohto sveta, ale aj jeho najpodstatnejší zmysel. Človek je vňom iba nepatrná smietka, ktorá sa náhle vynorí zhlbín na povrch, vychytená azda vírom, pláva raz mocnejším, inokedy slabším prúdom, vystupuje, ponára sa, krúti sa zátočinami, poskakuje perejami azase tak isto náhle zapadá bez stopy do temných hlbín. Nemôže mu nikdy odporovať, lebo je len jeho nástrojom. Je vňom, vjeho žilách, vjeho krvi. […] No vtedy je ešte všetko vporiadku. Má svoju slobodu, svoju radosť, tam sa môže prekonávať. Až raz sa to stane. Stretnú sa dvaja (Švantner 1974, s.15; kurzíva J.K.). Uvedený citát je počnúc rokom 1974 editorsky zrekonštruovanou aodvtedy preberanou verziou začiatku románu. Vieme vňom odčítať viaceré obrazné apriority či kategórie Cesty Tao ako nekonečne sa meniaceho obrazu Univerza: Cestou (Tao) zrodené aJej (Energiou) Te živené,/ do (hmotných) podôb sformované avschopné nástroje (bytia) vytvorené,/ to je tá skutočná príčina,/ (prečo) desaťtisíce vecí (všetvorstva) rešpektujú Cestu (Tao) avážia si Jej (Energiu aMravnú Silu) Te (Lao c’ podľa Čarnogurská 2009, s.173; kurzíva J.K.). Výrazy vkurzíve predchádzajúcich dvoch citátoch sú významovo porovnateľné, ale upozorniť treba najmä na Švantnerovo tvrdenie, že život „je vnás amy sme vňom“. Táto konštitúcia života podľa taoizmu totiž chýba vzachovanom Švantnerovom rukopise románu. Na základe prvotného, skoršieho rukopisu vznikla aj strojopisná autorská verzia, zktorej sa vychádzalo pri prvých vydaniach románu. Lenže strojopis sa stratil. Švantnerova posledná, strojopisná úprava textu teda dnes už nie kdispozícii anevieme, aký presný textový vstup do Života bez konca si autor želal. Popri nateraz zrekonštruovanej avtomto zmysle kodifikovanej podobe začiatku románu, odvodenej či zachovanej zo strojopisného textu (ikeď pred rokom 1974 redaktormi obmieňanej či redukovanej), máme stále dostupnú skoršiu rukopisnú verziu.4 Tá neobsahuje metaforu života-rieky ani vyjadrenie, že život „je vnás amy sme vňom“. Pôvodný rukopisný zápis románu, jeho prvotný variant, sa nezačína otázkou „Čo je život?“ ajeho pripodobením krieke, ale evokuje bezprostredné pokračovanie: Aživot ide ďalej: Aživot ide ďalej priestorom, časom bez oddychu, no rovnako mocne anezadržateľne, ako šiel rajom iGolgotou, nemá koryta, nemá miery, riadi sa vlastnými zákonmi, vytvárajúc na svojej ceste podivuhodné tvary, ktoré neznamenajú len vonkajší avnútorný obsah tohto sveta, ale aj jeho najpodstatnejší zmysel. Človek je vňom iba nepatrný smietok… (ALU SNK 99 B 1).5 4 Slovenská národná knižnica vMartine, ALU SNK 99 B 1. 5 ALU SNK znamená Archív literatúry aumenia Slovenskej národnej knižnice. OPEN ACCESS JANA KUzMÍKOVá 53 Vstup do rozprávania in medias res „Aživot ide ďalej“ bol neskôr pozmenený na metaforu života-rieky bez počiatku akonca. Môžeme sa domnievať, že tak urobil sám autor vstrojopise, očom svedčí aj oproti rukopisu doplnený výrok už vprvom, cenzurovanom vydaní románu (1956), že „život je vnás amy sme vňom“. Tento výrok totiž presne zodpovedá Švantnerovej filozofii (porovnaj úvodný denníkový citát) iautorskej koncepcii románu. Formálno-štylistické zmeny medzi skoršou rukopisnou aneskoršou strojopisnou verziou sa teda nedotkli rámcového taoistického projektovania diela. Tvrdenie, že život „je vnás amy sme vňom“, nachádzame aj vpredslove Thomasa Manna kjeho výberu zdiela Arthura Schopenhauera. Túto knihu Švantner študoval6 avo svojich denníkoch ju komentoval (Švantner 2001, s.162–163). Thomas Mann reprodukuje Schopenhauera: Individuum však, domnívající se, že je jedinečně odlišeno od celistvosti světa […], nevidí podstatu věcí, která je jedna, nýbrž její jevy, avidí je oddělené, různé, ba protikladné […]. Vůle, jež jest tvůj původ ipodstata, způsobuje, že toužíš po požitcích života […]. Tvá žádostivost světa— to všechno pochází jen zklamné mnohosti, zomylu, že ty nejsi svět asvět že není ty […] (Mann 1993, s.25; kurzíva J.K.). Z„neklamného“ názoru, že človek je svet asvet je človek, vyplývajú dôsledky, že „vůle je ve všem ave všech jedna atáž“ (tamže, s.27). Thomas Mann upozorňuje, že Schopenhauerove úvahy sa prelínajú sindickou múdrosťou (tamže, s.24); pričom pri analýze Švantnerovej filozofie je vhodné dodať, že indický budhizmus je zreteľnými väzbami spriaznený sčínskym taoizmom (Čarnogurská in Cchao Süečchin 2001, s.542). Pôvodný, rukou písaný úvod Švantnerovho románu in medias res podobným spôsobom ako neskôr pridaný obraz rieky zodpovedá mýtizmu čínskeho taoizmu, lebo: „To, čo je vPodnebesí Cestou Tao, / je ako plynutie (vody) zpotôčikov do riek amorí!“ (Lao c’ podľa Čarnogurská 2009, s.204). Vrukopisnom, prvom znení Života bez konca bol taoistický rámec ešte umocnený dodatočnou poznámkou, ktorú Švantner druhotne vpísal tesne khornému okraju prvej strany nad začiatok vlastného textu románu: „Kedy to začalo— vnebi, na zemi, vo vesmíre, vlone ženy, vslabinách muža“ (podľa Šútovec 2005, s.203).Toto je určite viac pohanská než kresťanská predstava počiatkov sveta,7 ale núkajú sa aj konkrétnejšie súvislosti: Súc vedomý si svojej mužskosti apridŕžajúc sa svojej ženskosti, utvára sa riečisko Podnebesia/ avtakto tvoriacom sa riečisku Podnebesia sa (Energia) Te vzájomne nedelí aneodlučuje./ Nuž atakto vzájomne neodlučiteľnou (Energiou) Te sa (všetko) bežne prinavracia do prvopočiatočných stavov novonarodenia (Lao c’ podľa Čarnogurská 2009, s.201). 6 F.Švantner vlastnil český preklad zroku 1948. 7 „Pohanský svetonázor, pohanské náboženstvá vytvorili vari najobsiahlejšiu mieru. Kresťanstvo ju zúžilo, keď sa zaujímalo viac oducha ahmotu neuznávalo, ničilo“ (Švantner 2001, s.176). OPEN ACCESS 54 SVĚT LITERATURY 61 Uvedenú tézu majstra Lao c’ vysvetľuje Marína Čarnogurská: Nebo aZem— hlavná jingjanová dvojica symbolov prírodnej dialektiky premien vklasických čínskych svetonázorových predstavách. Zem včínskej starovekej terminológii nie je len názov pre pozemský svet, ale aj symbol pre všeobecný dialektický protiklad hmotnosti amateriálnosti voči Nebu anehmotnosti vnekonečnej procesualite Cesty Tao. Vpriebehu atrvaní dialektických premien bytia Zem zároveň symbolizuje matku všetvorstva (ženský princíp Univerza) anebo otca (mužský princíp Univerza). Zich vzájomnej súčinnosti sa rodili arodia všetky obsahy aformy konkrétnej procesuality adeje časopriestorového sveta (Čarnogurská in Cchao Süečchin 2001, s.556). Odtiaľto priam zákonite vyplýva, že nosné rozprávanie oživotnom priebehu na pozemskej úrovni nemôže vychádzať zničoho iného než zosudového stretnutia muža aženy: „Až raz sa to stane. / Stretnú sa dvaja“ (Švantner 1974, s.15). Takto sa otvára príbeh matky Hermíny anásledne jej dcéry Paulíny, hlavnej postavy románu. III. FILOZOFICKÉ DISKURZY VŽIVOTE BEZ KONCA III.1 SCHOPENHAUEROVSKÝ dISKURz Pani Hermíne, matke Paulínky, môžeme pripísať aj citovanú monologickú úvahu na tému, čo je život, ktorou sa román začína. Hermínin osud spadá do tradície schopenhauerovského voluntaristického idealizmu, podľa ktorého je podstatou sveta iracionálna Vôľa, ktorá podmieňuje žiadostivosť iutrpenie človeka. Hermínin život je plný utrpenia: po šťastnej mladosti sa vydala bez lásky, nepoznala manželský súzvuk, len neustálu robotu, kým neporodila jedinú dcéru Paulínku, ale ani tú nemohla naplno vychovávať, lebo po pôrode ochrnula. Jej doživotným údelom sa stala askéza (ikeď nie dobrovoľná, ako to požadoval Schopenhauer). Ešte aj jej smrť bola tragická, keď sa na dcérinej svadbe usilovala ochrániť Paulínku pred rozzúreným ženíchom Alpárom, ktorý sa práve dozvedel oPaulínkinom nemanželskom dieťati. Aj Paulínka sa narodila ešte do schopenhauerovského sveta, aj jej sa prorokuje celoživotné utrpenie „vslzavom údolí“: Ach, aká hrôza! Či ľudia sú vždy takí zronení azúbožení? Čo im len tlačí dušu, že nevyžaruje znich ani jeden jasnejší lúč? […] Hľaďže, vychádza práve nový deň. On sa stáva bránou tvojho utrpenia. […] Tvoje svedomie ťa bude prebúdzať ahnať aj nocami vústrety nemilosrdnej smrti. Nikde nenájdeš milosrdenstvo. Potravou ti bude suchý prach šedivých ciest, na ktorých budeš padať, anápojom horké slzy vlastných zvädnutých očí (Švantner 1974, s.40). Celé okolie anajmä ľudia okolo novorodeniatka „akoby sa boli dohodli, že mu prilejú po kvapôčke jedu práve do koreňov života“ (tamže). OPEN ACCESS JANA KUzMÍKOVá 55 III.2 BERGSONOVSKÝ dISKURz Lenže Paulínkina cesta neopakuje Hermínin osud, schopenhauerovský model ľudského života. Plačúcemu novorodeniatku sa prihovoria muškáty, aby ho poučili, že pre život ešte neplatia pravidlá. Vzmáha sa arastie svojou vlastnou silou. Nikto preň dosiaľ nestvoril formu. Nemusíš sa teda obávať, že sa nehodíš práve pod jeho mieru. On nemá žiadnej miery, vládne nekonečným priestorom avšetkými možnosťami. Možno práve ty sa mu staneš veľmi účinným prostriedkom araz dosiahneš práve takej životnej plnosti, ako sme dosiahli my. […] Malé stvoreniatko dostalo chuť do života aviac sa jej nevzdá (Švantner 1974, s.41). Vtýchto slovách sa obmieňa rámcová taoistická filozofia8 románu azároveň sa naznačuje, že Paulínku očakáva istá osobnostná emancipácia („životná plnosť“). Jej vitalistická cesta životom má viac bergsonovské než schopenhauerovské pozadie. Historicky novší, bergsonovský projekt spočíva vtom, že človek (vzosobnení Paulínky) sa mení zrelatívne pasívneho objektu tvorivého elánu (élan vital) na aktívny aotvorený subjekt, čo mu umožňuje sebazdokonalenie. Paulínkiným poslaním je nájsť zmysel života vpoctivej práci, lebo keď robota prejde do krvi, spieva atancuje. Je to akoby sme sa premenili, dorástli. […] Áno, život dostáva novú podobu. […] Paulínka spotešením sleduje túto zmenu vsebe. Konečne sa dostáva na pevnú pôdu, konečne stúpa svojou cestou, anieto obavy, že by zablúdila (Švantner 1974, s.705–706; kurzíva J.K.). Ak na začiatku románu je včlovekových žilách život, umalej Paulínky „chuť do života“, tak ku koncu rozprávania má ľudský život novú „podobu“, vjeho krvi pulzuje práca. Tento vývin postavy Paulínky súhlasí sbergsonovským vitalistickým ponímaním (Kuzmíková, 2006),9 podľa ktorého príroda dala človeku tvorivosť a„rozum výrobcu“ (Bergson 1970, s.405). Zámerný filozofický posun od Schopenhauera kBergsonovi je vrománe zrejmý aj vzužitkovaní konceptu svätca. Trpiaca pani Hermína sa stáva svätou vschopenhauerovskom zmysle (svätec je ten, kto sa zbavil vôle kživotu, čiže žiadostivostí). Ibaže na jej dcéru Paulínku vlastnosť asketickej svätosti neprechádza. Pre ňu je nachystaná dlhoročná osudová láska, Alpár, hoci voči nemu jej prináleží podriadená rola trpiteľky. Po odchode asmrti „božského“ Alpára (sanarchistickou anezodpovednou povahou) sa Paulínka vymaňuje zdovtedajších životných amanželských pravidiel a„zostáva sama sebou“ (Švantner 1974, s.706). Znovu objavuje radosť zmanuálnej práce (kopanie kanálov) azískava duševnú pevnosť. To všetko sa deje podľa bergsonovských pravidiel, ktoré zdieľal aj František Švantner vdenníkoch: 8 Treba však upozorniť na problém miery vtaoistickom aŠvantnerovom ponímaní. Tejto otázke sa venujem vďalších častiach článku (podkapitola III.4). 9 Hodnotu „poctivej práce“ Švantner neprevzal zmarxizmu; voči dobovému socializmu po roku 1948 mal veľké výhrady (porovnaj Švantner 2001, s.176–178). OPEN ACCESS 56 SVĚT LITERATURY 61 Myslím, že si rečami neuľahčíme vživote, že najväčšia radosť je vsamej práci, odovzdanej práci, keď mlčíme asledujeme pohyb rúk, zahlbujeme sa do tvorenia, keď naše myšlienky spojujeme sdielom, shmotou, atak ju povyšujeme, povznášame. Veď tým aj my rastieme apovznášame sa (zo Švantnerovej pozostalosti vo vlastníctve autorky štúdie; kurzíva J.K.).10 Spisovateľovu úvahu porovnajme sBergsonovou premisou otvorivej, výrobnej inteligencii človeka: „Človek sa povznesie nad zem, len keď nájde oporný bod vpevnom nástroji. Musí zaťažiť hmotu, ak sa chce od nej odpojiť. Inak povedané, mystika privoláva mechaniku“ (Bergson 1970, s.426; kurzíva J.K.), ale tiež mechanika si vyžaduje aj mystiku (tamže, s.427). Je zrejmé, že Bergsonove aŠvantnerove myšlienky sú zlučiteľné. III.3 TAOISTICKÝ dISKURz VŠvantnerových zápisníkoch sa presvedčenie ozmysle života vpráci opakuje na viacerých miestach (Švantner 2001, s.175–176). Pritom sa spisovateľ zamýšľal aj nad mystikou (tamže, s.174), dokonca uvažoval osocialistickej mystike (tamže, s.39). Tieto poznámky sú dôležité pre interpretáciu veľkej záverečnej metafory románu, ktorá sa opäť pýta: Čo je život? Ťažko povedať. Život je možno tento rýchlik, uháňajúci šialene nocou. Niekde vpredu je rušeň, ktorý vo svojich železných útrobách mocne pracuje. Až tak, že sa na ňom hrubý pancier potí. Pod oblohu valí hustý dym ado priekopy po stranách sype iskry. Hore na mostíku bdie strojník. Stojí pri zábradlí acelým telom zachytáva hrmot achvenie stroja. Chce končiť poctivo svoju prácu. Zmeriava stále rýchlosť, kontroluje prístroje, siaha rukou na páky pred sebou, ktoré už spoľahlivo rozoznáva podľa hmatu, myslí tiež na ľudí tam, vo vozňoch, lebo nechcel by ich mať na svedomí (Švantner 1974, s.729; kurzíva J.K.). Vprvotnom, rukou písanom zázname Života bez konca sa vyskytuje odchýlka vo vete, že strojník chce „končiť poctivo svoju službu“ (Šútovec 2005, s.205). Pôvodne použité slovo „služba“ evokuje budhovsko-taoistický koncept súcitu, ktorý opakoval aj Schopenhauer arozvíjajú ho Thomas Mann (1993, s.22, 28) iHenri Bergson (1970, s.426, 428).11 Švantner však za svätým milosrdenstvom videl ešte zásadnejšiu opozíciu— priamy boj dobra azla (Švantner 2001, s.68). Dualizmus dobra azla aich harmónia zamestnávala jeho myseľ „poza“ kategóriu svätosti tak, že vždy zvažoval aj protiklady či protirečenia svätosti,12 pričom vo svojich denníkových zápiskoch ka10 Uvedený citát uvádzam zpozostalosti vmojom vlastníctve, pretože jeho pôvodné znenie odkazuje na Bergsonove tézy priamočiarejšie než vknižne publikovaných denníkoch, kde je táto autorova myšlienka redaktorsky upravená (Švantner 2001, s.24). 11 Pozri Kuzmíková (2006, 10). 12 Pozri napríklad vŠvantnerových denníkoch (2001) mnohé variácie novely Kňaz (1964). OPEN ACCESS JANA KUzMÍKOVá 57 tegórii súcitu nevenoval samostatné komentáre. Radšej používal všeobecnejší pojem „dobra“. Vkontexte Švantnerových zápiskov akomentárov preto nahradenie „služby“ zrukopisu „prácou“ vo vydaní románu vôbec nevyznieva neorganicky, naopak, súhlasí sautorovým životným krédom: „Zmyslom života je poctivosť vpráci“ (Švantner 2001, s.78). Tento životný program napĺňa aj postava Paulínkinho druha zdetstva Tóna. Zároveň Tóno nie na deklaratívnej úrovni (slovo „služba“? alebo „práca“?), ale svojou funkciou vrománe vyhovuje práve roli taoistického svätca, najmä pokiaľ ide ojeho spätosť sPaulínkou. Vjej živote sa viac razy objavuje nečakane, práve vtedy, keď je Paulínke potrebný. Jeho titul je „záchranca“. Figúra Tóna predstavuje vkoncepcii románu „stvorenie“ medzi duchom azjavom, ideou ajavom. Tóno je „platonik“, vo vzťahu kPaulínke je zČistej Zeme, ktorá včchanbudhistických predstavách nie je „geografickým priestorom, ale stavom ľudského srdca ajeho vedomia“ (Čarnogurská in Cchao Süečchin 2001, s.538). Tóno (-ono) plne zodpovedá aj vyjadreniam Lao c’ vdiele Te Tao ťing: (Otom), kto (dokáže) uzamknúť príklopy (svojich) zmyslov, / atým uzavrieť ich brány, / utíšiť ich rozžhavenosť / aprispôsobiť ich pozemským mravom, /úplne potláčať svoju útočnosť / avymaniť sa z(akýchkoľvek) previazaností, /otom možno popravde povedať, že je stotožnením sa sPrapodstatou bytia! (Lao c’ podľa Čarnogurská 2009, s.176). III.4 NIETzSCHEOVSKÝ dISKURz Na opačnom póle ako Tóno sa pohybuje postava Paulínkinho muža Alpára. Jeho figúru tvaruje Nietzscheho filozofia. Vtomto zmysle je výstižná Alpárova úvaha, keď ho podvodník oberie openiaze na veľký dom: Ach, život? To sú galeje, večná otročina, predlžovanie múk, pretĺkanie dní bez cieľa, stále stým istým začiatkom atým istým koncom. Asvet? To je hotový blázinec. […] Bujnie arozrastá sa navzdory všetkým predpokladom, nemá poriadku ani miery. […] Každý si vytvára vlastnú mravnosť. Len si ju treba vedieť uplatniť aubrániť. Možno kradnúť, klamať, podvádzať, na zmluvy, dohovory avšelijaké citové vzťahy netreba mať ohľad. Za svoje činy zodpovedáš len sebe, lebo niet kráľa ani pápeža. Aj Boha iba kňazi vymysleli. Si len sám, vládca apán. […] To je nová morálka (Švantner 1974, s.593–594). Takáto „nová morálka“ (Nietzsche 1925) však nezodpovedá taoistickej Mravnej Sile ako súčasti Cesty Tao, ktorej prúd nevyhnutne nemá nikdy vničom pretiecť „cez okraj“, čiže vždy sa musí dodržiavať istá stredová miera (Lao c’podľa Čarnogurská 2009, s.190). František Švantner ktomu dodáva: Je nesporné, že dnešný človek snaží sa prevýšiť svoju mieru. Neuznáva nad sebou žiadnu vládu, žiadnu moc, je sám nad všetkým, amožno to ho robí OPEN ACCESS