Adaptácia antroponým cudzieho pôvodu v slovenčine a španielčine

ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2, S. 193–211 Adaptácia antroponým cudzieho pôvodu vslovenčine ašpanielčine1 Bohdan Ulašin (Bratislava) ADAPTATION OF ANTHROPONYMS OF FOREIGN ORIGIN IN SLOVAK AND SPANISH This article compares the adaptation of anthroponyms of foreign origin in Slovak and Spanish across historical periods. We analyze ancient names of Latin and Greek origin where Spanish shows, in general, adeeper level of adaptation. We have also included biblical, Near Eastern, and Egyptian names and names from the medieval and early modern periods, where the predominant tendency is to find native equivalents, not only for first names, but for surnames as well (in asignificantly more systematic way in the case of Spanish). Nowadays the clear tendency is to maintain the original graphic form of foreign names in languages using the Latin alphabet, except for names of popes and monarchs. Searching more widely, the article analyzes rules for transcribing names from Slavic languages, Arabic, and Chinese, noting agreater degree of adaptation in Spanish. Different approaches are found in transcription of Chinese names, with Spanish using pinyin and Slovak employing asystem of transcription based on its own alphabet. The article concludes with translations of anthroponyms, highlighting variations in the use or absence of translation of descriptive names (nombres parlantes, e.g. Schneewittchen) into the two languages analyzed. KEY WORDS anthroponym, adaptation, transcription, translation, Spanish, Slovak KĽÚČOVÉ SLOVÁ antroponymum, adaptácia, transkripcia, preklad, španielčina, slovenčina DOI https://doi.org/10.14712/23366591.2024.2.5 1. ÚVOD Cieľom tohto článku je analyzovať spôsoby adaptácie antroponým cudzieho pôvodu vslovenčine avšpanielčine aztoho vyplývajúcich najdôležitejších vzájomných rozdielov, pokiaľ ide ozápis, výslovnosť aj odlišnosti vpoužívaní ekvivalentov či prekladu apelatívnych základov antroponým. Antroponymá tvoria jeden zonymických podsystémov, slúžia prvoplánovo ako identifikátor osôb. Táto funkcia je natoľko dominantná, že antroponymum (tak ako aj toponymum) má minimálny vzťah ksémantike svojho apelatívneho základu. Napríklad Alexander Dubček bol konkrétny československý politik, pôsobiaci v20.storočí, aza účelom jeho identifikácie sa použije jeho meno apriezvisko viných jazykoch 1 Tento článok je súčasťou projektu VEGA: Španielske aslovenské propriá: súčasná kontrastívna onomastika (1/0595/24). OPEN ACCESS 194 ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2 bezo zmeny. Nebudeme teda mať všpanielčine Alejandro Roblecito alebo vangličtine Alexander Little Oak2, keďže by bola ohrozená základná funkcia antroponyma ako jedinečného identifikátora osoby. Avšak je mnoho prípadov, pri ktorých dochádza kzmenám vrámci adaptácie do prijímajúceho jazyka: Kryštof Kolumbus— Cristóbal Colón (<tal. Cristoforo Colombo / lat. Christophorus Columbus) ai. Vurčitých prípadoch dokonca aj kčiastočnému alebo úplnému prekladu: Ján Krstiteľ— Juan el Bautista (<lat. Ioannes Baptista <gr. Ἰωάννης ὁ βαπτιστής), Sediaci býk— Toro Sentado (<angl. Sitting Bull <dakot. Tatanka Yotanka) apod. Avprípade prepisu zo sústav písiem nepoužívajúcich latinku sú rozdiely natoľko výrazné, že môžu znemožniť identifikáciu: Usáma Bin Ládin— Osama Bin Laden, Si Ťin-pching— Xi Jinping apod. Antroponymá tvoria súčasť bioným, živých bytostí, sú fixované vsociálnych vzťahoch aich hlavná funkcia, ako už bolo povedané, je označiť jedinca (funkcia nominačná) aodlíšiť ho od ostatných jedincov danej triedy (funkcia identifikačná, diferenciačná), čo je potreba univerzálna, keďže sa nenašlo dosiaľ etnikum, ktoré by nepoužívalo antroponymá (Pleskalová, 2016, s.114). Vnašom článku sa budeme zameriavať na osobné vlastné mená (rodné mená, priezviská), čiastočne do porovnania zahrnieme aj nepravé antroponymá (teonymá, mená mytologických, rozprávkových aliterárnych postáv). Ponechávame bokom skupinové antroponymá ako napríklad obyvateľské mená aetnonymá. 2. STAROGRÉCKE ALATINSKÉ ANTROPONYMÁ Celkovo možno povedať, že vadaptácii antických antroponým je slovenčina konzervatívnejšia ako španielčina, jazyk, ktorý vznikol zlatinčiny. Vprípade najmä latinských mien všpanielčine totiž nejde otypický proces adaptácie vrámci „prisvojovania“ si mien zvýchodiskového do prijímajúceho jazyka3. Mnohé kontinuálne zmeny počas premeny latinčiny na dnešnú španielčinu zasiahli prirodzene aj oblasť najmä latinských, ale aj starogréckych antroponým. Na rozdiel od španielčiny je vslovenčine ohľadom adaptácie antických mien už dlhodobo prítomný spor, ktorý sa prejavuje vdvoch protichodných tendenciách: zachovať čo najvernejšiu podobu mien známu vo východiskových jazykoch atendenciou čo najviac prispôsobiť prepis prijímajúcemu jazyku, teda poslovenčenie daných antroponým (Buzássyová K., 2002, s.39–40). Toto sa prejavuje včastej existencii dvojtvarov, kde koexistuje tvar svyššou mierou adaptácie, tzv.vžitá podoba mena, atvar 2 Hoci existujú viaceré slovné hračky založené na doslovnom preklade, ktoré sú však humorné aoriginálne preto, že poukážu práve na neuvedomovanú sémantiku apelatívneho základu mien (príklady zarchívu autora): George Bush (Juraj Krík), Nicolas Cage (Mikuláš Klietka), Stephen King (Štefan Kráľ) atď. 3 Ako analogický príklad by sme azda mohli uviesť tvary vlastných mien veľkomoravských osobností znašich dejín, ktoré sa prirodzene prepisujú do dnešnej podoby toho ktorého slovanského jazyka (Blanár, 2002, s.15): slk. Svätopluk, čes. Svatopluk, poľ. Świętopełk vs. šp. Svatopluk / Sventopluk <starosl. Svątopъlkъ. OPEN ACCESS BOHDAN ULAšIN 195 smenšou mierou adaptácie, prítomný najmä vodborných avedeckých textoch4. Tieto dvojtvary pripúšťa aj kodifikačná príručka Pravidlá slovenského pravopisu (posledné 4.vydanie zr.2013), typicky napríklad osamostatnená časť (väčšinou stredné nomen alebo koncové cognomen) viacčlenného latinského osobného mena vs. celé meno, ďalej (ne)označovanie aspirovaných hlások (typicky théty) či kvantity ai.: Cézar / Gaius Iulius Caesar, Horácius / Quintus Horatius Flaccus, Ovídius / Publius Ovidius Nasso; Temistokles / Themistokles, Demostenes / Démosthenés apod. Pri vypracovávaní heslára akademickej encyklopédie Encyclopaedia Beliana (projekt pod gesciou Slovenskej akadémie vied), ktorá obsahuje stovky hesiel antických mien, si autori dokonca vypracovali vlastné všeobecné transkripčné zásady, podľa ktorých mnohé heslá majú podobu dvojtvaru (Buzássyová, Ľ, 2002, s.45). Ďalšie príklady okrem už spomenutých (ako prvý je uvedený adaptovaný, ako druhý neadaptovaný tvar): Afrodita / Afrodité, Apolón / Apollón, Artemida / Artemis, Nioba / Niobé, apod. Vprípade existencie dvojtvarov antických antroponým uvádzame ďalej vtexte ten adaptovanejší. 2.1 KVANTITA / SLOVNÝ PRÍZVUK Latinské mená sa vslovenčine píšu bez označovania kvantity. Tá sa nepíše ani všpanielčine, keďže vkontinuu vývojovej premeny zlatinčiny do španielčiny vokalická kvantita zanikla vo výslovnosti už vo vulgárnolatinskej fáze (Zavadil, 1998, s.87). Slovenský dĺžeň (´), označujúci vokalickú kvantitu, sa vyskytuje vadaptovaných latinských menách zriedkavo, typicky na mieste dvojhlásky či dlhej a/alebo prízvučnej samohlásky: Caesar <Cézar, Horātius <Horácius. Čo sa týka miesta slovného prízvuku, vnormatívnej slovenčine je vždy na prvej slabike ašpanielčina vdrvivej väčšine zachováva prívzuk na rovnakej slabike, na ktorej bol vlatinčine (Tamže, s.82): Rōmulus <Rómulo , Antōnius <Antonio, Caligula <Calígula atď. Avšak vsúlade spravidlami španielskej akcentuácie sa vniektorých prípadoch musí prízvučná slabika označiť tildou (´): Caligula— Calígula (<Caligula), Seneca— Séneca (<Seneca) ai. Vprípade gréckych mien španielčina často kladie prízvuk na tretiu slabiku od konca, čo je väčšinou vrozpore spôvodným gréckym prízvukom zväčša na predposlednej slabike5. Vslovenčine dĺžeň často absentuje6, keďže vyjadruje kvantitu samohlásky, nie postavenie slovného prízvuku: Anaxagoras— Anaxágoras (<Ἀναξαγόρας), Anaximenes— Anaxímenes (<Ἀναξιμένης), Aristoteles— Aristóteles (<Ἀριστοτέλης), Diogenes— Diógenes (<Διογένης), Empedokles— Empédocles (<Ἐμπεδοκλής), Protagoras— Protágoras (<Πρωταγόρας), Sofokles— Sófocles (<Σοφοκλης), Sokrates— Sócrates (<Σωκράτης) ai. 4 „Adaptované mená sa uplatňujú najmä vkultúrnej publicistike, vprekladoch umeleckej literatúry, vpopularizačnej literatúre.“ (PSP, 2013, s.43). 5 Avšak vistom počte prípadov sa miesto prízvuku všpanielčine agréčtine zhoduje: Demokritos— Demócrito (<Δημόκριτος), Hesiodos— Hesíodo (<Ἡσίοδος), Priamos— Príamo (<Πρίαμος) ai. 6 Až na spomenuté neadaptované výnimky, typické pre odborné publikácie: Démosthenés, Héródés apod. OPEN ACCESS 196 ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2 Dĺžeň vslovenčine používame najmä na zachovanie dĺžky vnominatívnych koncovkách gréckych antroponým (Buzássyová, Ľ., 2002, s.51), typicky pri koncovke -ón: Apolón— Apolo (<Ἀπόλλων), Agamemnón— Agamenón (<Ἀγαμέμνων), Platón (<Πλάτων), Poseidón (<Ποσειδῶν), Zenón (<Ζήνων) ai. Ale aj inde: Homér— Homero (<Ὅμηρος), Ifigénia— Ifigenia (<Ίφιγένεια), Pýtia— Pitia / Pitonisa (<Πυθία), Táles zMilétu— Tales de Mileto (<Θαλῆς ὁ Μιλήσιος), Tália— Talía (<Θάλεια / Θαλία) ai. 2.2 FORMA Ak opomenieme bežné grafické rozdiely medzi španielčinou aslovenčinou na prípadoch adaptovaných internacionalizmov7, tak jedným znajrelevantnejších rozdielov je eliminácia slabej koncovej spoluhlásky všpanielčine, na rozdiel od slovenčiny. Ide osystematickú elimináciu latinského -u(s)8 vantroponymách mužského rodu: Brutus— Bruto (<Brutus), Gaius Octavius Augustus— Cayo Octavio Augusto (<Gaius Octavius Augustus), Grakchus— Graco (<Gracchus), Krézus— Creso (<lat. Croesus <gr. Κροῖσος), Marcus Antonius— Marco Antonio (<Marcus Antonius), Ovídius— Ovidio (<Ovidius), Spartakus— Espartaco (<Spartacus), Vergílius— Virgilio (<Vergilius) ai., rovnako aj vgréckej koncovke -o(s)9: Demokritos— Demócrito (<Δημόκριτος), Herodotos— Heródoto (<Ἡρόδοτος), Meneláos— Menelao (<Μενέλαος), Teseus— Teseo (<Θησεύς). Avšak zostáva zachovaná grécka koncovka -es: Aristoteles— Aristóteles (<Ἀριστοτέλης), Diogenes— Diógenes (<Διογένης), Euklides— Euclides (<Εὐκλείδης), Perikles— Pericles (<Περικλῆς) ai. Avšak vniektorých častejšie používaných mužských menách sa tieto vslovenčine zdomácňujú úplným odstránením koncovej slabiky: Dioklecián— Diocleciano (<Diocletianus), Hadrián— Adriano (<Hadrianus), Homér— Homero (<Ὅμηρος), Pilát— Pilato (<Pilatus), Tertulián— Tertuliano (<Tertullianus), Traján— Trajano (<Traianus), Vespazián— Vespasiano (<Vespasianus); typicky pri menách spendantom vslovenskom kalendári: Dezider— Desiderio (<Desiderius), Konštantín— Constantino (<Constantinus), Severín— Severino (<Severinus)10, ako aj pri názvoch planét, ktoré pôvodne označovali božstvá11: Merkúr— Mercurio (<Mercurius), Neptún— Neptuno (<Νεπτούνους), Urán— Urano (<Οὐρανός) ai. 7 Ako napríklad rozdiel vpoužití k-c: kentaur— centauro ai., rovnako aj pri antroponymách: Kyklop— Cíclope (<Κύκλωπες) či y-i: bicykel— bicicleta, rovnako aj vgréckych antroponymách (ide osamohlásku, nie opolosamohlásku apolospoluhlásku, ktorej zodpovedá slovenské j: Jahve— Yavé apod.): Aischylos— Esquilo (<Αἰσχύλος), Kalypso— Calipso (<Καλυψώ), Pyrrhos— Pirro (<Πύῤῥος), Tukydides— Tucídides (<Θουκυδίδης) ai. 8 Vsúlade svulgárnolatinským vývojom smerom ku stredovekej kastílčine, ktorý zdedila moderná španielčina, teda postupné nahrádzanie nominatívu za tvary akuzatívu (zriedkavo aj ablatívu) aeliminácia koncovej spoluhlásky -s(Zavadil, 2004, s.9–11). 9 Spár výnimkami ako Minos— Minos (<Μίνως). 10 Svýraznou výnimkou Iulius <Július. 11 Na okraj poznamenajme, že niekedy je astronymum avýchodiskové meno postavy zgréckej mytológie vslovenčine odlišné: Kasiopeja (súhvezdie) vs. Kassiopeia (matka Andromedy), Amaltea (mesiac Jupitera) vs. Amaltheia (lesná nymfa) ai. (Prociková, 2002: 71). Všpanielčine je astronymum aj antroponymum voboch prípadoch zhodné: Casiopea, Amaltea. OPEN ACCESS BOHDAN ULAšIN 197 Zjednodušenie spoluhláskových skupín ageminovaných (zdvojených) spoluhlások všpanielčine: Agamemnón— Agamenón (<Ἀγαμέμνων), Agrippina— Agripina (<Agrippina), Appius— Apio (<Appius), Commodus— Cómodo (<Commodus), Crassus— Craso (<Crassus), Grakchus— Graco (<Gracchus), Hippokrates— Hipócrato (<Ἱπποκράτης), Pallas Aténa— Palas Atenea (<Παλλὰς Ἀθήνη), Ptolemaios— Ptolomeo / Tolomeo (<Πτολεμαῖος) ai. Koncové -N všpanielčine. Je to pozostatok akuzatívneho tvaru, ktorý sa viberorománčine postupne stal jediným tvarom pre drvivú väčšinu nominálnych lexém, ateda aj antroponým (Zavadil 2004, s.9): Cicero— Cicerón (<Cicero, akuzatív Cicerōnem), Nero— Nerón (<Nero, akuzatív Nerōnem), Charón— Caronte (<lat. Charon, akuz. Charontem, <gr. Χάρων), ai. Španielska monoftongizácia dvojhlások vgréckych menách12 (AI → E, EI → E/I, OI → E): Aischylos— Esquilo (<Αἰσχύλος), Daidalos— Dédalo (<Δαίδαλος), Faidón— Fedón (<Φαίδων), Hefaistos— Hefesto (<Ἥφαιστος), Herakleitos— Heráclito (<Ἡράκλειτος), Oidipus— Edipo (<Οἰδίπους), Panaitios— Panecio (<Παναίτιος), Polykleitos— Policleto (<Πολύκλειτος), Poseidonios— Posidonio (<Ποσειδώνιος) Ptolemaios— Ptolomeo / Tolomeo (<Πτολεμαῖος) ai. K— C, španielčina prevzala zmenu vpísme zk→ c, ktorá nastala vlatinčine oproti gréckej pôvodine13: Kybélé— Cibeles (<lat. Cybele <gr. Κυβέλη), Tukydides— Tucídides (<lat. Thucydides <gr. Θουκυδίδης), ale aj antické antroponymá negréckeho pôvodu, ktoré však zdieľajú rovnakú zmenu pri sprostredkovaní cez gréčtinu alatinčinu: Kýros— Ciro (<lat. Cyrus <gr. Κῦρος). CH— C / Q, vgréčtine išlo pôvodne oaspirovanú výslovnosť [kh], ktorá sa časom frikativizovala, vlatinčine najprv iba ako velára [k], neskôr sa vCiceronovej dobe aspiruje (Buzássyová, 2016, s.209–210), španielčina zdedila velárnu výslovnosť, ktorej odrazom je grafické označenie veláry pomocou c, q: Archelaos— Arquelao (<Αρχέλαος), Archimedes— Arquímedes (<Ἀρχιμήδης), Chrysippos— Crisipo (<Χρύσιππος) ai. TI— C, ide opalatalizáciu, ktorá sa vprípade španielčiny konzistentne premieta aj do grafického zápisu, vprípade slovenčiny pri gréckych menách zostáva zápis aj výslovnosť ti-, vprípade latinských mien sa zaužívala ranostredoveká výslovnosť [tsi], ktorá sa však nepremieta do zápisu, svýnimkou vžitých slovakizovaných tvarov (Horácius, Domicián): Boethius— Boecio (<Boëthius), Domicián / Domitianus14— Domiciano (<Domitianus), Horácius / Horatius15— Horacio (<Horatius), Lucretius— Lucrecio (<Lucretius), Panaitios— Panecio (<Παναίτιος) ai. To isté máme aj vprípade Pilát Pontský— Poncio Pilato (<Pontius Pilatus), kde koncovka -ský nahradila prítomný jod, ktorý spolupôsobil pri palatalizácii. 12 Tá sa udiala aj vnovogréčtine. 13 Prítomné aj pri toponymách: Mykény— Micenas ako aj etnonymách známych už vstaroveku: Kelti— celtas, Skýti— escitas apod. Pri antroponymách je to relevantné, pokiaľ miesto pôvodu tvorí súčasť antroponyma: Zenón zKitia— Zenón de Citio (<Ζήνων ὁ Κιτιεύς) apod. 14 Najmä pri uvedení celého mena: Titus Flavius Domitianus. 15 Najmä pri uvedení celého mena: Quintus Horatius Flaccus. OPEN ACCESS 198 ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2 X— J / X, grécke x je zachované voboch jazykoch16, avšak vzačiatočnom postavení sa všpanielčine mení na j, vyslovované ako frikatíva [x]: Anaxagoras— Anaxágoras (<Ἀναξαγόρας), Anaximandros— Anaximandro (<Ἀναξίμανδρος), Anaximenes— Anaxímenes (<Ἀναξιμένης) apod. Avšak na začiatku slova: Xantipa17— Jantipa (<Ξανθίππη), Xenofanes— Jenófanes (<Ξενοφάνης), Xenofón— Jenofonte (<Ξενοφῶν), Xenokrates— Jenócrates (<Ξενοκράτης) ai. Sonorizácia s→ zvslovenčine vintervokalickom postavení (všpanielčine knej nikdy nedochádza), píše sa zpri niektorých konkrétnych vžitých formách, kde bola výslovnosť akceptovaná aj na úrovni grafickej: Cézar— César (<Caesar), Krézus— Creso (<lat. Croesus <gr. Κροῖσος), Vespazián— Vespasiano (<Vespasianus). Viných prípadoch, kde sa síce vyslovuje znelo, sa píše s, hoci nájdeme bežne varianty písané so z, čo je však vrozpore so slovenskou normou (PSP, 2013, s.43): Théseus / Teseus (*Tézeus)— Teseo (<Θησεύς), Perseus (*Perzeus)— Perseo (<Περσεύς) ai. Samozrejme, sú aj prípady, keď ksonorizácii vslovenčine nedochádza vôbec: Hesiodos— Hesíodo (<Ἡσίοδος). J, zpôvodného ivlatinských menách. Polospoluhláskové isa píše ako j, vslovenskej výslovnosti zostáva polospoluhláskou, všpanielčine sa vyslovuje vsúčasnosti18 ako velárna frikatíva [x]: Jason— Jasón (<Ἰάσων), Traján— Trajano (<Traianus), Jupiter— Júpiter (<Iuppiter) ai. Iné zmeny: protéza (pridanie ena začiatku slova pred s+ iná spoluhláska): Spartakus— Espartaco (<Spartacus), Sfinga— Esfinge (<Σφίγξ); desonorizácia: Gaius— Cayo (<Gaius); pridanie sufixu: Pýtia / Pýthia— Pitia / Pitonisa (<Πυθία) ai. Na záver ešte spomeňme fenomén existencie dvoch tvarov antroponyma, jeden zgréčtiny, druhý zlatinčiny. Vnasledujúcich príkladoch slovenčina jednoznačne preferuje grécky tvar, španielčina zasa latinský: Apolón— Apolo (<lat. Appolo <gr. Ἀπόλλων), Odyseus— Odiseo / Ulises (<lat. Ulixes / Ulisses <gr. Ὀδυσσεύς). Vostatných prípadoch sa používajú oba tvary: Asklepios / Eskulap— Asclepio / Esculapio (<lat. Aesculapius <gr. Ἀσκληπιός), Herakles / Herkules— Heracles / Hércules (<lat. Hercules <gr. Ἡρακλῆς) ai. 3. STAROHEBREJSKÉ BIBLICKÉ MENÁ Biblické mená, najčastejšie hebrejského pôvodu (niekedy aramejského ai.), patria medzi najpoužívanejšie osobné mená so stáročnou tradíciou používania voboch jazykoch. Prešli dlhým procesom adaptácie (často aj so zmenami vgréčtine alatinčine): Ján— Juan (<lat. Iohannes <gr. Ἰωάννης <hebr. yõjanan), Mária— María (<lat. Maria 16 Svýnimkou mien, ktoré prenikli do kalendára asú zdomácnené: Αλέξανδρος <Alejandro, tak aj vantroponymách Alexandrus Severus— Alejandro Severo (<Alexandrus Severus). 17 Vžitá podoba mena Sokratovej manželky na rozdiel od menovkyne zgréckej mytológie, dcéra Dóra Xantippa alebo Xantippé. Všpanielčine sa používa jeden tvar pre obe osoby: Jantipa. 18 Počiatočné jsa zväčša menilo najprv na [dʒ], ktoré sa v16.-17. storočí desonorizovalo na [∫] aod polovice 17.storočia sa zmenilo na velárnu frikatívu [x] (Zavadil, 1998, s.160–161). OPEN ACCESS BOHDAN ULAšIN 199 <gr. Μᾰρῐᾱ / Μαριᾱμ <hebr. miryãm19), Eva (<lat. Eva <gr. Εὔα <hebr. jawwãh), Jozef— José (<lat. Ioseph(us) <gr. Ἰωσήφ <hebr. yõsef) ai. Mnohé odlišnosti medzi španielskymi aslovenskými tvarmi sú relatívne pravidelné, spomeňme napríklad: Odlišné umiestnenie diakritického znaku (´), teda slovenského dĺžňa ašpanielskej tildy vkoncovke -IÁŠ / -JÁŠ— -ÍAS20: Izajáš— Isaías, Jeremiáš— Jeremías, Tobiáš— Tobías, Zachariáš— Zacarías ai. Š— S: Ježiš— Jesús21, Jošua— Josué, Judáš— Judas, Mojžiš— Moisés, Satanáš— Satanás, Šalamún— Salomón, Šimon— Simón ai. Je ale zopár výnimiek: Barnabáš— Bernabé, Goliáš— Goliat. J— J / Y, slovenská palatálna aproximanta [j] má ekvivalent všpanielskej palatálnej aproximante, resp.frikatíve [j / ʝ], tá sa zapisuje všpanielčine grafémou y: Jahve— Yavé / Yaué22. Pri ponechaní grafémy j táto všpanielčine symbolizuje iný konsonant, velárnu frikatívu [x]: Benjamín— Benjamín, Jákob23— Jacob, Jób— Job, Jonáš— Jonás, Jonatán— Jonatán ai. Iné: Belzebub— Belcebú, Betlehem24— Belén, Izák— Isaac, Matuzalem— Matusalén, Onan— Onán ai. 4. BLÍZKOVÝCHODNÉ ANTICKÉ MENÁ Sem sme zaradili mená zregiónu Blízkeho východu azEgypta, sumerského, egyptského, babylonského, asýrskeho či perzského pôvodu. Mnohé rozdiely sú rovnaké ako pri predchádzajúcich skupinách: [x]— [k]: Achnaton— Akenaton, Cheops— Keops, Nabuchodonozor— Nabucodonosor, Tutanchamón— Tutankamón, x— j: Xerxes— Jerjes, apod. 19 Tu máme príklad na dve rôzne mená zjedného základu, jedno sdomácou adruhé spôvodnou podobou sdištinktívnou platnosťou: Mária— Miriam. 20 Až na pár výnimiek ako Kajfáš— Caifás. 21 Dodnes bežné meno všpanielskojazyčnom svete, za účelom desambiguácie sa zvykne používať tvar Jesucristo na označenie Ježiša zNazaretu (Jesús de Nazaret). 22 Vžitá aadaptovaná forma, odkazujúca na starozákonné božstvo Izraelitov. Vsúčasnej šp. religionistickej literatúre sa objavuje aj neadaptovaný zápis Yahweh. 23 Ide ostarozákonnú postavu, syna Izáka aRebeky. Novozákonný apoštol, nositeľ toho istého hebrejského mena, bol veľmi obľúbený, je dokonca patrónom Španielska, podľa tradície prvým evanjelizátorom Hispánie ajeho ostatky sa podľa legendy nachádzajú vkatedrále Santiago de Compostela. Jeho meno vykazuje voboch jazykoch vyššiu mieru adaptácie: Jakub— Santiago (<lat. sanctus Iagus ,svätý Jakub‘, čo je kontrakcia zIacobus), variant obľúbený najmä vKastílii. Zrovnakého mena je aj Jaime (<neskorolat. Iacomus, variant Iacobus), obľúbené najmä vKatalánsku (vtvare Jaume) vGalícii je to zasa Iago, Yago (Faure, 2002, s.473–474, 451, 740). 24 Vslovenčine iba toponymum, všpanielčine aj ženské osobné meno, jeden zmnohých prívlastkov Panny Márie, konkrétne Panny Márie Betlehemskej, ktorej podobizeň sa nachádza vbetlehemskej bazilike, ktorú nechal postaviť cisár Konštantín v4.storočí (Faure, 2002, s.157). OPEN ACCESS 200 ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2 Iné: Aššurbanipal— Asurbanipal, Dareios— Darío, Gilgameš— Gilgames, Ištar— Ishtar, Hannibal— Aníbal, Chamurappi— Hamurabi, Ramzes— Ramsés, Semiramis— Semíramis, Sinuhet— Sinuhé, Zarathuštra— Zaratustra25 ai. 5. STREDOVEKÉ ARANONOVOVEKÉ MENÁ Aj tu dochádza kviac či menej výraznej adaptácii, ktorá sa zväčša pridŕža už spomenutých adaptačných postupov, najmä pri menách panovníkov, pápežov asvätcov: Anna Boleynová— Ana Bolena (<angl. Anne Boleyn), Belo— Bela (<maď. Béla), Chlodovik— Clodoveo26 (<lat. Chlodovicus / Clodovicus <germ. Chlod(o)wic), Karolman— Carlomán (<lat. Karlemannus / Carlemannus <germ. Karlmann), Ľudovít XIV.— Luis XIV (<fr. Louis), Metod— Metodio (<lat. Methodius <gr. Μεθόδιος), Oto— Otón (<lat. Otto, akuz. Ottonem <germ. Otto), Odoaker— Odoacro (<lat. Odoacer, germ. pôvodu), Pipin— Pipino (<Pippin), sv.Tomáš Akvinský— santo Tomás de Aquino (<tal. san Tomasso d’Aquino) ai. Pri svätcoch je vysoká miera adaptácie pochopiteľná aj ztoho dôvodu, že ich mená sú veurópskych jazykoch už od stredoveku (spolu sbiblickými menami) základom kalendára amali významnú úlohu pri výbere krstných (rodných) mien, ktorých masové používanie celý adaptačný proces urýchľovalo: sv.Augustín— san Agustín (ako filozof je často uvádzaný aj ako Aurelius Augustinus, ako svätec vždy vo vžitej forme), sv.Blažej— san Blas, v. Mikuláš— san Nicolás, sv.Ondrej— san Andrés, sv.Vavrinec— san Lorenzo ai. Niektoré rozdiely sú naozaj markantné: svätý Vojtech— san Adalberto. Niekedy sa objavia aj rôzne adaptačné varianty tohto istého mena: sv.Benedikt / sv.Beňadik27— san Benedicto / san Benito (<lat. Benedictus), sv.Izidor— san Isidoro / san Isidro. Cez mená svätcov sa do španielčiny dostali aj viaceré slovanské mená, napríklad zpoľštiny Kazimír— Casimiro, Stanislav— Estanislao, zčeštiny Václav— Venceslao / Wenceslao28, zmaďarčiny Ladislav29— Ladislao ai. Často sa pri svätcoch rovnakého mena uvádza miesto pôvodu, kvôli rozlíšeniu. Tu treba mať na pamäti aj rozdielne tvary niektorých toponým vslovenčine ašpanielčine: sv.František zAssisi— san Francisco de Asís ai. 25 Alebo Zoroaster— Zoroastro, čo je grécky tvar. Vprípade viacerých blízkovýchodných aegyptských antroponým máme dvojtvary, jeden originálny, druhý helenizovaný, keďže cez gréčtinu sa tieto propriá dostali, aj so zmenami tam realizovanými, do ostatných európskych jazykov: Sammuramat / Semiramis— Samuramat / Semíramis, Džoser— Djeser / Zoser apod. 26 Mená germánskeho pôvodu sú vo všeobecnosti výrazne adaptovanejšie všpanielčine (Henrich— Enrique, Gottfried— Godofredo, Roderik— Rodrigo ai.), keďže vizigótska časť ich dejín spôsobila, že veľa germánskych mien je interpretovaných ako domáce. 27 Podľa sv.Benedikta zNursie (5.storočie), na Slovensku sa používa (teraz menej, ale vstredoveku hojne) tvar Beňadik, podľa domáceho slovenského, resp.uhorského svätca, sv.Beňadika (11.storočie). 28 Zo staročeskej podoby mena Věnceslav. 29 Podľa sv.Ladislava, ktorý bol zároveň uhorským kráľom Ladislavom I. v11.storočí. Ladislav je zjednodušeným variantom slovanského osobného mena Vladislav. OPEN ACCESS BOHDAN ULAšIN 201 Obdobne sa adaptované tvary mien (často nie znárodného jazyka, ale zlatinského tvaru, ktorý preto niekedy uvádzame vzátvorke) používajú pri významných historických osobnostiach, minimálne krstné meno je nahradené domácim ekvivalentom, všpanielčine takmer vždy je adaptované aj priezvisko30: Johanka zArku— Juana de Arco (<fr. Jeanne d’Arc), Mikuláš Kopernik— Nicolás Copérnico (<lat. Nicolaus Copernicus), Erazmus Rotterdamský— Erasmo de Róterdam (<lat. Erasmus Roterodamus), Viliam Tell— Guillermo Tell (<nem. Wilhelm Tell), Ján Kalvín— Juan Calvino (<fr. Jean Calvin), Ján Scotus Eriugena— Juan Escoto Erígena (<angl. John Scotus Eriugena / <lat. Iohannes Scotus Eriugena), Kryštof Kolumbus— Cristóbal Colón (<tal. Cristoforo Colombo / lat. Christophorus Columbus) ai. Občas existuje vslovenčine dvojtvar: Ján Duns Scotus / Johannes Duns Scotus31— Juan Duns Escoto, prípadne koexistujú tri tvary (slovakizovaný, vnárodnom jazyku avlatinčine: Viliam zConches / Guillaume de Conches / Guilhelmus de Conchis— Guillermo de Conches. Vo všeobecnosti však možno povedať, že slovenčina nie je taká dôsledná vadaptácii mien známych osobností ako španielčina: Giovanni Caboto / John Cabot— Juan Caboto, Albrecht Dürer— Alberto Durero, Hieronymus Bosch— el Bosco, Fernão de Magalhães— Fernando de Magallanes, Nicollò Machiavelli— Nicolás Maquiavelo, Michelangelo— Miguel Ángel, Thomas More— Tomás Moro, Martin Luther— Martín Lutero, Ulrich Zwingli— Ulrico Zuinglio ai. Zaujímavou skupinou sú byzantské antroponymá, na ktoré sa zvyknú uplatňovať tie isté transkripčné pravidlá (až do konca byzantského obdobia), ako vprípade gréckych antických mien, vsnahe zachovať jednotnosť vprepise gréckych názvov ako celku, hoci výslovnosť gréčtiny byzantského obdobia sa oproti klasickej gréčtine zmenila (Buzássyová Ľ, 2002, s.49). Aj vtejto skupine vidno vyšší stupeň adaptácie vprípade mien panovníkov či svätcov. Napr. gr. antroponymum Θεόδωρος je plne adaptované vprípade cisára: Teodor, ale už nie pri mene byzantského filozofa Theódoros Metichités, všpanielčine použijeme jeden tvar: Teodoro; Teodoro Metoquita. Advojtvary (adaptovaný aneadaptovaný tvar) nachádzame opäť iba vslovenčine: Bazil II / Basileos II— Basilio II (<Βασίλειος) (tamže, s.49). Spomeňme aspoň okrajovo aj slovenské mená pred rokom 1918, kedy slovenčina nebola vpostavení úradného jazyka, tým bola latinčina, neskôr maďarčina anemčina, čo reflektujú španielske ekvivalenty: Matej Bel— Matthias Bel32, Ján Sambucus— Johannes Sambucus, Móric Beňovský— Móric Benyovszky. Takisto sa poslovenčujú maďarské šľachtické priezviská zuhorského obdobia (PSP, s.42), všpanielčine zostávajú smaďarským pravopisom: Esterházi— Eszterházy, Rákoci— Rákóczi, Ziči33— Zichy, Matúš Čák— Mateo Csák ai. 30 Či iné doplnkové antroponymum, napr. podľa miesta pôvodu. apod., pred uzákonením priezviska ako druhého záväzného, oficiálneho antroponyma. 31 Latinský tvar mena prevažuje, ak je spomínaný vkontexte stredovekej filozofie. Vcirkevnom kontexte sa zasa často objavuje vslovakizovanej podobe: blahoslavený Ján Duns Scotus. 32 Vtejto podobe je uvedený na titulnej strane svojho najznámejšieho diela Notitia Hungariae. Latinská podoba jeho priezviska je dochovaná na jednom dobovom obraze: Matthias Bellius (Považaj, 2002, s.91). 33 Hoci často nájdeme aj pôvodný pravopis, napríklad aj voficiálnom pomenovaní budov: Grassalkovichov / Grasalkovičov palác, Zichyho / Zičiho palác apod. OPEN ACCESS 208 ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2 Mená zobdobia staroveku astredoveku: Džingischán— Gengis Kan, Gautama Budha / Buddha— Gautama Buda, Kršna / Krišna— Krishna, Šeherezáda— Sherezade, Timur— Tamerlán66 ai. Súčasné hebrejské mená: Benjamin Netanjahu— Benjamín Netanyahu, Ariel Šaron— Ariel Sharón, Jicchak Rabin— Isaac Rabin, Moše Dajan— Moshé Dayán ai. Indické: Džaváharlál Néhrú— Jawaharlal Nehru, Mahátma Gándí— Mahatma Gandhi ai. Iné: Aun San Schu Ťij— Aung San Suu Kyi, Hirohito [hirohito]— Hirohito [iroíto], Ho Či Min— Ho Chi Minh, Chomejní— Jomeiní, Kim Čong-un— Kim Jong-un, Mahmúd Ahmadínežád— Mahmud Ahmadineyad, Pan Ki-mun— Ban Ki-moon, Rezá Pahlaví— Reza Pahleví, Šinzó Abe— Shinzo Abe atď. 11. PREKLAD Vurčitej skupine antroponým je sémantika natoľko významná, že adaptácia sa vykonáva pomocou prekladu, nahradenia apelatívnej zložky domácim ekvivalentom, za účelom zachovania zrozumiteľnosti apriezračnosti motivácie pomenovania. Tento postup sa uplatňuje pri menách vládcov, veliteľov, náčelníkov, ktorí včase jednomennosti používali okrem svojho mena aj druhé, väčšinou vo forme charakterizačného epiteta67, ktoré identifikuje nositeľa, ten ho získava až počas života: Alexander Veľký— Alejandro Magno (<lat. Alexander Magnus <gr. Αλέξανδρος ο Μέγας), Eduard Vyznávač— Eduardo el Confesor (<angl. Edward the Confessor), Erik Červený— Erik el Rojo (<staroseverčina Eirīkr hinn rauð), Fridrich I.Barbarossa (Červenobradý)— Federico IBarbarroja (<nem. Friedrich Barbarossa), Harald Krásnovlasý— Haroldo Cabellera Hermosa (<starosever. Haraldr Hárfagri), Harald Modrozubý— Haroldo Diente Azul (<starosever. Haraldr Blátǫnn), Henrich Moreplavec— Enrique el Navegante (<port. Henrique ONavegador), Henrich Vtáčnik— Enrique el Pajarero (<nem. Heinrich der Vogler), Ivan Hrozný— Iván el Terrible (<rus. Иван Грозный), Ján Bezzemok— Juan sin Tierra (<angl. John Lackland) Ján Krstiteľ— Juan el Bautista (<lat. Ioannes Baptista <gr. Ἰωάννης ὁ βαπτιστής), Pipin Krátky— Pipino el Breve (<Pippinus Brevis), Richard Levie Srdce— Ricardo Corazón de León (<angl. Richard the Lionheart), Vlad Napichovač— Vlad el Empalador (<rum. Vlad Țepeș), Ľudovít Nemec— Luis el Germánico (<nem. Ludwig der Deutsche), Ľudovít Pobožný— Luis el Piadoso (<nem. Ludwig der Fromme), Viliam Dobyvateľ— Guillermo el Conquistador (<angl. William the Conqueror), ai. Ďalej napríklad pri niektorých osobnostiach zradu pôvodných Američanoch, najmä zčias dobýjania divokého západu USA68: Sediaci býk— Toro Sentado (<angl. 66 Zperzského Timür-ilang, ktoré zahŕňa aj nepropriálnu prezývkovú časť mena, vpreklade ,Timur Chromý‘. 67 Ďalej to bolo miesto pôvodu (pozri vyššie spomenuté osobnosti ako Táles zMilétu, sv.František zAssissi ai.), patronymiká, metronymiká, prídomky apod. Pozri viac vPleskalová (2016, s.1482). 68 Ale nie vo všetkých prípadoch: Pocahontas, Geronimo— Gerónimo, Tecumseh. Zuvedených príkladov vtexte vidno, že ide takmer výhradne opríslušníkov dakotských (siouxkých) OPEN ACCESS BOHDAN ULAšIN 209 Sitting Bull <dakot. Tatanka Yotanka), Splašený / Šialený kôň— Caballo Loco (<angl. Crazy Horse <dakot. Tashunka Witko) apod. Typický je preklad aj vprípade tzv.hovoriacich mien (nombres parlantes) vliteratúre afilmografii, apelatívny základ týchto mien charakterizuje dané postavy: Frodo Bublík— Frodo Bolsón (<angl. Frodo Baggins), Nožnicovoruký Edward— Eduardo Manostijeras (<angl. Edward Scissorhands). Obzvlášť časté sú tieto symbolické mená vrozprávkach, napríklad uGrimmovcov: Popoluška— Cenicienta (<nem. Aschenputtel), Šípková Ruženka— Bella durmiente (<nem. Dornröschen), Snehulienka— Blancanieves (<nem. Schneewittchen) ai. Nie vždy však nachádzame prekladové riešenie voboch jazykoch: kapitán Hook— el capitán Garfio (<angl. Captain Hook), Spider-Man— Spider-Man / Hombre Araña (<angl. Spiderman), Motaj— Moth (<angl. Moth, postava zo Shakespearovho diela Márna lásky snaha), panna Quickly69— señora Deprisa (<angl. mistress Quickly, zo Shakespearovho diela Veselé panie Windsorské) ai. 12. ZÁVER Vnašom článku sme sa zamerali na porovnanie antroponým cudzieho pôvodu ana ich adaptáciu vslovenčine ašpanielčine. Antroponymá sa vyznačujú primárne identifikačnou funkciou, ktorá potláča ich sémantickú motiváciu, napriek tomu môže adaptačný proces viesť kvýrazným rozdielom, ktoré môžu sťažiť, prípadne znemožniť identifikáciu ekvivalentu. Vjednotlivých kapitolách sa zameriavame na skupiny antroponým podľa pôvodu ačasového obdobia. Najprv sa venujeme antickým menám latinského agréckeho pôvodu. Môžeme konštatovať, že všpanielčine bola ich adaptácia výraznejšia ašpanielske ekvivalenty antických mien sa vzdialili podstatne viac od originálu. Nielen formou, ale aj výslovnosťou. Vysvetľujeme si to tým, že španielčina ako jazyk, ktorý vznikol vývojom samotnej latinčiny na území Kastílie, prekonala zmeny, ktoré zasiahli nielen apelatívnu zložku slovnej zásoby, ale rovnako aj latinské mená. Prehľad zobdobia staroveku dopĺňame analýzou ekvivalentov biblických hebrejských, blízkovýchodných aegyptských mien. Pokračujeme stredovekom araným novovekom, vtomto období sa mená bežne adaptovali do oboch skúmaných jazykov, systematickejšie však všpanielčine. Postupne však dochádzalo kupúšťaniu od adaptácie (najprv priezvisk, neskôr aj rodných mien). Vsúčasnosti je úzus zachovávať grafickú podobu originálu antroponým pochádzajúcich zjazykov píšucich latinkou. Jedinou výnimkou sú mená pápežov apanovníkov. Včlánku sa ďalej venujeme kmeňov zoblasti veľkých plání, ktorí kládli vdruhej polovici 19.storočia húževnatý odpor armáde USA aich mená vo veľkom rezonovali vo vtedajšej tlači avdobrodružnej literatúre. Vlatinskoamerickom kontexte sa takmer vždy používa nepreložené antroponymum: Cuahtémoc, Moctezuma, Túpac Amaru, Caupolicán ai., vkrajinách, kde je pôvodný jazyk kooficiálny, vidíme nárast použitia tvarov vdanom jazyku, napr. kečuánčina vPeru: Atahualpa / Atawalpa, Huayna Capac / Wayna Qhapaq ai. 69 Včeskom preklade od Martina Hilského paní Čiperná. OPEN ACCESS 210 ČASOPIS PRO MODERNÍ FILOLOGII 106, 2024, Č.2 najmä pravidlám prepisu mien zo slovanských jazykov používajúcich cyriliku (tu je španielsky prepis výrazne fonetický, na rozdiel od slovenského), ale aj transkribovaniu zarabčiny, čínštiny ainých jazykov. Pri arabčine je zreteľné, že španielčina bola počas relatívne dlhého obdobia vintenzívnom kontakte stýmto jazykom, čo sa prejavilo vo vyššej miere adaptácie oproti slovenčine. Pri prepise zčínštiny je zasa najväčším rozdielom fakt, že španielčina už používa pinyin, čínsky hláskový prepis pomocou latinky, slovenčina spolu sčeštinou používajú transkripciu založenú na grafémach svojich abecied apoužíva ešte stále spojovníky na oddelenie ekvivalentov čínskych znakov. Na záver sa venujeme špecifickej podskupine antroponým cudzieho pôvodu, ktoré sa prekladajú. Okrem stredovekých mien panovníkov obsahujúcich opisné epitetá, ktoré charakterizujú svojho nositeľa, ide najmä otzv.hovoriace mená používané vliterárnej onomastike na charakterizáciu postavy literárneho či filmového diela. Aj tu platí, že existujú rozdiely, nie vždy oba jazyky dôsledne prekladajú každé hovoriace meno. LITERATÚRA Benická, J. (2002): Niekoľko poznámok kpoužívaniu hláskovej abecedy včínštine. In: Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.165–168. Blanár, V. (2002): Osobné mená, ich miesto vjazyku apravopisná problematika. In: Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.15–18. Buzássyová, K.V. (2002): Retrospektívne poznámky otranskripcii zo starej gréčtiny alatinčiny. In: Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.38–44. Buzássyová, Ľ. (2002): Zásady, ktorými sa riadime pri transkripcii gréckych alatinských mien, názvov atermínov vEncyclopaedii Beliane. In: Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.45–55. Buzássyová, Ľ. (2016): Od hlasu khláske. Bratislava: Univerzita Komenského. Corpus del Español del Siglo XXI (CORPES XXI). Dostupné online na: https://www.rae.es/ corpes/. Corpus del Nuevo Diccionario histórico de la lengua española (CNDH). Dostupné online na: https://apps.rae.es/CNDHE/view/ inicioExterno.view. Čarnogurská, M. (2002): Opotrebe zjednotenia prepisu čínskych mien anázvov vslovenčine adefinovania pravidiel ich skloňovania aj tvorby ich prídavných mien. In: Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.174–181. Faure, R. (2002): Diccionario de nombres propios. Madrid: Espasa. Kane, D. (2009): Knížka očínštině. Mirošovice : DesertRose,. [PSP] Kol. aut. (2013): Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava: Veda. Pleskalová, J. (2016): Antroponymum. In: P.Karlík— M.Nekula— J.Pleskalová (eds.), Nový encyklopedický slovník češtiny. Praha: NLN, s.114–115. Pleskalová (2016): Příjmí. In: P.Karlík— M.Nekula— J.Pleskalová (eds.), Nový encyklopedický slovník češtiny. Praha: NLN, s.1482–1486. Považaj, M. (2002): Niekoľko poznámok opísaní mien zuhorského obdobia slovenských dejín. In: Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.90–95. Prociková, A. (2002): Problémy adaptácie cudzích mien vEncyclopaedii Beliane. In: OPEN ACCESS BOHDAN ULAšIN 211 Ľ.Králik (ed.), Problémy adaptácie cudzích mien vslovenčine. Bratislava: Veda, s.68–73. RAE/ASALe (2010): Ortografía de la lengua española. [online]. Dostupné na: https://www. rae.es/ortografía Zavadil, B. (1998): Vývoj španělského jazyka. Praha: Karolinum. Zavadil, B. (2004): Vývoj španělského jazyka II. Praha: Karolinum. Bohdan Ulašin | Katedra romanistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského | Gondova 2, 811 02 Bratislava, Slovensko ORCID ID: 0000-0003-2613-7235 bohdan.[email protected] OPEN ACCESS